Už tretí deň bojujeme s dorastencami, nie a nie sa cez ne prebiť. Chalani sú síce šťastní, ale mne osobne chýba ten klenot celého zájazdu. Taká pekná dvojka, na roztiahnutie hrdzavých kostí človeka zvyknutého na komfort kancelárie.
info
Kategória: Sumčiarina
Vyšiel v čísle: NOVEMBER 2017
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 78
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 28.04.2018.
Skúsme to v trávach
Teplota vody i teraz, koncom septembra, je nad 22 stupňov. Ryby hľadajú zátišie nielen v hlbočinách, ale i na okysličených miestach. Už tri mesiace pri Rhone nepršalo, voda je pod minimálnym stavom, na niektorých úsekoch rieky (priľahlé menšie rieky) zakázali aj lov rýb, či hocijakú ľudskú aktivitu. Priezračnosť vody je neuveriteľná, počas zdolávania ryby vidíme už v 2-3-metrovej hĺbke ako sa krútia. Zase negatívum toho celého je, že ryby sú extrémne ostražité, boja sa všetkého. Ani 8-9-metrové hĺbky nestačia, aby sa nezľakli tieňa lode a to ešte nehovoriac o hluku, čo ide zo sonaru. Z miest, kde ryby zvykli prenasledovať loď desiatky metrov šialene plávajú od nej. Neostáva nič iné, len vláčiť, hádzať ďaleko a čakať na „bum“. Ale vláčka v takýchto hĺbkach dáva zabrať, preto sme dostali nápad. Skúsme to v trávach, okolo plytších, ale rýchlejších častí. Nápad to bol dobrý.
Hektár „šalátu“
Prvé ryby prišli z asi 3-metrovej vody pri dlhej zákrute. Tráva bola až 10-15 metrov od brehu a ryba sedela priamo v nej. Agresívny crankbait od Salmo si robil svoje, kým sa neocitol v papuli prekrásnej ryby. A tu sa to začalo. Rýb bolo všade, ale vytrhnúť nástrahy z trávy ešte pred tým, ako by našli nejaký konár, či väčší kameň bol problém. Prvý deň sme stratili viac ako 10 veľkých gúm, vobler som dokázal vždy vyslobodiť. Večer som musel prešpekulovať systém, aby som obišiel jigovú hlavičku a mohol zdolávať na priamo. Dobrý jig s cca 20-gramovou záťažou sa skoro ani kúpiť nedá, preto som dostal nápad s čeburaškou a malou zmenou. Tu sme už dorazili skoro ráno, ďalšie miesto akoby z včerajšej knihy. Ja osobne už preferujem gumu, verím nástrahe a tej mojej teórii s trávami. Rýchlo sme prišli na to, že to funguje a za necelých desať minút mi ryba trhá udicu z ruky a plnou parou páli cez zeleň. Tomáš len pozerá, čo je to za obludu, však to ťahá so sebou pol hektára šalátu. No a práve to mi spravilo škrt cez rozpočet, šnúra nevydržala a odtrhla sa, sumca som mal na palici možno 20 sekúnd. Nenormálna sila, konštatujeme a v momente záberu zapínam elektromotor a skúsime rybu vytiahnuť čo najďalej preč od toho bordelu. Druhý adept bol Peter, jemu zhruba na polceste od brehu prišiel krásny kopanec a ryba, ako už klasicky, sa vybrala späť do zátišia. Chvíľku to aj mne trvalo, ale zapol som elektromotor a plný kotol dozadu. Ale neskoro, šnúra bola o niečo omotaná a očividne sa lámala na jednom bode, pričom ryba si brala vzácne metre so sebou. Všetko späť! Smer zelina, to miesto kde sa to seklo. Peter jemne zdoláva, aby sa mu šnúra neodtrhla, ale na šnúre cíti asi kameň. Ja korigujem loď a Tomi nám fandí, aby sa nič nestalo. Keď sa dostanem nad bod, kde sa šnúra láme, vidím pod vodou veľký zarastený kameň, cez ktorý sa točí Peťova šnúra. Hovorím mu, nech na chvíľku povolí, ja skúsim trhnúť rukou opačným smerom. Sám sa akcie trocha bojím, ale radšej ručne, je to istota. Rozohraná akcia, Peter povoľuje na povel a ja trhnem. Šnúra je opäť voľná vyrážame za rybou! Tá je už mimo problémovej zóny, takže je naša! Keď ju dobehneme, už aj vidíme cca aká je veľká, brázdi pri dne, čo krásne aj vidno. Ak pridvihneme, tak sa začne krútiť a skúša si vytrhnúť háčik z papule. Vrtením však dokáže len to, že ju šnúra komplet omotá a vysilí. Na hladinu sa dostane ako šunka, pekne omotaná. Aktuálne naj ryba chlapcov, niečo nad 170 cm.
Otázka 5 hodov
Pri obede si zase spravia voľno. Neďaleko nás vidieť nejaký hrad, že vraj vyjdu na hrádzu a pozrú si to. Síce ich presviedčam, aby ostali ale oni nie. OK, ja si ten kúsok zelene dovtedy obhádžem, dobre? Každý prikyvuje, že pohoda, tak aj vyrážam. Sú asi v polceste na hrádzi a ja cca 10 metrov od brehu, keď sa dostanem na vhodnú vzdialenosť. Chalanom ešte kričím, nech si spravia pekné fotky. Trvalo to necelých 5 hodov, keď sa tráva pohla a dostal som riadny kopanec. Obrovský čierny chvost vyletel z ledva metrovej vody. Ryba skúšala niečo iné a vybrala sa do koryta, ja pískam chalanom, že dačo ťahám. Oni ukazujú stredný prst a kričia. Veď som im hovoril, veľká ryba je niekedy len otázka 5 hodov. Ale čas na chalanov nemám, ryba je silná a dosť agresívna. Šnúru ťahá brutálnou rýchlosťou, ale to dávam za príčinu hlavne plytkej vode. Už je dole viac ako 30 metrov, keď motorom chytím tempo a začínam ju dobiehať. Je to veľká ryba, viem, že tá naša vysnívaná dvojka. Síce moja, ale aspoň sa ukáže, že sa nájdu aj takéto veľké ryby. A chytiť veľkú takým spôsobom je iný adrenalín. Prvú minútku diktuje ona, teplota vody nad 20 stupňov a okysličený úsek jej dávajú silu. Keď ju horko ťažko dobehnem, začína svoje triky pod loďou, asi cíti skrýšu, tak v kuse prebieha pod loďou. Počas zdolávačky mám vo väčšine prút vo vode, dole pod loďou. Dôvodom je, že keď prekríži, loď aby neprerezala šnúru. A aj vietor začína fúkať, už len to mi chýbalo. Telo lode funguje ako plachta, začína ma tlačiť od ryby preč, takže hra s elektromotorom, niekoľko sekundové kotvenia na vyrovnanie sú dôležité, aby som nestratil kontrolu nad rybou. Dobrých 200 metrov mi trvá, kým ju prvýkrát uvidím, je to černoch!
Je to obor
Na konte rybu takého sfarbenia a veľkosti ešte nemám, nohy sa mi začnú chvieť, čo sa stáva málokedy pri rybačke. Vietor mi kazí plány, tlačí do brehu, medzi kamene, pričom ryba je ešte vždy v 3-metrovej hĺbke, takže v pohode si môže spraviť výjazd do dna. Kolotoč „kotvenie‑púštanie“ mám už v rukách a sumec sa pomaly, ale isto dostane na hladinu, celé čierne telo sa vyrovnáva na hladine. Priezračná voda a sfarbenie ryby je taký kontrast, ktorý vidím málokedy, krása prírody. Prvýkrát, keď ju klepnem po hlave sa ešte pozbiera a berie cenné metre šnúry, ale nakoniec ju aj tak otočím a dvíham naspäť na hladinu. Keď už tam leží, neostáva nič iné, ako ju dať do lode, lenže prichádza problém. Vietor tlačí loď na breh a takto sumca predbieham a neviem ho dobre chytiť do tlamy, keď zabrzdím zase ho prúd unáša. Ďalší malý zázrak diaľkovým ovládaním na elektromotore a už ho držím! Cvak, elektrická kotva je dole, aby ma nenatlačilo do kameňov, a potom zbieram všetky svoje sily. Zatnem zuby, a hop…čierna kráska leží v lodi. Je to obor!
Rýchlo zapnem motor a prichádzam ku chalanom, aby nastúpili a skúsime urobiť nejaké fotky. Majú ma radi, pekné slová ma neminú, samozrejme zo srandy, ale hovorím im. „Chlapi, 5 hodov, práve tých 5 hodov mohlo chýbať práve vám a ryba mohla byť vaša“. Po krátkej chvíli rybu púšťame a spokojní ideme naspäť na úsek, kde zabrala. Do večera ani jeden z nás neodišiel bez krásnej spomienky, každý mal na konte pár čiernych. Keď som sa ráno pýtal chalanov, čo hovoria na inú lovnú disciplínu, odpoveďou bolo spoločné nie. V očiach mám malé slzy, vidím zrodenie dvoch nových vláčkarov, možno by sme spravili viac záberov iným spôsobom, ale nebolo by to pravé, čo mám aj ja tak rád. Pochopili ten rozdiel medzi spôsobmi lovu a odteraz pôjdu týmto štýlom. Som rád, že som niekomu vedel ukázať správnu cestu.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
