Keď sa povie Mongolsko, vybaví sa mi krajina pokrytá z veľkej časti stepou, divoká príroda, púšť Gobi, kočovní Mongoli, hory a tiež krásne rieky aj jazerá, v ktorých je možné chytiť predovšetkým tajmeny, lenoky, lipne či šťuky.
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: NOVEMBER 2020
Počet strán v magazíne: 6
Od strany: 16
Článok si môžeš prečítať zadarmo.
V mongolských vodách žijú endemické druhy rýb, čo sú druhy, ktoré sa nevyskytujú nikde inde na svete. Práve na jedného „endemita“ sme s kamarátmi minuloročnú jeseň vycestovali. Všetci sme si priali chytiť amurskú šťuku. Preto sme sa vypravili do východnej časti Mongolska, takmer na hranicu s Čínou, do oblasti zvanej Chalchyn. Amurské šťuky žijú iba v povodí riek Amur, Sachalin, Onon a Cherlen. Na rozdiel od „našej“ šťuky, šťuky obyčajnej, sa šťuka amurská vyznačuje výraznými čiernymi bodkami po celom tele.
Z raftu, do raftu...
Tam, kde sa nám páčilo, sme sa zastavili.
Vody bolo viacej než obvykle, ale aj tak sme si poradili.
Jedna z prvých amurských šťúk sa musela poriadne zdokumentovať.
Cestou, necestou. Nechápem, ako vodič bez navigácie trafil do kempu.
Aj Davidovi sa podarila jedna bodkovaná.
Cesta
Výpravu sme plánovali asi rok vopred s cestovnou kanceláriou Ingol z Českej republiky. Táto cestovka sa špecializuje na Mongolsko, a to jednak na rybárske výpravy, jednak na turistické zájazdy. Zišlo sa nás šesť rovnako nadšených bláznov do rybárčenia a zároveň i cestovania. Ako sprievodca s nami išiel David, ktorý je skúseným sprievodcom v Mongolsku, a túto nádhernú krajinu navštívil už ikskrát. Ďalej s nami cestoval Michal, Davidov veľký kamarát a špičkový rybár. Pridal sa aj kamarát Igor, mladý nadšený rybár, ktorý sa špecializuje na lov šťúk, takže šťuka amurská bola pre neho veľkou výzvou. Ďalšími vo výprave boli Marek s Vladom, s ktorými sme sa spoznali až v Moskve na letisku. Vykľuli sa z nich úplne úžasní chlapci, ktorí nepokazia žiadnu zábavu a na konci výletu sme sa zhodli na tom, že sme si vlastne lepšiu zostavu ani nemohli priať.
Naša výprava začala v piatok okolo poludnia odletom z Prahy do Moskvy. Let trval asi 2,5 hodiny. Ako som už spomenula, v Moskve sme sa stretli so zvyškom partie a pokračovali sme spoločne ďalším šesťhodinovým letom do Ulanbátaru. V Mongolsku bolo o šesť hodín viac, takže keď sme pristáli na mongolskej pôde o šiestej ráno, doma mali polnoc. Na letisku nás čakali delegátky Ingolu, ktoré nás vzali do mesta na prehliadku pamiatok, pretože ďalšie lietadlo nám letelo až o 10 hodín. Potom nám pomohli vybaviť formality na letisku. Nasadli sme do tretieho lietadla a asi po troch hodinách letu sme dosadli na letisku v Čojbalsane. Tu čakal vodič a odviezol nás do hotela, v ktorom sme strávili poslednú noc v civilizácii.
Ráno sme nasadli do starej Istany a vyrazili do kempu, ktorý bol vzdialený asi 10 hodín po cestách i necestách. Takmer celý čas sme išli stepou, kde sme videli obrovské stáda antilop, dravé haje, sysle a dokonca aj jazveca. Hoci sme boli všetci unavení z predošlého cestovania, nebolo možné v aute ani na chvíľku zaspať, pretože s každým výmoľom na ceste sme nadskočili zo sedadiel. V aute však panovala pohodová a príjemná atmosféra. Pri príchode do kempu, ktorý tvorili štyri jurty, nás čakal nastúpený personál s vodkou v ruke na privítanie. Zoznámili sme sa tak s Gonchikom, správcom kempu, s dvoma kuchárkami a kuričom, ktorý nám každé ráno chodil rozkúriť v pieckach.
Po privítaní nás čakala výdatná večera. A pretože sme boli veľmi nedočkaví na ryby, vzali sme prúty a aspoň na chvíľku išli chytať. Michal hneď pri kempe ulovil prvú amurskú šťuku aj tajmena. To všetkých okamžite „nažhavilo“! Zhodnotili sme, že tu sa nám bude páčiť...
Každý večer v kempe sa niesol v pokojnej atmosfére.
Nezáleží na tom, či bola malá
alebo veľká – všetky boli krásne.
Každý večer sme boli unavení po celodennej rybačke, ale dobrá nálada nás neopúšťala.
Kam oko dovidí, tam nie sú žiadne známky civilizácie.
Rybárčenie
Úsek rieky, na ktorom sa chytá, je dosť dlhý (odhadom zhruba 100 km), a preto sa rieka väčšinou splavuje na raftoch. Rieku sme rozdelili na 8 úsekov. Peší pohyb okolo vody bol prakticky nemožný a terén pre hustý vŕbový porast veľmi ťažko priechodný. Aj dostať sa na aspoň trochu dostupné miesto bolo často veľmi zložité, lebo to, čo vyzeralo ako krásna lúka, bol väčšinou silne podmočený močiar. Raz sme sa okolo rieky vydali pešo, ale museli sme uznať, že pohyb na rafte je rozhodne pohodlnejší. Predierali sme sa hustými kríkmi, čo je v prsačkách a s prútmi dosť nepohodlné. Najvyčerpávajúcejšia však pre mňa bola časť medzi trsmi trávy, ktoré rástli vo vode, a pri chôdzi medzi týmito trsmi som nevedela, či šliapnem na trs nad vodou alebo mimo trs a zapadnem po kolená do vody. Prejsť tento úsek nám trvalo vari hodinu a musím povedať, že tu som sa ocitla na dne svojich síl, pretože chôdza medzi týmito trávami bola veľmi vyčerpávajúca. Ešte tomu nasadil korunu David, ktorý sa ma v mojej najväčšej kríze spýtal, či ešte môžem a na moju odpoveď že nie, len sucho odvrkol „tak poď“ a pokračoval v ceste... V tom momente som mala chuť o neho zlomiť prúty, ktoré som niesla v ruke.
Po tomto zážitku sme sa rozhodli, že pešo už nepôjdeme a budeme jazdiť len na rafte. Takže potom to prebiehalo tak, že nás vždy po predchádzajúcej dohode vodič odviezol na vybrané miesto. My sme zišli kus rieky a vodič nás na konci dňa opäť čakal na mieste, ktoré bolo označené vlajkou. Bez tejto zdanlivo primitívnej značky by sme boli pravdepodobne stratení, pretože rieka veľa meandruje a na väčšine miest vyzerá dosť podobne. Raz komunikácia trochu zlyhala a museli sme šliapať späť do kempu po vlastných – v prsačkách a so všetkými vecami, ktoré sme si so sebou viezli na celý deň.
Väčšina dní vyzerala rovnako. Ráno sme sa naraňajkovali, dostali desiatu, išli sme na vodu a pred stmievaním sme sa vracali späť do kempu na večeru. Na rafte panovala pohoda. Vždy sme splavili kúsok rieky, zastavili na mieste, ktoré sa nám páčilo, kus rieky sme prechytali a pokračovali ďalej. V rieke sa z dravých rýb vyskytujú prevažne tajmeny, amurské šťuky, lenoky aj bolene. Na bolene sme sa nezameriavali, ale predsa len sa Igorovi podarilo jedného chytiť. Lenok sibírsky je lososovitá ryba a svojím spôsobom života sa podobá na pstruha potočného a vzhľadom aj veľkosťou na jeho jazernú formu. Iba papuľu má menšiu, podobnú lipňovi. Keď chytíte lenoka a chcete sa s ním odfotiť, je to skoro nadľudská úloha. Ešte som nevidela rybu, ktorá by pri fotení protestovala viac ako lenok.
Ďalšou veľmi zaujímavou rybou, ktorá je pre väčšinu rybárov prichádzajúcich do Mongolska cieľovou, je tajmen sibírsky, ktorý je najväčšou lososovitou rybou sveta a údajne môže dorásť až do dĺžky 200 cm a hmotnosti 80 kg. Nám sa tiež podarilo niekoľko tajmenov chytiť a väčšinou sa ich dĺžka pohybovala okolo metra. Najväčší tajmen výpravy meral 110 cm.
Našou cieľovou rybou však nebol tajmen, ako by sa mohlo zdať, ale amurská šťuka, ktorá je tu endemitom. Šťuka amurská sa vzhľadom podobá ostatným druhom šťúk, líši sa však tými už spomenutými čiernymi bodkami a ani dospelé jedince nedorastajú do takej dĺžky ako šťuka obyčajná.
Pomerne dlho nám trvalo, než sme prišli na to, kde ich hľadať a ako ich prekabátiť. Navyše bolo v rieke nečakane veľa vody, takže aj s touto skúškou prírody sme sa museli popasovať. Po stovkách neúspešných hodov sa však karta musela obrátiť a aj sa tak stalo. Našli sme krásnu piesočnú zátoku s hranou vo vode a práve za tou hranou ležalo toľko šťúk, že sme si všetci nádherne zachytali a ďalšie dni sme už boli úspešnejší.
Chytali sme prevažne na gumové nástrahy a vôbec sme sa nebáli hádzať so 16 centimetrovými nástrahami. Túto nástrahu s prehľadom vzala aj šťuka veľká 60 cm. Niektoré šťuky boli také pažravé, že zaútočili na nástrahu aj po niekoľkých neúspešných útokoch. Šťuky boli nielen agresívne pri útoku, ale ani pri zdolávaní sa nechceli ľahko vzdať. Predviedli nám tak, že do divokej prírody rozhodne patria, pretože sú to veľké bojovníčky.
Táto divoká príroda nebola len o rybách. Mali sme tú česť vidieť jelene, losy, srnca i antilopy. Nikdy nezabudnem na moment, keď sme raft odstavili na ostrove uprostred rieky. Chalani išli chytať o kúsok nižšie a ja som zostala sedieť na rafte, že si dám desiatu. Po chvíli rozjímania som počula šplechnutie a v rieke stál majestátny los s obrovským parožím. Poobzeral sa okolo seba a po chvíli prešiel rieku a zmizol. Ťažko sa to vysvetľuje, ale pre mňa to bola ohromne magická chvíľa.
V oblasti Chalchynu sa dajú vidieť aj iné šelmy, na ktoré sme my nemali šťastie – mám na mysli medvede, rosomáky, vlky a tiež v oblasti žijúceho tigra ussurijského. Už len to vedomie, že sa pohybujete na miestach, kde by sa tieto šelmy mohli vyskytovať, je adrenalínovým zážitkom.
Každá ryba bola poctivo odmakaná.
Na úlovok takejto šťuky bola potrebná poriadna dávka trpezlivosti a nespočet hodov.
Návšteva pamiatok v hlavnom meste pred odletom do divočiny.
Plnenie rituálov sa vyplatilo. Tajné priania sa mi splnili.
Marek a krásne vyfarbený lenok.
Michal a jeho krásna amurská šťuka.
Stravovanie
Myslím, že strava patrí tiež k veľmi zaujímavým témam. Po príchode nám zabili mladého býčka, ktorého sme potom po častiach konzumovali. Na to, aké mali kuchárky podmienky na varenie, sme mali kráľovskú stravu. Každý deň sme sa čudovali, čo všetko zvládnu na pieckach pripraviť. Mali sme tak jazyk so sushi po mongolsky, rezance s mäsom, mäsové guľky so špagetami, mleté mäso v šalátovom liste, rizoto, mäso so zemiakovou kašou a kapustou a podobné dobroty. Všetky hlavné chody boli doplnené o predjedlá vo forme rôznych variantov šalátov. Každé ráno sme mali výdatnú polievku a vajcia alebo párky. Každý chod bol doplnený vodkou Chinggis, ktorá v týchto podmienkach mimoriadne chutí.
Poznávanie Mongolska
Na našej ceste sme sa nevenovali len rybám, ale aj poznávaniu krás Mongolska. Po prílete nás previedli hlavným mestom Ulanbátar. Hoci na nás už pomaly padala únava, vydali sme sa do miestnych chrámov pozrieť sa na bežný život hinduistických mníchov, načerpať trochu duchovna a trebárs si pri roztočení modlitebných valcov priať úspešnú výpravu. Určite stála za to aj návšteva mongolskej reštaurácie.
Vzhľadom na to, že samotné celodenné chytanie aj presuny na raftoch boli fyzicky dosť náročné (zvlášť pre mňa ako pre jedinú ženu vo výprave), uvítala som, keď sme si urobili jeden celodenný výlet. Išli sme sa pozrieť do vojenského múzea v meste Khalkhgol, ktoré bolo od kempu vzdialené asi 2 hodiny autom. Náš správca kempu Gonchig nám urobil rusko-anglicko-mongolský výklad, takže ja osobne som z toho veľa nezachytila, ale verím, že pre chlapcov to bolo určite poučné. Ďalej sme sa išli pozrieť na pamätník venovaný mongolsko-japonskej vojne. Pomyselnou čerešničkou na torte, v našom prípade výletu, bola návšteva najväčšieho ležiaceho Budhu na svete, ktorý je postavený takmer na čínskych hraniciach, takže sme boli pod dohľadom vojakov. Socha sa nazýva Ikh Burkhant, postavená bola v roku 1859 a v neskorších rokoch bola niekoľkokrát rekonštruovaná. Pod touto veľkou a monumentálnou stavbou sa mi tajil dych a myslím, že chalanom tiež. Poprosili sme Gonchika, aby sa spýtal vojakov, či môžem okolo Budhu lietať s dronom. Najskôr razantne odpovedali, že nie, ale potom zľavili a dovolili mi vyletieť, maximálne však do výšky 12 metrov nad zemou, najskôr preto, aby sme neboli obvinení zo špionáže Číny. Zaobstarali sme si tak aspoň peknú pamiatku v podobe krátkeho videa a spoločnej fotografie. Potom sme sa vydali späť do kempu a na spiatočnej ceste sme sa zastavili v miestnom obchode a doplnili zásoby mongolskej vodky Chinggis a ďalšie miestne dobroty.
Pre orientáciu pri raftovaní sme mali niekoľko záchytných bodov. Jedným z nich bol kopec, ktorý bolo vidieť nad všadeprítomnou rovinou z veľkej diaľky. Posledný deň sme sa rozhodli, že sa naň chceme zájsť pozrieť, a tak nás tam náš ochotný vodič zaviezol. Dozvedeli sme sa, že ten kopec je posvätný, je zasvätený šamanom a mongolské ženy navrch nesmú. Na mňa sa tento zákaz nevzťahoval, a tak sme si mohli všetci spoločne vychutnať nádherný pohľad na step rozprestierajúcu sa všade okolo, ako aj na nádherne meandrujúcu rieku, na ktorej sme strávili prenádherné dva týždne plné rybárskeho dobrodružstva.
Aj na chvíľku oddychu sa našiel čas.
Po celodennej drine prišla krásna odmena vo forme tajmena.
Spoločná fotka na záver. Hore zľava: vodič, kuchárka, Marek, kuchárka Soymbo, Igor a kurič. Dole zľava: moja maličkosť, Vlado, správca kempu Gonchig, David a Michal.
Posledná noc
Bohužiaľ, všetko krásne sa raz skončí. A tak sme strávili poslednú noc v jurte a ráno sme sa vydali na dlhú cestu domov. Pri lúčení som vyronila zopár slzičiek, ale s chalanmi sme si sľúbili, že sa čoskoro uvidíme. Kamaráti, ďakujem za krásny čas strávený v divočine a všetkým ostatným slušným rybárom prajem pekné chvíle pri vode. Vždy to nie je len o rybách, ale práve o tých zážitkoch, ktoré sa vryjú hlboko pod kožu.
Petrov zdar!
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
