Rovnako ako včera aj dnes ma zobudil spev vtákov, ktorým operence vítajú nový deň – tiež by si mohli občas prispať... Je päť hodín ráno a na pláži pred naším rybárskym táborom kladú domorodci na pirogách koše, do ktorých lovia drobné koralové rybky. Obliekam si plavky a idem si zaplávať. Černosi na loďkách mi mávajú na pozdrav a slnko čiperne, trochu neafricky, rýchlo stúpa nad obzor. Keď sa vraciam späť, vstáva aj moja žena a postupne sa na terasách siedmich bungalovov objavujú aj ostatní rybári a ich partnerky.
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: NOVEMBER 2012
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 82
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Medzi kŕdľami
Hodinu po východe slnka vyplávame na troch lodiach zo zátoky na oceán. Saša s Vaškom a oboma Milanmi idú na veľkom katamaráne k dvadsať kilometrov vzdialenej hrane šelfu, kde sú dobré loviská pre jigging a lov rýb pri dne. Ja s Jurom a Vlasto s Mirkom nastupujeme na malé katamarány, s ktorými budeme rybárčiť v okolí Terres rouges. Každú z lodí poháňajú dva štyridsať koňové motory a o pár minút opúšťame pásmo plytčín. Na rozhraní koralových útesov kapitán lode spomaľuje. Na pokojnej hladine oceánu je vidieť kŕdle loviacich rýb. S vypnutým motorom dokĺzavame k jednému z kŕdľov a kapitán Henrifa kývnutím odsúhlasil výber našich nástrah. Nahadzujeme dvadsaťcentimetrové hladinové voblery - poppy a Juro volí popp len o niečo menší. Prvé ranné hody sú vždy také „nemastné - neslané“. Telo sa musí totiž rozhýbať a soľou zlepenej šnúre sa tiež nechce lietať. Na tretí hod sa mi konečne podarí dohodiť až na okraj kŕdľa banánových rybiek, ktoré sú pod hladinou viditeľné ako žltý mrak s priemerom niekoľkých metrov. Nahodenie nástrahy na hladinu má za následok ich vyplašenie. Tisíce drobných rybiek sa dáva na útek, čo je sprevádzané krátkym šplechnutím. Toto šplechnutie sa nesie stovky metrov ďaleko a určite ho začuli aj dravce, ktoré po svojej koristi pátrajú v okolí koralových útesov. Juro nahadzuje k ďalšiemu kŕdľu, ktorý sa pohybuje na pravoboku. Do šplechnutia kŕdľa vyplašených rybiek sa však zamiešal ešte jeden zvuk - suché zapraskanie nasledované hromadou nadávok vyslovených originálnym valašským nárečím nepotreboval ďalší komentár. Toto je prvý zlomený prút a v priebehu nasledujúceho týždňa ich bude ešte niekoľko. Používať iné, ako prívlačové prúty určené na nahadzovanie nástrah s hmotnosťou 100 - 300 g sa nevypláca. Ťažké nástrahy a silné ryby tropických morí sú dobrým testom kvality a neodpustia žiadnu chybu.
Ihlica
Kým Juro upratuje trosky nebohého Sportexu a rozbaľuje z tubusu ďalší, nahadzujem popp vytrvalo na okraj rybieho kŕdľa. Kapitán s loďou obratne manévruje tak, aby ryby neplašil a ja som mohol hádzať stále do „novej vody“. Trikrát mi na popp čosi zaútočilo, ale žiadny zo zásekov nesedel. Buď sa jednalo o malé ryby, alebo ich naša prítomnosť vyplašila skôr, ako nástrahu stlačili do čeľustí. Až štvrtý útok je úspešný a na háčiku sa nahnevane bráni asi 120 cm dlhá ihlica. Jej čeľuste sú vyplnené radom veľmi ostrých, centimeter dlhých zubov, ktoré vzbudzujú rešpekt a zanechávajú na laku nástrahy nezmazateľný podpis. Opatrne uvoľňujeme háčik a rybu vraciame späť vode. Na večeru si plánujeme ponechať nejaký šťavnatejší kúsok.
Plachetník – rekordér medzi rybami
Ďalšia hodina prívlače priniesla len niekoľko planých útokov na naše nástrahy a húfy rýb, ktoré bolo ráno vidieť všade okolo nás sa pomaly strácajú. Slnko stúpa a obracia sa príliv. „Buď zájdeme na podmorské hory, kde budete chytať na jig, alebo vyrazíme na plachetníky,“ navrhuje kapitán ďalší postup. Volíme plachetníky. Do držiakov putujú štyri prúty s multiplikátormi. Na dva naväzujeme povrchové nástrahy - chobotnice a na ostávajúce prídu voblery. „Snáď tam nechceš dať túto hrôzu,“ komentujem Jurov maškrtný pohľad, ktorým si prezerá dvadsať centimetrov dlhú Rapalu Magnum. Už pri večernej kontrole nástrah si tento vobler od našich kolegov vyslúžil množstvo nie príliš úctivých poznámok. Ten typ nástrahy je úplne v poriadku, ale tá farba! No uznajte sami - tmavofialová, priamo jedovatá farba s čiernymi pruhmi - môže takto vyzerať nejaká ryba? Asi môže, pretože práve na tento vobler prichádza asi po dvadsiatich minútach prvý záber, ale ryba sa krátko po záseku vypína. Pri kontrole nástrahy zisťujeme, že ju ochutnalo niečo s peknými zubami, ktoré na povrchu zanechali množstvo vpichov a v chvostovej časti kus voblera odhryzli. Zrejme veľká barakuda. Slnko už je takmer v nadhlavníku, keď prichádza ďalší záber. A zase na „fialového jedáka“! Tentoraz je ihneď jasné, s kým máme tú česť. Nad hladinu štartuje po zábere štíhle telo plachetníka a v sérii výskokov vymotáva v priebehu pár sekúnd asi 200 m vlasca. Na navijaku je v zásobe najmenej 400 metrov a zatiaľ sa nemusíme báť, že by ju táto údajne najrýchlejšia ryba sveta celú vymotala. Potom chce Juro pritiahnuť brzdu, aby rybe jej únik trochu sťažil. Jeho ruka zvyknutá na navijak ovládaný ľavačkou však robí práve opačný pohyb a našponovaný vlasec roztáča uvoľnenú cievku. V sekunde je na navijaku parochňa a hrozí zaseknutie vlasca. Spoločnými silami sa snažíme vlasec rozmotať. Ryba našťastie povoľuje v ťahu a strapatenie vlasca sa darí uvoľniť. Plachetník je zrejme vo forme, pretože v tej chvíli ako Juro obnovil ťah a začal získavať do navijaka späť prvé metre vyráža znovu. Tentokrát je séria výskokov kratšia a po chvíľke mení dravec taktiku - mieri do hĺbky. Kapitán vedie loď tak, aby sa vlasec nedostal pod loď alebo do motora a po štvrť hodine preťahovania je už jasné, že tentokrát bude mať viac síl rybár. Keď priviedol Juro plachetníka k lodi, kapitán ho vytiahol za meč do lode, ktorú som výdatne polieval vodou. Počas pol minúty sme urobili niekoľko fotografií, a potom sme plachetníka opatrne položili späť do vody vedľa pomaly idúcej lode. Ryba však bola po zdolávaní v teplej vode s nízkym obsahom kyslíka príliš unavená. Hoci sme sa ju snažili asi pol hodiny „rozdýchať“, stále sa obracala na bok. Henrifa, kapitán rybárskej lode, ulovil počas svojej rybárskej praxe už niekoľko sto plachetníkov a tomuto nedával veľkú šancu. Oživovacie pokusy nakoniec vzdávame, sčasti aj preto, že je čas obeda a vraciame sa späť na našu pláž, kde nám meter ukáže presnú dĺžku ryby - 253 cm.
Naháňačka s plachetníkmi
Vlasto s Mirkom už na nás čakajú s obedom. Počas dopoludnia ulovili asi desať nástražných tuniačikov nepravých - bonito s hmotnosťou 1-2 kg, a potom bez kontaktu s väčšou rybou chytali skoro dve hodiny. Až cestou na obed mali záber od plachetníka, ale ryba sa vypla. Aj ten jediný záber ich však tak navnadil, že vynechávajú zákusok a hneď po hlavnom chode idú na vodu. My si doprajeme krátku siestu a vyrážame na popoludňajší lov až pred treťou hodinou, keď slnko začína strácať silu. Henrifa nám vysvetľuje, že v plytčinách, ktoré sa tiahnu na sever od našej pláže je niekoľko sto metrov hlboký kaňon a v jeho okolí sa plachetníky vždy zdržujú. Ideme teda priamo ku kaňonu. Nastražím zlatý X-rap s dĺžkou 13 cm a na druhý prút gumovú rybku. Juro volí hladinovú chobotnicu a ako inak – „fialového jedáka“. Asi po dvadsiatich minútach jazdy sa pred nami objavuje skupina vtákov - rybárov, ktoré letia nad morom a občas dorážajú na hladinu. Pozornosť vtákov však nezaujal kŕdeľ loviacich bonitov, ale plachetník, ktorý sa pohybuje tesne pod hladinou a z vody mu trčí len časť chrbtovej plutvy. Podobnú situáciu som už zažil pri rybačke na Maledivách a rýchlo si pripravujem prívlačový prút s poppom. Kapitán zastavuje motory a ja nahadzujem k marlinovi. Ryba zmizla z hladiny, ale viem, že to nič neznamená, pretože pre plachetníky je otázkou sekúnd preplávať pár desiatok metrov, ktoré ho delia od koristi. Popp ide po hladine a aj napriek vzdialenosti tridsiatich metrov dobre počujem zvuky, podľa ktorých dostala nástraha svoj názov. A potom to prichádza. Za poppom sa objavuje veľký tieň, a potom sa pod ním otvára voda. Vidím, že plachetník drží popp v papuli, cítim ťah ryby, ale pri záseku mu nástrahu vytrhávam. V jeho tvrdej papuli nie je príliš priestoru pre zachytenie háčika. Rýchlo nahadzujem znovu a záber sa opakuje. Tentokrát prichádza tesne pri lodi a keď na zlomok sekundy zazriem veľké rybie oko, mám pocit, že sa mi plachetník smeje. Zásek ide opäť do prázdna. To popoludnie sme ešte trikrát narazili na skupinky plachetníkov, ktoré sa dali presvedčiť k záberom na popp. Vždy však nástrahy len „ochutnávali“. „Nežerú, len sa hrajú,“ komentoval kapitán ich správanie. Ale nám to nevadilo. Pohľad na viac ako dvojmetrové ryby, ktoré sa náhle objavia pri nástrahe privádzal naše rybárske srdcia opakovane do tranzu.
Večer
Keď sa večer vraciame na pláž pred bungalovy, prichádzajú aj naši priatelia. Vlasto ulovil 180 cm dlhého plachetníka a metrovú bonito - Wahoo a posádka veľkej lode, ktorá sa dnes venovala prevažne lovu na jigy, priviezla niekoľko chniapačov veľkých, kanice, barakudy, stavridy a jednu koryfénu - dorado. Pestrá zmes úlovkov je dobrou témou na dlhý večerný rozhovor pri orosenej fľaši. Keď porovnávame naše dojmy z dnešného lovu, zhodujeme sa, že nehľadiac na úlovky a úspešnosť nástrah, boli najsilnejším zážitkom zábery na hladine „vystopovaných“ plachetníkov na „vláčené“ nástrahy. Je síce pekné zdolať veľkú a rýchlu rybu aj pri trollingu na stolibrový prút s multiplikátorom, ale až vyhľadávanie dravcov, ktoré sa pohybujú pri hladine, cielené hody ku skupinám plachetníkov a ich útoky na vláčené nástrahy sú tým, čo väčšina z nás vníma ako „úžasný rybolov“. To sú okamihy, na ktoré sa nezabúda.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
