Island
„Je to jedna z najkrajších riek na Islande, je to časť ostrova, kde sídli slnko.“ Toto je myšlienka, ktorú mi prezradil otec cestou autom na sever.
info
Kategória: Muškárenie
Vyšiel v čísle: NOVEMBER 2015
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 66
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 08.09.2016.
O tejto rieke som počula mnoho príbehov, slávna Laxa v Adaldalure, miesto známe ako NES beat. Snívala som o nej veľmi dlho. Naši priatelia tu už tri dni lovili v tvrdých podmienkach. V telefóne tvrdili, že je tam veľmi chladno, mrznú. Teplomer v aute ukazoval 12 stupňov, tak sme si mysleli, že priatelia iba žartujú. Ako môžu mrznúť v takýchto podmienkach? Pred poslednou zákrutou sme si mysleli, že teplomer sa pokazil, zrazu začal ukazovať 4 stupne!
Lososy sa na Islande lovia najmä na veľkých riekach.
Bola som očarovaná
Vtip prestal byť vtipom a naše úškrny boli tichšie ako pred chvíľou. Keď sme vystúpili z auta, so všetkými sme sa zvítali. Je tu množstvo ľudí, ktorí sa prišli iba pozrieť a porozprávať s rybármi ako to ide a ako sa majú. To je jedna z najkrajších vecí, ktorá sa týka tejto rieky – ľudia. Sú veľmi priateľskí, priami a osobní. Je to niečo, čo sa v dnešnom modernom svete už nevidí. Potrasenie rukami a vrúcny úsmev farmárov boli pre mňa zážitkom. Môj otec tu dlho nechytal a rozhodli sme sa, že si prenajmeme sprievodcu. Volal sa Völundur. Rieku poznal takmer dokonale. Bolo ľahké ostať okúzlený jeho znalosťami. Ukazoval nám kde ležia lososy, rozprával o stromoch, brehu rieky, kde tečie a bolo jasné, že tu pozná každý kameň. Snažila som sa ho pozorne počúvať, ale moja myseľ často odlietala úplne inde, ako motýľ pripravený vzlietnuť. Bola som očarovaná. Dúfala som len v to najlepšie.
Lov lososov je najmä o vytrvalosti.
„Áno, je tu krásne, ale…“
Prvá večerná „šichta“ bola najchladnejšia, akú som na rybách zažila a deravé broďáky vôbec nepomáhali, ale dych berúca scenéria áno. Cítila som sa ako papagáj, opakovala som stále dookola ako je tu nádherne. Otec s Völundurom stále odpovedali: „Áno, je tu krásne, ale počkaj, kým sa nad horizontom objaví slnko, TO ti vyrazí dych.“ Na horizonte som zatiaľ mohla pozorovať iba hmlový opar, niekoľko oviec a na Islande dosť nezvyčajný pohľad – stromy. Po dlhom čase sme šli člnom na pekný pool. Toto miesto mi zvýšilo tep od prvej chvíle. Čln sme zastavili blízko malého ostrovčeka a začali. Netrvalo dlho a otcovi vzal mušku losos. V mrazivom chlade som si neodpustila poznámku, že to bude opäť pstruh, chytil už dva. Môj vtip mu nepripadal až taký vtipný, pretože prišiel loviť lososy. Po podobraní ryby sme zhotovili niekoľko fotografii. Nemohla som sa dočkať keď sa sem vrátime, bola som si istá, že tu niečo čaká aj na mňa. Pri veslovaní naspäť, blízko malého ostrova, som sa cítila veľmi spätá s prírodou.
Otcovi sa darilo. Ulovil aj tohto majestátneho lososa.
Jednoducho som svojej nástrahe neverila
Ďalší deň, ďalší pool – ten najlepší v lete, volal sa Stíflan a naša šanca na úspech. Začala som chytať, ale nebola som spokojná s muškou a stále som na to musela myslieť. Snažila som sa to vytesniť, ale hlboko v mysli som sa k tomu stále musela vracať a to ma brzdilo. Pri jednom z rozhovorov s Völundurom som sa mu zdôverila s mojím „problémom“. Veľmi rada som sa s ním zhovárala. Bola z neho cítiť múdrosť, o rieke veľmi veľa vedel a ja som ho vždy bombardovala otázkami. Keďže som nebola spokojná s muškou, nepáčila sa mi, to bol aj dôvod prečo som nič nechytila. Jednoducho som svojej nástrahe neverila. Povedal mi, aby som nikdy nechytala s muškou, ktorá sa mi nepáči a neverím jej, musím byť so všetkým spokojná. Samozrejme, mal pravdu. Napriek tomu sa mi nedarilo.
„Prečo to robíš?“
Prišiel posledný deň a ja som nemala žiadneho lososa. Po 2,5 dňoch chytania som však prekvapivo nebola rozčúlená. Bola som tu, aby som sa čo najviac naučila o rieke a nečakala na začiatku sezóny a v chlade nejaké zázraky. A aj keď som chcela chytiť lososa, úlovky pstruhov boli viac než vítané. Okolo deviatej večer som sa cez Skype spojila s kamarátkou.
„Chytila si niečo?“
„NIE“.
„Vyzerá, že je zima, mrzneš?“
„Áno, necítim si ruky.“
„To je zlé, mala si už nejakú večeru?“
„Nie, večera je až o jedenástej, nič som nejedla.“
Potom nastalo na sekundu ticho, skontrolovala som, či je dobrý signál.
„Prečo to robíš?“
Nemala som na to žiadnu odpoveď, ale vedela som, že to je jedna z mojich životných výziev a užívala som si prírodu a skvelú spoločnosť otca a priateľov.
Posledná rybačka bola tu, späť na loď a na „môj“ pool. Mala som ho najradšej. Nie preto, že to bol najlepší pool rieky, alebo že na ňom otec ulovil predtým lososa, ale mala som pri ňom príjemný pocit, motýle v bruchu. Bolo to ako prechádzka so psom
Začala som nahadzovať a po piatich minútach som zasekla veľkého lososa. „Nemáme podberák“, boli prvé slová, ktoré som počula od otca. To nevyzerá dobre. Nasadli sme do člna a preplavili sa k malému ostrovčeku, kde by sa dalo rybu unaviť a zdolať. Viete si to predstaviť? Nevidíte často ľudí, ktorí veslujú na člne a pritom majú zaseknutého lososa. Bolo to ako prechádzka so psom. Keď sme boli v pohybe, losos „šiel“ za nami. Keď sme boli takmer tam, videla som, že losos je už na konci so silami, bol takmer pri mojich rukách, keď sa zrazu muška uvoľnila. Priatelia chytali na poole nižšie od nás, nevideli nás, iba počuli môj krik „PODBERAAAAK“. Nevedeli, či oslavujeme, alebo sme stratili rybu. O dve sekundy neskôr sa údolím ozval hlas môjho otca – „dočerta“. Vedeli, že losos je preč. Vrátili sme sa späť na loď a ja som znova dúfala v záber. O dve minúty sa to stalo realitou. Losos nepochybne opäť zaútočil na moju mušku. Bol absolútne šialený a skákal do vzduchu ako vták. Loďou sme sa preplavili na miesto, kde by sa ryba dala bezpečne zdolať. Na niektorých miestach bol losos viac vo vzduchu ako vo vode. To bola šou! Bola som takmer von z člna na malom ostrovčeku pokrytom stromami, kde som si chcela nájsť miesto na podobranie ryby. Island je krajina známa aj tým, že je tu veľmi málo stromov, avšak tu som sa cítila ako v džungli. Po pár peripetiách som konečne mala lososa v rukách a bola to obrovská satisfakcia za neúspešné 2 a pol dňa bez záberu. Ten pocit je neopísateľný, prílev adrenalínu, odmena po zápase. Otec chytil krátko potom 100 cm lososa, čo mu prinieslo členstvo v klube lovcov lososov nad jeden meter. To bol deň, to bol výlet! Rieka Laxa mi zvýšila tep srdca a odvtedy viem, že sa sem musím vrátiť.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
