Takto v zahraničí rybári bežne označujú našu hlavátku. Hlavátka podunajská, rovnako ako losos, patrí do čeľade rýb lososovitých – salmonidae. Typická je pre ňu tuková plutvička, ktorá sa nachádza medzi chrbtovou a chvostovou plutvou. Hlavátka, podobne ako losos, sa vyznačuje tiež veľmi rýchlym rastom. Veď u starších jedincov je možné počítať s prírastkami až niekoľko kilogramov za rok. Dalo by sa povedať, že hlavátka a losos majú toho veľmi veľa spoločného. Sú tu však rozdiely, ktoré robia z hlavátky, možno ešte omnoho vzácnejšiu rybu, ako je samotný losos...
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: NOVEMBER 2010
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 56
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Dalo by sa povedať, že hlavátka a losos majú toho veľmi veľa spoločného. Sú tu však rozdiely, ktoré robia z hlavátky, možno ešte omnoho vzácnejšiu rybu, ako je samotný losos.
Hlavátka – skvost našich riek
V čom je teda hlavátka taká jedinečná? Je to v prvom rade spôsob jej života. Hlavátka nemigruje do mora. Po celý život zostáva v riekach. Je vyslovene stanovištnou rybou. V prípade dostatku potravy ju môžeme pozorovať takmer počas celého roka na skoro tých istých miestach.
Migrovať začína až pred neresom, aj to väčšinou len na kratšie vzdialenosti. Je pozoruhodné, že v pomerne malých riekach, ako je Turiec, Orava, horný Váh, alebo Hron, dokážu narásť ryby s hmotnosťou cez 20 kg! Ba v maximálnych rozmeroch hlavátka dokonca predbehne aj lososa! Ivaška vo svojej monografii uvádza, že pri vyhadzovaní otrávených rýb pri hati vo Zvolene bola údajne nájdená hlavátka s hmotnosťou 46 kg!
Losos prevažnú časť života prežije v mori. Tu prirastá a tu sa aj vo veľkých množstvách loví. Ďalšie lososy sa odchovávajú v obrovských klietkových systémoch pri pobreží Nórska, Írska a ďalších krajín. Veľkosť populácie lososa je mnohonásobne vyššia ako je populácia hlavátky. Technológia chovu lososa je dokonale prepracovaná a k nám sa dostávajú väčšinou už spracované lososy, v podobe oranžových filiet.
Filety z hlavátky by sme v našich predajniach hľadali márne. Je toho ešte oveľa viac, čo z našej hlavátky robí skutočný unikát, skvost našich riek. No na druhej strane akú pozornosť hlavátke v skutočnosti venujeme?
Čo ohrozuje hlavátku?
Stavy hlavátky sa v našich vodách neustále znižujú. V minulosti to bolo spôsobené najmä znečisťovaním tokov. Dnes sa postupne do popredia začínajú dostávať aj iné príčiny. Je to hlavne silný predačný tlak kormorána na podhorské rieky. Kormorán predstavuje jednak priamu hrozbu pre násady hlavátky, rovnako vyžieraním potravných rýb nepriamo ohrozuje dospelé hlavátky. Bez potravných rýb, ako je podustva, jalec, mrena a ďalšie, hlavátka nemôže existovať.
Navyše podmienky pre prirodzený neres rýb sa na väčšine tokov neustále zhoršujú. Regulácie, kolísanie prietokov a vzrastajúce tzv. skryté permanentné znečistenie spôsobujú postupné odrybňovanie našich vôd. Niektoré bežné druhy rýb, ako napríklad hlaváč, hrúz, slíž, jalec obyčajný, alebo ploska pásavá, z niektorých úsekov riek akoby vymizli. Počty ďalších druhov vo veľkej miere závisia už len od zarybňovania.
Podobne aj rybársky tlak na naše vody neustále silnie. Skvalitňuje sa rybárske náradie, nástrahy, ale ochrana rýb pritom stagnuje. Hlavátka, ako vyslovene trofejná ryba, mala už dávno mať na niektorých riekach zvýšenú lovnú mieru, aspoň na 90 cm. Naopak, napríklad doba denného lovu hlavátky sa posunula až do 19.00.
Poslednú a najväčšiu hrozbu pre hlavátky predstavuje „novodobá betonárska lobby“. Pod rúškom ekologickej energie miznú posledné krátke prirodzené úseky našich podhorských riek pod hladinou malých vodných elektrární - MVE. Veď len na pätnásť kilometrov dlhom úseku Váhu medzi Kraľovanmi a Ružomberkom je plánovaných päť nových elektrární. Čo na tom, že sa tak zlikviduje jeden z najkrajších a najznámejších hlavátkových revírov? Dokonca ani tesné susedstvo s Národným parkom Malá Fatra, asi Váh nedokáže zachrániť. Je potrebné si uvedomiť, že príroda tvorila riečne korytá, meandre po celé stáročia... My to dokážeme zabetónovať v priebehu niekoľkých dekád.
A to nespomínam Poprad, Hron a ďalšie rieky. Pritom prínos MVE pre spoločnosť je veľmi diskutabilný. Aj keby sa postavili vo všetkých vytypovaných profiloch (ktorých je na Slovensku niekoľko stoviek!), pokryli by len niekoľko málo percent potrebnej energie. Avšak škody na životnom prostredí by boli nedozerné.
Paradoxne sa v tomto smere ukazujú niektoré príklady zo zahraničia...
Ako je to vo svete
Zatiaľ čo u nás neustále pokračujeme v likvidácii najkrajších biotopov nášho „dunajského lososa“, v zahraničí je už situácia trochu iná. Tu si, na rozdiel od nás, začínajú uvedomovať skutočné hodnoty, a toho svojho – atlantického lososa, opäť prinavracajú do najznámejších európskych riek.
V médiách sme mohli v priebehu ostatných niekoľkých rokov zaznamenať správy o návrate lososa do Temže priamo v Londýne, do Loiry vo Francúzsku, do niektorých poľských riek, alebo do Labe v Nemecku. Za týmito krátkymi správami je však skryté neskutočné úsilie rybárov, ochranárov a milovníkov prírody, rovnako aj obrovské množstvo financií. Sú to investície nielen do nákupu miliónov ikier a násad lososov, ale predovšetkým do výstavby čistiacich staníc a rybích prechodov.
Podstatné zlepšenie kvality vody a spriechodnenie množstva migračných bariér – vodných stavieb – je základnou podmienkou návratu lososa na neresiská. Ba sú dokonca známe aj prípady, keď boli kvôli umožneniu ťahu lososov zbúrané celé priehrady!
Český losos opäť doma
Po príklady nemusíme chodiť až tak ďaleko do sveta. Losos sa už vrátil aj do českých vôd. Súvisí to s projektom Losos 2000, ktorého cieľom bol práve návrat a stabilizácia populácií lososa v niektorých európskych riekach. Českí rybári sa pridali k tomuto medzinárodnému projektu v roku 1998. Vtedy sa v Nemecku podaril prvý výrazný úspech. Pri kontrolných odlovoch boli ulovené prvé dospelé exempláre lososov, ktoré sa z mora vrátili späť do riek, kde boli pôvodne vysadené. Bol tu teda reálny predpoklad, že by sa rovnaký úspech mohol podariť aj v Čechách.
No cesta k českému lososovi nebola vôbec jednoduchá a ani lacná. Veď len vybudovanie jedného rybochodu na rieke Labe pri Střekove stálo 30 miliónov českých korún. Ďalšie milióny stála výstavba rybích prechodov na rieke Kamenici, kde sa začali vysadzovať prvé násady lososa. Tie boli získané nákupom ikier zo švédskej liahne v Laholme. Ikry pochádzajú z rýb odlovených z lososej rieky Lagan.
Cena jednej ikry sa pohybovala približne na úrovni 3 Kč. Po dovoze sa v kontrolovaných podmienkach v liahni dokončila inkubácia ikier a plôdik lososa sa rozkŕmil špeciálnym krmivom do veľkosti približne 3 – 3,5 cm. Potom sa vysadzoval do vybraných lokalít. Počíta sa, že na 100 000 ks vysadeného plôdika sa späť vráti jedna dospelá ryba. Je teda zrejmé, že ďalším dôležitým predpokladom úspechu projektu bolo čo najväčšie množstvo vysadzovaného plôdika.
Nakoniec bolo obrovské úsilie predsa korunované úspechom. Prvé dospelé ryby sa podarilo odloviť pri kontrolnom odlove elektrickým agregátom v októbri roku 2002. Boli ulovené tri mliečniaky a jedna ikernačka. Túto udalosť sprevádzal obrovský záujem médií. Veď išlo o návrat prvých lososov na územie Čiech po viac ako 50 rokoch!
V Čechách naďalej v projekte pokračujú. A to aj napriek problémom s finančným krytím, s povodňami boli pozorované a odlovené ďalšie ryby. Dokonca niekoľko exemplárov sa náhodne podarilo uloviť aj športovým rybárom na udicu v rieke Labe. Plánuje sa výstavba novej lososej liahne...
My hlavátku ešte máme...
My svojho „dunajského lososa“, alebo „kráľovnú podhorských riek“, ako býva tiež označovaná hlavátka, v našich vodách ešte stále máme. Ale aká budúcnosť ju čaká?
Veď ani v Čechách nevymizol losos zo dňa na deň. Už v 19. storočí, keď začali slabnúť ťahy lososov, to vyvolalo pozornosť českých prírodovedcov. Asi najznámejšie boli snahy Dr. Antonína Friča, profesora na Karlovej univerzite, ktorý sa zaslúžil o vybudovanie viac ako 30 lososích liahní. Napriek tomu sa ani jemu v tej dobe nepodarilo lososa v Čechách zachrániť.
My máme ešte stále dostatok času hlavátku v našich vodách udržať. Vždy je omnoho jednoduchšie sa chýb vyvarovať ako ich potom naprávať. Dokážeme sa poučiť a nezopakovať chyby zo zahraničia?
Hlavátkapodunajská (Hucho hucho)
Opis: Priam ideálne hydrodynamicky formované telo predurčuje hlavátku do najprúdivejších podhorských riek, v ktorých osídľuje priestrannejšie širšie toky s dostatočnou členitosťou. S výnimkou útlej mladosti, keď sa živí len drobnou potravou, veľmi rýchlo prechádza na vyslovene dravý spôsob obživy a dospieva popri rybách, ktoré tvoria základ potravy. Hlavátka má kruhovitý prierez tela. Prechod hlavy a chrbta je hladký, takmer v priamke. Análna plutva je jednofarebná a chvostová plutva bez bodiek.
Rozšírenie: Žije v niektorých priestranných podhorských riekach a v riečkach povodia Dunaja na rozhraní lipňového a pstruhového pásma. Hlavátka sa vyskytuje v hornom toku Váhu, Oravy a v Turci, nájdeme ju aj v Hornáde, Hrone, či Dunajci alebo v Poprade, kde bola vysadená ako náhrada za lososa, ktorý tu nemôže tiahnuť pre priehrady v Poľsku.
Doba lovu: Zákon povoľuje lov hlavátky iba od 1.11. do 31.12. Najvhodnejšie je ju loviť ráno na svitaní a krátko po ňom, podvečer až do úplného zotmenia. Za priaznivých podmienok zaberie aj v čase obeda. Priaznivé podmienky pre lov hlavátky sú normálny stav vody, ustálené počasie, aj keď je pod mrakom a fúka mierny vietor. Ideálna teplota je okolo bodu mrazu, prípadné oteplenie po predchádzajúcich mrazoch. Sneženie hlavátke nevadí. Pri ochladzovaní vody sa jej aktivita zvyšuje, pretože sa ponuka potravy znižuje.
Miesta lovu: Hlavátku hľadáme na rozhraní prúdov a tíšin v miestach, kde prúd klesá do hlbšej a rozsiahlejšej vody. Vyžaduje si čistú vodu a tvrdé dno. Vítaným doplnkom stanovišťa sú vhodné prekážky ako napríklad väčšie balvany, pne stromov, prípadne podomleté brehy, kde sa hlavátka rada ukrýva a odtiaľto bleskovo vyráža za korisťou.
Lovné spôsoby: Zákon povoľuje lov hlavátky len jedným spôsobom a to lovom prívlačou. Jej lov je prísne regulovaný a loviť je ho možné len na osobitné povolenie.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
