Ciele muškára
info
Kategória: Muškárenie
Vyšiel v čísle: NOVEMBER 2020
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 56
Článok si môžeš prečítať zadarmo.
Je ráno. Takéto rána sú pre mňa vždy iné. Ešte síce premýšľam nad tým, čo som dokončil a čo budem musieť urobiť, keď sa vrátim, no s meniacou scenériou sa to pomaličky zo mňa vytráca. Nížiny pomaly striedajú vrchy, otvárajú sa nové horizonty a ja počas cesty uvažujem, na ktorý úsek rieky sa vybrať. Občas mám tendenciu skĺznuť k stereotypným riešeniam, ktoré si neskôr vyčítam. Každý máme to svoje... Potom však príde obrat a veci zmením – keď to vo mne dozrie. Najprv sa musím s myšlienkou stotožniť, presvedčiť sa o jej správnosti.
Aj vy vediete neustále vnútorný dialóg? Vynárajú sa vám obrazy z minulosti, ktoré vám evokujú určité asociácie? Mne sa to v poslednom období stáva dosť často. Vidím mesto, kde som vyrastal... Zaujímavé na tom je, že tie predstavy sú skôr nostalgické, no zároveň akési zidealizované, snové, doplnené o hrejivé svetlo a detskú, resp. mladícku bezstarostnosť. Sú príjemné. Zobrazujú sa mi miesta, ktoré som mal rád: detské ihrisko, Palisády, Ahoj, Devínska Kobyla a potom v kontraste k tomu obrazy z víkendov na strednom Slovensku, pri potoku v Štiavnických vrchoch, v lesoch...
Trochu som odbočil od témy, no vlastne až tak veľmi nie. Všetky tieto predstavy mi pomáhajú. V čom? V presvedčení, že sa už nepotrebujem štylizovať do nejakej roly. Nepotrebujem byť najlepší a chcem veci robiť iba tak, ako to cítim. Aj keď – priznám sa – niekedy ešte má prevahu mužské ego a ratio.
Ako sa to týka muškárenia? Lov na umelú mušku vás pohltí, stane sa z toho istá forma posadnutosti. Vidíte rieky a chcete vedieť, čo sa v nich skrýva. Chcete chytiť najväčšieho pstruha, ktorý tam žije. Nasávať vôňu hôr a celú tú atmosféru okolo toho. A práve to ma privádza k tým detským reminiscenciám.
Vtedy bol malý potok neuveriteľne tajomný – predstavoval som si staré pstruhy, ktoré tam roky žijú úplne skryté. A v mojich chlapčenských predstavách boli tie pstruhy ozrutné. Tajomné stvorenia, nikdy nepozorované, no predsa tam museli byť...
Zvláštne na tom je, že tie ryby tam v podstate aj boli. Na to, že to bol potok, ktorý som preskočil pár skokmi po okruhliakoch, bol neskutočne úživný. Ukrytý v doline medzi Štiavnickými vrchmi a lúkami. Tie mračná hmyzu, podeniek, potočníkov, pošvatiek! Lúky plné lúčnych koníkov a cvrčkov! A v každej tôni stovky drobných čereblí a hrúzov! Aby som premostil do súčasnosti – takéto predstavy mám stále. Stále si predstavujem a vytváram obrazy o obrovských pstruhoch. Tak, ako si dáva človek ciele v bežnom živote, tak si ich dáva aj pri svojich hobby, vášni či ako to nazvať. Nie, už nie sú také nútené, silené, v tom zmysle, že to alebo ono „musím“. Iba sa proste snažím vedieť a robiť maximum pre to, aby som svoje ciele dosiahol. Vari to môže byť pre niekoho aj malicherné, ale mňa osobne to teší. Ak niečo nesplním teraz, nevadí, mám motiváciu do budúcna. Preto sú tie ciele niekedy poriadne premrštené. Vyrástol som z toho, že keď sa niečo nepodarí, tak ma to zlomí. Lámu ma iné veci, možno. Ale toto nie. Ľudia sa menia, krajina sa mení, vy sa meníte. Ani ten môj chlapčenský potok už tak netečie, ani pstruhy v ňom nežijú, ani ja a ani vy už nie sme takí ako pred pár rokmi. Nesieme si so sebou vlastné sny a predstavy. A hoci sú ohlodané dennou rutinou, bežným životom, stále sú dostatočne pekné na to, aby sa za nimi oplatilo ísť!
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
