Šťuka je vskutku jedinečný dravec. Má ideálne tvarované hydrodynamické telo, ktoré dokáže v zlomku sekundy „vystreliť“ a uloviť nič netušiacu korisť. Obrovská tlama s množstvom ostrých zubov je posledné, čo potenciálna obeť ešte dokáže zaregistrovať. A dokonalé maskovanie ju robí vo vode prakticky neviditeľnou.
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: NOVEMBER 2016
Počet strán v magazíne: 5
Od strany: 68
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 28.04.2017.
Lovu šťúk sa venujem už dlhé roky, napriek tomu ma tieto dravce neustále fascinujú a prekvapia niečím novým. No nie všetky prekvapenia sú zároveň vždy aj v súlade s mojimi predstavami… S príchodom jesene nastáva aj vyvrcholenie „šťukovej sezóny“. Za šťukami ma to ťahá každú voľnú chvíľu. Nevadí pochmúrne, sychravé počasie, ranné hmly, ba ani chlad ma nikdy nedokáže odradiť. Farby jesene a občasné záblesky slnka spomedzi oblakov rýchlo vyvážia každé potenciálne strádanie. A pokiaľ sa k tomu pridá aj nejaký pekný úlovok nenásytnej „zubatice“, nie je nič čo by ma zastavilo na ceste k vode.
Namiesto šťúk býčkovia, beličky, plotice…
Žiaľ, voľna nie je ani zďaleka toľko, koľko by človek chcel. Rodina, práca, záľuby… Zladiť tieto, často protichodné záujmy, nie je vôbec jednoduché a kompromisné riešenia sa nehľadajú ľahko. Občas to však predsa „vyjde“. A tak, v jedno neskoré piatkové popoludnie po práci, vyrážame s rodinkou, priateľmi a deťmi na brehy Malého Dunaja. Cieľové ryby? Býčkovia, beličky, plotice, hrebenačky, ostrieže… Jednoducho ryby, ktoré detičky vo vekovom priemere troch rokov, dokážu polosamostatne uloviť.
Intenzívne sa venujem nastražovaniu červov, odháčkavaniu drobných rybičiek, rozmotávaniu silónov. Deti sú vo vytržení, radostne sa smejú a tešia aj z toho najmenšieho úlovku. Teším sa s nimi, fotím ich a úplne zabúdam na svoju prívlačovú výbavu. Až dovtedy, kým ma neosloví kamarátov syn:
„Ujo, a sú tu aj nejaké väčšie ryby?“
„Samozrejme, že sú a poriadne!“
Opäť sa vo mne prebudila lovecká vášeň. Deti so záujmom sledujú ako vybaľujem veľké blyskáče, voblery a chystám prívlačový prút. Nesmiem, nemôžem sklamať…
Konečne šťuka
Po asi pol hodinke neúspešného hádzania sa deti pomaly vytratili k inej, zaujímavejšej zábave, zostal len kamarátov chlapec. Trpezlivo čaká, keď príde vytúžený záber. A vtom naozaj, predsa to prišlo. Vobler doťahujem ku brehu, už takmer reže vodnú hladinu, keď sa voda prudko rozstrekne. Šťuka, niečo cez šesťdesiat centimetrov, prudko vyráža za zdanlivou korisťou. Záber je natoľko prekvapivý, že sa obaja až zľakneme. Šťuku s prehľadom zdolávam a priťahujem ku brehu na vylovenie. Zadný trojháčik je pevne ukotvený v kútiku šťučej tlamy, druhý je voľný. Neriskujem zamotanie do podberáka a tak ju opatrne vylovujem rukou. Chcem ju totiž pustiť späť na slobodu. Volám na ostatné deti nech sa tiež prídu pozrieť a spoznať skutočného dravca spomedzi našich rýb.
Mám problém…
Šťuku dvíham vyššie, keď vtom náhle ožíva a vyšmykne sa mi. V tej chvíli pocítim v ľavej ruke prenikavú bolesť. Okamžite chápem. Šťuka tentoraz ulovila mňa, a to dokonale. Ešte chvíľu sa mi trepe na ruke, pokiaľ sa mi ju podarí položiť na breh a uvoľniť. Púšťam ju na slobodu. Až teraz zisťujem, ako je ruka perfektne zošitá. Dokonca sa trojháčik pod hmotnosťou ryby mierne vyhol! Opatrne sa ho snažím peánom vytiahnuť, ale vôbec to nejde. Rýchlo zháňam klieštiky, keďže sa krv hromadí pod kožou a ruka silno opúcha. Manželka ma posiela do nemocnice, ja odmietam, a tak chce volať pohotovosť. Bolesť sa tiež stupňuje. Našťastie kamarát, ktorý býva blízko pri vode, kliešte má (ešte raz ďakujem). Trojháčik klieštikmi rozdelím a špičky s protihrotmi vyberám. Nie je to až také jednoduché, lebo druhá špička uviazla v opuchnutej ruke, a tak musím kožu opäť prešiť. Lov pre dnešok končím. Deti mali vzrušujúce zážitky a ja som bohatší o poznanie, ako sa asi cíti ryba na háčiku…
Keď to nejde…
Ani nie o týždeň som už opäť na šťukách. Ruka je v pohode, dezinfekcia „domácou“ zabrala, infekcia nemala šancu. Parťáka mi robí syn. Počasie je neuveriteľne krásne, babie leto vrcholí. Ani nám nevadí, že okrem pár menších ostriežikov nič iné neberie. Dôležitý je predsa pobyt na čerstvom vzduchu v prírode, vysvetľujem synovi. Ďalej usilovne prehadzujeme šedozelenú vodu Malého Dunaja, meníme nástrahy, ale márne. Pri dne skúšam zubáče na twistre, voblermi „prečesávam“ stĺpec aj hladinu. Aspoň pekného boleňa, keď nie šťuku. Veď je tu nespočetne veľa vynikajúcich stanovíšť dravcov, popadané stromy, podmyté brehy… Stále nič, a tak pomaly končíme. Nechce sa mi veriť, že by už bolo všetko vylovené.
Keď neberú šťuky a zubáče, poteší aj ostriež.
…tak to nejde
Rotačka pod brehom znenazdajky zastavuje a nie a nie s ňou pohnúť. Veď tu už hádžem dobrú pol hodinu! Nervózne zalomcujem udicou. Vtom ryba prudko vyrazí proti prúdu a na hladine sa objaví veľký vír. Určite sumec, pomyslím si. Ale je nejaký extrémne rýchly. Už ma tu jeden veľký fúzač prednedávnom „vyškolil“ a názorne predviedol, kto je tu kráľom. Možno je to znova on. Ryba robí ďalšie prudké výpady, vôbec to nevyzerá na sumca. Asi po desiatich minútach sa konečne objavuje na hladine prekrásna, možno metrová šťuka! Na tak intenzívne navštevovanom a prelovovanom mieste som toto určite nečakal. Šťuku mám už takmer na dosah, a tak podávam synovi fotoaparát. Ale šťuka sa ešte raz otáča na posledný únik do potopených vetví padnutého stromu. Tenký silón sa zachytáva na konároch, špičku prúta ponáram pod hladinu, snažím sa ho uvoľniť. Nakoniec sa mi to darí a šťuku opäť navádzam na plytčinu. Šťuka je zdolaná, leží na boku. Prívlačový podberáčik je úplne malý, preto sa ju snažím vyloviť rukou. Po nedávnom nepríjemnom zážitku mi však chýba potrebná istota. Šťuka toto zaváhanie okamžite využíva, otočí sa a rotačka sa náhle uvoľňuje. Stojím na brehu a mlčky hľadím ako sa za majestátnou rybou zavrela hladina… „Dôležitý je predsa pobyt na čerstvom vzduchu v prírode, nie úlovky,“ utešuje ma malý Jarko. „Mám ju aspoň vo foťáku“. Skutočne, má pravdu. Veď práve prehry nás učia skromnosti a možno aj väčšej úcte a pokore k prírode, ktorú sme si ešte ani zďaleka, celkom nepodmanili…
Šťuka neodolala striebornej rotačke.
Zdanlivo zdolaná šťuka často ešte vyrazí k poslednému úniku.
Mala deväťdesiat šesť centimetrov
Ale v predstavách sa mi naďalej vynára pohľad dravca na aký sa nezabúda. Ako na plytčine leží, krásna, zdolaná. Pamätám si každý detail, ale hlavne to, ako som kvôli vlastnej chybe, úplne zbytočnému zaváhaniu, prišiel o jedinečnú rybu. Po týždni mám asi desať metrov vyššie proti prúdu opäť záber. Prvotné nadšenie rýchlo opadáva. Je to šesťdesiatpäťka. Za niekoľko dní som pri vode znova. Tentoraz je to boleň, potom sedemdesiatka šťuka. Po vytúženej metrovej kráľovnej, akoby sa zem, či skôr voda zľahla. Na ďalšej vychádzke stretám neznámeho miestneho rybára. Bavíme sa o šťukách a netrvá dlho, keď sa pochváli a na mobile ukazuje fotku. Nechce sa mi veriť, je to ona. „Chytil som ju len pred týždňom, zabrala na malého karasa. Deväťdesiatšesť centimetrov, tohto roku najväčšia“, dodáva.
Boleň ulovený na poppera.
S UL‑kom na šťuky
Šťukám už venujem oveľa menej času. Nie preto, že by som bol sklamaný neúspechom, snažím sa viac venovať rodine, deťom. No na pár vychádzok si predsa len ešte trochu času nájdem. Voda sa s blížiacou zimou postupne ochladzuje, dravce sú pri chuti, ale veľmi opatrné. Ultraľahká prívlač preto stále viac boduje. Hlavne na zubáče. Nakoniec prichádza aj úspešný šťukový deň. Na mojom obľúbenom mieste je pri vode už viac ako desať rybárov. Blízkosť Bratislavy sa nezaprie. Viac rybárov ako rýb, pomyslím si. Sledujem vodu, lovcov. Nevyzerá to nádejne, ale keď už som tu, predsa to nezbalím. Po chvíli jeden z rybárov ťahá pekného boleňa, ryby sú teda pri chuti. Na UL‑ko preto naväzujem popera. Hneď na druhý hod sa hladina silno zvíri. Sedemdesiatka boleň sa nechal až prekvapivo rýchlo zlákať. Skúšam ešte niekoľko nahodení a keď nič neberie, mením popera za rotačku. Pre istotu pridávam lanko, veď čo keby predsa len prišla šťuka. Vyberám si zarastené miesto kúsok bokom od ostatných rybárov a hádžem pozdĺž brehu. Tvrdý úder do prúta a nad hladinu skáče pekná, približne osemdesiat centimetrová šťuka. Zdolať ju na jemné náčinie nie je celkom jednoduché, ale podarilo sa. Lov končím krásne vyfarbenou sedemdesiat dvojkou. Tiež jej darujem slobodu. Ani nie za pol hodinku tri krásne ryby.
Osemdesiatka na jemné náradie dá pocítiť svoju silu.
Zdolávanie rýb na ultraľahké náčinie musí byť veľmi opatrné.
Na dnes stačilo. Tohtoročná šťuková sezóna bola možno trochu bolestivá, aj s neúspechmi, ale nakoniec sa vydarila. Veď dôležitý je predovšetkým „pobyt na čerstvom vzduchu“, ale je fajn ak nás občas poteší aj pekný úlovok…
V akcii.
Partia malých rybárov.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
