Vo vysokých broďákoch sa túlam korytom krásneho pstruhového potoka. Úžasné miesta. Pod týmto podomletým brehom bývali kapitálne potočáky, vravím priateľovi Vladovi, ktorý ma sprevádza. Aj tu, pod kmeňom padnutého stromu, som ešte nedávno ulovil slušného pstruha. Vlado len neveriacky krúti hlavou. Zdá sa, že mi neverí. To predsa nie je možné... Vlastne sa mu ani nedivím. V potoku totiž niečo dôležité chýba. Srdce mi zovrie úzkosť. Kam sa podela voda?
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: NOVEMBER 2015
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 90
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 08.09.2016.
Ďalej kráčam po vyschnutom dne až sa mi konečne medzi skalami začínajú zjavovať prvé pramienky tejto zázračnej tekutiny. Sadám si na breh a premýšľam. Ako sa to k vode správame, ako s ňou hospodárime? Ako ju chránime?
Vysušujeme krajinu
Áno, toto leto, ba aj jeseň boli mimoriadne teplé a zároveň suché. Niektoré pstruhové potoky nám mizli doslova pred očami. A niektoré aj úplne zmizli. Zostali len suché korytá bez rýb, vodných organizmov, bez života. Je neuveriteľné, ako negatívne dokázal človek v krátkom čase zasiahnuť do prírody. Voda sa postupne stráca. Nie je to len tento jeden, vskutku extrémny, rok. Stačilo posledných dvadsať, možno tridsať rokov na to, aby sme veľkú časť krajiny doslova vysušili. A nielen to. Je alarmujúce, že sa nad týmto problémom prakticky nikto nezamýšľa. O výhľade, alebo náznakoch riešení ani nehovorím. Naopak. Ďalej sa investujú neskutočné peniaze do výstavby obrovských obchodných centier, betónujú sa hektáre parkovísk, budujú sa „moderné“ presklené mrakodrapy. Vysušujeme krajinu a sami seba. Bez klimatizácie sa už v horúcom lete takmer nedá prežiť. Pritom stačí ponechať trochu zelene, stromov, auto sa dá zaparkovať nielen na hladkom betóne, ale aj na polovegetačnom – trávovom paneli, ktorý umožní vode vsiaknuť.
Ani kvapka, úplne vyschnuté koryto.
Extrémne povodne
Rýchly výpar vody znamená oveľa väčšie riziko povodní, pretože voda sa v prírode nestráca. Vráti sa, ale čoraz častejšie v podobe extrémnych zrážok a po suchách, skôr či neskôr, prichádzajú povodne. Negatívnou činnosťou urýchľujeme kolobeh vody v prírode, obzvlášť ten malý – nad pevninou. Odpoveďou na veľké vody sú ďalšie regulácie a narovnávanie tokov. Samozrejme, pokiaľ to je v zastavaných územiach, kde nie je iná možnosť, tak je to bez diskusie. Ale reguluje sa takmer všade. Betonárska lobby prosperuje. Paradoxne, často práve pod rúškom protipovodňových úprav. Opäť urýchľujeme odtok a zvyšujeme tak riziko povodní. Dostávame sa do začarovaného kruhu. Pritom sa dajú vybudovať tzv. suché poldre, ktoré zadržia náhlu povodňovú vlnu. Ich rozumná výstavba a rozmiestnenie by mohli mať skutočne reálny efekt, a to aj bez rozsiahlych regulácií.
Zdevastované koryto potoka po veľkej vode.
Koryto potoka, kde pár týždňov po veľkej vode, zostali prakticky len kaluže.
Vodu väzníme do potrubí
Pokiaľ chýba voda v krajine, v potokoch a riekach, má to devastačný vplyv nielen na ryby, ale aj na všetko živé v toku a v jeho okolí. Ani človek bez nej neprežije. Bez vody nie je možný život vôbec. Napriek tomu sa jej zbavujeme, alebo ju znečisťujeme. Voda rýchlo steká z územia, stráca samočistiacu schopnosť a vodné toky sa postupne menia na stoky. Aj preto neustále pokračuje proces výstavby verejných kanalizácií, ktoré sú fajn, veď vedú do čističky. Ale sú to zároveň desiatky, či stovky kilometrov nových potrubí, kde sme uväznili vodu. A popri tom vytvorili ideálny biotop pre hlodavce… Chápem, že činnosť jednej veľkej čističky je, na rozdiel od desiatok malých, lacnejšia a jednoduchšia. Ale pri poruche jej činnosti sú aj oveľa väčšie dopady na prírodu. Navyše, dosť časté je prepojenie s dažďovou kanalizáciou. Pri väčšej vode tak zriedené splašky čističku obchádzajú cez bočný bezpečnostný prepad. Žiaľ, domáce čističky sme úplne zatratili.
Voda, zatiaľ, ešte žije!
O vzrastajúcej kontaminácii vôd novými chemickými látkami, zostatkami liečiv, saponátov, čistiacich prostriedkov, kozmetiky, hormonálnej antikoncepcie…, ktoré bez väčších problémov prechádzajú aj modernými čističkami odpadových vôd radšej ani nehovorím. Bežná verejnosť o tom spravidla ani netuší. V Čechách túto tému pootvoril profesor Luděk Bláha v práci „Koktejly znečišťujících látek a jejich vplyv na vodní organizmy“. Upozorňuje napríklad na významný problém zostatkov antibiotík v našich vodách. Bádatelia našli zostatky sulfonamidov až v 99 % vzoriek riečnych a odpadných vôd. Problémom sú aj zostatky ibuprofenu a ďalších masovo používaných liečiv. Okrem antibiotík aj bežne používané antibakteriálne látky z domácich čistiacich prostriedkov podporujú vznik odolných kmeňov baktérií v prírode…!!! Plánovaná výstavba tzv. malých vodných elektrární je definitívou aj pre tie toky, kde ešte voda zostala. Investori stále neuveriteľne zavádzajú, až klamú verejnosť o potrebe ich výstavby, ekologickom prínose, užitočnosti. Keď to nepomáha, tak sa vyhrážajú smernicami, Bruselom. Lenže faktom je, že sme už dávno požiadavky Bruselu, v tomto smere, splnili…!!! Ale kto to povie nahlas? Vtom ma zo zamyslenia preberá výkrik: „Mám pstruha!“ Dívam sa do Vladových rozosmiatych očí a srdce mi zaleje nesmierna radosť. Tak predsa tu jeden zostal. Robím niekoľko fotiek na pamiatku. Úplne maličký potočák, ale v tejto chvíli má cenu trofejného. Kúsok nižšie sa mi tiež podaril podobný krásavec. Symbol našich potokov. Voda, zatiaľ, ešte žije!
Druhý extrém. Po opadnutí povodňovej vlny sa snažím nájsť v potoku aspoň nejaké pstruhy.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
