Koncom septembra sme zorganizovali už tradičné jesenné stretnutie muškárov fóra Slovenského RYBÁRA. Po počiatočných úvahách o stretnutí na Turci sme sa nakoniec rozhodli, že si tentoraz zopakujeme Liptov a navštívime rieky Belá a Váh. Hlavný stan sme rozložili v kempe na Borovej Sihoti.
info
Kategória: Muškárenie
Vyšiel v čísle: NOVEMBER 2014
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 68
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 08.09.2016.
Ja som na Liptov vyrazil vo štvrtok ráno a chcel som preskúmať možnosti na rieke Belá. Zvolil som úsek pri Pribyline a pár hodín si pekne zachytal lipne a potočáky. Je to ťažká voda a väčšinu rýb som chytil indiánskym spôsob, keď som musel byť skrčený, nerobiť veľký hluk a prudké pohyby na brehu. Po obede dorazili ďalší účastníci, Martin78 a matásek. Stretli sme sa pri vode a skúšali prekabátiť ďalšie ryby. Po nich dofrčal Miga, ten však v tento deň nechytal (a dokonca sa počas celého pobytu ani raz neokúpal). Podvečer sme sa presunuli do kempu, kde pomaly prichádzali ostatní. LuiRA, Karasko (muškársky novic), andrei11 a Preceda. Zábava sa mohla začať. Pri poháriku sme sa bavili najmä o rybách, o živote, žartovali, smiali sa. Takto to trvalo do nočných hodín, avšak čas bol neúprosný a myšlienka na zajtrajší lov nás vyhnala do postelí.
Roztiahli sme „Oravský hrebeň“
Po predošlom peknom dni nás privítalo usmoklené ráno. Nasledovali rýchle raňajky a presun na Váh. Dohodli sme sa, že tento deň budeme loviť na úseku pri Liptovskej Porúbke, na Váhu č. 22. Každý sa tešil do vody, a tak sme prezliekanie a prípravu príliš nenaťahovali. Naskákali sme do chladných vôd našej najdlhšej rieky a pomaly sa rozliezli skúmať jej zákutia, jamky, zrkadlá.
V dopoludňajších hodinách prišiel aj posledný člen stretnutia – Maro. Naša skupina sa naširoko roztiahla, no nakoniec sme sa opäť všetci stretli a na mieste, kde lipne pekne krúžkovali, sme roztiahli „Oravský hrebeň“ (terminus technicus pre tesné zoskupenie muškárov snažiacich sa uloviť čo najviac rýb). Niekomu sa v hrebeni darilo, inému menej a niekomu vôbec.
Svojho prvého lipňa vydoloval aj matásek, ktorý mal na takejto rieke premiéru a muškári na „dolniakoch“, kde je o salmonidy núdza. Hlad nás donútil opustiť bojové pole, ale po naplnení žalúdkov sme sa vrátili na to isté miesto a snažili sa vyšvihať posledné vážske lipne toho dňa. Balili sme sa až za tmy a unavení, ale spokojní, sme sa vracali na základňu.
Ráno ešte uplakanejšie ako predošlý deň
Po večeri a pivku sme pri debate viazali mušky (vznikli nové vzory ako Krvavý Preceda, či Miga Potočníka) a kuli plány na nasledujúci deň, ktorému mala kraľovať nádherná rieka Belá.)
Ráno bolo hádam ešte uplakanejšie ako predošlý deň. Nevadí! Natiahli sme nepremokavé bundy, nejaký ten keksík do vrecka, „placošku“ na zahriatie a šlo sa. Zastavili sme na tom istom mieste ako vo štvrtok a dohodli sa, že jedna skupina pôjde chytať proti prúdu a ďalšia po prúde. Belá má veľmi čistú vodu a naša veľká skupina by mohla ryby rozplašiť až po Podbanské. Okrem toho sa tu nenachádza toľko vhodných miest a toľko veľa rybárov by sa ani nemalo kde postaviť. )
Napriek nepríjemnému dáždiku a nízkej oblačnosti sa nám veľmi páčilo. Cítili sme sa ako niekde v ďalekej Kanade, koryto rieky bolo pokryté naplaveným drevom, dookola veľké balvany, stopy vysokej zveri, za najbližšou zákrutou sme očakávali miestneho grizzlyho, indiánov (tí nakoniec boli). Znížený tlak spôsobil, že ryby nebrali ani na „tutových“ miestach a ak brali, tak len v malých množstvách, prípadne veľkostiach. Naša prieskumná skupina sem-tam ulovila nejakého potočáka, prípadne lipňa. Skúšali sme francúzske nymfovanie, krátku nymfu, suchú mušku. Svojho prvého pstruha potočného na mušku si chytil aj Karasko.
Zatrúbili sme na ústup
Dostali sme sa veľmi ďaleko a cesta naspäť k autám bola zábavná. V jednej jamke sme s Andrejom prekabátili ešte nejakú tú rybku a s rozpačitými pocitmi sme sa vrátili na improvizovaný obed. Ten pozostával z vynikajúcich utopencov, ktoré na túto príležitosť pripravil LuiRA, za čo mu všetci ďakujeme. Po rozhovore s druhou skupinkou sme zhodnotili, že sme obišli ešte celkom obstojne, oni mali na konte oveľa menej rýb.
Vybrali sme sa teda skúmať ďalšie fleky proti prúdu. O rybu sme tu takmer nezavadili, a tak sa naša poobedňajšia výprava dala zhodnotiť slovami „skús to prebrodiť tam, kde je to takmer nemožné“. Jeden z naozaj nemožných úsekov nás nadobro zastavil, trúbili sme teda na ústup. Vrátili sme sa ku kamarátom, skúšali rôzne miesta, rozťahovali „hrebeň“, ryby nie a nie prehovoriť k spolupráci. Niečo sme ešte predsa len chytili a poniektorí spokojnejší, iní menej, vybrali sa do kempu. Vybavili sme si všetky náležitosti, čo sa týka hladu a smädu, rozlúčili sa s Marom a Migom, ktorých ich povinnosti prinútili opustiť nás.
Večer sme ešte niečo viazali a svoju prvú mušku zvládol aj Karasko. Myslím, že z tohto člena sa pomaly pretransformoval zapálený muškár a pod vedením ďalšieho nadšenca, Andreja11, sa stane stálym členom našej muškárskej úderky. Unavení sme sa roztrúsili do izieb.
Zachytal som si aj na Hrone
Ako to býva, v posledný deň stretnutia sa vykľulo ukážkové počasie. Poniektorí museli odísť domov, iným to nedalo a chceli využiť lúče slnka a pekný deň babieho leta pri vode. Rozlúčili sme sa. Skupinka pozostávajúca z Andreja11 a Karaska skúsila opäť Belú, LuiRA a ja sme stavili na Váh. „Belianska“ skupinka hlásila iba jednu rybku, ale scenérie im úlovok naplno vynahradili. My s Luirom sme na Váhu ulovili po 3-4 lipníky na sucho. Cestou domov som sa zastavil na Hrone pri Brezne, kde som si ešte vynikajúco zachytal, síce menšie lipne, ale v hojnom počte. Zabrodený v Hrone som rozmýšľal nad uplynulými dňami, nad zážitkami s kamarátmi, na ryby. Som veľmi rád, že sa z našich stretnutí stala milá tradícia a každý rok navštívime iný kút Slovenska, kde sa dá pekne zachytať.
Rozmýšľal som aj nad novými členmi, ktorí si ulovili svoje prvé pstruhy či lipne na mušku a to ich naštartovalo, aby sa muškáreniu venovali čím ďalej, tým viac. Páni, ďakujem vám za spoločnosť a na budúci rok náš hrebeň rozprestrieme opäť na krásnej Orave. Už teraz sa teším!
Krátke zamyslenie.....
Pri love na Belej a pohľade na okolitú krajinu mi hlavou behali rôzne myšlienky. Chodíme loviť do zahraničia, na vody, ktoré slúžia bez problémov aj raftingu, aj muškáreniu, sme ochotní platiť drahé denné hosťovacie povolenky a pritom máme takúto krásnu vodu doma. Vedel by som si predstaviť Belú ako vodu porovnateľnú s tými zahraničnými pokiaľ ide o obsádku rýb. Možno by na začiatok stačilo zaviesť kombinovaný režim chyť a pusť s akým som sa stretol na jednej rakúskej vode (absolútny zákaz privlastňovania lipňa a pstruha potočného, povolené privlastniť si v jeden deň dva dúhaky, s dolnou mierou 40 cm a hornou maximálne 50 cm). Ruka v ruke s tým by mala ísť dôsledná, pravidelná, férová a v prípade zistenia závažného porušenia aj nekompromisná kontrola zo strany miestnych rybostrážcov. Z rybárskeho klenotu akým Belá podľa môjho názoru je, by vo väčšej miere určite ťažil aj región. Zo dňa na deň to asi nepôjde, sú s tým spojené aj iné otázky ale keď sa chce, všetko sa dá. Budem snívať ďalej, možno sa to raz podarí.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
