Napísal som už viacero článkov, v ktorých som sa snažil poukázať na krásu prírody a relax, ktorý nám športový rybolov ponúka. Často som na záver plánoval dodať, že, žiaľ, často práve rybári sú tí, ktorí prírode ubližujú a zanechávajú po sebe neporiadok, doslova po nich ostáva bordel.
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: NOVEMBER 2018
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 58
Článok si môžeš prečítať zadarmo.
Keď som si tie články rekapituloval, kritické závery som odstránil, aby články zanechali pozitívny dojem u čitateľov. Predpokladám, že veľká väčšina z vás si ctí prírodné krásy a snaží sa našu prírodu chrániť. Pri pohľade na odpad v okolí našich vôd mi však dochádza trpezlivosť a potrebujem takpovediac vypustiť ventil a „vykričať“ to na plné ústa. Preto píšem tentoraz článok, ktorý bude kritický, či smutný, alebo negatívny.
Niektorý odpad má jasného adresáta
Kde je tá úcta voči prírode? Človek, pán tvorstva, chce len brať, ale dávať akosi zabúda. Ešte som sa hádam nevrátil u nás z „vychádzky“ od vody, aby som so sebou nedoniesol nejakú plechovku, plastovú fľašu, či igelitku, ktorú tam niekto „zabudol“. Z vody som už vylovil všelijaké igelity, plechovky, topánky, vrecia, pneumatiky… čokoľvek, čo tam nepatrí. Nájsť potopenú chladničku alebo práčku a možno aj telku je na Slovensku už hádam ľahšie ako si kúpiť novú.
Samozrejme, myslím to obrazne, ale všetci viete, kam tým mierim. Nechápem, ako sa môže niekto tak bezcitne správať k prírode. Na to neexistuje žiadne ospravedlnenie. Egoizmus a ignorancia valcujú dôstojnosť a úctu voči prírode. Je mi jasné, že všetok odpad pri vode nie je od rybárov, ale určité množstvo jasne poukazuje kto ho tam zanechal. Plechovky od kukurice, vedierka a plastové obaly od krmív, poškodené puzdra rybárskych prútov, či poškodené nefunkčné udice, prehnité člny, zničené podberáky, tak toto má svojho jasného adresáta. Určite to tam nezanechal nejaký zaľúbený párik alebo náhodný turista. A potom je kopa iného odpadu, ktorý nemá jasného adresáta, ale niet pochýb, že aj to býva súčasťou rybárskej výpravy k vode, ako plechovky a plastové fľaše od piva a iných nápojov, plastové obaly z jedla, uteráky a kusy oblečenia… To je to, čo ostane na brehoch.
Nechcem radšej vedieť, čo všetko je pod hladinou. Niekedy, keď voda opadne, tak na svetlo sveta vyjdú odpadky, ktoré voda neodplavila. Je to smutný pohľad. Rovnako smutné je aj pomyslenie, čo všetko sa plaví ďalej, možno až do mora, keďže niektorí ľudia berú rieky ako cestu pre odpad, veď voda to zoberie(!). Takže, vstúpme si do svedomia, milí rybári. Neprikladajme do ohňa. Keď špinia iní, my nemusíme. Nečudujme sa potom ochranárom, že nám zakazujú vstup na niektoré chránené územia. Všetok bordel, ktorý tam objavia je pre nich len jednou veľkou motiváciou, aby to úplne uzavreli alebo aspoň zakázali prístup motorovým vozidlám, keďže tieto obmedzenia pomôžu aspoň trochu zredukovať odpad.
Dômyselný a jednoduchý princíp, ako nezanechať po sebe odpad
Veľmi sa mi páči systém „odpratávania“ odpadu pri turistike, či iných pobytoch v prírode akým je napr. rybolov, ktorý funguje v niektorých vyspelých krajinách. Na horských chatách nie sú odpadkové koše a čo si sem vyniesol, tak to si prosím aj odnes. Navyše po konzumácii jedla, či nápojov je batôžtek podstatne ľahší. Podľa mojej osobnej skúsenosti to takto funguje v Kanade, USA, Austrálii, na Novom Zélande a som presvedčený, že aj v mnohých krajinách, kde im záleží na prírode. Niektorí chatári to začali praktizovať už aj u nás na Slovensku a učia tak turistov odniesť si svoj odpad. Bolo by super naučiť to aj rybárov a ostaných neporiadnikov.
Okrem toho majú v zahraničí rozmiestnené tabule, ktoré upozorňujú návštevníkov, že za ponechaný, alebo vyvezený odpad sa udeľuje pokuta od 500 až do 10 000 dolárov! Verte, že ak tam niekoho prichytia, tak mu to aj zrátajú. Potom si dotyčný rozmyslí, či aj nabudúce vyhodí odpadky do prírody. Aj to je spôsob ako vychovávať, keďže peniaze hýbu svetom.
Ilegálne stavby, kapitola sama o sebe
Ďalšou kategóriou odpadu sú ilegálne rybárske stavby, resp. prístrešky, ktoré si tam niekto vybuduje z kusov dreva, plechov a plastov. Niektoré zub času nahlodal a rozpadli sa, ale lepenky a kusy plechov a plastov ostávajú na mieste. Ten, kto si to tam postavil, sa už nemá k tomu, aby to odpratal. Už som v jednom z mojich článkov spomenul Domašu, kde koncom júla polícia robila „záťah“ na čierne stavby a na zhruba 120-150 m dlhom úseku pri Novej Kelči ich narátali cez 20. Viete si to predstaviť? Na každých približne 5 metrov +/-, vychádza v danom úseku nejaká maringotka, príves alebo búda. Som zvedavý ako to s Domašou dopadne, keďže jedna z alternatív ako zastaviť túto ilegálnu činnosť je úplne zakázať rybolov na Domaši. Ale nie je to problém len Domaše. Dunajské ramená, Veľký Zemník a stopercentne aj iné vodné plochy ukrývajú na svojich brehoch takéto ilegálne stavby. Pýtam sa, kde je rybárska stráž, či aspoň mestská polícia? Normálne bivakovať je zakázané pomaly v každom druhom revíri (hlavne stojaté vodné plochy) podľa rybárskeho poriadku, ale tieto ilegálne prístrešky ako keby mali zelenú. Je toho skrátka veľa, čo nám špatí okolie našich vôd. Jedno celé číslo časopisu by mohlo byť na túto tému. Malou útechou sú povinné rybárske brigády, kde rybári likvidujú odpad na brehoch vôd. Ak by sme však boli všetci disciplinovaní, tak tieto brigády by možno vôbec nemuseli byť.
Doba kamenná, železná, bronzová planéte neuškodili, ale táto „doba plastová“ dusí Zem enormným tempom.
Plastmi sme zaplavili planétu
Niet pochýb, že vplyv globálneho otepľovania našej planéty sa prejavuje aj u nás. Prešlo 25 rokov od čias, keď som ako gymnazista chodieval loviť na Ondavu. Dnes však mám pocit, že sa táto pekná rieka pomaly zmenšuje, resp. vysychá. Sú úseky, kde mi skôr pripomína jej prítok Chotčanku. Pozorujem, že to nie je problém len Ondavy, ale aj jej prítoky sa zmenšujú. Namiesto vytrvalých dažďov máme silné a náhle prívalové dažde, ktoré ako rýchle prídu, tak odídu a navyše nestihnú vsiaknuť do suchej zeme, a tak nesú so sebou veľa kalu z okolitých polí, ktoré neskôr slabší tok rieky nedokáže odplaviť a dno riek sa zanáša. Takto zanikajú aj prirodzené neresiská rýb, ktoré k svojej reprodukcii potrebujú štrkové dno. Piateho augusta vyšiel v New York Times článok, kde titulná stránka bola celá čierna a bol tam iba titulok „Thirty years ago, we had a chance to save the planet“, čo v preklade znamená, že pred 30 rokmi sme mohli zachrániť planétu.
www.nytimes.com/interactive/2018/08/01/magazine/climate‑change‑losing‑earth.html
Dnes už niet pochýb, že ľudská činnosť mení klímu planéty. Už aj tí najväčší zástancovia teórii, že sme v období, keď sa klíma prirodzene mení ako kedysi striedanie doby ľadovej a medziľadovej pochopili, že to nie je úplne prirodzene, ale ide to oveľa rýchlejším tempom vďaka ľudskej činnosti. Zmeny, aké sa udiali za posledných pár desaťročí, v minulosti potrebovali až tisíce rokov, aby sa prejavili.
Plastmi sme zaplavili planétu. V oceánoch vznikajú plastové kontinenty. Mikročastice plastov nájdeme už aj v pôde, aj v pitnej vode! Okrem toho už aj stopové množstvá antibiotík, ktoré oslabujú našu imunitu. Doba je rýchla a náročná. Ťažko vystúpiť z vlaku technického pokroku, ale sú to maličkosti, ktorými dokážeme prispieť k zlepšeniu, resp. k nezhoršovaniu životného prostredia. Veď kedysi, a to nie až tak dávno, sme dokázali žiť bez všadeprítomných plastov bez akýchkoľvek problémov. Trieďme odpad, nezanechávajme ho v prírode, nebaľme si pri nákupe každý kus ovocia, či zeleniny alebo iných potravín do igelitových vreciek. Preferujme papierové obaly, odmietajme igelitky pri nákupoch. Každý deň je toho okolo nás veľa, čím vieme prispieť k ochrane prírody. Stačí sa zamyslieť a určite sa niečo nájde.
Čo dodať na záver…? Bol by som rád keby som mal problém zozbierať fotky k tejto téme. Žiaľ stačí sa vybrať k vode a zistíme, že „uloviť“ odpad je oveľa ľahšie ako uloviť ryby. Nie je to smutné?
Pri pozornejšom pohľade vidieť nákupný vozík.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
