„Patrón, patrón“ – jačí pracovníčka röntgenu ulanbátarského letiska. Pozerám na šťúplu Mongolku v rovnošate, akosi to šinie k presvieteným batožinám turistov. „Ach, bože, už aby som sedel v lietadle“- povzdychnem si. To malé vrieskajúce dievča pristáva na mojej goratexovej bunde a siaha do náprsného vrecka. V dlani sa jej zaligocú dva náboje do malokalibrovky. Oblieva ma smrteľný pot. Včera sme len tak debatovali, že mongolskú basu Európan nemôže prežiť. Prečo to mám dokazovať práve ja?
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: NOVEMBER 2008
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 6
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Mäkké pristátie. Už ani tí ruskí piloti nie sú takí, na akých som bol po minulé roky zvyknutý. TU-154 zľahka ako pierko pristáva na letisku Džingischána v Ulanbátare. Ešteže tvrdé otrasy od betónovej dráhy prebúdzajú rozospatých pasažierov.
Živý pouličný bankomat
Nasleduje krátke privítanie s mongolskými priateľmi a už sedíme v ruskom UAZ-e, cestujúc za rybami tajgy. Cestou z letiska sa narýchlo zastavujeme zameniť doláre za tugríky. Miestny vekslák bol skôr otvorený ako oficiálna pobočka banky, tak načo čakať. Jeho zaslinené prsty urobili bleskový elektronický prepočet a my už znova sedíme v aute prerátavajúc peniaze, či nás miestny okoloidúci bankomat neoklamal. Oklamal. Pokiaľ sme my zhodnotili stratu na mínus
80 US, tak na ulici po ňom nezostal ani smrad. Práve v tejto chvíli otvorili miestnu komerčnú banku. „Nedáme sa znechutiť“- utešujeme sa v duchu.
Mongolsko sa mení z roka na rok. Som tu už po deviatykrát a z pribúdajúcich sklenených novostavieb sála na mňa studený dych všadeprítomných zahraničných investorov. Presne to, pred čím utekám z domova. Raz som sa rozprával s mongolským kočovným pastierom, ktorý bol v hlavnom meste prvýkrát v živote až po štyridsiatke. Bol som zvedavý, čo ho v meste najviac prekvapilo. Prvé, čo mu nešlo do hlavy, bolo pouličné osvetlenie. Taká zbytočnosť.
Príchod zahraničného kapitálu nám však urýchľuje nákupy. Rama je totiž i tu Rama, Heineken je Hejneken a chlieb je takisto chlieb. Iba ceny sa oproti minulému roku zdvihli o sto percent a pomaly dosahujú úroveň našich. Jedine cigarety sú asi vďaka slabšiemu doláru lacnejšie ako minulý rok. Malborky sú za dvadsať korún. No, nezakašlite si.
To sa nám už nikdy nemôže stať...
Z Ulanu na dolný zrub nám cesta trvá desať hodín. Po prenocovaní pokračujeme ďalej na severovýchod, až k mongolsko-ruskej hranici, kde sa rieka Onon kľukatí medzi horami a stepou. V tejto veľmi riedko osídlenej oblasti sa do nej vlieva niekoľko menších riek a potokov.
Po ôsmich hodinách natriasania prichádzame k prvému toku, riečke Balž. Už od prvej chvíle príchodu do miest bez civilizácie mi podvedomie hovorí, že tu niečo nehrá. Netušil som čo. Až pohľad na rozvodnený Balž mi otvára oči. Všade naokolo je vysoká bujná tráva a step hrá sviežimi letnými farbami. Prírodu ešte nezačal spaľovať mráz, ktorý tu už mal dávno byť, počas každej noci. Vysokú rieku preplavujeme pomocou samoobslužnej kompy. Balž si dobre pamätám spred piatich rokov, kedy sme na ňom utopili auto pre nevhodný výber brodu. „To sa nám už nikdy nemôže stať“- búchali sme sa vtedy do pŕs. Nestalo sa tak. Balž sme síce preplávali, no auto sme utopili až na ďalšej riečke - Agac, samozrejme, pre nevhodný výber brodu.
Sedíme v zdochnutom UAZ-e uprostred rieky a hľadíme ako sa nám tlačí voda popod prah dverí. Neviem čoho všetkého je schopný človek v tiesni, ale zaručene viem, že náš mongolský šofér Budža je nezmar. Po pás vo vode bez rečí otáča štartovacou kľukou a dokáže 3,5-tonový furgon centimeter po centimetri „vykľukovať“ na dvadsať metrov vzdialený breh. Krátke presušenie motora a pokračujeme v ceste. „To sa nám už nikdy nemôže stať“- búchame sa do pŕs.
Šokujúci pohľad na Onon
Skúsenosti mi potvrdzujú, že nie je vhodné podceňovať mongolskú byrokraciu. Prvá cesta po príchode do oblasti, kde sa chceme utáboriť, vedie na pohraničnú posádku. Túto tvorí päť drevených domčekov obohnaných plotom so strážnou vežičkou uprostred. Pobehujúci mongolskí vojaci v maskáčoch sa príliš neusmievajú a my trpezlivo čakáme na vystavenie dokladu, ktorý nám zabezpečí voľný pohyb v tejto oblasti.
Chceme sa utáboriť na brehu rieky, preto hľadáme osvedčené minuloročné miesto. Je to zložitejšie, ako som predpokladal. Pre vašu predstavu: autom sa musíte trafiť cez husté kroviny a močariny na malú lúčku, ktorá je vzdialená šesť kilometrov od voľnej stepi.
Prvý pohľad na Onon je pre mňa šokujúci. Rameno rieky, ktoré nám minulý rok bolo kúpeľnou, kde voda siahala pod kolená, sa premenilo na dravú riavu. Hladina hlavného toku je zdvihnutá minimálne o jeden a pol metra a voda zalieva všetky pobrežné porasty. Po návrate z terénu sa dozvedám,
že končiace leto tohto roku patrilo k veľmi daždivým. Toto počasie plynule prechádzalo do nezvykle teplej jesene s bujnou vegetáciou a otravným hmyzom. Minulý rok nám po západe slnka v tomto období zamŕzal oheň a teraz si nemôžme vo vysokej tráve navečer nájsť stany.
Ako obrnené vozidlá pechoty
Odráža sa to aj v množstve a druhovom zastúpení ulovených rýb. Hoci prvá ryba
u Bohdana, ktorý prišiel do Mongolska po prvýkrát, je tajmen (hlavátka) cez 70 centimetrov, sumár rýb za celý deň je žalostný. Ja osobne som chytil počas prvého dňa dve malé šesťdesiatcentimetrové hlavátky a zo desať lenokov (pstruhov sibírskych) od 40 do 50 cm. Takéto množstvo rýb som v minulosti dokázal nachytať za dve hodiny.
Priateľom navrhujem, aby sme ďalší deň vybehli na neďalekú riečku Chir, ktorá nám minulý rok dopriala rekordného tajmena (130 cm). Dúfam, že menšie prítoky nebudú také rozvodnené. Avšak prianie nebolo skutočnosťou. Chir mal tiež o poznanie vyššiu hladinu, ale ďaleko priezračnejšiu ako Onon. Je to menšia riečka s množstvom zákrut, v ktorej pod vymletými brehmi čaká nejedno prekvapenie. Mám rád meandrujúce toky, lebo viem presne odhadnúť, kde sa skrýva ryba a nemusím hádzať len tak na náhodu.
Hustý pobrežný porast odrádza Ivana s Bohdanom prechytávať ťažko prístupné miesta. My s Mirom ideme ako obrnené vozidlá pechoty. Nepoznáme prekážky. Po zaradení redukcie a uzávierky si často musíme pomáhať aj predným náhonom. Prekonávame i močariny, v ktorých sme uviazli povyše pása...
Krásavica meria 125 centimetrov
Vychádzame na začiatok hlbokej tône, v ktorej sme minulý rok chytili dve metrové hlavátky. Kamarát nahadzuje naprieč prúdom, keď tu sa dolinou roznesie výkrik: „Je tam!“ Mirov prút sa ohýba do prasknutia. „Vydrž!“- kričím na šťastlivca a už si dávam z chrbta dole batoh. Minulý rok som práve tu perfektne filmoval dvadsaťminútový boj s hlavátkou bez stlačeného gombíka nahrávania. Darilo sa mi ututlávať túto skutočnosť celý mesiac, ale keď kamaráti pri televízoroch netrpezlivo čakali na boj s najväčšou rybou zájazdu a ten sa nekonal, musel som s pravdou von.
Teraz som však preveril všetky funkcie kamery ešte pred začatím akcie. Po záseku a prvom prudkom výpade nastáva ticho. Ryba nehybne stojí v silnom prúde a silon sa zarezáva pod hladinu. „Človeče, tá bude ešte väčšia ako tá minule“ – hovorí napätý Miro. Naraz ryba vyletí nad hladinu a začne sa točiť okolo vlastnej osi. Omotaná silonom sa dostáva za konáre vyčnievajúce nad hladinou. Veľa nechýbalo a tajmen mohol zostať uväznený pod zaplaveným stromom.
Našťastie ryba znovu váľa duby na vode a vyslobodená zostáva čučať tesne pod hladinou. Je majestátna. Nezostáva mi nič iné, len prerušiť filmovanie a pomôcť rybu vyloviť. Pravou rukou chytám lososovým úchopom rybu za zúženú chvostovú časť a vynášam ju na breh. Krásavica meria 125 centimetrov a má ďaleko mohutnejšie telo ako tajmen rok predtým. Takýto úlovok nie je každodenný, ale je skutočným rybárskym sviatkom. Fotenie dáva našej zubatej modelke riadne zabrať. Preto som rád, keď sa vo vode pomaly rozdýcha a mizne v prúde rieky.
Trúbim na ústup
Onon nie a nie sa umúdriť. Vysoká voda a teplé počasie sa podpísali nielen pod slabú aktivitu rýb, ale i pridružená výroba suchozemského lovu zlyhávala. Na spestrenie stravy si každoročne strelíme tetrova, dropa a raz sa nám dokonca podarilo i srnčie. Tohto roku nič. Tetrovy, ktorých je v tejto oblasti veľa, vidíme iba keď im na potulkách stúpime na chvost predtým, ako zmiznú vo vysokej tráve. Doteraz neprišli nočné mrazíky, ktoré by ich prinútili večer hradovať (vylietať na stromy).
Na štvrtý deň trúbim na ústup. Opúšťame rozvodnený Onon a vediem moju skupinu na nové loviská. Máme síce uloveného rekordného tajmena, ale čo sa týka množstva chytených rýb, je čo naprávať. Ale ako my, Trnavčania, hovoríme: „Zmena místa, ryba istá“.
Minulý rok sme čírou náhodou objavili na rieke Balž nádherné úseky v podhorskej časti tohto toku. Tábor premiestňujeme o stopäťdesiat kilometrov západnejšie. Na novej lokalite sa rybačka rapídne zlepšila. Pstruhy i lenoky chytáme priamo pred stanmi. Na jednej vychádzke do okolia, predierajúc sa cez pobrežné vrbiny, nachádzam na štrkovej čistinke postavený malý stan. Tak ten by som tu nečakal. Rozhliadam sa po okolí
a v diaľke vidím neznámu osobu a vôbec prvého cudzieho rybára, ktorého stretám v tejto oblasti. Postarší Mongol pracuje v Ulanbátare a titul inžiniera dostal v Odese, takže ruština mu žiaden problém nerobí.
Ale nakoniec, prečo nie?
Chytá v malom, zarastenom ramene, ktoré by som, nebyť nášho stretnutia, určite obišiel. Priznáva, že už tam chytil tri šťuky a nabáda ma, aby som tam skúsil nahodiť. Ramienko sa mi zdá byť príliš malé, aby som tu predpokladal ďalšiu šťuku. Ale nakoniec, prečo nie?
Už na druhé nahodenie zasekávam niečo väčšie. Ak to bude šťuka, nemám veľkú šancu. Osemnástka silon bez oceľového lanka, to nie je tá pravá zostava na tento typ dravca. Je to šťuka, pravá sibírska, biela s veľkými čiernymi bodkami. Pohodlne si pláva smerom k hlavnému prúdu, nedbajúc na vrčanie brzdy. Rybe odhadujem od 90 do 100 centimetrov. Po niekoľkých prudkých výpadoch a dvoch kotrmelcoch na vode ju pomaly priťahujem k nohám.
Stojím po kolená zabordený v zaplavených trávach a prizerám sa, ako je moja šťuka chytená. Celé telo rotačky vytŕča z papule, len trojháčik je pevne zapichnutý v jej kútiku. Opatrne chytám obratlík a snažím sa rybu potiahnuť cez trávy na breh. Mám pocit, že tá až teraz pochopila, že zábava sa končí a prudko sa zatrepala. Podcenil som hmotnosť ryby. Prudký pohyb úplne trhá karabínku a úlovok mi mizne pod nohami. Šťuka sibírska nie je častým úlovkom na mojich výpravách, preto mi je skutočne ľúto, že sa mi nepodarilo tento exemplár odfotiť.
Rozrehotané tetrovy
Posledné ráno pred odchodom do Ulanbátaru sedíme s Jozefom pri čajíku a zízame na vychádzajúce slnko. Nad hlavami nám zašumeli letky vtákov a div divúci, na vysoký strom pred našimi stanmi zosadlo šesť tetrovov. Vzdialenosť nie je väčšia ako dvadsať metrov, a tak priškrtenými hlasmi chripíme na Mira: „ Strieľaj, strieľaj!!“ Miro strieľal.
Keď už tretia rana vpálila do haluze, na ktorej sedeli vtáky a vôbec ich nenapadlo uletieť, stratili sme plachosť i my.
Strieľal Jožo, strieľal Ivan s Budžom, strieľal som i ja. Po pätnástej rane sa tetrovy pochytali za bruchá a s hurónskym rehotom uleteli. A potom sa čudujte, že zvyšné dva náboje som si podvedome skryl do náprstného vrecka bundy. Kto ich našiel, tak to už poznáte...
Dva týždne ubehli ako voda. Zverinu sme nestrelili žiadnu, tak sme si v posledný deň od miestneho poľovníka kúpili svišťa. Navarili sme sviští guláš a Miro si vytopil loj, ktorý mieni používať ako medecínu na jeho boľavé kolená.
Ďakujem, Mongolsko, stretneme sa o rok.
Stiahnuť článok v PDF formáte.
PrihlásenieRegistrácia 
