Známy slovenský historik, publicista a vysokoškolský pedagóg - PhDr. Marcel
Pecník z Banskej Bystrice - je už od roku 2000 stálym spolupracovníkom Slovenského RYBÁRA. Na stránkach nášho časopisu sa vždy rád delí o svoje rybárske zážitky a skúsenosti. Ako aktívny rybár sa, okrem iného, venuje hlavne prívlači pri love pstruhov a hlavátok. V mene redakcie som ho požiadal o krátky rozhovor a podebatovali sme si práve o jeho skúsenostiach s lovom kráľovnej našich vôd – hlavátky.
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: NOVEMBER 2009
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 78
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Ako si sa ty dostal k lovu hlavátky?
Vždy ma priťahoval lov rýb na Hrone. Odmalička som pri tejto rieke vyrastal, postupne som absolvoval dotyky s muškárením, ktorému som nakoniec na dlhý čas prepadol. Všimol som si, ako neraz v hlbokom prúde, alebo v hlbšej jame, zalovila hlavátka. Boli to vzrušujúce zážitky. Keď k tomu prirátam jeden či dva prípady, ako mi hlavátka „ukradla“ lipňa počas zdolávania, tak som bol v tom. Nehovoriac o tom, že ma starší skúsenejší hlavátkári niekoľkokrát vzali ako „kibica“ na lov, kde som mnohé videl, zažil, naučil sa. Bol som, videl som, ale nezvíťazil som... Zatúžil som vlastniť povolenku. Po tom, ako som si ju prvýkrát vybavil a ulovil prvú hlavátku, niečo vyše 90-centimetrovú, už si neviem ani len predstaviť koniec jesene a zimu bez neoprénov, zamrznutých očiek na udici a túžobných pohľadov do vody, kde za každým koreňom, alebo v každej jame chceme vidieť hlavátku.
Čo ťa na hlavátke najviac fascinuje?
Hlavátka je krásna a majestátna ryba. Je právom označovaná za kráľovnú našich vôd. Okrem jej zovňajšku ma na nej fascinuje jej tajuplnosť. Občas sa zdá, ak sú vhodné podmienky, lovec je skúsený, alebo má proste riadne šťastie, že uloviť a neraz aj zdolať hlavátku je malina. Niekedy však chodíme na jednu hlbočinu počas celej sezóny a nemáme ani záber. Pritom tam môžu byť pokojne nasťahované tri – štyri hlavátky. Nástrahy im ponúkame „popod nos“ a ony nič. Človek by povedal, že tam nie je ani šupina. Potom prídem do hlbšieho prúdiku, kde len akože odskúšam nový vobler a je tam! Vzrušujúce je aj očakávanie veľkosti úlovku; nikdy nevieme aká veľká ryba zaberie. Vždy je šanca na kapitálny úlovok.
Čo by nemal podceniť začínajúci lovec hlavátok?
Teória a množstvo článkov, čo existuje o love hlavátok je jedna vec, ale prax je niekedy trochu o inom. Hovorím to aj napriek tomu, že sám som autorom niektorých takých článkov. Podľa mňa je dôležité, aby sa začínajúci hlavátkar poradil so skúsenejším kamarátom, aby zašiel s ním na jednu – dve vychádzky, potom je to iné. Prax a realita nás mnohému naučia. Podľa mňa je mimoriadne dôležité nepodceniť výstroj. Pevný prút s veľkými očkami, napríklad 80 – 200 g vrhacia záťaž, spoľahlivý navijak, minimálnej veľkosti 40, silný vlasec, či šnúra, dostatok nástrah, kvôli možnosti častého uviaznutia a neodmysliteľné teplé a funkčné oblečenie. Lov hlavátky je aktivita, neraz v ťažkom teréne, nie pasivita. A ešte jedna vec. Bez prsačiek s dobrými izolačnými vlastnosťami na hlavátku ani nechoďte. Za dobrých podmienok sa dá pekne zdolať aj bez najmenšieho kontaktu čižmy s vodou, ale to zvyčajne nebýva pravidlom. Jednou z najdôležitejších vecí výbavy lovca musí byť trpezlivosť. Hlavátka niekedy zaberie na prvý hod v prvej hlbočine, ktorú 1.11. ráno navštívime, niekedy nemusíme mať kontakt s rybou celú sezónu. Bez trpezlivosti v tomto prípade niet úspechu.
Kde hľadať hlavátku?
Hlavátka je stanovištná ryba. Obľubuje hlboké prúdy, meandre, splavy, ale aj tiahle hlbočiny s pomaly tečúcou vodou – tzv. „jamy“. Otázne môže byť, či hľadať rybu na začiatku jamy, alebo uprostred prúdu, či na konci točitého meandra. Takého úvahy väčšinou vyrieši šťastie, alebo aj trpezlivé prelovenie „horúceho“ miesta, doslova centimeter po centimetri. Tak sa stalo, že jedna jama mi vydala tri roky po sebe tri hlavátky, jednu na začiatku, kde prúd prechádzal do tíšiny, druhú v strede pri potopenom kmeni stromu, blízko mojej strany brehu a tretiu, najväčšiu, pri konci jamy, v strede toku, kde tíšina bola už postupne plytšia a neskôr prechádzala do nehlbokého prúdiku. Štvrtú som nezdolal, spadla mi pri zdolávaní a zabrala pri náprotivnom brehu, v mieste, kde bol malý zlom. Ryby mali od 85 do 115 cm.
Aké nástrahy najviac používaš?
Najviac používam mŕtve rybky a voblery, pretože buď sú prirodzenou potravou predátora, alebo ju verne, či dráždivo imitujú. Z mŕtvych rybiek, ktoré umiestňujem na drôtený systém s dvoma trojháčikmi, sa mi doteraz najviac osvedčili najmä jalce, plotice a ostrieže. Keď je nedostatok takýchto prirodzených nástrah, ale v mojom prípade nielen vtedy, použijem rád a často úspešne napodobneniny rybiek. Ide o voblery viacerých známych značiek. Farby si vyberám: jalec, lipeň, pstruh dúhový a potočný, malá hlavátka, mrena, ostriež a podobne. V zlých poveternostných podmienkach, alebo večer, či v prikalenej vode sa nezdráham skúšať aj krikľavé farby. Veľmi sa mi páči práca dvojdielnych voblerov. Pri love v hlbočinách dobre pracujú aj veľké gumené rybky v rôznych farbách, či plandavky. Sortiment nástrah je veľmi široký, takže je si z čoho vyberať. A to platí pre nás, moderných rybárov, stonásobne. Veď ako si vyberáme v obchode, či v zásielkovej službe tú naj nástrahu? No podľa toho, či sa nám páči. Ale my na ňu brať nebudeme, však? Ako potom vieme čo sa páči rybe? Takúto dilemu vyrieši len metóda opakujúcich sa pokusov, omylov a úspechov. Každý si časom nájde svoje „tutové“ nástrahy, ktorých účinnosť nik a ničím nebude môcť spochybniť... Lebo budú naše, odskúšané a obľúbené! Paradoxne, svoju najväčšiu hlavátku, 115-centimetrovú, som chytil na 27 cm karasa striebristého, na rybku, ktorú som nikdy predtým, ani potom nepoužil. Keď som ju nahadzoval do vody, vyzeralo to, akoby som hádzal päťkilový kameň. Všetci sa smiali, že plaším ryby. V tomto zmysle je lov voblerom, alebo ripperom pohodlnejší, čistejší, humánnejší, ale aj tichší a operatívnejší. Svoju prvú hlavátku som chytil práve na 13 cm jednodielny vobler.
Čo je dôležité pri zdolávaní?
Rozvaha. Po mnohých vychádzkach a viacerých pekných hlavátkach sa mi stále roztrasú nohy po tom ako zistím, že nástraha neuviazla na prekážke, ale že zastavenie a napnutie silonu je vlastne záber. Je to vzrušujúce. Očakávanie niekedy predbieha úspech. Preto je potrebná rozvaha, najmä ak ide nie o 45-centimetrovú, ale o metrovú hlavátku. Ryba takéhoto rangu je už spravidla skúsená, vie robiť mocné „kotrmelece“, točí sa, prechádza z jedného konca miesta na druhý, bije chvostom do silonu a snaží sa využiť všetky danosti jej prirodzeného prostredia. Nečudo. Dôležité však je nestratiť kontakt a byť v strehu. Aj napriek tomu môže hlavátka na konci súboja, keď je už zdolaná na plytčine, jednoducho otvoriť tlamu, vypľuť nástrahu a pokojne odplávať, stratiť sa z dohľadu. Zásek je niekedy rovnako dôležitý ako samotné zdolávanie. Musí byť tvrdý a rázny.
Kedy je podľa teba najlepšie ísť na ne?
Stretol som sa s jedným názorom, že na hlavátky treba chodiť keď berú, nie keď si dokážeme na ne „urobiť čas“. Súhlasím. Niekedy so šťastím chytíme hlavátku rýchlo, niekedy s veľkými časovými obeťami. Asi najrozšírenejší názor, pokiaľ ide o to, kedy sa vybrať na lov, je taký, že by malo byť zamračené, snežiť a voda mierne prikalená... Je to taká hlavátkárska latina, ktorá podľa mňa platí. Ale viem, že som ryby chytil aj keď bolo pekne, aj keď pršalo, i snežilo, vo vode minimálneho stavu i v „bielej káve“. Ja mám najradšej lov hlavátky v zasneženej krajine, akosi to pasuje k sebe. Lov v menej priaznivých poveternostných podmienkach a za zníženej viditeľnosti vo vode i vo vzduchu má svoje čiastočné opodstatnenie v tom, že hlavátka nás menej registruje, ako svoje na brehu stojace nebezpečenstvo a stráca 100-percentnú ostražitosť. Zo skúsenosti viem, že najlepšie sa mi darilo ráno a večer – na začiatku a konci lovného času. Ale podať účinnú radu o čase lovu je ťažké. Každý pozorovaním a svojou skúsenosťou príde na to svoje. Vynechať nemožno ani faktor náhody.
Hovorí sa, že pri love hlavátky samotná ryba nie je najdôležitejšia...
Veľa hlavátkarov, hlavne tých, ktorí už majú na svojich udiciach zárezy po kapitálnych úlovkoch hovorí, že nie je dôležité rybu chytiť, ale najmä mať kontakt s prírodou. Ryba je čerešničkou na torte. Je to pravda. Srdce rybára vie dokonale rozbúšiť aj nepremenený záber, alebo aj pohľad na neďaleké miesto, kde len pred chvíľou zalovila hlavátka... Podľa mojich vedomostí a skúseností sa lov hlavátky stal v ostatnom čase aj určitou spoločenskou záležitosťou, kedy skupinky lovcov po vzájomnej dohode takto trávia svoj neraz drahocenný voľný čas. Avšak pokiaľ niekto ide v nepríjemnom počasí brodiť do mrznúcej vody a chce súperiť s kráľovnou naživo – a nielen preto, že ešte svoj osobák nezdolal – nie je vôbec nič zlé na tom, ak chce hlavátku uloviť. Práve naopak. Ak si vybavíme povolenku, nakúpime náčinie a zadovážime potrebný čas, je ulovenie peknej ryby našim cieľom, či nie?
Čo si myslíš o „chyť a pusť“ vo vzťahu k hlavátke?
To je zaujímavá otázka. Chyť a pusť je moderný a v podstate správny spôsob prístupu rybára k prírode. Pri love hlavátky by táto zásada mala platiť obzvlášť vo väčšine prípadov. Hlavátka je naša najvzácnejšia ryba. K nízkemu počtu jej stavov prispieva pytliactvo, zmeny tokov riek a ekologické havárie... Správni rybári, hlavátkári, by k tomu prispievať nemali. Iná vec je, že hlavátka je ryba cenná nielen ako športová trofej zvečnená na fotografii, ale aj ako kulinárska špecialita. Nemám osobne nič proti a sám to aj tak praktizujem, ak si niekto oprávnene privlastní rybu raz za rok, či dva. Je to v zmysle zákona, svedomia, ako aj možností slovenských revírov. Šťastie pri love, keď sa nám za jednu sezónu môže podariť viac úlovkov, by sme nemali zneužívať. A tiež by sme nemali za každú cenu brať ryby 70-, 80-centimetrové; tie nech ešte dorastú... Hlavátka, ktorá už má okolo metra, je úlovok hodný rozmýšľania o jeho privlastnení.
Rád lovíš v spoločnosti iných hlavátkárov?
Je pravdou, že na hlavátky chodia lovci samotári, ktorí nechcú mať divákov, ani konkurentov, ako aj výpravy – troj-, štvorčlenné partie. Ja som niekde uprostred. Napokon človek nie je „sám – družina“, potrebuje spoločnosť, niekedy aj pomocnú ruku. Na druhej strane nerád praktizujem lov, ktorý vyzerá tak, že jednu „jamu“, alebo horúce miesto v zápale živej diskusie prelovujú štyria – piati rybári. Najlepšia situácia je pre mňa vo dvojici. Rád chytávam s mojím dobrým priateľom Leom Avdičom, ktorý ma ohľadom hlavátok mnohému naučil. Najčastejšie však chodím „striehnuť“ na kráľovnú s mojím otcom Jánom Pecníkom, s ktorým tvoríme zohratý tím a zažili sme pri vode doteraz pre mňa najkrajšie zážitky.
Naznačil si, že používaš mŕtve rybky pri vláčení. Ako ju nastražuješ?
Áno, je to tak, mŕtva rybka vždy bola a aj bude jednou z favorizovaných nástrah vôbec. Je to najprirodzenejšia potrava hlavátky. Iste je humánnejšie používať voblery, či gumené rybky, aj ja to tak robím vo väčšine prípadov, ale rybky používam tiež. Ako som už spomenul, najčastejšie sú to jalce, ostrieže, plotice... Pri ich nastražení najčastejšie využívam tzv. drachkovitchov systém, ale vo väčšom vyhotovení. Rybka na ňom dobre drží i pracuje a vďaka olovku vpredu dobre prelovíme aj hlbšie, či prúdivejšie partie rieky. Systém sa skladá z pružnej oceľovej osky v tvare „V“, ktorú vopcháme rybke cez ústny otvor dovnútra, ona sa pružnosťou sprieči a zvnútra drží; okrem toho ešte hlavičku rybky fixujeme na systém medeným drôtikom. Dva trojháky sa pritom nachádzajú jeden zhruba v rovine prsnej plutvy a druhý niekde za chrbtovou plutvou; to je ideálna konštalácia...
Aké náčinie odporúčaš na hlavátku?
Treba vychádzať z predpokladu, že hlavátka je dravá ryba, väčších rozmerov, že jej lov je namáhavou aktívnou činnosťou. Prút odporúčam v dĺžke 210 - 240 cm, v strednej, alebo špičkovej akcii, v dostatočným počtom veľkých očiek - kvôli zachytávaniu mrznúcej vody - a pokiaľ možno uhlíkový, pre jeho hmotnosť. Navijak nemusíte mať desaťložiskový, ale držte sa zásady, aby bol vo veľkosti cca 40/45, maximálne 50, pevnej konštrukcie - čistý bakeliťák vás môže vo vrcholných momentoch lovu sklamať - s dobrým preklápaním a hlavne so spoľahlivou brzdou. Ja používam aj silon aj šnúru. Šnúra je dobrá, pokiaľ neudrú silné mrazy, potom nasaje vodu, zamrzne do tvaru a je pre nás nepoužiteľná, silon je univerzálnejší, ale aj mäkší, menej citlivý na záber. Šnúra postačuje v hrúbkach 0,20 - 0,30 mm, silon však musí byť viac ako 0,30 mm, aj kvôli sile, nosnosti, ale aj odolnosti voči oderu pri častom zachytávaní a trení vlasca o prekážky vo vode, respektíve na stromoch pri zlom nahodení. Z nástrah, okrem mŕtvej rybky, rád používam gumené rybičky, veľkosti viac ako 16 cm so zabudovaným hákom i olovom vo vnútri, vo farbách - red head (červenohlavec), pstruh dúhový a lipeň. Nebojím sa, tak ako pri vobleroch, ani experimentovania s fantastickými farbami. Z umelých rybiek - voblerov rád používam dvojdielne v dĺžkach 13 - 16 cm a jednodielne - klasika, od 12 do 18/20 cm. Farby mám rád: mrena, dúhak, potočák, ostriež, lipeň, plotica, čerebľa, ale aj kombinácie s červenou, žltou a najmä striebornou a zlatou farbou. Nebojte sa používať aj pre nás „nadrozmerné veľkosti“, hlavátka je veľká ryba...
Vedel by si dať čitateľom nejaký zaujímavý, málo zverejňovaný tip na bežný lov?
Veľa už bolo napísané o technike, náčiní. Ale taký praktický tip z lovu by mohlo byť, najmä pri takom silovom chytaní, akým je „hlavátkovanie“ - dávať si pozor, pokiaľ chytáte na silon, na jeho kvalitu. Po každom odtrhnutí systému aj s kusom silonu - sa tento natiahne, pretože je pružný, a tým stráca na svojej nosnosti. Vždy po odtrhnutí pár metrov silonu odstrihnite a nanovo uviažte koncovú karabínku a systém. Stojí to za to. Aj keď takto počas sezóny vymeníte silon na navijaku aj dvakrát, máte istotu, že sa hlavátka neodtrhne na oslabenom vlasci. Je to jednoduchý tip, nič zložité, niekto si pomyslí, že „nič moc“, že je to samozrejmosť, ale zamyslite sa nad tým, či to tak pri zápale lovu robíte...
Bez ktorých 10 vecí na hlavátku nepôjdeš?
Povolenka, náčinie, neoprénové prsačky, množstvo nástrah, kvalitné oblečenie, pár eur na čaj s rumom, fotoaparát, odhodlanie, výdrž a nádej.
Odkaz pre rybárov na záver...
Myslím, že v roku 2009 máme za sebou vydarenú rybársku sezónu. Verím, že mnohí hlavátkári ju ešte dokončia a uzatvoria kapitálnym úlovkom. Všetkým, ktorí pôjdu skúsiť šťastie do zamŕzajúcich vôd našich riek, želám najmä to, aby počas sezóny bolo dosť vhodných dní na lov, čo je veľmi dôležité. A tiež aj to, aby tieto dni využili. Možno sa stretnú s našou rybou – kráľovnou. Verte, niekedy stačí stretnutie a adrenalín ide hore... Nech stúpne aj vám. Veľa šťastia!
Za rozhovor poďakoval Andrej Lábaj
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
