Jedného dňa zavolal kamarát Patrik – veľmi dôležitý človek, ktorý zohral v tomto príbehu kľúčovú rolu, za čo mu rozhodne patrí moja vďaka. Zaskočil ma otázkou, ktorá naštartovala môj príbeh. Chcem vám to vyrozprávať a podeliť sa o radosť, ktorú som zažil pri realizácii svojho sna.
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: NOVEMBER 2020
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 44
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 04.05.2021.
Ako sa to začalo
„Lovil si už hlavátky? Chcel by si to skúsiť?“ Také otázky padali na moju hlavu a ja som ani nevedel, čo mám Patrikovi na to povedať. Prvé, čo mi napadlo bolo, že nemám na to adekvátny výstroj, prax z ich lovu, žiadne poznatky o nich a s časom som bol tiež dosť natesno. Pracovné povinnosti, hektická uponáhľaná doba, poznáte to... Práca, rodina, povinnosti a stále dokola. Ale mám chuť a rozhodne by som to chcel skúsiť, veď prívlač je môj život, moja viera, môj spôsob lovu, môj smer a samotný životný štýl, a preto pozvanie na lov kráľovnej sa odmietnuť predsa nedá a nemôže. Vraj to mi stačí. Mám odhodlanie, chuť a iskru a chcem si svoje sny plniť, nie iba snívať o nich. Tak som mu povedal, že idem do toho, idem si po hlavátku, idem si splniť svoj sen!
Mesto a miesto, na ktoré nikdy nezabudnem!
Cesta za snom
Pretože nebývam tam, kde sa hlavátky vyskytujú, bolo to dosť kilometrov od domu, nemohol som si len tak odskočiť, zahádzať na pár hodín a sevas. Bolo treba naplánovať výlet tak na dva dni, niekde prísť, prespať, dačo zjesť a, samozrejme, zakomponovať do toho plánu samotný lov, veď o ten mi išlo, to ostatné sa dorieši. Patrik mi dal mobil na Ivana – domáceho hlavátkara, ktorý mi pomôže s realizáciou môjho výletu a všetkého, čo budem potrebovať na ceste za vysnívanou kráľovnou. Tak sa aj stalo. S Ivanom sme si dohodli termín, v robote nahlásil čerpanie dovolenky, a na druhý deň som sa vydal na cestu za svojím snom. Do auta som naložil výstroj, o ktorom som bol presvedčený, že bude potrebný a zbytočnosti som nebral. Večer pred cestou som nespal, to vzrušenie bolo silnejšie ako samotná únava z celého dňa.
Prívlač je môj Život
a nástrahy Rapala doň rozhodne patria,
a to už od mladosti.
Diaľnica, kilometre, cieľ
Prišlo očakávané ráno, sadol som do auta – smer Brezno a rieka Hron, domov kráľovnej. Ivan mi párkrát ešte zavolal, asi kontroloval, či je všetko v poriadku a kde som. Bol starostlivý, a to sa mi potvrdilo aj keď som po pár zastávkach na benzínkach a niekoľkých kávach prišiel do svojho cieľa. Privítali ma, ako sa patrí: Patrik, Ivan a Julo, člen RS Brezno. Malé parkovisko, zoznámenie sa a – „No poďme, hybaj sa ubytovať a švihaj, ideš brodiť. Čoskoro sa začne stmievať, tak nech ti môžeme ukázať terén, vysvetliť čo, kde a ako budeš loviť.“ Ubytovaný a poučený som bol hneď.
Je tam!!!
Zoznámenie s divokou vodou rieky
Po rýchlom ubytovaní a krátkej inštruktáži od mojich parťákov sme prišli na miesto prvého lovu, kde som sa navliekol do neoprénových prsačiek, obliekol si dve mikiny a prehodil cez chrbát prívlačovú tašku, prút do ruky a hybaj, hlavátky čakajú. Vetrovku som nechal v aute, keďže nebola zima a pri vláčke som neustále v pohybe a potrebujem voľnosť, svoj komfort, idem predsa loviť kráľovnú, nie vysedávať na brehu a čakať čo príde-nepríde.
Na môj 120-gramový, 2,4 m dlhý prút Shimano Beastmaster s navijakom Penn Slammer III som naviazal fluorocarbonový nadväzec s karabínkou a na ňu som nabil 16 cm gumu Herring Shad na jednoduchý jig s 20-gramovou hlavou a vliezol som do vody. Pomaly a potichu. Voda bola priezračná, skôr plytšia, no s hlbšími partiami pod brehmi, plná veľkých klzkých kameňov – okruhliakov, niekde väčšie skaly, o ktoré sa rozbíjal rýchly prúd a tvoril víry a tône, v ktorých mali byť ony – kráľovné. Brodil som dobrý kus rieky, vyskúšal som iks druhov gúm – čo sa týka farieb, veľkostí a jigových hláv, no bez záberu. Mal som pár zásekov, no Ivan mi povedal: „Choď si po nástrahu, Hron nie je taký hlboký, že by si nástrahu nevytiahol, len si dávaj pozor na jamy a silu prúdu, nech si nezaplávaš.“ Mal pravdu. Zo všetkých zásekov, čo som v prvý deň mal, vytiahol som všetky až na jeden jig – ostal mi v jame za veľkou skalou a sila prúdu, zvažovanie sa dna a zdravý úsudok mi nedovolili ísť ďalej. Tak mínus jedna guma s jigom.
Ivan s Patrikom ma povzbudzovali z brehu a radili mi, čo skúsiť, kam sa snažiť hádzať, lebo lov hlavátky je trochu odlišný od našej bežnej prívlače na nížinných kaprových vodách. Prvé, čo ma prekvapilo bolo, keď mi povedali: „Hádž proti prúdu. Ťahaj pri protiľahlom brehu a cez stred a rýchlejšie ťahaj nástrahu. Neklep dno, nechytáš zubáče, prišiel si si po hlavátku...“ Počúval som ich a snažil som sa zobrať si k srdcu každú ich radu. Sú domáci a pár hlavátok tu poťahali a bolo na nich vidieť, že mi ju prajú a chcú môj úspech zažiť so mnou.
Takto sme vyskúšali dosť miest a pekných úsekov, no záber neprišiel a ryba sa neukázala. Chalani boli smutnejší ako ja, tak mi to želali, no teraz som ich zase povzbudzoval ja. Nevadí chlapi, snaha bola, ryba nespolupracovala, ale to je v poriadku, veď som tu a aj keď po nej túžim, ryba je len bonus. Boli radi, že to beriem športovo a po zotmení a ukončení lovu sme zašli na večeru do koliby, kde som si dal poriadnu porciu bryndzových halušiek, ktoré ten pekný ťažký deň – aj keď bez ryby – úspešne zakončili. So slovami „dobrú noc a nebojte sa, zajtra ju dám“ sme sa rozlúčili a ja som sa šiel dať dokopy a dospať ešte z minula.
Pri uchopení toho tvora som pociťoval nesmiernu vďaku a rešpekt zároveň.
Druhý deň to prišlo alebo DEŇ D
Ráno, po výdatnom spánku a silných raňajkách, sme sa opäť stretli na vopred dohodnutom mieste, akurát Jula vystriedal Janko – druhý člen RS Brezno, lebo Julo musel ísť do práce a nemohol sa mi ďalej venovať. Ani Ivan nemohol, tak ma koučovali Patrik s Jankom. Aj teraz sme vystriedali rôzne miesta od začiatku mesta cez lov v meste – street fishing – až po samotný koniec mesta. Tentoraz som skúšal rôzne druhy voblerov, a to mi aj Janko požičal svojho pstruha, ktorý už mal pár hlavátok na svojom konte, no bezvýsledne. Nikomu to nešlo do hlavy, kde sú, prečo ryba nejde... „Vieš, asi nelovia, inak keď lovia, lipne majú rendžers...“ Tak mi vravel deň predtým aj Ivan, ktorý tie hlavátky chytá celý život a vie o nich takmer všetko.
„Poď, zoberieme ho ešte na jedno miesto a uvidíme,“ dohodli sa Janko s Patrikom. Na poslednom mieste bola okolitá scenéria dosť divoká, vraj tam kedysi stál aj dom a pozemok bol udržiavaný, teraz terén ako po vojne. Voda rýchla, prúd silný, v strede toku riadne skaly. „Pomaly a potichu vlez do vody, dávaj si pozor na prúd, a hádž. Drž pevne udicu, lebo keď príde záber od hlavátky, aby si sa nepos...“ Smial sa Janko, ale jeho rady som zobral vážne. Nástraha Super Shadow Rap 16 cm letela vzduchom hore prúdom a dopadla tesne k brehu protiľahlej strany toku rieky. Pár navinutí – a z tône niečo vybehlo po rapale. Kopanec do prúta a začal sa boj...!
Pred vypustením meriame.
Splnený sen
Z druhej strany rieky, útok na rapalu, kopanec do prúta a cez stred rieky boj dole prúdom cez brzdu môjho Pennu. „Nepúšťaj ju, choď za ňou, povoľuj, nech ti nevyrovná trojháčik, tlač ju k brehu,“ povzbudzovali ma Janko s Patrikom. Patrik stihol aj natáčať video na mobil a ja som bol vo vytržení. Alebo to bol adrenalín či stres, či obe, to už neviem, no ťah tej ryby, prevaľovanie sa v prúde s využívaním sily samotného prúdu mi dali zabrať. Napokon sa mi však podarilo dostať hlavátku k brehu a chytiť ju do rúk a ja som bol šťastný z toľkej nádhery.
Ako mi vraveli, tak sa aj stalo. Hlavátka je ako duch. Nevidíš ju, zrazu sa zjaví, berie nástrahu, ide ti vytrhnúť prút z rúk a ty máš čo robiť. Je to ozajstná kráľovná a nástrahu berie za stred, nie za chvost ako napríklad štuka.
Pár fotiek, rýchle zmeranie na mokrej podložke a keď som mal na rukách týchto 99 cm svalov, tak som pochopil, o čom je lov hlavátky, kráľovnej vôd. Triasol som sa, klepalo ma, no nebolo to od zimy. Splnil sa mi sen. Pustil som svoju kráľovnú, ale v tom okamihu som bol ten najšťastnejší a zároveň vďačný za to, že som mohol a dostal.
Foto s kráľovnou na pamiatku.
Pokora, skromnosť, rešpekt
Lov samotnej hlavátky má neskutočné čaro, ktoré by som doprial každému. Až pri pohľade na ňu som si uvedomil, prečo je chránená, prečo na ňu treba špeciálne povolenie a prečo si ju nikdy nevezmem a nepoložím doma na stôl ako trofej či vianočnú večeru. Pochopil som tiež, že je to láska na prvý pohľad. Je to ozajstná kráľovná vôd a ja ďakujem svätému Petrovi za šťastie, ktoré som mal. Moje veľké poďakovanie patrí priateľom. Patrik Kuvik, Ivan Duhan, Július Kýpeť a Ján Jagerčík, ďakujem za splnenie môjho sna. Ďakujem, priatelia!
Všetkým prajem Petrov zdar a na dátum 18. 12. 2019 nikdy nezabudnem. Bol to deň, keď som sa stretol s Kráľovnou...!
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
