Rusko
Odrážame člny od brehu a začína sa naše putovanie po rieke. Vieme, že už nebude cesty späť. Rieka sa totiž po pár kilometroch zarezáva medzi hory a preteká nimi niekoľko desiatok kilometrov bez šance návratu, bez šance skrátenia si výpravy, či možnosti prísť skôr k nejakej civilizácii. Jediná cesta je tá dole prúdom a koniec bude, až sa hory opäť rozostúpia.
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: NOVEMBER 2016
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 64
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 28.04.2017.
Ale poďme pekne po poriadku. Snáď ani jednu cestu, ani jednu výpravu som neplánoval a neodkladal tak dlho, ako túto. Ono je totiž rozdiel ťuknúť doma na gauči prstom do mapy v školskom atlase a povedať si, že sem by som sa išiel pozrieť a medzitým skutočne sa odhodlať a vyraziť na takúto cestu do neznáma.
Nakoniec, po niekoľkoročnom odkladaní a dolaďovaní všetkých detailov dozrel čas na zrealizovanie tohto dobrodružstva. Na cestu sme vyrazili nakoniec v osvedčenej zostave z poslednej výpravy do Mongolska úplne na vlastnú päsť, bez zabezpečeného zázemia či miestneho sprievodcu. Spoľahnúť sme sa tak mohli len sami na seba a museli sme veriť tomu, čo sme si pripravili a naštudovali o tejto lokalite v teple domova.
Zámerne sme sa snažili vybrať si čo najmenej dostupnú oblasť, bez prístupu po ceste, aby sme čo najviac eliminovali množstvo rybárov, a tým spôsobený tlak z ich strany na vodu. Toho máme aj doma dosť, a tak sme chceli nejakú odľahlejšiu časť Ruska. Našťastie to je dosť veľké a vybrať vhodnú lokalitu sa určite dá. Zvolili sme si ázijskú časť Ruska, oblasť medzi Bajkalom a mongolskou hranicou.
Rieka pramení vo vysokom pohorí Sajany, stredná časť jej toku preteká v podstate rovinou, aby sa potom opäť predierala pomedzi hory a nekonečnú tajgu. A hlavne sem sme mali namierené. Zo skúseností z mongolských riek sme predpokladali výskyt lenoka, lipňa a, samozrejme, tajmena. Všetko zaujímavé a pre nás atraktívne druhy rýb pri love na prívlač.Pre presun dole riekou sme zvolili nafukovacie kajaky, ktoré sme si so sebou viezli už zo Slovenska.
Takisto sme dopredu museli mať premyslené všetky detaily a byť na všetko pripravení – či už to boli kaskády na rieke, ktoré sa objavovali pravidelne snáď každých desať kilometrov alebo zabezpečenie potravín či filtrovanie vody z rieky počas celej cesty. Tomu zodpovedalo vybavenie, ktoré sme si so sebou niesli. Je jasné, že nakoľko sme boli hmotnostne limitovaní leteckými presunmi, baliť sme sa museli s rozumom. Preto aj rybársku výbavu sme obmedzili len na maximálne nutné veci.
Treba priznať, že s rybami sme sa rozbiehali o čosi „vlažnejšie“ a chvíľu nám trvalo, kým sme sa dopracovali k prvým úlovkom. Pravdepodobne za to mohla aj dosť zvýšená voda v rieke po predchádzajúcich dažďoch, v ktorej bolo množstvo zvíreného piesku a sedimentov. To spočiatku istotne neprispievalo k nejakej veľkej aktivite rýb. Našťastie však voda v nasledujúcich dňoch postupne klesala, a tak to s úlovkami bolo čoraz lepšie a lepšie.
S narastajúcim počtom úlovkov sme sa začali prepracovávať aj k tým úspešným nástrahám a spôsobom vedenia, ktoré tu na ryby platili. K najúspešnejším nástrahám tradične patrili voblery. Dali sa vodiť extrémne pomaly a pridržiavať na mieste, čo na tunajšie ryby obzvlášť platilo. Účinné bolo zastavovanie nástrahy, jej popustenie o pár centimetrov dole prúdom, pridržanie v pokojnejšej partii, kde voda tak silno neprúdila, či extrémne pomalé priťahovanie. Toto všetko sme postupne začali využívať v náš prospech a začalo sa to prejavovať aj na počte zdolaných rýb.
Zo začiatku sme mali tiež problémy s veľkým padaním rýb. Záberov bolo dosť, no boli to vždy len také klepance do nástrahy. Nedôverčivosť a opatrnosť rýb nás privádzala do zúfalstva. Ak sa nám aj podarilo niečo seknúť, ryba sa väčšinou vypla po pár metroch zdolávania. Každá jedna zdolaná ryba doslova visela za krajíček.
Trochu pomáhalo práve spomínané pridržiavanie nástrahy. Museli sme dať rybám čas nástrahu poriadne nasať a nenechať sa uniesť k predčasnému záseku hneď, ako sme cítili kontakt ryby s nástrahou. Ryby boli schopné doslova niekoľko metrov sa ťahať za voblerom a pohrávať sa s ním, kým ho poriadne uchopili.
Keďže sibírske rieky sú známe aj svojím početným výskytom mieňov, nemohli sme si nechať ujsť príležitosť vyskúšať ich lov. Na niekoľkých príhodných miestach sa nám podarilo zdolať pár kúskov a boli príjemným spestrením niekoľkodňovej nonstop prívlače. Žiaľ, nepodarilo sa nám uloviť ani jedného z tých väčších, ktoré tu istotne žijú.
Pravidelným každodenným rituálom sa nám stalo podvečerné hľadanie si vhodného miesta na postavenie tábora, rýchla príprava večere a potom už len príjemné posedávanie okolo praskajúceho ohňa. Ráno, po dôkladnom vysušení stanov od rosy alebo dažďa sme mohli pokračovať opäť ďalej dolu po prúde rieky. Nakoniec sme strávili v sibírskej tajge medzi horami na rieke 12 dní a prešli sme viac ako 160 kilometrov. Podarilo sa nám zrealizovať ďalšiu peknú akciu, ktorú sme si tajne vysnívali. Bola zároveň dôkazom, že takáto expedícia nemusí byť nutne vysoko rozpočtovou záležitosťou, keď je človek ochotný zriecť sa na nejaký čas pohodlia a pocitu istoty, na ktoré sme už my Európania až príliš zvyknutí. Najťažšie je vždy odhodlať sa a ísť do takéhoto riskantného podniku s často neistým výsledkom. Nekonečná tajga, prekrásna príroda a nepoškvrnená rieka nám však pomohli na pár dní zabudnúť na starosti bežného života.
Na rieke sa v pravidelných intervaloch vyskytovali väčšie či menšie
pereje, ktoré bolo treba prekonať.
Prírodné scenérie okolo rieky miestami vyrážali dych.
Štvordňový vytrvalý dážď preveril nielen našu výbavu, ale aj psychiku.
Vobler Gunki Mothra patril k najúspešnejším nástrahám.
Dĺžka najväčších lenokov sa blížila k 60 cm.
Miesta, kde sa vlieval nejaký menší potok, boli vždy výborné na lov lenokov.
Tajmenov v rieke bolo najviac v tejto veľkosti.
Jeden z ulovených mieňov.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
