Na jesennú rybačku v Slovinsku som sa veľmi tešil. Po letnej smole a vysokých vodách sme do týchto pár dní vkladali veľké nádeje. Predpovede boli tentoraz dobré. Rakúsko a jeho monotónne diaľnice som prežil, no prvé pohľady na nádhernú slovinskú prírodu a ešte krajšie rieky nám s otcom do tela vháňa adrenalín. Táto krajina dávno pochopila o čom je biznis a to, že veľké peniaze sa točia v cestovnom ruchu, je pre Slovincov samozrejmá vec. Ešte jasnejšie je to, že každý muškár si túto zem musí zamilovať na prvý hod!
info
Kategória: Muškárenie
Vyšiel v čísle: NOVEMBER 2009
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 62
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Len čo sme sa ubytovali, už aj sa ponáhľame kúpiť povolenky. Je popoludní a do večera chceme ešte chytať v blízkosti apartmánovej chaty, kde je naša rodina ubytovaná. Skladáme prúty a naväzujeme mušky.
Prvé ryby
Vchádzam do priezračnej vody a v duchu ďakujem tejto rieke, že ma pred pár rokmi opäť hodila do víru muškárenia. Vyťahujem metre šnúry a pomaly, s rešpektom, kladiem mušku na hladinu. Ryby ešte príliš nezbierajú, ale napriek tomu chytám na červenoritku menšieho lipňa. O chvíľu stojí vo vode aj otec a niekoľko metrov od neho skáče ďalší. Lipne sú tu iné, ako u nás. Majú citrónovú farbu a neskutočne bojujú. Ich výskoky človeka nechávajú na pochybách, či skutočne ide o lipňa.
Otec ide dole prúdom, ja sa snažím ešte sušiť. Veľmi to nejde, a tak sa presúvam. Hlási mi veľké pstruhy v hlbšom úseku pod prúdivou partiou. Preväzujem na moju obľúbenú nymfu: tmavšieho kriváka so zaťaženou hlavou. Jemná morzeovka na konci nadväzca potvrdzuje otcove slová. Jasný záber však neprichádza.
Obaja vytrvalo hádžeme krížom cez prúd. Prvý poriadny záber má otec a o pár sekúnd aj ja. S úsmevmi na tvárach kľučkujeme na brehu a užívame si prudké výpady. Ja toho svojho vodím o čosi dlhšie, pretože som si dal nadväzec 0,10 mm. Povedal som si, že táto rybačka bude extrémna. Pstruh pumpuje a využíva energiu prúdu. Po čase ho však dostávam do podberáka a som šťastný.
Mucha mizne v papuli...
Miesto prenechávam otcovi a vydávam sa na prieskum ďalej po prúde. Objavujem krásny úsek. Rieka sa zužuje do maličkého kaňonu, voda je tu hlboká a tyrkysová. Na dne sledujem niekoľko tieňov. Opatrne sa blížim a oblúčikom hádžem svoju ťažkú nymfu.
Asi po troch pokusoch sa šnúra zastaví a navijak bzučí, duhák lieta hore-dole a vôbec sa mu nechce opustiť živel. Mám strach o nadväzec, a tak sa mu snažím pomôcť. Strkám podberák smerom k rybe, no tá nie a nie sa priblížiť na dosah. Obávam sa, že tohto chlapíka nezdolám. Trpezlivo čakám, kým sa unaví. V správny čas ho podoberám a kochám sa tmavým krásavcom. Podobne sa „trápim“ ešte s jedným „súdruhom“ a nadšený opúšťam toto čarovné miesto. Určite sa však ešte vrátim!
Po návrate k otcovmu miestu si vymieňame informácie. Odchádza na prvý „flek“, ja sa snažím ešte niečo vydolovať odtiaľto. Hádžem naprázdno. Nymfu vynáša prúd ku hladine, kde sa náhle objaví papuľa, v ktorej mizne moja mucha, ale aj celý nadväzec. Nevydržal to, praskol a prichádzam aj o jedinú muchu, ktorej tak dôverujem.
Preväzujem na sucho a kráčam k otcovi. Chytáme ešte nejaké menšie lipne, duháky a zavesil sa aj jalec, ktorých je tu, pri výtoku rieky z jazera, dosť. Je už večer. Balíme a kráčame dedinkou k našej chate. Pri večeri kujeme plány na zajtrajší lov. Chceme sa autom presunúť cez hory a chytať na rieke Idrijca a Bača. Soča je dosť vysoká, a tak ju škrtáme z pomyselného zoznamu. Doväzujeme chýbajúce muchy, ráno vyrážame.
Dobré znamenie
Cestujeme úchvatnou scenériou Julských Álp a po chvíli hľadania prichádzame k rieke. Na recepcii hotela kupujeme povolenky. Platia na 10 riek povodia Soče. Obliekame sa do broďákov a vchádzame do rieky Idrijca.
Pri nohách sa mi preháňa veľký duhák. Je len na dosah ruky. Dobré znamenie. Chcem chytať na sucho, ale fúka odporný vietor. Otec na prvý hod chytá premiérového idrijského pstruha a chvíľu trvá, kým ho unaví. Snaží sa zdrhnúť do koreňov a vetiev prečnievajúcich z brehu. Jeho snaha je márna. Otec sa usmieva a ďakuje rieke. Teší sa ako malý chlapec.
Mňa opäť berú čerti a odchádzam na „výpravu“ po prúde. Vidím tmavé hlboké jamy; tam ma to akosi ťahá. Cestou chytám pstružiu dámu, ktorá mi dáva rýchlokurz zdolávania. Môj navijak je určite veľmi šťastný, lebo veselo bzučí. Doma toto nezažijem a aspoň viem, že jeho brzda ešte funguje. Aj preto používam tenšie vlasce, s ktorými si prudké výpady dokonale užívam.
Na „mojom“ horúcom mieste röntgenujem vodu. Plávajú tu asi dvaja páni profesori, na ktorých určite nemám. Ale čo ak?! Mám rád tieto „neuloviteľné“ ryby. Zotrvávam pri nich dlho a aj keď ma ingorujú, s nadšením pozorujem ich život. Prichádza záber. Pár sekúnd tam rybu mám, ale zrazu to prestáva byť pravda.
Je tam!
Vraciam sa k otcovi s nelichotivým skóre. On si vraj krásne zachytal na sucho v pokojnejších pláňach. Je niečo pred obedom a chceme ešte chytať na inom úseku. Ale dnes sa ešte vrátime. Vyzerá to tu veľmi sľubne. Idrijca je v mieste, kde sme pristavili auto, úplne iná. Široká a hlboká.
Z vody práve vyšlo niekoľko rakúskych muškárov a z mosta sledujú obrovské pstruhy. V rieke ostal starší pán a my dvaja. Trochu mi to tu pripomína jazerné muškárenie. Pokojná, takmer stojaca voda. Ostávam verný mojej tungstenovej nymfe a hádžem ju priamo pred seba. Počkám kým postupne klesne a krátkymi trhnutiami sťahujem. Dúfam, že vyprovokujem nejakého obra.
Obzerám sa dookola, kolegovia nemajú úspechy. Toto je ozaj ťažká voda. Ryby z našej úrovne nie je vidno, a tak človek ani nevie, či hádže do prázdna, alebo má aspoň akú – takú šancu, že si jeho nástrahu niečo všimne. A aj veľkosť pstruhov nasvedčuje o ich šikovnosti, opatrnosti.
Zrazu mi čosi ťuklo do muchy. Vyťahujem ju a hádžem o čosi ďalej. Opäť tá istá situácia. A opäť. Tri ťukance prezrádzajú prítomnosť čohosi. Zaťaženie, netypická poloha šnúry. Jemne prisekávam. Je tam! Ryba sa drží pri dne. Našťastie mám tentoraz hrubší nadväzec.
Vzácny úlovok
Chvíľku mi trvá, kým rybu zdvihnem zo dna a vidím aspoň náznak vlniek. A opäť uniká. Keď sa mi ju darí dostať na hladinu, neverím vlastným očiam. Pošťastilo sa mi uloviť vzácny druh – pstruha mramorového. V Slovinsku sa vyskytuje len vo dvoch riekach.
Hľadím na jeho zlatisté telo a neviem sa dočkať, kedy si ho budem môcť pozrieť zblízka. Vodím ho tesne pod hladinou. Už ani veľmi nebojuje. Kladiem pod neho podberák. Mramorák sa vzprieči, skáče a upaľuje späť do hlbín. Chytil druhý dych a len tak ľahko sa nevzdáva. Zdolal som ho teda opäť a kričím na otca, čo sa mi podarilo. Marmorata má veľmi výrazný a mäsitý pysk s poriadnymi zubami. Takéhoto pstruha som ešte nevidel.
Fotím ho, uvoľňujem háčik a mávam na rozlúčku. Bola to výnimočná chvíľa s ešte výnimočnejšou rybou.
Pstruh mramorový (Salmo marmoratus)
Je to druh sladkovodnej ryby z čeľade lososovitých. Druhá najväčšia pstruhovitá ryba v Európe. Najväčšia je hlavátka (Hucho hucho). Marmorata sa nachádza v riekach na Jadrane v povodí Neretvy v Bosne a Hercegovine, v Páde v Taliansku, v rieke Zeta v Čiernej Hore, Soči a Idrijci v Slovinsku a možno v Albánsku.
Pstruh mramorový má dlhé valcovité telo, mierne priečne komprimované, s veľkou hlavou (22-25 % dĺžky tela), čo je dôvod, prečo je tiež známy ako „glavatica“ ( glava - hlava) v Bosne a Hercegovine. Najviditeľnejším znakom pstruhov mramorových je, samozrejme, vzor mramoru. Intenzita farby sa výrazne líši v závislosti od prostredia. Niektoré mramorové pstruhy majú červené škvrny, ktoré sa spájajú so zvyškom pigmentu, vždy len pozdĺž bočnej línie.
Jeho prirodzeným prostredím sú rieky s priemernou letnou teplotou cca 15 °C. Ich priemerná dĺžka je od 30 do 70 cm. Najväčší exemplár v Slovinsku dosahoval dĺžku 117 cm a 24 kg - samica (nájdená mŕtva). Najväčší žijúci exemplár, ktorý bol chytený, mal 120 cm a 22,5 kg. Existuje však niekoľko správ o jednotlivcoch do 30 kg!
Vychádzame z vody a skúšame to ešte v prúdivejšom prítoku rieky Trebuščica. Nemáme ale šťastie. Otec sa chvíľu snaží zapriahnuť trištvrtemetrové torpédo, ktoré sa mu podchvíľou preháňa popod nohy v pokojnej vode. Chceme sa vrátiť na miesto, kde sme dnešný lov začali, a tak sa tu dlho nezdržiavame.
Česi vedia, kde je dobre
Brodíme sa známou vodou a ja sám sebe sľubujem, že teraz sa nevyberiem na objaviteľskú cestu a budem poslušne chytať po otcovom boku a snáď budem mať aj viac rýb. Oplatilo sa. Obaja máme záber za záberom, duháka za duhákom. Všetko sú to kúsky okolo 40 centimetrov. Akoby ich jedna mater mala.
Ako to na rybách býva, čas neúprosne letí a my máme v pláne stihnúť autovlak do Bohinjskej Bistrice. Cesta by sa nám skrátila z hodiny a pol na 10 minút. Na železničnej stanici zisťujeme, že vlak odchádza až o 20 minút. Ale nie odtiaľto! S dlhým nosom si nechávame zájsť chuť na vyhliadkovú jazdu vlakom. Nič to, aspoň si ešte pozrieme rieku Bača.
Na brehu tejto írečitej riečky stretávame partiu českých muškárov. Nemajú však šťastie. Jeden z nich chvíľu po našom príchode loví na „francúza“ - duháka niečo cez štyridsať. Rieka je mliečne mútna. Vydávam sa proti prúdu. Po rybách ani stopa. Voda sa pomaly čistí a v hlbokej svetlej jame vidím asi tri veľké tiene. Dva z nich sú lipne a jeden vyzerá na duháka. Ryby ma elegantne ignorujú, ja sa o ne snažím viac ako pol hodinu. Šťastie som už na dnes zrejme vyčerpal, a tak brodím von.
Na druhý deň lovíme opäť na Save Bohinjke. Doobeda to skúšame na obľúbenom mieste v blízkosti cestného mosta. V rieke je zabrodených niekoľko českých muškárov. Darmo, tí vedia, kde je dobre. Brodíme mierne proti prúdu. Výška vody je priam ideálna. V lete to tu bolo úplne iné. Problémom bolo udržať sa vôbec na nohách, nie ešte loviť veľké ryby.
Čo hod, to záber
Teraz sa ich tu premávajú celé húfy. Hádžeme nymfy. Zábery prichádzajú okamžite. Šnúra sa zastavuje, ja ju mierne priťahujem k sebe. Pstruh nerobí nič mimoriadne. Keď ho mám od seba asi meter, alebo dva, uniká. Tento vzorec používajú asi všetky dnešné duháky.
Je tu úžasne. Nech sa postavím kdekoľvek, nech hocikam nahodím, stále tam je „amerikanka“, ako Slovinci milo nazývajú pstruhy dúhové. Záberov o hodinu ubúda. Otec preväzuje na strímer. Túto techniku veľmi nepoužíva, ale o jej účinnosti sa môže na vlastnej koži presvedčiť. Ja ostávam verný svojej tradičnej krivákovej nymfe. Záber ale nie a nie prísť. Možno sme pochytali všetko čo tu plávalo.
Po očku sledujem otcove majstrovstvo. Čo hod, to záber. Vytáča ma. Bohužiaľ, prichádza o niekoľko naozaj krásnych šesťdesiatok. Ja mám v rukáve jedno eso, ktoré sa práve chystám vytiahnuť. Keď som tu chytal prvýkrát, na jednom mieste som povyťahoval veľké kusy. Úspešnú nymfu nechávam oddychovať v škatuľke a rozmýšľam, čo tam dám namiesto nej. Pohľad mi padne na veľký zlatý hlavičkový jig. Chvostík má z jedného čierneho pierka, telíčko je z oranžového tuleňa. Totálne jednoduchá mucha. Doma som na to vôbec nechytal, lebo má relatívne tupý hrot. Razantnosť miestnych pstruhov môže tento nedostatok odstrániť. No nič, skúsim ho.
Opatrne hádžem túto ťažkú bombu. Sťahujem rýchlejšie, napodobňujem strímrovanie. Výskok pstruha dáva zlatému jigu zelenú. Neváham a presúvam sa na miesto, do ktorého vkladám nádeje.
Ide mi o ten pocit...
Je presne 13.00, na lov mám ešte hodinu. Spočiatku lovím na krátku nymfu. Zo dna sa odlepuje tmavý tieň a záber sedí. Pstruha veľmi ľahko dostávam k sebe, ale ako vždy, berú ho čerti. Nymfujem všetkými možnými spôsobmi, stále tam mám rybu.
Nádherné boje ma čoraz viac vyčerpávajú. Po siedmom duhákovi štyridsiatnikovi ma chytajú kŕče. Prekladám prút z ruky do ruky. Posledná ryba mi uniká a ja som, paradoxne, rád. Ruka ma bolí tak, ako keby som tri dni prášil koberce. Vraciam sa k otcovi a spoločne odchádzame na obed.
Po jedle a pivku sa gúľame k vode. Zas chytáme v blízkosti našej chaty, v podstate v centre dedinky. Ryby už vôbec nie sú pri chuti. Mierim ku kaňonu, kde som chytal v prvý deň. Obligátny zaťažený krivák ma nenecháva na pochybách a chytá prvú kaňonovú amerikanku. Z času na čas niečo zaloví aj na vrchu. Nie sú to veľké kusy, ale ide mi o ten pocit. Sušenie som tu veľmi zanedbával.
Na CDC potočníka chytám duháčika juniora a dokonca jalca. Na takomto mieste som ho nečakal. Suchú zostavu mi ruší niečo väčšie a mizne s dvanástkou nadväzcom v hĺbke. Čo už. Odchádzam za otcom. Ani jemu sa nedarí nejako extra. Rybačku končíme na miestach, kde sme ju aj začali. Chytáme menšie lipne a duháčiky. Ich počet je ale žalostný. Úplne poslednou slovinskou rybou je lipeň. Bojuje veľmi statočne.
Zvečerilo sa a ja sa lúčim so Savou. Osamote kráčam dedinou a rekapitulujem. Veľké ryby vo veľkých počtoch, nádherné súboje, spievajúci navijak, neskutočne krásna voda a príroda. Perfektný koniec sezóny! Zaspávam a v hlave mi stále znie zvuk rieky, vidím strieborné skákajúce torpéda, šklbe mi rukou, keď ich zasekávam. Ďakujem riekam, ďakujem rybám a najmä ďakujem môjmu otcovi, ktorý ma priviedol k tomuto športu a ukázal mi čaro muškárenia.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
