Odrazu moja udica dostáva úder náramnej sily. Ruky mi ide vytrhnúť, ale mozog im okamžite zavelí a tvrdo zasekávam. Po ráznom trhnutí sa rozplače aj môj navijak. Csabi, samozrejme, registruje nečakanú udalosť a bez meškania okamžite vyťahuje svoj vobler. Napriek vehementnému záberu, rybu dokážem pripumpovať pod naše plavidlo pomerne rýchle, no dravca ešte nemôžem odlepiť od dna. Bude to pekná ryba...
info
Kategória: Sumčiarina
Vyšiel v čísle: NOVEMBER 2010
Počet strán v magazíne: 2
Od strany: 74
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
V živote je to obdobie poskytujúce veľa príležitostí na lov. Keď je voda čistá, môžeme úspešne chytať skoro všetky druhy rýb, ktoré sa tu vyskytujú. V rieke sa kŕmia kapry, svoje úkryty opúšťajú aj sumce, ktoré vo veľkom hodujú na obrovských húfoch bielych rýb chystajúcich sa na zimovanie a pomaly sa tiahnu po celej šírke toku.
Začne sa úprava vodnej hladiny na zimný stav, vďaka čomu sa dravce, ukrývajúce sa v bohatej vegetácií záplavového územia, pomaly vydávajú k hlbším kanálom a zaplaveným korytám potokov. Stávajú sa voľným cieľom dobre pripravených prívlačiarov. Rybár v člne sa vtedy musí správne rozhodnúť, ktorým smerom sa má vydať.
Bohatý výber
Minuloročný október produkoval nepravidelne teplé dni. Na začiatku úpravy vodnej hladiny neboli vôbec výnimočné ani 25-stupňové teploty. Žiaľ, veľmi málo času mi zvýšilo na rieku, tento milý mesiac rýchlo odletel. Kalendár sa práve pretáčal a vkročili sme do novembra, keď sa mi na jeden celý deň podarilo oslobodiť od množstva povinností. S priateľom Csabim sme plánovali celodenný lov šťúk na prívlač.
Ale ako zakaždým, predtým som sa chcel ešte trocha venovať aj kaprom, a vzhľadom na teplé počasie, nechcel som zabudnúť doma ani prívlačové udice na sumce. To všetko už bolo na môjho priateľa trošku priveľa, takže sme sa nakoniec dohodli, že lov kaprov vynecháme z repertoáru.
V prístave nás vítalo nezvyčajne teplé novembrové ráno. Do malého člna, podľa dohody, si každý zobral jednu tvrdú a jednu stredne tvrdú udicu a asi hrsť umelých nástrah.
Nepriehľadná pasca
Krištáľovo čistá a napnutá hladina úzkeho kanála na obidvoch stranách odzrkadľuje hromadu zožltnutých a sčervenených listov, ktoré sa ešte držia konárov previsnutých stromov a kríkov na úponkách divo rastúceho hrozna. Tento úkaz vedie naše plavidlo k mŕtvemu ramenu nádhernou a pompéznou scenériou.
Náš malý motor ticho bzučí cestou na koniec kanála, kde sa pred naším zrakom vynára neopísateľný obraz. Krajina je zahalená obrovskou, oslepujúco bielou perinou z pary, ktorá pred nami ukryla všetky orientačné body. Nie je to hmla, ktorá by bola charakteristická pre toto obdobie, ale hrubá perina z pary; tá sa nad hladinou vytvára účinkom teplejšej vody ako je samotné ovzdušie. Chvíľku aj uvažujeme či ísť ďalej, ale nakoniec pokračujeme v plavbe.
Viditeľnosť je minimálna, ale nemôže to dlho trvať. Aj slnko sa pomaly šplhá vyššie a rýchle sa otepľujúce ranné počasie raz dva rozháňa uviaznuté mraky pary. Nie každodenný úkaz nás pohlcuje ako do smotany ponorenú kávovú lyžičku. Rýchle sa otáčam, či ešte uvidím ústie kanála, no, žiaľ, pred mojím zrakom sa objavujú iba husté, biele fľaky.
Nedá sa nič robiť, čln sa snažím udržať v smere a nechávam sa riadiť svojimi inštinktmi.
Tu bude dobre!
O správnom smere plavby ma uisťujú bútľavé korene stromov, týčiace sa k nebu. Napredujeme iba veľmi pomaly, lebo korene sa v zornom poli objavujú úplne nečakane a našu výpravu by som chcel absolvovať bez akéhokoľvek nárazu.
Práve prechádzame okolo poriadne potrhaného riasového poľa. Schmatnem veslo a zmeriam hĺbku vody. Pod nami je asi 80 cm hlboká voda. Nechávam, aby sa čln posunul trocha ďalej. Opäť zmeriam hĺbku. Úzkych 100 cm. Ak moje predpoklady neklamú, pred nami asi v 50- až 100-metrovej vzdialenosti sa nachádza súvislé rákosové pole, ktoré sa tiahne od vchodu do mŕtveho ramena. Tu bude dobre! Ba dokonca budeme sa musieť posunúť radšej smerom k plytšiemu úseku.
Vzduch sa ani nehne, takže nie je potrebné spustiť ani závažie. Preklápam elektrický motor, pomocou neho sa nám úsek podarí preskúmať pekne v tichosti. Do karabínok oceľových laniek pripíname ľahké, ale veľké plandavky.
Náhly únik
Prvé nahodenie je zakaždým plné nádejí. Nie je to inak ani teraz. Moja fantázia pričarováva na jemne sa kolísajúcu umelú nástrahu rozprávkovokrásne, obrovské ryby, ktoré zdobia zlatožlté fľaky a útočia s naširoko roztvorenou papuľou. Môj striebristý blyskáč sa však zatiaľ vracia po každom nahodení nedotknutý.
Aj Csabi začína byť netrpezlivý, svoju striebristú nástrahu vymieňa za medenú, no úspech neprináša ani tá. Asi nežerú! Voda je neobvykle teplá, ešte nedráždi šťuky na vážnejšie žranie. Rovnako na príčine môže byť však aj to, že sa ešte nestiahli z plytších úsekov, hoci z normálneho vodného stavu už chýba aspoň 40 centimetrov. Keby sme mohli, okamžite by sme vyšli na rieku trocha si zasumčiariť, ale dostať sa tam je nemožné.
Aj napriek tomu naše plavidlo navádzam k plytkým miestam a pokračujeme v prívlači. Medzitým je slnko už vysoko nad nami, no opar nedokáže rozpustiť. Už je za nami aj obed, keď dostávam konečne záber. Tri a pol kilogramová šťuka nám síce dodáva trocha elánu, no pokračovanie, žiaľ, neprichádza. Je veľmi teplo, niekoľko metrov vysoké mraky pary ešte viac zosilňujú zhora prichádzajúce slnečné lúče. Človek môže aj oslepnúť v tejto vibrujúcej svetelnej žiare. Už začínam byť veľmi nepokojný, veď pomaly sú dve hodiny a mraky sa ešte stále nerozplývajú.
Znechutene pokračujeme v love, ale šťukám už vôbec nedôverujeme a možnosť dostať sa na rieku nás tiež poriadne štve. A zrazu bez akejkoľvek predohry sa štruktúra hmly začne uvoľňovať. Nad hladinou sa objavujú zaujímavé, mierne nahnuté dúhovité formácie. Je to akýsi zázrak. Rýchle spravím zopár snímok, no vôbec nie som si istý v akej miere, či dokážu vôbec fotky vrátiť niečo z toho rozprávkového javu. Fotoaparát nestihne ani dvakrát cvaknúť, keď sa krajina zrazu vyčistí a objavuje sa celý obzor. Poďme! Okamžite štartujem motor a vyrážame smerom k rieke.
Nové nádeje
Len čo sme dorazili na rieku, čln okamžite staviame do toku, vypínam motor a už aj si beriem do rúk silnejšiu palicu. Za 40 g olovo zapínam odratú „lienku“, ktorá už veru čo-to zažila. Vyčkávam kým kombinovaná umelá nástraha dosadne na dno a hneď otáčam kľučku navijaka. Podobne koná aj Csabi.
Chvenie umelej nástrahy prináša po skoro bezvýslednom love šťúk oživenie atmosféry a nové nádeje. Tento spôsob je pre mňa veľmi milý. A to nie iba kvôli prežitým dobrodružstvám, ale oveľa skôr preto, že veľmi rád chytám na prúdiacej rieke. Musím priznať, že mojimi miláčikmi číslo 1 sú predsa len sumce.
Je november a v tomto čase už sumčiarinu zvyčajne nechám oddychovať. Som rád, že tento rok trocha predlží sezónu. Z dnešného dňa nám už neostáva veľa, dúfam, že sa nám podarí dosiahnuť aspoň náznak útoku sumca.
Tiene sa predlžujú, slnko už dosadlo na koruny stromov v lužných lesoch. Záber neprichádza a bolo by načase vyraziť domov. Svojmu uvažovaniu dávam aj hlas, načo Csabi zodvihne hlavu a odvetí:
- Spustíme sa aspoň po zákrutu.
- Z mojej strany je to v poriadku.
Nečakaný úspech
V tej chvíli mojou udicou prebieha úder elementárnej sily. Ruky my ide vytrhnúť, ale mozog im okamžite zavelí a tvrdo zasekávam. Po ráznom trhnutí sa rozplače aj môj navijak. Csabi, samozrejme, registruje nečakanú udalosť a bez meškania okamžite vyťahuje svoj vobler. Napriek vehementnému záberu, rybu dokážem pripumpovať pod naše plavidlo pomerne rýchle, no dravca ešte nedokážem odlepiť od dna. Bude to pekná ryba!
Sumec ešte asi dve - tri minúty drží špičku udice stiahnutú pod hladinu, keď ho konečne dokážem zneistiť a zdvihnúť o niekoľko metrov. Do rúk okamžite dostávam tvrdý úder, ale už mu nedovoľujem ponoriť sa. Na hladine sa objavujú bublinky veľké ako orech, ktoré naznačujú, že ryba je na konci svojich síl. Využívam jeho posledný pokus o únik a veľmi rázne ho pumpujem až ku hladine.
Hadí sa predo mnou vyše 20 kg krásny, zdravý dravec. Zadný háčik mojej lienky je zapichnutý v kútiku úst, kým predný je zachytený medzi zubami hornej čeľuste. Stabilnejšie sa zapichnúť ani nemohli. Úplne pokojne ho pohládzam po hlave, načo sa napne a ešte poslednýkrát rozvíri hladinu. Ryba sa trocha vzdiali, no bez väčších problémov ju opäť otáčam a priťahujem pred seba. Sumca schmatnem za spodnú čeľusť a ráznym pohybom ho zaťahujem do člna.
- Hop-hop-hop! - vybuchne zo mňa radosť. S Csabim si plesneme a spoločne sa radujeme z nečakaného úspechu. Čln rýchle privádzam ku brehu. Vážime 23 kg korisť a zhotovujeme niekoľko záberov.
Tak sa teda stalo, že novembrová rieka ma obdarila takýmto nádherným sumcom, no rad sumcových dobrodružstiev sa tým ešte stále neskončil, hoci neskôr sa kocka obrátila. Ale o tom vám napíšem až najbližšie.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
