Po roku dlhého čakania zavládol na riekach a jazerách vytúžený pokoj. Brehy utíchli a na vodu dopadá nespočetné množstvo suchých listov. Zmena neobišla ani vodu. Rabovanie nenásytných boleňov a ostriežov sa skončilo a vládu prevzal náš typický jesenný predátor – šťuka.
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: NOVEMBER 2014
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 78
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 08.09.2016.
Nastal ten správny čas vziať do ruky prívlačový prút a vyraziť na nejaký revír zmerať si sily so zubatou. Je len na nás, či zvolíme stojatú vodu, rieku, štrkovisko, alebo hlbokú priehradu. V tomto článku sa vám pokúsim priblížiť lov jesenných šťúk práve na stojatej vode. Obdobie jesene nám ponúka jedinečnú príležitosť na trofejný úlovok, ktorý sa nepritrafil ani počas leta. To však neznamená, že šťuky budú brať na všetko čo sa hýbe a rybári budú lámať rekordy jeden za druhým. Ako teda uspieť na jeseň?
AKO USPIEŤ NA JESEŇ
V prvom rade sa treba zamyslieť, čo možno považovať za jeseň, teda šťučiu jeseň. Mesiace október a november? Obdobie od jesennej rovnodennosti až po zimný slnovrat? Alebo to je čosi iné, čo takto ovplyvňuje jej lov? Myslím si, že sa netreba riadiť výlučne kalendárom. Ryby jednoducho niečo také nepoznajú. Jeseň berú ako čas, keď sa im naskytá posledná možnosť nazbierať potravu, ktorej každým dňom ubúda.
U kaprovitých rýb sa to prejavuje masívnym zbieraním potravy s vysokým obsahom tuku. Dravce sa s týmto problémom vedia lepšie vyrovnať a to zvýšenou aktivitou na love. Preto s príchodom chladnejších dní prívlačiari často narazia na prvé úlovky šťúk, zväčša tých menších. Preto je pre nás chlad iba výhodou. Ten prichádza každou sezónou inak.
Problémom ostávajú len samotní rybári. Kým počas leta nebol o tohto dravca takmer žiadny záujem, zrazu je na vode množstvo člnov s jediným cieľom – uloviť šťuku. Na ňu je vyvíjaný obrovský tlak, šanca na pekný úlovok sa znižuje. Najlepšie miesta sú prečesané stokrát za deň a to nielen prívlačiarmi. Potopené stromy a iné zaujímavé prekážky sú „ozdobené“ plavákmi s rybkou po celý deň. Ja tomu však plne rozumiem. Sezóna sumca sa skončila, bolene sa stiahli z hladiny, zubáče už nerobia intenzívne nočné „nájazdy“ do plytčín. Jedinou rybou, ktorá je dostupná, a celý čas pri chuti, je šťuka.
ŠŤUKY NA STOJÁKOCH
Lov šťúk na stojatých vodách je veľmi obľúbený. Oproti riekam sa voda ochladzuje pomalšie, ale to závisí hlavne od rozlohy a hĺbky revíru, resp. sezóny. Aby sme boli úspešní, dôležité je poznať celkový charakter revíru. Pretože to, čo platí na plytkom štrkovisku, nemusí byť samozrejmosťou na hlbokej priehrade. Najdôležitejšou vecou je ryby vôbec vypátrať. Jeseň totiž ešte neznamená, že šťuky budú všade. Prirodzene, nebudú také rozlezené ako počas leta, ale rozhodne nebudú číhať pri každom konári, alebo tŕstí. Ako ich teda nájsť?
Dobrá otázka, ale na odpoveď si možno počkáte. Kde a kedy sa zdržujú sa dá overiť jedine v praxi. Na malých jazierkach a rybníkoch hľadanie nie je až také náročné. Pod malými jazierkami, mám na mysli revíry s rozlohou do tých 15 hektárov. Tam je dobré zamerať sa na zarastené miesta, zlomy a prekážky uložené prevažne v hlbších častiach. Skúste preloviť aj prítoky, alebo, naopak, odtoky jazera, kde je voda viac okysličená. Často sa tam zdržuje aj veľa drobných rybiek.
Pri bohato zarastených rybníkoch zas môžu slušne zabodovať trstinové zákutia a náveterné strany brehu. Všade tam sú predpokladané výskyty šťúk, lenže neexistuje záruka, že osobák si ulovíte práve tam. O niečom inom sú už veľké priehrady a jazerá. Liptovská Mara, Domaša, Orava, Šírava, či Ružín. Šťuky môžu byť kdekoľvek. Vlastne nie kdekoľvek, ale iba na určitých miestach. Tam je však takmer nevyhnutným pomocníkom čln a sonar s GPS. Ak sa vám však nenaskytá možnosť využiť tieto pomôcky, pridám aspoň zopár tipov na vhodné loviská.
Prvými miestami, na ktoré by som sa zameral, sú zátoky. Tichšie, pokojnejšie miesta bez vetra, sú mnohokrát domovom plotičiek, beličiek a iných rybiek. Vzhľadom na ich veľkosť (s výnimkou skutočne veľkých zátok) sa dajú rýchlo a efektívne preloviť. Ak sa v zátoke vyskytuje šťuka, na 80 % zaútočí.
Ďalším dobrým miestom dokáže byť zarastené pobrežie, spleť koreňov a všeobecne tvrdé dno. Ostatné miesta ako lavice, potopené stromy a podobne dokáže rybár len ťažko objaviť bez sonaru a loďky. Takisto sa časom menia aj stanovištia šťúk. Čím viac sa ochladzuje, tým hlbšie sú ryby zalezené. Napokon, to si vieme overiť aj na love. Kým v októbri dostávame zábery z plytších miest, v novembri je možné registrovať kopance až o niekoľko metrov hlbšie.
Takisto rybiek je značne menej, zábery rednú a slabnú. To sa prejavuje nesmierne opatrnými ťukancami. Už žiadne razantné zábery. V tejto fáze obdobia je preto už lepšie prejsť na zimný štýl lovu, čiže zjemniť náčinie (prút, silon) a zmenšiť veľkosť nástrah. Ryby sa snažia vynaložiť čo najmenej energie, preto nástrahy treba viesť pomaly, s občasnými prestávkami. Napriek tomu považujem november za vrchol šťučej pažravosti a pri správnej taktike si dokážete pekne zachytať aj v decembri. O tom už však niekedy nabudúce.
LOVEC A KORISŤ
Šťuka je dravec, ktorý neútočí len od hladu. Skrýva sa za tým zvedavosť, jej reflex lovca a prirodzená vrodená agresivita. Sú známe mnohé prípady, keď šťuka plná rybiek zaútočila na ďalšiu predkladanú umelú nástrahu. Bol za tým iba hlad? Podľa mňa určite nie. Jednoducho sa nejaká plastová imitácia rybky drzo votrela do jej teritória, čo ju vydráždilo k útoku. A pri prívlači presne o to ide! Nie sýtiť hladné tvory, ale schopnosťami lovca dostať na háčik peknú rybu.
Samozrejme, ani šťuka nepotlačí hlad, ktorý prinúti aj veľmi opatrné jedince zabrať prakticky na hocičo z mäsa a kostí. Agresivita, hlad a zvedavosť sa u ryby môžu kombinovať, ak zvolíme správnu taktiku. Napríklad šťuka, ktorá je na prvý pohľad lenivá a nezaujíma sa o náš vobler. Stačí, že spravíme s nástrahou pár poskokov, zvírime dno, alebo zmeníme smer vláčenia, vystrelí ako torpédo a už je tam!
Preto je takmer nevyhnutné s nástrahou vždy pracovať. Na stojatej vode sa s ňou musíme oveľa viac vyhrať, ako na rieke, kde nám vo veľkej miere pomáha prúd. Navyše šťuka má oveľa dlhší čas „skontrolovať“ pravosť nástrahy. Aby sme dosiahli čo najväčšie množstvo záberov, treba vyskúšať mnoho spôsobov a trikov, ako oživiť náš vobler, či gumu. To sa dá dosiahnuť vhodnými pohybmi prúta. Pamätajte na to, že každý pohyb špičkou sa prenesie ako ozvena na vlečenú nástrahu.
Asi najobľúbenejšie vedenie je kombinácia poskokov a sledu rôznych trhnutí. Nemalo by to byť však priveľmi pomalé a ospalé. Zubáčové „šúľanie“ kopyta po dne šťuku určite nezaujme natoľko, ako energické skoky a pády nad dnom. Navyše, šťuka kvôli postaveniu svojich očí v horne časti hlavy sleduje skôr pohyb nad ňou. A to fakt vysoko. Niektoré zábery som dokonca dostal aj tri – štyri metre od dna, kde číhala. Rozhodne nemá problém „vystúpiť“ aj niekoľko metrov hore. Pravdaže, nástraha ju musí zaujímať. Pri vedení voblera zasa nič nepokazíte, ak pomocou navijaka budete striedať rýchlosť navíjania. Táto vynikajúca metóda je úspešná najmä pri použití dvojdielnych modelov. Moment, keď ten vobler „maká“, potom sa zastaví a následne znovu rozbehne, je práve ten okamih, keď dravec útočí. Pokojne môžete navíjanie na chvíľu aj úplne prerušiť. Pri nasadení gumenej rybky, alebo potápavého vobleru mnoho záberov prichádza vo fáze klesania, tzv. prepadu. A to hlavne vtedy, ak nástraha klesá v tesnej blízkosti nič netušiacej šťuky. Už len správne priseknúť...
FARBA A VEĽKOSŤ NÁSTRAHY
Veľkosť nástrahy, a farba zohrávajú tiež dôležitú úlohu, aj keď farbe v mnohých situáciách nepripisujem veľký význam. Veľká nástraha = veľká ryba? Ani nie! Lovím s nástrahami v dĺžkovom rozmedzí približne od 5 do 12 cm a pochytal som rôzne veľké ryby na každú jednu z týchto. Ako vidíte, nejde o ťažkú šťukovú prívlač. Žiadne masívne gumy, ani 50-gramové voblery.
Dravce sú, hlavne v ťažkom období, nútené prírodou konzumovať rybky rôznych veľkostných skupín. Niekedy je šťuka závislá od malých plotičiek, inokedy si môže dovoliť vyberať. V jej žalúdku sa môže objaviť plôdik, stredné rybky a dokonca aj slušné pleskáče a kapry! Vážne, mal som možnosť vidieť obsah žalúdka 98 cm šťuky. Ten sa skladal z dvoch menších plotíc a 43 cm kapra! Niečo takmer neuveriteľné.
Popri rybách šťuka občas vezme aj myš, alebo raka. Pri bežnej prívlači však nemáme šancu pokryť všetku jej potravu. V pohode si preto vystačíte s nástrahami okolo 6 – 12 centimetrov. Nie je problém, aby na ne zaútočil aj riadne veľký predátor. Samozrejme, skutočne veľké šťuky potrebujú stráviť omnoho viac, čo vyžaduje dostať do hry naozaj veľké nástrahy.
Spomenul som, že farba nezohráva pri samotnom love až takú úlohu, ako veľkosť, či napríklad pohyb. V podstate celkovo vezme vobler vo vyhotovení ostrieža rovnako dobre, ako vzor belice. V mnohých situáciách farba rozhoduje o úspechu, či neúspechu. Známe sú hlavne takzvané „spúšťače záberov“ na prívlačových nástrahách. Nimi sú nápadne zvýraznené časti nástrahy ako žiabre, hlavička, bruško, alebo aj chvostík. Rôzne farebné pierka na trojháčikoch, imitácia zranenia, čierna škvrna, 3D oči a podobne.
Veľmi obľúbená je v tomto smere zväčša séria voblerov vo farbe RH. Trik spočíva v tom, aby aj u lenivej, opatrnej rybe prepukol reflex lovca. Zdá sa to síce ako maličkosť, ale boli by ste možno prekvapení, ako na to šťuka reaguje. Navyše k tomu pomáha už opísaná zvedavosť. Netreba sa báť vyskúšať aj reflexne žlté a červené farby.
Druhým prípadom farieb je verná imitácia skutočných rýb. Ak je totiž šťuka na určitej vode zvyknutá loviť prevažne iba jeden druh rybiek, môže to výrazne ovplyvniť počet záberov. Ide najmä o revíry, kde prevažuje práve jeden druh koristi (napr. ostriež). Nevravím, že vobler musí byť presne ako živá ryba, mať rovnaký tvar bočnej čiary, či niečo také, ale mal by aspoň obsahovať jeho základné črty – pruhy, farbu a tvar.
ČO ZAVESIŤ NA KONIEC?
Stojíte pri svojom obľúbenom jazere. Šťuková sezóna je v plnom prúde a so sebou máte zopár drobností na prívlač. Čo však zavesiť na koniec? Vobler, či gumu? Alebo je lepšie siahnuť po nejakej klasike v podobe rotačky? Lovci na ťažko a plavák v tom majú viac – menej jasno. Zavesia dve rybičky a čakajú na záber. Ale dnes je ťažké uhádnuť, ktorá nástraha bude tá správna, keď sa rybár topí v nekonečnom množstve prívlačových nástrah. V podstate je to sila zvyku. Nakoniec, prívlač je tak mimoriadne kreatívna technika lovu, že nie je problém vymeniť hoci aj tisíc voblerov a twistrov za jedinú rybačku. Otázka znie skôr, čo rybu, v našom prípade šťuku, zaujme natoľko, že sa odhodlá zaútočiť.
Nebudem sa viac zaoberať tvarmi, veľkosťami a konkrétnymi farbami, skôr sa chcem zamerať na rozhodovanie medzi určitými typmi nástrah. Nebudem ani vykresľovať zázračnú účinnosť žiadnej značky. Je na rybárovi, ktorá firma mu „sadne“. Voblery sú veľmi obľúbené pri love veľkých predátorov. Hlavne tie väčšie – nad 12 cm sú určené hlavne na lov šťúk a sumcov. Na rozdiel od „tučných“ sumcových voblerov, sú tieto modely skôr štíhlejšie. Vďaka lopatke vobleru je možné s rôznymi verziami pokryť celý vodný stĺpec. A to prakticky od hladiny, až ku dnu.
Na úplné plytčiny zarastené vodnou trávou, alebo tŕstím by som odporučil trochu experimentovať a použiť bezlopatkové voblery. Popy, propbaity, stickbaity... S narastajúcou hĺbkou už len podľa veľkosti lopatky nahadzovať na to určené voblery. Tie zídu väčšinou do maximálnej hĺbky cca 4,5 metra. Ak sa šťuky budú vyskytovať predsa len o poznanie nižšie, je už potrebné siahnuť po potápajúcich verziách, prípadne vertikálnych vobleroch. Pre predstavivosť len okrajovo spomeniem napríklad crankbaity, potápavé slidery a im podobné. Spektrum použitia je naozaj široké.
Gumené nástrahy, alebo ak chcete, jednoducho gumy, sú cenovo dostupnejšie a pri odtrhnutí to nie je až taký problém. Hodia sa do každej hĺbky, s výnimkou extrémne plytkých oblastí. Veľkostné rozmedzie nebudem riešiť. Dôležitejšie je ich správne nastraženie. Klasické jig hlavičky sú v pohode, ale často nestačia bezpečne zdolať rybu. Šťučia papuľa je totiž samá tvrdá kosť a zubiská. Háčik preto nemá veľa miest, kde sa môže kvalitne zapichnúť. Najčastejšie vnikne iba pod kožu okrajov tlamy, alebo do krehkej pery. Iba málokedy sa zasekne do podnebia a výnimočne do špičky hornej čeľuste. Preto je vhodné kevlarom, alebo špeciálnym viazacím tenkým lankom upevniť malý troj-, alebo aj dvojháčik. Ten upevníme buď pri konci chrbátika ripra, alebo zospodu pri „koreni“ chvostíka.
Druhý systém sa hodí viac pre dvojháčik a môžete lanko prešiť cez nástrahu a koniec upevniť o jigovú hlavu. Takto prídavný háčik nenápadne a pekne sadne do telíčka gumy. Systémov je, prirodzene, omnoho viac, ale to by chcelo ešte niekoľko strán navyše. Na koniec ešte jedna rada. Nesnažte sa nástrahu vyzbrojiť príliš. Takýto plávajúci „kaktus“ je aj pre šťuku veľmi nebezpečný. Riziko poranenia je obrovské a pri hlbšom zažratí, či strate ryby dokonca smrteľné. A predsa všetci chceme rybu nazad vrátiť! Že, páni mäsiari!
NEODMYSLITEĽNÉ LANKO
K lovu šťúk jednoducho patrí, ale v poslednej dobe ho mnoho lovcov podceňuje. Pritom je to naozaj dôležitý článok v zostave. Pri love na prívlač by však dobrý nadväzec mal spĺňať určité požiadavky. Nemal by byť tenký a háklivý, na druhej strane však veľmi ohybný. Preto aj klasické oceľové lanká na rybku nie sú veľmi vhodné na prívlač. Sú neohybné a ťažkopádne, preto kazia pekný chod nástrahy. Pri gumách s nimi nie je dobrý kontakt a ľahšie plávajúce voblery zas ťahajú ku dnu.
Tak isto aj ich dĺžka nie je vždy ideálna. Niektoré sú naozaj dlhé. Čo si počať s polmetrovým lanom?! Pri ich výrobe bolo myslené na zažratie rybky pri love na plávanú a na ťažko. Dnes už však existuje pomerne veľa nadväzcov na šťuky a to z rôznych materiálov. Kevlar, volfrám, titán, fluorokarbon a čo ja viem čo ešte. Z hľadiska rizika prehryznutia sú na tom najlepšie titánové a volfrámové lanká. Najtenšie a zároveň vysoko pevné je to volfrámové. Dobré spojenie rybára s nástrahou. Majú však nevýhodu: po niekoľkých dňoch použitia sa skrútia a nepomôže ani skladovanie pri napnutí.
Titán je v tom omnoho zhovievavejší, aj keď je o čosi hrubší. Špeciálnou kategóriou je fluorokarbón. Nie klasika na kapry, ale spevnený, určený na šťuky. Hodí sa do extrémne čistých vôd (na Slovensku nemá veľké využitie...), je mäkký a má vlastnosti „normálneho“ vlasca. Nie je však najdostupnejší.
A teraz kevlar. Nechcem nikoho presviedčať o jeho účinnosti, ale veľmi som si s ním lov obľúbil. Dá sa kúpiť vo viacerých priemeroch – ja lovím s hrúbkou 0,25 – 0,30 mm, čo nie je málo, ale môžem sa spoľahnúť. Vyrába sa ako 100 % kevlar a aj jeho štruktúra spletania ho odlišuje od klasickej šnúry. Predáva sa hlavne v 5 m kotúčoch a vyjde cenovo výhodnejšie, ako ostatné lanká balené väčšinou po 2 kusoch. Navyše sa dá ľubovoľne viazať, netreba používať karabínky. Niektorí rybári, ho neobľubujú, lebo tvrdili, že im šťuka viackrát odhryzla aj kevlar na dravce. Môže to byť pravda, lebo jej zuby sú ako žiletky, ale mne sa zatiaľ nič podobné nestalo. Najväčšia šťuka zdolaná naň mala 80 cm a môžem potvrdiť, že nadväzec sa po celý čas boja dotýkal ostrých zubov. Napriek tomu je na každom, ktorý materiál si zvolí. Nesnažte sa však loviť šťuky bez laniek a nadväzcov. Po troch zdolaných rybách možno príde štvrtá, čo to odhryzne verte mi, bude to tá najväčšia!
Jesenný lov šťúk prináša neopakovateľné zábery aj súboje s rybou. Až do pokrytia jazier ľadom je šanca na úlovok reálna kdekoľvek a akokoľvek. Šťuka je dravec, ktorý nedá nič zadarmo, bojuje do posledného výpadu, testuje náčinie, jeho odolnosť, ako aj samotného lovca. Rozhodne to nie je pažravé zviera, čo vyžiera biele ryby, ale dravec, pri ktorom treba rátať vždy so všetkým. Preto svoj úlovok pustite nazad, nech aj nabudúce do prúta udrie kopanec a vašu nástrahu opäť pevne zovrú mohutné čeľuste!
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
