Jesenné rybačky majú nepochybe svoje čaro. Aj v roku 2017 som absolvoval, pre mňa tradičnú, jesennú výpravu. Zažil som dážď, vietor, ale aj slnečné dni, krásne ryby, problém s motorom a veľa ďalšieho.
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: NOVEMBER 2017
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 12
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 28.04.2018.
Tento rok inak
Kým po iné roky som trávil všetok čas takejto výpravy na lodi, tentoraz som sa rozhodol rozdeliť ju na tri etapy. Tri rôzne revíry, tri rôzne podmienky, a možnosti ako dostať jesenné predátory. Prípravy na prívlačový výlet nie sú komplikované, a tak večer pred odjazdom už len dopĺňam zásoby laniek a jigových hláv, čo sa neskôr ukáže ako dobrá voľba. Dôraz kladiem aj na kvalitné teplé oblečenie. Celkový dojem kazí len pohľad na bičujúci dážď v svetle pouličných lámp.
Dobrodružstvo sa začína
Deň odjazdu sa však nesie v znamení ukážkového jesenného dňa. Mám to namierené hneď na rieku, kde skúsim šťastie v prvý deň. Ruch mesta nechávam za sebou a cestou číslo 17 si to valím konečne na ryby. Napokon odbočujem aj z nej, priraďujem aj predný pohon a stratou rádiovej frekvencie ma víta riečna krajina vo farbách jesene. Zvyk je zvyk, a tak si svoj mobilný „kemp“ rozkladám na starom mieste hore prúdom. Čaká ma však trasa späť dolu, to už však so všetkou výbavou. Mám rovno dve zostavy na lov. Krátky, pomerne tvrdý jigový prút Delphin Toxic 215 na lov pri dne na gumy a klasika na voblery, ktorými budem provokovať šťuky pri krajoch.
V kalnej vode
Zisťujem, že tok rieky je síce v normále, ale voda je po niekoľkodňových dažďoch zmútená. Volím preto svetlé gumy, favoritom je aj tentoraz citrónovožlté a biele kopyto okolo 10 cm. Ním poctivo bagrujem dno, kým na striedačku voblerom prehadzujem zatopené vŕby, kde dokonca vidím pohyb drobných rybiek. Aj keď sa jeseň dotkla krajiny, niektoré miesta sú rovnako nedostupné ako v lete a dva prúty sa motajú do lián jedna radosť. V strede koryta konečne dostávam záber od dna a prudké roztočenie cievky ma až prekvapí. Zásek ale sedí a boj s neznámym sa vykryštalizuje do boja so šťukou. Riečna atlétka ma neberie príliš vážne a tak to aj končí. Pri poslednom výpade sa strasie aj prídavného trojháčika.
Smutné svedectvo z mobilu
Povzbudený kontaktom s rybou putujem hustým porastom proti prúdu. Možno si myslíte, že teraz opíšem niekoľko zážitkov s rybami. Žiaľ, akosi mi nejde karta a do konca trasy nedostávam ani jediný záber. Navyše sa valia čierne mračná, čo som nečakal. Hore pred cieľom stretávam miestneho rybára, ktorý mi podá smutnú správu. Po necelých dvoch rokoch bola rieka opäť otrávená. Fotky mŕtvych kapitálnych šťúk a zubáčov v mobile len umocňujú škaredý pohľad. Celé to uzatvára zmes dažďa a vetra. Sklápam sedadlo v aute, kvapky vytrvalo bubnujú na plechovú strechu. Niet nad čím špekulovať. Ráno to zbalím a mením revír…
Presun k moru
O šiestej utieram zahmlené okno spolujazdca a rolujem spacák. Slnečné ráno vlieva novú energiu a chuť do lovu. Pri rannom čaji prebehnem naposledy rieku pohľadom a ťahá ma to nahodiť. Ale nie. Prepisujem revír a vydávam sa asi kilometer vedľa, na veľké štrkovisko. Príjazdové „cesty“ sa po nočnom vyčíňaní dažďa zmenili na bahenný kúpeľ. Takmer dvojtonový „tank“ sadá dolu, ale dieslový agregát má na redukovanej dvojke sily dosť, a tak sa bezpečne dostanem tam, kde potrebujem. Kochám sa pohľadom na rozľahlú vodu v bezvetrí. Vďaka aktívnej ťažbe štrku je voda krásne modrá a priezračná ako v mori.
Šťuky z plytčín
Neváham. Z kufra vyberám broďáky, beriem jeden prút a po pás vo vode polarizákmi mapujem miesta. Vďaka tvrdému podkladu je tunajšie brodenie naozaj ako prechádzka. Pohybujem sa maximálne potichu, čo je dôležité a postupujem pozdĺž zarastených miest. Ako náhle sa vynorí nejaký koreň, alebo spadnutá vetva, pálim tam vobler. Mením niekoľko modelov, až skončím na najmenšej lopatke, keďže ako zisťujem, zubaté sú extrémne plytko, asi v 35 cm vode pod brehom. Skúšam aj hladinovky, ale nemajú požadovaný efekt. Každé druhé nahodenie síce oberám z trojhákov trávy, ale časté zábery mi to vždy vynahradia. Veľkostne nejde o žiadne rekordy, maximálka sa pohybuje do tých 65 cm, zväčša sú to však špagetky.
Po stopách remorkérov
Pre extrémne čistú vodu som prešiel z volfrámu na hrubý, 0,60 mm fluorokarbón FIN. Prejdem ešte vybagrovaný pás a šachorinu. Následne si dávam zaslúženú pauzu a popri jedení sa rozhodujem ako ďalej. Nie je vôbec jednoduché zvoliť stopu na takej veľkej vodnej ploche. Takmer 300 hektárov nie je šanca prebrodiť. Sledujem remorkéry naložené štrkom a zadávam si cieľ odchytať oblasť bližšie ťažby. Trochu sa obávam menšieho pokoja. Ako sa však ukazuje, ťažba je ešte kilometre ďaleko, tam momentálne ani nedôjdem. Štrkový podklad je v týchto miestach ešte oveľa tvrdší, poznať tu čerstvosť bez nánosov kalu.
Pruhovaní spoza balvanov
Nachádzam zaujímavú kamennú lavicu, kde aj so šťastím naďabím na hladný húf ostriežov. Aby som si zachytal, okamžite zmenšujem nástrahy a takto to ide. Na jig dokonca zaberá menší zubáč, čo je nádherná bodka za týmto flekom. Presúvam sa opäť asi dva kilometre pešo, v broďákoch sa aj na už slabom slnku slušne parím. Ako koniec trasy si vytyčujem zátoku. Tam sa však neprerodím, pretože kraje sú vybagrované do hĺbky cca dvoch metrov. Z brehu ešte chytám poslednú šťuku, ďalšiu, ako naschvál najväčšiu dnešnú, si amatérsky vyplaším. Sadajúce slnko ma upozorňuje, že by som mal pomyslieť na návrat k autu, ktorý činí teraz celkovo asi 5-6 kilometrov. Vychutnávam si veľkolepý západ slnka a aj keď som nechytil nič rekordné, som spokojný na maximum. Krásna voda, ryby, čo viac ešte?
Posledný revír
Ešte v ten deň vyrážam na posledný revír, domov, pod horu Sivec. Do uší sa mi tak znova dostáva známy zvuk 2L‑T motora a hvízdanie turba. Od cieľa ma delí 25 km už za totálnej tmy. Niečo pred ôsmou schádzam lesom k vode. Po celodennom brodení a nahadzovaní už mám dosť, ale premáham sa a dostávam ešte čln na čiernu vodu.
Vytúžené slnko
Predpoveď počasia bola presná. Ráno sú iba chabé 2 stupne, navyše fúka severák. Neskutočný rozdiel oproti včerajšku. Vybavujem loď na celodenný výlet a odrážam od brehu. Cestou skúšam trolling, ale už čoskoro začnú rabovať bolene a venujem sa práve im. Funguje hladina aj klasické nástrahy, či už rýchlo vedené gumy, alebo voblery, vzor biela ryba. Kým včera som o takomto čase mal už slniečko, tu mu to trvá, kým zaleje vysoké kopce. No potom to naozaj stojí za to. Dokonca aj vietor dostáva rozum, nemusím sa ani kotviť. V zátočkách a pri vyvalených stromoch mi poťahujú nástrahy pažravé ostrieže, a tak sa bavím aj na UL, kde kúsky 25+ bojujú naozaj slušne.
„Číhajúce bolene“?
Robím dlhé presuny a v bezveternom počasí to ide ako po masle. Opäť neviem, čo by chýbalo k dokonalejšej jesennej rybačke. Mám tu ideálne počasie, dravce sú pri chuti… Vrcholom celého je zber voňavých hríbov, ktoré zazriem počas plavby na brehu v machu. Vzhľadom na množstvo hrán a zlomov, ktoré sú pod vodou, je veľmi ťažké vypátrať zubáče. Buď sú nalepené na dne, alebo potom sonarom nachádzam osamelých bojovníkov, kde mám pramalú šancu správne ukotviť a ísť cielene po jednej rybe, dajme tomu v 12-metrovej hĺbke. Kým je relatívne teplo, radšej sa ešte povenujem boleňom. Zaujímavosťou je, čo som opisoval aj v článku o boleňoch, že na jeseň často stagnujú blízko prekážok. Zalovenia sa viac podobajú zberu hmyzu z hladiny, často ma preto mýlia aj kapry. Nevynechávam takmer žiadny strom a práve som na odchode, keď od kmeňa dostávam „pecku“ do prúta. Ryba trasie hlavou, vravím si, to bude šťuka. Zle. Krásny boleň, ktorý sa zahral na šťuku sliedil pod kmeňom bez pohnutia. Nameral som mu krásnych 67 cm. Rýchla fotka, video z púšťania a je voľný. Na druhý raz zvyšujem obrátky motora, ale ďalšie zalovenie od stromu ma zase zastaví. Pre zmenu vešiam na lanko hladinovku. Dva – tri skoky a je tam. Nie boleň, nie šťuka.
Tie 3 dni stáli za to, naozaj
Jesenný zdravý ostriež ma prišiel pozdraviť a do 40 cm mu veľa nechýba. Som veľmi rád, že mu môžem venovať voľnosť a dúfať, že sa opäť stretneme. Čudujem sa dnešnej veľmi slabej aktivite šťúk, lenže ako je známe, zajtra už brať môžu. Neďaleko hrádze sa kotvím, vyberám termosku s horúcim čajom a dopĺňam sily. Pol hodinu na to sa dvíha silný protivietor, tak to beriem priamo stredom a znova dávam trolling. Nič extra, zaberá len jeden miniboleň. Môj odveký boj s vetrom neférovo ovplyvní to, že vrtuľou vletím do starého vlasca, ktorý je navyše nejako záhadne prepojený aj s veľkou bójkou. Spomienka na sumčie leto. Kým rozoberám motor, divý vietor ma rýchlo veje preč a po roztočení vrtule som opäť na začiatku… Na začiatku cesty späť. Po troch dňoch aktívnej prívlače, troch nádherných dňoch strávených na rybách v krásnej slovenskej prírode. Takých dní je pomerne málo, preto sú mi vzácne a dúfam, že najbližšie sa naskytne ďalšia expedícia, tentoraz kdesi do zimy, ale o tom nabudúce.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
