Nedávno som pri vode stretol priateľa, ktorého som už dlhšiu dobu nevidel. Potešil som sa tomuto stretnutiu a náš rozhovor sa točil, samozrejme, okolo rýb. Kamarát mi medzi iným vravel, že nedávno v jednom časopise čítal článok od anglického kaprára Roba Hughesa. Vraj sa tento úspešný rybár popri rybárčeniu venuje aj potápaniu a začal robiť pod vodou rôzne testy. Vzápätí z auta vytiahol časopis, ktorý som si letmo prelistoval. V krátkosti mi opísal obsah článku, v ktorom bola taktiež načrtnutá problematika plávania, či neplávania pop-up boilies v hlbokých vodách. Na otázku, ktorú mi položil na záver – ktoré „plavačky“ podľa mňa vydržia plávať v hlbokej vode čo najdlhšie – som však nedokázal dať odpoveď. Aj keď som mu nebol schopný ihneď odpovedať, prisľúbil som, že odpoveď dostane čo najskôr. A práve teraz nastal ten správny čas....
info
Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: NOVEMBER 2009
Počet strán v magazíne: 5
Od strany: 22
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Vzápätí z auta vytiahol časopis, ktorý som si letmo prelistoval. V krátkosti mi opísal obsah článku, v ktorom bola taktiež načrtnutá problematika plávania, či neplávania pop-up boilies v hlbokých vodách. Spýtal sa ma, či mám podobné, alebo rozdielne skúsenosti počas môjho šnorchľovania v našich vodách. Bolo zaujímavé, že moje skúsenosti boli rovnaké s tým, na čo sa ma pýtal a zhodovalo sa to s faktami, o ktorých sa dočítal v článku.
Na jednu otázku, ktorú mi položil na záver – ktoré „plavačky“ podľa mňa vydržia plávať v hlbokej vode čo najdlhšie – som však nedokázal odpovedať. Určite sa ma na to nepýtal náhodne, lebo sme sa o „neplávaní pop-up boilies“ rozprávali už v minulosti. Aj keď som mu nebol schopný ihneď odpovedať, prisľúbil som, že odpoveď dostane čo najskôr.
Prvé experimenty
Bolo to už dávnejšie, ale pamätám si, ako som sa s ním rozprával o jednej zo svojich skúseností s pop-up. Pomocou olovených bročkov som sa vtedy snažil vyvážiť svoju plávajúcu nástrahu. Skúšal som to v asi v polmetrovej vode kúsok od brehu. Po chvíľke sa mi podarilo nájsť ich správnu veľkosť, aby pomaličky potápali moju nástrahu aj s háčikom ku dnu. Olovený brok som mal jemne zatlačený na šnúrke, asi tri centimetre pod háčikom.
Nástraha stála vo vode dokonale v nastavenej výške, pár centimetrov nad dnom. Snažil som sa rukou napodobniť pohyb rýb v okolí nástrahy. Mierne som zavíril vodu a sledoval, ako sa nástraha odlepila odo dna a následne opäť pomaly klesla. Pomyslel som si, že je to super vyvážené a nič lepšie by som rybám asi ani nemohol nachystať.
Svoju nástrahu som zaviezol pomocou potápačských okuliarov a plutiev až na lovné miesto. Ponoril som sa zhruba do deviatich metrov a položil svoju montáž na dno. Ako som začal od uloženej nástrahy stúpať smerom ku hladine, všimol som si niečo divné. Zdalo sa mi, že vidím nástrahu ležať a nie plávať tesne nad dnom. Nevládal som už s dychom a musel ísť na hladinu. Napadlo ma, že som asi slabo zatlačil olovený brok na šnúrke. Ten sa následne posunul až k háčiku, a preto boilies ležalo na dne.
Pri druhom ponorení k nástrahe som videl, že je všetko v poriadku, až na to, že moja plávajúca nástraha sa nesprávala tak, ako v plytkej vode pri brehu. Skúšal som plavačku nadvihnúť, ale tá po pustení z ruky padla opäť na dno, ako klasické potápavé boilies. Na tretie ponorenie som pod vodou odstránil olovený brok, ktorý v tom momente už neplnil svoj účel a bol zbytočný.
Záber neprišiel ani v noci a ráno po stiahnutí svojej udice ma čakalo pri brehu prekvapenie. Moja „popka“ v plytkej vode opäť plávala a to na celú dĺžku nadväzca! Bolo mi jasné, že neplávanie mojej plavačky spôsobil veľký tlak v hlbokej vode.
Konečne nastal čas...
Ako tlak pod vodou pôsobí na rôzne predmety, som sa náhodne presvedčil na vlastné oči. Potopil som sa do hĺbky s prázdnou uzavretou 0,5 l PET fľaškou v ruke a bol som prekvapený, ako ju tlak pod vodou dokázal stlačiť. Vypadala, akoby na ňu niekto šliapol. Počas vynárania na hladinu som sledoval, ako sa fľaška sama narovnáva, až do pôvodného tvaru.
Vtedy som si povedal, že raz určite musím odskúšať, od akej hĺbky tlak vody spôsobuje, že plavačka stráca schopnosť plávať a či je to u všetkých pop-up boilies rovnaké. Zopár rokov som o tom neustále iba rozprával, ale k samotnému odskúšaniu som sa dajako stále nedostal. A práve priateľova otázka ma naštartovala a povedal som si, že už je konečne načase spraviť „veľký test plavačiek“. Navyše som si nedávno zadovážil nový fotoaparát s podvodným puzdrom, a tak sa naskytla možnosť tento pokus zároveň aj zdokumentovať.
Mal som v úmysle podrobiť plavačky testovaniu v hĺbke od 3 do 10 metrov. V tomto hĺbkovom rozpätí chytám asi najčastejšie, a myslím, že aj mnoho iných rybárov. Na takýto test by bolo najvhodnejšie jazero s dostatočne čistou a hlbokou vodou. Najlepšie s kolmo klesajúcim dnom, minimálne do spomenutých desiatich metrov. Našťastie takú vodu poznám, a tak som sa mohol začať pripravovať na „podvodný test“.
Hromadný test
Ako prvé som si pripravil malé polystyrénové kocky, ktoré mali slúžiť ako bójky, nepotrebný silón, olová, priesvitnú kancelársku pásku a malé štvorčeky papiera. (foto č. 1)
Fixkou som postupne označil každú polystyrénovú kocku číslicami od troch do desiatich. Zo starého silónu som si narezal potrebné dĺžky, rovnako od 3 do 10 m a zároveň namotal na bójky. Na každý koniec silónu som naviazal dostatočne ťažké olovo, ktoré mi bójky udrží na zvolenom mieste. Tesne nad olovom som priesvitnou páskou nalepil na silón očíslované papieriky.
Keďže dno na tomto jazere klesá pomerne prudko a niektoré bójky by mohli byť len kúsok od seba, toto číslovanie mi pod vodou bude znázorňovať, pri ktorej bójke sa pod vodou nachádzam. (foto č. 2)
Plavačky som chcel testovať za rovnakých podmienok, ako pri klasickom chytaní a hneď od začiatku som si povedal, že skúšať iba jednu nemá zmysel. Mal som plán na dajaký hromadnejší test. Pripravil som si preto potrebné veci na naviazanie desiatich úplne rovnakých koncových montáží. (foto č. 3) Doma som našiel starú a pomerne hrubú šnúrku. Z takého materiálu by som za normálnych okolností svoje montáže nikdy nerobil, ale na tento úkon to bolo postačujúce. Nešlo mi o to, aby som naviazal účinnú montáž, ale skôr o to, aby boli plavačky zaťažené hmotnosťou háčika, rovnako ako pri bežnom love.
Viacej druhov i výrobcov
Keď som mal koncové montáže hotové, špekuloval som, ako všetkých desať dostanem naraz pod vodu do určenej hĺbky. Navyše som musel dosiahnuť to, aby sa mi to všetko navzájom nezamotalo. Napadla ma jednoduchá vec: všetky montáže priviažem na tyčku tak, aby boli vzdialené od seba zhruba tri centimetre. Dobre mi poslúžila rybárska rázsoška.
Keďže som všetky montáže spravil rovnako dlhé a konce som naviazal o rázsošku na pevno, bolo ich potom možné otáčaním tyčky jednoducho narolovať až po háčiky. Takže počas manipulácie a pri prenášaní sa jednotlivé montáže nemohli zamotať.
Mal som všetko pripravené a zostával posledný krok: našiť desať druhov plavačiek. Chcel som, aby na každom nadväzci bol iný druh a najlepšie, aby bol od iného výrobcu. Na testovanie som si zvolil veľkosť boilies 20 mm. Keďže sám používam plavačky len od jedného výrobcu, prípadne svoje doma robené, mal som problém, čo našijem na ostatné montáže. Obehol som zopár kamarátov a vypýtal si od nich. Z pochopiteľných dôvodov neuvediem značky a výrobcov...
Do svojho testu som, samozrejme, zaradil aj moju doma robenú plavačku za pomoci drveného korku. Bol som sám zvedavý, ako táto plavačka obstojí v konkurencii s komerčnými pop-up. Už na prvý pohľad bolo jasne vidieť, že každá pripravená guľôčka je iná. Rozdiel nebol len vo farbe, ale aj v tom, že každé boilies malo iný povrch a iné zloženie.
Rovnaká veľkosť - 20 mm
Rozdiely som rovnako cítil už pri vŕtaní a našívaní. Niektoré guľôčky boli tvrdé a bolo ich potrebné vŕtať, iné boli, naopak, mäkké a stačilo by ich prepichnúť ihlou. Chcel som, aby boli diery vo všetkých boilies rovnaké, preto som vŕtal aj tie mäkké. Všimol som si, že každý výrobca síce uvádzal rovnakú veľkosť 20 mm, ale aj tu boli viditeľné rozdiely vo veľkostiach jednotlivých nástrah.
Ďalší z nápadov bol urobiť hneď „dvojitý test“, a zabiť tak dve muchy jednou ranou. Čo tak zároveň otestovať aj to, ako sa budú chovať boilies, ktoré boli namočené už niekoľko hodín pod vodou? Navŕtal som teda ďalších 10 kusov pop-up, identických s tými, ktoré som mal už nachystané a naviazané na rázsoške. Našil som ich za sebou na šnúrku, na konci uviazal olovo a vhodil do PET fľaše s vodou. (foto č. 4) Pôvodne som ich chcel nechať namočené 24 hodín a až potom testovať. Ibaže takto dlho nenechávam ani ja nástrahy nahodené vo vode, a preto som tento čas skrátil na polovicu a to na 12 hodín.
Po príchode k jazeru so všetkým potrebným (foto č. 5) som mohol konečne pristúpiť k testu. V prvom rade som si uložil na vode bójky pekne podľa poradia od 3 do 10 metrov. (foto č. 6) Počas osádzania bójí som nechal plavačky na rázsoške namočené asi hodinu vo vode. S našitými a narolovanými plavačkami som sa potom ponoril k prvej bójke do hĺbky troch metrov. Na dne som začal otáčať rázsoškou a odvíjajúce sa montáže s boilies začali stúpať ku hladine. V momente som zaujal pozornosť ostriežov a slnečníc, ktoré sa prišli pozrieť na tých 10 farebných plávajúcich guľôčok. Som si istý, že už videli kadečo, ale takéto čudo ešte zaručene nie. Potešil som sa ich prítomnosti a mohol začať s dokumentáciou fotoaparátom.
Čo dokáže jeden meter!
V troch metroch (foto č. 7) sa chovali všetky pop-up tak ako majú, čiže všetky plávali kolmo ku hladine. No už pri ďalšej bójke v hĺbke 4 metre (foto č. 8) som si všimol, že dve už nestoja kolmo a majú problémy udržať našponovanú šnúrku. Rázsošku som pri ďalšom ponorení presunul k ďalšej bójke, čiže do hĺbky 5 metrov. (foto č. 9) A tu už sa to začalo! Oranžová plavačka, štvrtá z ľavej strany, padla ku dnu a tretia v poradí hnedej farby, plávala už len na polovicu.
Pokračoval som a presunul sa hlbšie na úroveň 6 metrov. (foto č. 10) Z hry definitívne vypadlo aj hnedé boilies, ktoré bolo naviazané na tretej pozícii a taktiež kleslo na dno. Zvyšných osem nadväzcov zatiaľ plávalo bez problémov ďalej. Nasledovalo ďalšie ponorenie a presunutie na úroveň 7 metrov. (foto č. 11) V tejto hĺbke sa nič podstatné nedialo. Zvyšných 8 plavačiek sa stále držalo a plávalo statočne ďalej.
Pri ďalšom ponorení ma prekvapilo, čo dokázalo spôsobiť presunutie len o jediný meter hlbšie! Na hranici ôsmich metrov zrazu šli ku dnu ďalšie dve, ktoré ešte v siedmich metroch plávali bez problémov! (foto č. 12) Tentoraz červené boilies na šiestom a žlté na siedmom mieste v poradí. Ďalšie presunutie a hĺbku 9 metrov (foto č. 13) zvyšných šesť plavačiek zvládlo a s tlakom vody, ktorý na ne pôsobil, sa vyrovnali dokonale.
S PET fľašou v ruke
Nastala posledná skúška. Hĺbka 10 metrov! Poriadny nádych a ponoril som sa po silóne z bójky až na dno k olovku. Uložil som rázsošku a upravil boilies, aby neboli zachytené o vodné trávy, ktorých je v tejto hĺbke prekvapivo dosť. Pri ďalšom ponorení prišla na rad fotodokumentácia a všimol som si, že šesť kusov pop-up z desiatich „prežilo“ aj 10-metrovú hĺbku.
Som rád, že som to zvládol aj ja a rovnako aj moje doma robené pop-up boilies. Doplával som na breh aj s rázsoškou v ruke a zaumienil si naviazať „vymáčané“ boilies na druhý test. Na brehu som si všimol malú plastovú PET fľašu, ktorú tam zrejme „zabudli“ opaľujúci sa turisti. Vzal som ju a vzápätí vyrazil na vodu k poslednej bójke. V hĺbke 10 metrov som uskutočnil ešte zopár ponorov. Vo fotoaparáte som nastavil funkciu VIDEO a následne natočil celý ponor do tejto hĺbky aj s PET fľašou v ruke.
Sledoval som, ako sa postupne deformuje a pod vodou som počul zreteľné praskanie krčiaceho sa plastu. Pri dne vypadala, akoby na ňu naozaj niekto šliapol. Počas vynárania, sa naopak, krásne narovnávala až do pôvodného stavu a na hladine bola opäť ako nová. Konečne som aj tento „neplánovaný“ test zdokumentoval a už som nemusel o tom len rozprávať, ale môžem to komukoľvek aj názorne ukázať.
V jednom balení rôzne guľôčky?
Doplával som opäť na breh a v rýchlosti vymenil všetky boilies a prešil za tie, ktoré som mal namočené vo vode už vyše 12 hodín. Samozrejme, dodržal som poradie v akom boli našité predtým. Zaujímalo ma, ako budú plávať takto vymáčané.
Prvý pokus som urobil pri brehu v asi polmetrovej vode. (foto č. 15 ) Až doma som si na fotografiách všimol, že som rázsošku otočil o 180 stupňov, a tak sa číslovanie otočilo. Nič to však nemenilo na fakte, že niektoré predmáčané plavačky mali problémy už v plytkej vode. Boilies číslo jedna, tri a deväť, tentoraz z pravej strany, ležali na dne hneď na začiatku druhého testu.
Z plytkej vody som ich presunul k prvej označenej bójke, do hĺbky troch metrov. (foto č. 16) K trojici ležiacich plavačiek sa zrazu pridala i štvrtá. Bola to červená popka, šiesta z pravej strany. Ďalšie ponorenie a presun o meter hlbšie. (foto č. 17) Šesť guľôčok si ešte držalo svoju pozíciu. Nič sa nemenilo ani pri ďalšom presune v hĺbke päť metrov, (foto č. 18) až na skutočnosť, že bledo oranžové boilies na pozícii č. 4 plávalo dokonale! Práve tento druh plavačky mal pri prvom pokuse problémy už vo štvormetrovej hĺbke a v piatich metroch už ležalo na dne. Teraz však táto popka prekvapujúco plávala aj po dvanástich hodinách strávených vo vode! Žeby boli v jednom balení guľôčky s takými rozdielnymi plávacími schopnosťami? Nechápal som to, ale celú zostavu som pri ďalšom ponorení presunul ešte hlbšie.
Už dve hodiny vo vode
V šiestich metroch som si všimol, že žltá guľôčka už nedokáže udržať napnutú šnúrku. (foto č. 19) Päť ich ešte stálo v pozore ako vojaci. Skúšal som ďalej a na rad prišla bójka určujúca hĺbku 7 metrov. V siedmich metroch mala toho už žltá plavačka zrejme dosť (už aj ja) a klesla na dno. (foto č. 20) Pri ponorení do ôsmich metrov bolo badať, že dno je mierne rozkalené a niekoľko karasov sa prerýva v jemnom nánose bahna.
Položil som celú sústavu takmer medzi kŕmiace sa karasy. Evidentne im nijako extra neprekážala moja prítomnosť. Nechtiac som mierne zakalil dno, a preto som musel chvíľu čakať na hladine, pokým sa sedimenty na dne troška usadia, aby sa dalo vôbec fotografovať. Cítil som, že mi začína byť už riadna zima. Bol som vo vode vyše dvoch hodín a to ma čakali ešte ďalšie dve bójky s najhlbšou vodou.
Ponoril som sa a snažil sa spraviť fotku.
(foto č. 21) Dno bolo stále zakalené vďaka karasom, ktorých zrejme zaujala zmes rôznych aróm, ktoré sa uvoľňovali z boilies. Prepletali sa medzi montážami ako slalomoví jazdci. Obával som sa, aby sa dajaký karas náhodou nenapichol na niektorú zo šiestich montáží, ktoré ešte zostali stáť a neodtiahol mi moju pokusnú rázsošku. To by znamenalo predčasné ukončenie testu.
Po prvej fotke som už nešpekuloval a zobral rázsošku so sebou na hladinu a zároveň sa presunul k predposlednej bójke. Na hladine som uzrel gumený čln s dvomi osobami, ktoré sa na mňa pozerali. Zrejme boli zvedaví, prečo sa neustále potápam pri tých malých modrých kockách na hladine.
Zvedaví turisti...
Príliš som si ich nevšímal a sústredil sa na test. V deviatich metroch (foto č. 22) sa nič nové nedialo. Urobil som jednu fotografiu, pri ktorej mi asistovala aj slnečnica. Divil som sa jej, že sa jej chce byť v takej hlbokej a studenej vode. Navinul som celú sústavu a zamieril ku hladine. Myslel som už len na to, že ma čaká konečne posledná bójka, niekoľko posledných ponorov a mám to za sebou.
Vynoril som sa a hľadal na hladine poslednú polystyrénovú kocku. Nechápal som kam mohla zmiznúť, keď ešte pred chvíľou bola pri mne! Neskôr som si všimol, že chlapci na gumenom člne to zrejme nevydržali a museli sa pozrieť, čo je priviazané na konci silónu, ktorý ju držal na hladine. Vybral som si z úst dýchaciu trubicu a poprosil ich, aby mi tú bójku nechali na pokoji. Hodili ju do vody a zrýchlene veslovali preč. Bójka mi zmizla pred očami a klesla asi 4 metre pod hladinu. Trafili jamu so 14-metrovou hĺbkou!
Ponoril som sa pre bójku, namotal silón na polystyrénovú kocku a vedel som, že si musím znovu nájsť presnú 10-metrovú hĺbku. Mal som toho už dosť a navyše takýto zvedaví turisti vždy „potešia“. Na niekoľko ponorov sa mi konečne podarilo osadiť bójku do správnej hĺbky. Na dne bolo síce viac vodných tráv, ako na predošlom mieste, ale už som nemal síl na ďalšie prehľadávanie dna.
Posledný raz som uložil celú zostavu na dno. Triaslo ma už od zimy ako malého psa. Urobil som posledný ponor a poslednú fotografiu. (foto č. 23) Trošku mi zavadzali vodné trávy, ale nechcel som s nimi hýbať, aby sa nerozvírilo dno a nemusel som znova čakať na hladine, kým sa sedimenty usadia a bude sa dať fotografovať.
Konečne poznám odpoveď
Z desiatich testovaných pop-up boilies, ktoré strávili vo vode už vyše 12 hodín, zostalo nakoniec plávať päť. Tri stáli dokonale, ale dve už začali plávať poslabšie. Schmatol som rázsošku do ruky a zostavu už nezmotával. Zamieril som na povrch aj so zmotanými plavačkami. Vynoril som sa na hladinu, z posledných síl vyfúkol vodu z dýchacej trubice a schuti sa zhlboka rýchlo niekoľkokrát po sebe nadýchol. Konečne! Premrznutý a s kŕčom v pravom lýtku som plával ku brehu.
Aj napriek tomu, že som celou prípravou a následným testom zabil niekoľko hodín drahocenného času, ktorý som mohol stráviť chytaním rýb, neľutujem to. Stálo to za to! Som rád, že v tomto teste úspešne obstálo aj moje doma robené pop-up, ktoré som takto zároveň odskúšal na 100 %. Konečne môžem dať priateľovi aspoň čiastočnú odpovedať na jeho otázku. Potvrdilo sa mi, že nie každá pop-up guľôčka pláva tak, ako to garantujú výrobcovia. Na druhej strane - vývoj v kaprárskej oblasti návnad a nástrah ide neustále dopredu, takže môžeme len dúfať, že sa v blízkej dobe dočkáme skutočne kvalitných a zaručene plávajúcich pop-up boilies.
Na záver som zostavil tabuľku, v ktorej je prehľadne vidieť celý priebeh testu. Kvôli lepšej orientácii je horný riadok očíslovaný a farebne som sa snažil napodobniť farbu boilies podľa poradia, v akom boli všetky pop-up našité na nadväzcoch.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
