„A rýb je tam toľko, že stačí len hodiť šuter do vody, ani udicu netreba“ - spustil na mňa Maroš. „Tu, vlastnými rukami som ich chytal“ - neveriacky naň zízam a počúvam. Ako dôkaz mi hneď pod nos strká laptop a v ňom foto vysmiatych neznámych s „rybiskami jak ruka“. Oči neviem odtrhnúť od fotky, hodnú chvíľu som mimo. Kamaráta vnímam už len periférne, dýcham ostrý horský vzduch stratený kdesi v nekonečných lesoch, zabrodený uprostred dravej rieky, švihám prútom a... „a na budúci rok idem znova!“ - ukončuje kamarát monológ a mňa preberá do reality. Aljaška, továreň na lososy, slušný zárobok, krásna príroda, grizly a potom lososy, lososy a zas lososy – to všetkých príliš nenadchýna, mňa však úplne. Je rozhodnuté. Na budúci rok idem na Aljašku!
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: NOVEMBER 2009
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 88
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Aljaška, továreň na lososy, slušný zárobok, krásna príroda, grizly a potom lososy, lososy a zas lososy – to všetkých príliš nenadchýna, mňa však úplne. Je rozhodnuté. Na budúci rok idem na Aljašku!
Hurá, mám to vrecku!
Dostať sa na Aljašku vôbec nie je ľahké. Sú dve možnosti. Prvá je dovolenka na Aljaške, ak, pravda, máte nazvyš nejakých „smiešnych“ 60 000 Sk (čo teda rozhodne nemám). Druhá je ťažšia. Ísť tam pracovať. Teda si zohnať agentúru, víza, letenky, prácu, ubytovanie...
Po všetkých tých strastiplných vybavovačkách, teda po prekonaní osobných, organizačných a byrokratických prekážok a problémov, mám konečne v rukách študentské vízum. Hurá, idem pracovať na Aljašku do Nakneku! Naša výprava pozostáva z Vlada – môjho brata, Barbory – bratovej priateľky a, pochopiteľne, mňa.
Doobeda prilietame do Nakneku. Vystupujeme z lietadla a ocitáme sa v inom svete. Naknek vyzerá ako zabudnuté rozpadnuté mestečko niekde na Sibíri: okolie močarina, kvantá komárov, počet obyvateľov 678, cez sezónu okolo 10 000...
Po mesačných galejach v spracovni rýb celí natešení odchádzame do transferu na juh. V maličkom hydropláne mierime na juh Aljašky do oblasti Pasáže (Alaska Passage). Keď pre-lietame ponad more, pilot nám zrazu ukazuje niekde do diaľky, že nás tam vysadí. A skutočne, o minútu už pristávame na morskej hladine pri rybárskej lodi.
Konečne rybačka s prútom!
Je okolo druhej ráno, polárny deň už svitá. Na obzore sa začína objavovať slnko, ktoré zapadlo, ani nie pred dvoma hodinami. Zažívame krvavočervené svitanie na tmavomodrej oblohe. Je to krásne, ťažko sa hľadajú slová. Kto raz videl polárny svit, nikdy naň nezabudne.
Sadáme si na provu a pred nami sa z ranného oparu vynára nádherná zátoka s medveďmi grizzly pobehujúcimi po pláži. Vnímam to už len rutinne, za lososmi sme precestovali pol zemegule a konečne sa po 6 týždňoch dostávame k ich lovu! Rýchlo priväzujem blinker a nervózne prehadzujem hladinu. Tenký 28 mm silon a ľahký prívlačový prút určený na rieku, mi nedávajú veľké šance na mori. Nad tým ale teraz vôbec neuvažujem.
Prvý záber, či skôr šklbnutie, nasleduje už pri druhom hode, ale očakávaný súboj neprichádza. Vyťahujem lososa, či skôr lososíka, trocha väčšieho ako naviazaná dvojka rotačka. Keď sa to opakuje päťkrát po sebe, meníme dvojku rotačku za väčšiu štvorku. No nič to nemení na našich úlovkoch. Našťastie sa pristavuje kolega námorník a po chvíli nás usmerňuje, aby sme vláčili vertikálne, nie horizontálne. Posiela nás na druhý bok lode, blízko výpustu odpadu zo spracovaných rýb.
„It is a good place for halibut“ (“Tu je dobré miesto na halibuty”). Hm, netuším, čo je to ten „halibut“, ale pre poriadnu rybu by som bol schopný skočiť aj do vody. Spúšťam teda blinker do vody a pozerám ako pomaly mizne silon z cievky. Po 50 metroch preklápam a pomaly navíjam. Nervozita by sa dala krájať. Neotočím ani tretíkrát kľukou, keď zrazu pocítim silný úder do prúta, ktorý sa vzápätí ohne ako luk.
Je tam!
Síce neviem čo, ale je to riadna ryba! Začína sa boj. Cievka a maximálne ohnutý prút brzdia prvé prudké výpady do hĺbky. Ryba má neuveriteľne silný a rýchly ťah, nepomáha ani pritiahnutá brzda. Po pár minútach našťastie mení stratégiu, ide ku hladine. Vytriešťame s bratom oči do vody, v snahe uvidieť ju, keď sa zablysne strieborné telo unikajúcej ryby.
Je to silver! Krásna, asi 90 cm ryba. Ale ešte nie je naša. Začína sa predvádzať na hladine a celým svojim objemom robí metrové skoky. Je to zrada, ktorú sme od tohto rybieho druhu nečakali. Lovíme v blízkosti kotviacich lán a dá mi poriadne zabrať, aby som jej vyhovoril skákať pomedzi ne. Po 10-minútovom súboji, ktorý mi pripadá ako večnosť, rybu vyťahujeme s hákom na loď. Je dobojované. Brat s úsmevom gratuluje a dodáva: „Kvôli tomuto sa nám sem oplatilo trepať!“
Prikyvujem a obdivujem vytúžený úlovok. Silver má 87 cm a okolo 6 kíl, videli sme ich už tisíce, ale tento nám pripadá najkrajší. Fotíme sa a opatrne ho púšťame späť do vody. Lososy sú veľmi citlivé na manipuláciu mimo vody, zbytočne to nepreťahujeme. Sme spokojní, voľné dni sa nudiť nebudeme, na rozdiel od zvyšku posádky.
Najbližší týždeň sa plne venujeme lososom. Keď sa darí, máme aj 4 zábery za hodinu, ale nie každý deň je taký bohatý. Občas sú lososy hluché, slepé a nevyprovokuje ich nič, celý deň. Osvedčujú sa Blue Fox blinkre v krikľavej a oranžovej farbe vo veľkosti č. 3, 4. Oveľa menej úspešné sú strieborné plandavky a gumy. Úlovky sú nádherné silvery, všetky ako cez kopirák 70-80 cm, okolo 5-6 kíl.
Brutálny ťah
Scenár lovu vždy rovnako napínavý, silvery nedajú nikdy ani meter silonu zadarmo. Krásne skoky a vývrtky im veľakrát pomôžu na slobodu a nás stoja úlovky. Vôbec to nemrzí, veď v továrni sme sa ich už „nakántrili“ dosť. Nech si užijú slobodu aspoň tieto.
Z príjemného stereotypu rybačky nás preberá brutálny ťah. Samozrejme, prút má v ruke brat (ako inak), snažím sa mu pomôcť aspoň radami a kibicovaním. Vlado sa nenecháva vyviesť z miery a doťahuje cievku „na krv“. Rybu len tipujeme, ale zvyčajný úlovok to určite nebude. Po 10 minútach dlhých, prudkých výpadov sa nám konečne ukazuje na hladine. Losos! Silver, čo megasilver, dobre cez meter! Pri hladine naberá druhý dych, mobilizuje sa a predvádza v celej svojej kráse výskokmi a prudkými výpadmi do strán.
Pätnásť minút má Vlado čo robiť, ryba mu nedáva vydýchnuť ani na sekundu. Našťastie sily ju pomaly opúšťajú, ale aj tak sa mi ju podarí vyloviť s hákom až na ôsmykrát. Dopad lososa na palubu je podnet na bujarú radosť a obdiv divákov, ktorých sa tu medzitým zhlukla riadna kopa.
Popri tom všetko opojení zabúdame rybu merať, ešteže sme nezabudli na fotku. Pri púšťaní si všímame čierne bodky na striebornom chvoste. To nie je silver! Je to king salmon! Najväčší a najvzácnejší kráľovský losos. Ryba, o ktorej sníva každý rybár na Aljaške! Večer otvárame „železnú rezervu“ z domu a oslavujeme. Cieľ našej výpravy je splnený, všetko čo nás ešte čaká, bude už bonus.
„Tu je dobré miesto na halibuty“
Na druhý deň ráno vstávame s dunením v hlave. Musí sa ísť do roboty, po dlhom čase sa priviezlo zopár tisíc poundov rýb. Smiešna 8-hodinová šichta ubehne, ani neviem ako. Brat hneď po robote zahlási, že treba si ísť zas zachytať, na rybačke sa v hlave vždy vyjasní. Nenamietam, aj tak na lodi nie je veľa spôsobov ako tráviť voľný čas.
Cestou po palube stretávame nášho starého známeho odborníka na halibuty. Hneď mu ukazujeme foto našich silverov a kinga. Očakávanej pochvaly sa ale nedočkáme, len ohŕňa nosom, že lososov je na Aljaške všade dosť. Namiesto toho dostávame ako odpoveď, obľúbenú frázu: „Tu je dobré miesto na halibuty.“ Radšej si zahryznem do jazyka, hm, keď je taký odborník a lososov je tu dosť, prečo nie je na lodi robota...?
Vlado zas nahlas uvažuje, čo je to za super rybu, keď si ju cenia viac ako lososa. Že vraj ploská, veľká, bojovná. To sme teda zvedaví. Každopádne, nová výzva pre nás! Sadáme na obľúbené miesto a rozmýšľame ako na ne. Brat chladnou logikou utrúsi: „Keďže sme žiadneho halibuta doteraz nechytili, šli sme na to zle.“
V stĺpci, ani na hladine nie sú, musíme skúsiť dno! Ihneď nadväzujem a spúšťam veľký twister. Po minúte je cievka prázdna, 140 metrov silonu vo vode a dno nikde. Nieto ešte halibut. Vyťahujeme teda twister a zisťujeme, že je dobrých 50 metrov od lode. Zjavne sme podcenili morské prúdy. K twistru pridávame riadne olovo a skúšame znova. Máme šťastie, po sto metroch cítiť dno.
Neubehne ani 30 sekúnd, už som o niečo zavadil. Do frasa! Skúšam ťahať silnejšie. Ide to, aj keď ťažšie. „Asi bordel zo dna,“- hlásim bratovi, zvyknutý z našich vôd. Pri hladine „bordel“ trocha ožíva a vyťahujem asi polmetrovú tresku. Nie sme si celkom istí, predsa len v konzerve vyzerá trochu inak, ale halibut to určite nebude.
Báječná rybačka bez adrenalínu
Nie sme sklamaní, každý úlovok poteší, o to viac taký, ktorý som ešte nechytil. Treske aj fotke s ňou sme radi. Spomínaný scenár lovu sa opakuje niekoľkokrát. Najväčšia má do metra, ale po štyroch hodinách nás to pomaly prestáva baviť. Každý, kto lovil tresky, pozná ich bojovú morálku.
Na porovnanie s lososmi: ako keby ste u nás presedlali z lovu kaprov na pleskáče. Navyše, čoraz častejšie začíname ťahať z vody akési čudá, s hlavami väčšími ako zvyšok tela, či iné skvosty s tromi chrbtovými plutvami a podobne, ktorých názov si ani netrúfam odhadnúť. Rybačka báječná, čo hod to ryba, no monotónne vyťahovanie rýb bez adrenalínu a vzrušenia z lovu nás rýchlo prestáva baviť. Zhoršuje sa aj počasie, balíme, na halibuty máme ešte dva týždne.
Najbližších pár dní rybárčime len sporadicky. Občas sa dovezú nalovené ryby na spracovanie. Navyše sa zhoršuje počasie. Silné lejaky strieda ešte silnejší nárazový vietor. K riadnemu lovu sa dostávame až po štyroch dňoch, pevne rozhodnutí chytiť konečne halibuta.
Začíname ráno. Je zamračené, po daždi, vzduch presýtený vlhkosťou. Ideálny čas na lov. Vsádzam na istotu, k najväčšej jiggovej hlavičke upevňujem veľké kaprárske olovo a poriadne kusisko tresky. Vlado pri pohľade na mňa len neveriacky krúti hlavou. Neodpustí si ironickú poznámku, že už teraz mám udicu ohnutú, ako keby som tam mal 10 kg halibuta... Nedbám na jeho reči, plne sa sústreďujem na lov.
Horšie ako na Ružíne...?
Montáž je hneď vo vode, na dne s ňou chvíľu tancujem, ale po niekoľkých otáčkach navijaka sa prút ohne a kľučkou už nejde potočiť. Pozerám na brata: „Asi visí“. Šklbnem prútom, nepomáha. Ťahám kým to ide, našťastie silon po chvíli povoľuje. Montáž vyťahujem pomaly ku hladine. Pri jej veľkej hmotnosti ťažko zistiť, či mi tam nevisí jeden z tých malých samovrahov. Hm, nevisí.
Napichujem teda ešte väčší kusisko tresky a znova nahadzujem. Tentoraz však venujem viac pozornosti Vladovmu kibicovaniu, že tá nástrahová treska mohla ešte plávať, aj bez nás to tu majú ryby ťažké. Spamätávam sa až keď to znova prichádza. Zas visím na dne. Lomcujem udicou a nadávam, horšie ako na Ružíne.
To už do mňa štuchá brat, vidiac, že prút sa ohýba viac a viac. Rýchlo si uvedomujem, že som si zobral príliš k srdcu jeho radu, že pri veľkých nástrahách treba mať tvrdšiu brzdu. Je zatiahnutá na „krv“. V poslednej chvíli ju uvoľňujem. Nasleduje mohutný ťah! „Do frasa, do frasa!“ - vrieskam ako na hokeji. V sekunde mi je jasné, že to treska nebude!
Srdce mi bije ako zvon, udicu kŕčovito stískam v prepotených rukách. Z cievky mi miznú metre silonu a ja sa len modlím k sv. Petrovi, aby nedopustil najhoršie. Vlado radí ostošesť: „Pritiahni, pritiahni, nepúšťaj ho, nie!“
Rýchle to skúšam, nemám čo stratiť, na cievke mi zostalo už len pár metrov silonu. Podarilo sa! Ryba sa otáča, boj pokračuje. Bojuje na dne mohutnými výpadmi do strán. Výpady nie sú vôbec prudké, skôr premyslené, dlhé, dôrazné. Situáciu so šťastím zvládam a po 10 minútach sa mi darí rybu odlepiť od dna.
Platesa ako čierny lavór
V stĺpci je to o poznanie ľahšie, pomaly ju pumpujem hore. Na hladine zbadám akýsi čierny lavór, keď brat zakričí, že je to platesa! A skutočne. Posledné výpady a vylovenie sú už rutinou.
Krásna ryba! Dĺžku už zo zvyku zabudneme merať, hmotnosť okolo 10 kíl. Nasleduje foto a pustenie úlovku. Veľkosť sa môže zdať sklamaním, niektoré úlovky sú ale NAJ, bez ohľadu na ich miery. Tento k nim určite patrí. Všeobecne sú platesy zdatný súper, čo nám dokazujú najbližšie dni. Vedia vyvinúť úžasný ťah, využívajúc na to svoje dokonale sploštené, aerodynamické telo. Platesu by bolo možné snáď prirovnať k sumcovi. Navyše sú fotogenické, veľmi zaujímavo sfarbené.
Doteraz ľutujem, že sme neodfotili aj „odvrátenú“ stranu platesy. Mramorovo biela spodná časť ryby fantasticky kontrastuje s popolavo-hnedou, ba u niektorých až čiernou vrchnou stranou. Úžasná hračka prírody, hrou farieb sa jej vyrovnali len niektoré lososy počas ťahu.
Keďže už vieme ako na ne, najbližšie dni chytáme niekoľko desiatok kusov. Ich veľkosť nie je nijako ohromujúca (do 8 kíl), ale na väčšie kusy tu jednoducho nemáme vybavenie. Od kapitána sa dozvedáme, že pred pár rokmi tu chytil niečo cez 140-kilovú rybu. Na loď ju vraj ťahali lodným žeriavom... Uveril som mu až o rok, keď som videl kamarátove fotky z fabriky s týmito monštrami. My sme to šťastie nemali.
Po hojnosti býva pôst
Už pár dní si všímame, že na nás nejako divne zazerá majiteľ lode a zopár jeho nohsledov. Doma nič neobvyklé, veď zamračených ľudí stretnete vždy a všade, ale v Amerike je to iné. Keep smilling tu funguje, ak nie, viete, že je zle. Za tri dni to prišlo. Zákaz rybačky! Čo? Prečo? Bez vysvetlenia.
Rúca sa nám svet, hromžíme, nadávame, ale nepomáha to, skôr zhoršuje. Čo tu budeme robiť ešte dva týždne? Skúste si predstaviť, že ste na lodi 60x12 metrov asi 80-ti, bez internetu, telefónu, akéhokoľvek spojenia so svetom. Okrem roboty tu nie je vôbec čo robiť. Totálna nuda. Tých istých ľudí stretávate od rána, v robote, na obede i večer na palube a v noci v kajutách. Väčšina si lezie na nervy už po troch dňoch. Každý to rieši po svojom. Tucet ukrajinských a bulharských báb si už „odlovilo“ svoju zelenú kartu v podobe miestnych 50-ročných fotrov-námorníkov.
Práve sa jedna, čo už vystriedala niekoľko „boyfriendov“, plodne zadívala na mňa! Jediná možnosť úteku je skočiť cez palubu, do mora plného medúz, doplávať v 5 °C vode na jeden z ostrovov, kde vás už na pláži zožerú mackovia. Podľa historiek námorníkov nie sú zvyknutí na ľudí a medzi nami a lososmi veľmi nerozlišujú... Úplná psychiatria. Keď som v telke videl o pár mesiacov neskôr Big Brother, bolo to úplne čajové oproti našej lodi.
Štrajkom na pevninu
Ozajstná pohroma však prichádza koncom augusta. Majiteľ lode si zmyslel, že nás tu podrží ešte 10 dní. Ani náhodou! Máme zmluvu do konca augusta, nezostaneme tu ani o deň dlhšie. Hm, zmluva zjavne nezaberá, uchyľujeme sa k poslednej možnosti. Vyhlasujeme štrajk!
Hneď si to nevšimnú, keďže sme sa doň zapojili až traja (ja, brat, Barbora), darmo, odbory v Amerike nikdy neboli silné. Keď však nedôjdeme na jednu z tých trojhodinových šícht za dva dni, máme pohovor so šéfom. Začína zhurta, že u nich to tak nefunguje, neprísť si len tak do roboty. Kontrujeme, u nás zas funguje to, na čom sa dohodneme a je na papieri. Zúri. Máme dve hodiny na zbalenie.
Vysadí nás na najbližšom ostrove! Balíme veci neistí, možno skončíme ako Robinsoni... ale neustupujeme. Chceme odtiaľ vypadnúť. Zvyšok posádky radšej drží hubu a krok. S obavami nastupujeme do člna. Po pol hodine pristávame na malom móle, chvalabohu v civilizácii! Na pevnú zem si chvíľu zvykáme, ale sme radi, že to všetko máme už za sebou.
Krása Aljašky na koniec
Sme v Sitke, štvrtom najväčšom meste Aljašky. Žije tu „až“ 4 500 obyvateľov, na miestne pomery hotové veľkomesto. Našťastie tu majú aj letisko, loďou sa nám cestovať už nechce, ani zadarmo. Hneď sa tam zberáme. Všetkého už máme dosť, chceme ísť na kontinent.
Nič však nie je také ľahké, ako sa na prvý pohľad zdá. Na letisku zisťujeme, že „budem platiť kreditkou“ nie je len hlúpa fráza zo South Parku. Teta za okienkom nechápe, že chceme platiť v hotovosti. Pozerá na nás, ako na Afričanov z rozvojovej krajiny tretieho sveta. Kreslí nám mapku do banky... Tam vybavujeme, ale kreditka tu bude najskôr o týždeň.
Aljaška je jednoducho drsná krajina aj k ľuďom. Dosť, dávame si týždeň pauzu, potrebujeme reset. Flákame sa po meste a okolí. Dni vypĺňame túrami po nádherných kopcoch. Sme na juhu Aljašky, husté ihličnaté lesy tu striedajú horské jazerá a divoké rieky. Balzam na dušu. Navyše, nikde nenájdete vyhodený ani obal zo žuvačky. Čistota prírody je tu posvätná. Amerika má za to u nás veľké plus.
Skúšame aj chytať. Na Medveďom jazere si požičiavame erárny čln. So strímrami máme šťastie na arktické lipne (arctic grayling). Sú neveľké (35-40 cm), chudé s extrémne vysokými chrbtovými plutvami. Barbora sa vyťahuje a pripravuje z nich výbornú večeru. Pod stanom, pri ohni, mi ryby nikdy nechutili lepšie. Stretávame aj krajanov. Ako inak, Slováka nájdeš všade, či je to na púšti v Arizone, či pri polárnom kruhu vo Fínsku. S chalanmi z Liptova večer trocha pooslavujeme a nocujeme u nich. Teplá sprcha a posteľ príde vhod. Aspoň im za to ďakujeme, naša spolupatričnosť vo svete funguje na jednotku.
Posledné dva dni skúšame chytať na miestnej rieke Indian river. Rýb je tu fakt veľa, ako spomínal Maroš, stačí hodiť šuter... No je už september, po sezóne, 90 % rýb (najmä pinkov) je poplesnených a zničených. Nejavia žiaden záujem o naše blinkre, strímre, mušky... Naplnili krutý kolobeh života a smrti. Po stovkách kilometrov prekonávania nástrah prírody aj človeka tu po jedinom milostnom akte v živote hynú pri brehoch v tisíckach.
Zmocňuje sa nás trocha ľútosti nad ich osudom, ale aj my cítime, že náš čas na Aljaške sa už napĺňa. Napriek okolnostiam máme ešte šťastie na jedného menšieho king salmona (do 5 kíl) a po pár hodinách snahy aj na krásne vyfarbené dolly vardeny (miestna forma sivoňa amerického). Najväčší, ako vždy, ujde, ale aj jeho mladší príbuzný, okolo 45 cm, je peknou rozlúčkou s Aljaškou.
Epilóg
Na druhý deň odlietame, čaká nás ešte mesiac zážitkov po USA. Lúčime sa s Aljaškou. Bola fantastická: na ľudí, na zážitky, na úlovky. Ďakujeme jej aj za drinu, pot a príkoria. O to viac si vieme vážiť tie vzácne momenty, ktoré sú navždy zapísané v našich mysliach. Vlado, Barbora, kamaráti, ďakujem vám, že som to mohol s vami zažiť. Nechal som tu kus duše, raz sa určite vrátim.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
