Sú štyri hodiny ráno, z diaľky sem dolieha burácanie príboja a čierno-čierna tma zakrýva okolitú lagúnu aj tropický prales. Čelovky šiestich Čechov sú široko-ďaleko jediným svetlom v africkej džungli. „Vravel, že máme byť o štvrtej pripravení. Ja som tu bol pre istotu už pred štvrtou, aby sme sa neminuli,“ - hlási Saša a vo mne začína hlodať červ pochybností. Po minulej výprave, keď sme vodičov lodí nezriedka museli hľadať aj niekoľko hodín, aby sme ich potom objavili ožratých na mol, je moja dôvera v spoľahlivosť obyvateľov Gabonu pramalá...
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: NOVEMBER 2009
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 12
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
„Večer som videl, že upratuje a pripravuje loď, určite hovoril o štvrtej ráno. Nevidel ho niekto?“ – zisťuje Ondrej, ktorý tiež nepochopil, že v Afrike o štvrtej ráno nie je to isté, ako o štvrtej ráno v Európe.
„Ako by si ich chcel v tej tme vidieť, keď sú tiež čierni? Mňa z nich porazí, to je bagáž lenivá, no úplne ako tí Pražáci.“ Hodnotí pracovné výkony našich domorodých sprievodcov Libor, ktorý keď sa nekontroluje, prechádza z češtiny plynule do jazyka ostravských baníkov. Je 9. decembra 2008, začína sa prvý deň našej africkej výpravy.
Čas pre morské dravce
Krátko pred pol piatou sa ozýva: „Bon žúr“ - a v tme sa zaleskli biele zuby prvého zo sprievodcov. Najprv zisťuje, či máme dosť vody a potom, čo vyprázdňuje polovicu jednej z fliaš, odchádza hľadať svojho kolegu. O piatej konečne nastupujeme do dvoch motorových člnov a v úplnej tme vyrážame po hladine lagúny smerom k oceánu. Dúfam, že cestou nenarazíme do plávajúceho hrocha alebo slona.
O pol šiestej, tesne pred svitaním, pristávame na piesočnatej pláži. Stovky malých rybiek, ukrývajúcich sa pri brehu, utekajú vyplašené naším príchodom. Niekoľko stoviek metrov od nás, v miestach, kde sa vody lagúny miešajú so slanou vodou oceánu, počuť hukot vĺn. Je odliv a voda z lagúny sa valí do mora, čoskoro bude svitať. To je čas, kedy morské dravce zastavujú na okraji lagúny a čakajú na drobné rybky, ktoré strháva prúd. Najatraktívnejšie miesto - poslednú piesočnú kosu na hrane príboja - prenechávam svojim priateľom a radšej vláčim o sto metrov vyššie, v mieste, kde prúd sladkej vody vytvára malý splav.
Svitá a do zvukov príboja sa za mojim chrbtom ozývajú zvuky pralesa. Ústie lagúny je širšie, než sa zdá. Hoci nahadzujem vobler do vzdialenosti takmer päťdesiat metrov, nedohodím ani do polovice prúdu. Používam dvestogramový prút dlhý tri metre, navijak radu 6000, štyridsaťkilovú šnúru a na hladine z milimetrového monofilu vláčim dvestogramový hladinový poper.
Nováčikovská daň
Chvíľu mi trvá, kým sa rozospaté telo rozhýbe a nástraha lieta aspoň tridsať metrov od brehu. Vtedy mi dochádza, čo je tu divné: sme priamo na rovníku a nie je horúco. Zatiaľ čo pred tromi rokmi sme v neďalekej Mayumbe takmer potili krv, tu je príjemne. Sašov teplomer na hodinkách ukazuje dvadsaťšesť stupňov. „Typické adventné počasie,“ - konštatuje Jirka.
Asi na desiate nahodenie, keď už sa chystám vytiahnuť nástrahu z vody, mám prvý záber. Polmetrová ryba sa po nástrahe vrhla tesne pri brehu, ale zasekávam do prázdna. Potom vláčim dve hodiny bez jediného kontaktu s rybou. Ostatní sú na tom rovnako. Platíme nováčikovskú daň.
Krátko po ôsmej zasekáva a zdoláva Stano prvú rybu – troj-, možno štvorkilového stavrida dvojškvrnného (C. hippos). „Ale aha, na čo som to chytil,“ - ukazuje nám Stano starý, ohryzený, pôvodne čierny poper. „Požičal mi to Pascal a povedal, nech to hodím tamto, kde sa ten prúd zastavuje, ako sa tam robí pena na hladine. Tak som to tam hodil a bum, bol tam.“
Po niekoľkých minútach zasekáva rybu v rovnakých miestach aj Saša. Jeho hladinový vobler doslova zmietlo čosi pod vodu a už to maže plnou parou do oceánu. Saša používa tiež najmenej tridsaťkilovú šnúru a aj keď sa rybe podarilo využiť moment prekvapenia a vymotať z navijaka asi dvadsať metrov šnúry, čoskoro ju Saša z vĺn oceánu a silného prúdu lagúny priťahuje do tíšiny, vytvorenej pod piesočnou kosou.
Bol to tarpon...
V tmavej, ale čistej vode sa objavuje žlto-strieborne sfarbené telo stavrida. Váha ukazuje presne päť kilogramov. Začína sa príliv a hladina vody sa zdvihla o dobrý pol meter. Na piesočnatej kose, kde sme stáli po kolená vo vode, sa už v silnom prúde len ťažko držíme a navyše sa s rastúcim prílivom zvyšuje riziko, že by niekoho z nás mohol rafnúť žralok belavý (Carcharhinus leucas).
To riziko je síce malé, ale dvoj-, aj trojmetrových žralokov je v oceáne pri ústí lagúny plno a často sa vydávajú na potulky do pobrežných lagún, údajne tiahnu za množstvom rýb aj sto kilometrov proti prúdu veľkých riek. Meníme teda biotopy a rozostupujeme sa na pláži pozdĺž ústia lagúny.
Niekoľko kilometrov od nás vychádza z pralesa na pláž skupinka byvolov. Registrujem, ako Saša zasekáva, ale jeho poper len odskočil na hladine o niekoľko metrov bližšie ku brehu. „Bol to tarpon, nádherne som ho videl, ako vyskočil z vody,“ - vysvetľuje Saša. Po chvíli mám záber na hladinový poper aj ja. Nie je to však tarpon, ale kranas. Na moje sklamanie sa po niekoľkých sekundách zdolávania vypína.
O deviatej sa vraciame späť na základňu. Idem si ľahnúť do bungalovu, Jirka so Stanom usrkávajú na terase vychladený gabonský ležiak. Saša s Liborom a Ondrom sú stále plní elánu a vyrážajú jednou loďou na trolling. Keď sa pred obedom vracajú, vykladajú z lode tri barakudy dĺžky 80-105 cm a Libor sa pýši fotografiami slona, ktorého prekvapili, keď plával cez lagúnu.
Francúz nás poriadne navnadil
Dvaja Francúzi, ktorým sa dnes končí pobyt, sa z dopoludňajšieho rybárčenia vracajú aj s niekoľkými metrovými barakudami a triumfujú Libora fotografiami skupinky hrochov. Po obede si vychutnávame pohodu na terase a ťaháme z Francúzov rozumy. Obaja sú tu už po niekoľkýkrát, starší z nich je dokonca držiteľom tohtoročného rekordu vo veľkosti uloveného chniapača (snapper, Lutjanus agennes). Skoro štyridsaťkilová ryba s masívnymi zubami vyzerá na fotografiách naozaj impozantne.
„My mu hovoríme morský pittbull, pretože má úžasne silný stisk. Dokáže prehryznúť vobler napoly,“ - komentuje Francúz snímky. „Včera večer som však mal na prúte dve oveľa väčšie ryby. Najskôr som skoro hodinu vodil žraloka, ale prúd v lagúne bol strašne silný a ja som ho nedokázal pritiahnuť. Nakoniec mi praskol uzol na karabínke. No a potom mi to na rapalu vzal tarpon. Vôbec som nemal šancu. Tá ryba mala snáď dva metráky a prášila priamo do oceánu. Nech som uťahoval brzdu navijaka koľko som chcel, stále to išlo a išlo, kým nedošla šnúra. Prišiel som o všetkých 300 metrov päťdesiatkilovej šnúry. Našťastie som mal v lodi náhradný prút, a tak som priviezol aspoň tridsaťpäťkilového smuhovca (Polydactylus quadrifilis).“
Znie to ako rozprávka, ale vieme, že si „žabožrút“ nevymýšľa. Včera večer sme na vlastné oči videli, ako z lode vykladá prút s prázdnou cievkou a veľkého smuhovca. „No, páni, máme čo doháňať. A pretože chcem byť na večerné rybolovy náležite pripravený, idem si teraz ľahnúť.“ Ondro sa dvíha od stola a my ho čoskoro nasledujeme.
Libor prvýkrát zasekáva
Budím sa o štvrtej popoludní. Je najvyšší čas vyraziť. Obaja Francúzi sú už v člne, naši dvaja domorodí sprievodcovia práve prichádzajú. O piatej večer prichádzame k ústiu lagúny. Loď Francúzov kotví asi tridsať metrov od hrany, kde sa príboj mieša s vodou z lagúny. Chvíľu ich pozorujem a udivuje ma, že obaja pokojne sedia, prúty zasunuté v držiakoch na zadnej časti.
Neskôr mi vysvetľuje svoj spôsob lovu: „Keď som mal toľko ako ty, tak som tiež vydržal celý deň vláčiť. Ale keď máš šesťdesiatpäť a vážiš cez metrák, tak to dlho nevydržíš. My si tu s Julienom v pokoji zakotvíme v prúde, spustíme nástražnú rybu alebo ShadRap tak dvadsať - tridsať metrov pod loď a potom už len čakáme, čo po nej vyštartuje.“ Neskôr sami s úspechom skúšame jeho spôsob lovu.
Rovnako ako ráno, sa rozostupujeme pozdĺž ústia lagúny. Libor a Saša neohrozene brodia po pás v prúdiacej vode a nahadzujú veľké popre do spenených vôd príboja. Saša čosi gestikuluje a kričí, ale v hukote vĺn ho nepočujem. Potom mi dochádza, že sa mám pozrieť, čo to tučniak chytil. Francúz práve vyťahuje do lode najmenej metrovú rybu.
O deviatej večer, keď sa schádzame na móle pri našej základni, premeriava ulovenú barakudu - rovných 125 cm. Saša sa po pol hodine hádzania brodí späť na pláž, aby si odpočinul, keď Libor zasekáva prvú rybu. Nasleduje nekompromisná jazda a už-už sa zdá, že Libor príde o všetkých 200 metrov šnúry, keď sa ryba predsa len zastavuje.
Ohrozená viera v spravodlivosť
Po dvadsiatich minútach posúvania sa naraz rozbieha priamo k brehu. Libor navíja povolenú šnúru, čo mu sily stačia, kým sa ryba opäť nepokúsi o ďalší výpad. Asi pol hodiny po záseku konečne vyťahuje úlovok na pláž. Pred nami leží parádny, tridsaťkilový smuhovec. Hnedé telo prechádza na chrbte do čiernej, na bokoch a bruchu do žltej farby, prehistoricky vyzerajúca hlava je zakončená spodnými ústami a prsné plutvy sú typicky rozdelené do niekoľkých lúčov.
Ryba vyzerá akoby mala k telu naakumulované ruky s dlhými prstami.
„Na čo si to chytil?“ - pýta sa Saša.
„Na toto, požičal mi to Pascal,“ - ukazuje nám Libor poper, ktorý má, naopak, zrezanú prednú časť. Nástraha, namiesto aby pri vláčení pekne poskakovala po hladine a vydávala pukavé zvuky, je strhávaná pod hladinu. Čím rýchlejšie rybár navíja, tým hlbšie sa vobler ponorí.
„No to je kravina. Prečo preboha zosekávajú ten poper opačne? To predsa môžu použiť úplne normálne voblery!“ - prekvapujem sa nad nástrahou.
„Možno áno, možno nie. Ja som sa díval na popy tých Francúzov a dobrá polovica je upravená úplne rovnako,“ - dopĺňa Libor a brodí späť na prílivom zaplavenú plytčinu, aby sa po pol hodine vrátil s ďalším, asi dvadsaťkilovým smuhovcom. My všetci sme bez záberu. Keď Libor okolo ôsmej za úplnej tmy vyťahuje z príboja štvrtého smuhovca a my ostatní stále bez ryby, je naša viera v spravodlivosť svätého Petra silne ochromená.
Tridsaťpäť eur za vobler...
Druhý deň ráno prichádza k slovu Jirkova cestovná sekerka a niekoľko poperov je brutálne upravených na gabonský spôsob. Odmietam týmto spôsobom przniť svoje nástrahy a radšej si pripravujem niekoľko veľkých gumových rýb. Keď ich budem ťahať pod hladinou, mali by ich dravce vnímať podobne ako naopak zrezaný poper. Snáď.
Libor sa pri raňajkách priznáva, že Pascala prehovoril a požičanú nástrahu od neho kúpil: „Sakra, do roboty veľmi nie sú, ale keď ide o prachy, to sa snažiť vie. Ten kus dreva mi nechcel predať, ale nakoniec som ho od neho kúpil. Iba si vravím, či tých tridsaťpäť eur za starý, ohryzený vobler nebolo predsa len veľa.“ Súdiac podľa Pascalovej dobrej nálady, to bol dobrý obchod... Teda, ako pre koho.
Po raňajkách vyrážame na dvoch člnoch „trollovať“. Asi päť kilometrov pred ústím lagúny do oceánu spúšťame za pomaly idúcou loďou vobler. Hĺbka lagúny sa pohybuje od dvoch do šiestich metrov, používame teda vobler Rapala Super ShadRap, plávajúce Magnum a X-rap dĺžky 25 centimetrov.
Križujeme pomaly smerom k ústiu lagúny a až pri pomalej jazde si všímame zvieratá, ktoré sme pri rýchlej jazde člnom ani nevideli. Na kmeni obrovitého stromu, ktorý voda zaniesla na plytčinu, sedia pelikány, po bahnitom brehu, za ktorým sa začína prales, sa prechádzajú ibisy a volavky striebristé a na piesočnatej kose, ktorá oddeľuje lagúnu od oceánu, sa v kríkoch schováva slon.
O kus ďalej, v susedstve mangrovov, púta moju pozornosť pohyb na vodnej hladine. Až ďalekohľad odhaľuje rodinku hrochov, ktorá si lebedí v takmer 30 °C teplej vode.
Tatarák zo stavrida
Asi po dvoch kilometroch prichádza prvý záber, ale zasekávam do prázdna. Vyťahujem vobler a podľa odtlačkov zubov hádam, že záber bol od barakudy, čo potvrdzuje aj Pascal, ktorý podriemkava za volantom.
Po ďalšej polhodine jazdy, keď míňame chatrč, v ktorej občas nocujú domorodí rybári, ktorí sa sem na drevených monoxyloch zastavujú loviť ryby, zasekáva Saša a o chvíľu vyťahuje dvadsaťcentimetrovú barakudu. Pascal naznačuje, že rybu do kuchyne nepotrebujeme, a tak ju púšťame na slobodu.
Plavíme sa pomaly okolo porastov mangrovníkov a blížime sa k ústiu lagúny do oceánu. Je pod mrakom a aj keď sa blíži poludnie, teplota neprekračuje príjemných dvadsaťosem stupňov. Stretávame loď s druhou časťou našej skupiny (relaxačnú stravovaciu skupinu, ako sa nazýva Jirka). Ondro spí natiahnutý na zadnej časti a podľa Stanovej gestikulácie im to tiež veľmi neberie.
Krátko nato vchádzame do miest, kde voda lagúny začína prúdiť strhávaná poklesom hladiny oceánu za odlivu. Libor zasekáva, ale ryba na nástrahe nevisí. Vzápätí zasekáva aj Saša a zásek sedí. Ryba križuje asi dvadsať metrov za loďou a Sašovi dá dosť práce, kým ju po desiatich minútach pritiahne k lodi. Vysokému, čierno-hnedo-žlto sfarbenému stavridovi sa z vody vôbec nechce, ale nakoniec sa mi darí zachytiť jeho spodnú čeľusť do vylovovacích klieští a zdvíhajú ho nad hladinu. Chystám sa rybu vypnúť a pustiť späť, ale Pascal mi naznačuje, že ho mám vziať. „Tartar, tartar,“ - opakuje stále dookola a mne dochádza, že nám ráno jeden z Francúzov dohodol s kuchárom prípravu tataráku zo stavrida.
Francúzom sa domov asi nechce
Francúzom popoludní letí lietadlo do Libreville a večer sa vracajú do Európy; bude to také štýlové kulinárske rozlúčenie. O pol hodiny neskôr zdoláva Saša ďalšiu metrovú barakudu a tým je náš ranný prídel rýb na konci. Keď sa napoludnie vraciame späť, vykladajú naši priatelia aj jedného stavrida a barakudu.
Na terase nás už vyzerajú obaja Francúzi. Rozhodne však nevyzerajú, že by sa chystali o dve hodiny odchádzať.
„Nie je lietadlo,“ - pripájajú k pozdravu.
„Ako nie je?“ - prekvapený sa nad lakonickým oznámením dozvedám, že ťažobná spoločnosť Shell, ktorej patria lietadlá prevádzkujúce linku do Libreville, predala niektoré miesta dvakrát. Vzhľadom na predvianočnú prevádzku uprednostňuje prepravu svojich zamestnancov z terminálov a vrtných plošín pred dopravou turistov. Podľa spokojného výrazu, s ktorým obaja Francúzi nesú informáciu o nedobrovoľné predĺženie pobytu v Gabone, ich však podozrievame, že sa im domov nijako zvlášť nechce.
Pred obedom nám kuchár Mamoodoo, ktorý až do začiatku občianskej vojny varil na francúzskej ambasáde v Burkina Fasso, servíruje tartar - jemne nakrájané surové mäso zo stavridov. Kôpku mäsa vymiešajte so sójovou a worcestrovou omáčkou, pridajte soľ, korenie a pár kvapiek citrónu. Konzumovať surové mäso v tropickej Afrike nie je práve bezpečné, ale ide o celkom čerstvé ryby, tunajšia kuchyňa je ukážkovo čistá a keď sa neboja ani francúzski dôchodcovia, púšťame sa do tataráka tiež. Je naozaj vynikajúci.
„Ja tu cítim slona!“
Popoludnie hodláme tráviť plážovým rybolovom. Požičiavame si niekoľko stojanov na prúty, Pascal prináša igelitku so zaváňajúcimi nástražnými rybami a ide sa na pláž, ktorá leží asi 300 metrov od našej základne - na druhej strane piesčitej kosy oddeľujúcej lagúnu od oceánu.
Zarážame stojany do piesku a nahadzujeme za hranu príboja. Zatiaľ čo väčšina z nás ide navštíviť neďaleké ekologické informačné centrum národného parku Loango, obieham so Sašom prúty a znova a znova nahadzujeme. Silný morský prúd nám udice opakovane vynáša na plytčinu, nezriedka sa do šnúr motajú kusy tráv a konárov, ktoré voda unáša.
V prístrešku za nami je síce hojdacia sieť, ktorá láka k odpočinku, ale máme plné ruky práce s neustálym prehadzovaním. Po dvoch hodinách už máme obiehania prútov dosť, jediné dva zábery sme navyše prepásli. Pri tom prvom sme našťastie stihli vytiahnuť Jirkov prút, ktorý ryba aj s vidlicou zvalila do piesku, potom, čo vytočila celú zásobu šnúry a druhý záber skončil len motanicou medzi susednými dvoma udicami. Neúspešnú popoludňajšiu rybačku zakončujeme krátkym kúpeľom v oceáne.
Večer sa začína meniť počasie. Zaťahuje sa a nad pralesom sa občas zableskne. Na brehu lagúny sa ozývajú žaby, z korún stromov počuť hašterenie plodožravých netopierov - kaloňov a z krovia za kuchyňou sa šíri cvrčanie lelka. Sedíme na terase, plánujeme zajtrajší rybolov, keď ma do nosa udrela „vôňa“ cirkusového stanu.
„Ja si nemôžem pomôcť, ja tu cítim slona,“ - poznamenávam s pohárom piva v ruke.
„Tu to má naozaj skvelú atmosféru.“
„No áno, ale ja tu tiež niečo cítim,“ - odpovedá Stano a ide sa pozrieť smerom, odkiaľ fúka vietor. A naozaj! Medzi bungalovmi sa špacíruje slon a ožiera listy z okrasných kríkov.
Vitajte v Afrike.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
