Poviedka - Príbeh z bubliny II.
nezadaný
28.09.2024 (10/2024)
0
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: OKTÓBER 2024
Počet strán v magazíne: 1
Od strany: 97
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 29.03.2025.
Bublina je imaginárny svet, z ktorého obča mojím prostredníctvom unikne do bežného ľudského prostredia príbeh, ktorý sa tam odohral. Ako sa to už v minulosti pár krát stalo a ešte sa určite stane. Obyvateľov rybníka zachvátila panika. Malý potok, ktorého úlohou bolo z blízkych lesov dopravovať blahodarnú vodu do miestnych rybníkov, vyschol. Postupne pritekalo menej a menej vody a dnes to prišlo. Posledná kvapka. „Prečo netečie, čo to znamená, čo s nami len bude?“ vykrikovali ryby na rybárov sediacich na brehu. Rybári... Tí si to ešte ani nevšimli. Sedia ako hluchí a vidia akurát pohojdávajúci sa plaváčik, netrpezlivo čakajúc, kedy sa už ten kapor dá oklamať a potiahne. Keby len zdvihli oči na chvíľku od toho plaváka. Videli by, ako neďaleko nich trčí z vody hádam sto rybacích papuliek, ktoré sa ticho otvárajú a zatvárajú. Kričia. Prosia. Žobrú. O trochu kyslíka, ktorého už vo vode takmer niet.
Ľudia málokedy chápu, čo sa im príroda snaží povedať, vysvetliť. Majú internet, majú umelú inteligenciu, študujú, ale niekedy sa správajú ako najväčší hlupáci. Práve sa končí najteplejší mesiac v roku, najteplejší mesiac v histórii meraní naprieč celou zemeguľou. Každý rok sa to opakuje a stupníky s percentami pribúdajú. Dobré pre bankový účet, nie však pre zvyšujúce sa teploty. Dalo sa predsa predvídať, veď je nad slnko jasnejšie, že to muselo prísť. Hospodár to vedel už veľmi dávno. Aj naši predkovia. Nad rybníkom kedysi vybudovali sústavu hrádzí, ktorá časom prestala plniť svoj účel. Vody bolo dostatok, počasie bolo iné, tak sme odvodňovali. Polia, mokrade, močiare. Aby nám náhodou traktor nezapadol, aby sme mohli seno obracať, aby sa dostali k tej rašeline. Každé pole, každú lúku pretínala sieť kanálov, do ktorých sa vkladali drenážne rúrky a potrubia. Betónové kanále, skruže, vyregulované brehy, len čo najrýchlejšie preč s tou vodou. Tie rúrky sú stále tam. Tie hrádze predkov mu nedovolili opraviť, lebo niekto z Bratislavy...
Tak to bolo a tak to je stále. Riešenie, ako to vždy býva, ostalo na mokrých pleciach miestnych vodníkov. Zvolali zástupcov každého rybieho druhu žijúceho v rybníku. Prišli len najviac ohrozené ryby – zubáč, šťuka, pár kaprov. Sumce rovno odkázali, že to nie je ich problém, cítia sa skvele a karasy aktivovali anaeróbne dýchanie, že zatiaľ vydržia. Aké krátkozraké! Porada ešte poriadne nezačala a už sa aj skončila. O slovo sa prihlásil zubáč, vyčerpaný, s chvejúcimi sa žiabrami priplával k rečníckemu pultu. Otvoril papuľu – mal toľko podnetných pripomienok – žiadnu však nepredniesol. Nečakane sa otočil hore bruchom, o chvíľu ho už vítali v rybacom nebi. Od tejto chvíle rybacie duše stúpali hore ako teplovzdušné lampióny a smútočný sprievod odnášajúci uhynuté ryby na oltár z antikorového plechu sa otáčal dvakrát za deň. Čo sa nezmestilo do sita, brali líšky a párkrát aj medveď došiel. Najskôr sám, potom s rodinkou a potom už pravidelne. Nakoniec ich označili, že vraj sú už synantropné jedince, a tak aj skončili. Vodníci darmo posielali depeše vodnou poštou pod hrad Devín s popisom situácie, s prosbou o pomoc. Stačila by poriadna búrka, dážď. To vodnícka kráľovská rodina dokáže. Ten by aspoň čiastočne revitalizoval podmienky, zachránil, čo sa ešte zachrániť dá. Lenže vodná cesta je miestami prerušovaná, vyschla Rajčianka, vyschol Majdan pri Boleráze, vyschýna aj Skalnaté pleso. Ostala posledná šanca. Vzduchom. Čajka sa len zasmiala: „Toľko nepreletím.“ Bocian ešte nebol pripravený. Nakoniec, predstavte si, kormorán zobral tú zúfalú depešu. Má nalietané, je v kondícii, nechal odkaz pod Devínom. Dorazil na poslednú chvíľu. Vodnícka kráľovská rada práve riešila a posudzovala opatrenia zo susedných povodí. Bolo to medzinárodné sympózium. Záver bol, že situácia sa naozaj mení. Ale pozitívne bolo, že všade to už riešia, respektíve riešili v minulosti. Teraz sú pripravení. Vodozádržné opatrenia po predkoch ešte zveľadili. Vodníci z oných oblastí sa nesťažujú, neposielajú depeše. Venujú sa len svojim dušičkám, zelený frak im nevysychá. Že kde? Napríklad v Čechách.
Nakoniec predsa len schválili prosbu z depeše. Nad rybníkom zahrmelo, prehnala sa poriadna prietrž. Situácia sa stabilizovala. Napriek množstvu obetí prežil. Jednu depešu nechali vodníci aj pre vás. Len zopár slov: „Preboha, precitnite konečne, ‘ľudia’. Naozaj nevidíte, čo sa deje, je vám to jedno? Myslíte, že o rok to bude lepšie, že zmena klímy sa zastaví?“ Odpoveď z bubliny znie: „Pravdepodobne nie“.
Viliam HUSÁR
PrihlásenieRegistrácia 
