Ostrov ležiaci v Indickom oceáne sa oplatí vidieť, či už s prútom alebo bez neho. Aspoň na pár dní nasať pokoj a krásu ostrova, potúlať sa po zvyšku pralesa a zavítať možno aj na posvätné miesta. Mojím rybárskym cieľom bolo uloviť plachetníka, po našom mečiara, to preto som sa vydal s manželkou na lov do trópov…
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: NOVEMBER 2021
Počet strán v magazíne: 5
Od strany: 54
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 28.04.2022.
Dni plynuli
Hneď na druhý deň už bol hotelový personál oboznámený s tým, čo som to za vtáka. Okamžite som dostal meno v preklade znamenajúce nočného rybára. Ochranka sa zubí a dvíha prst hore, nie prostredník, ale ten, čo znamená „si jednička“. Odrazu sme kamaráti a oni ani ja nepochybujeme, že aj dnešný večer sa ten lov zopakuje. Využívame krásne prostredie rezortu i súkromnú pláž na opaľovanie i kúpanie sa na miestach, kde som v noci lovil, dúfajúc, že malé barakudy nebudú mať chuť na naše ružovučké mäsko. Nemali. Voda s vysokou salinitou mierne nadnášala pri plávaní a znásobovala tak radosť z pohybu. K tomu všetkému horúčava aj napriek tomu, že sme boli v rezorte mimo hlavnej turistickej sezóny. Skrátka – paráda! Došiel aj miestny rybár, profík, ktorý ma začal lákať na lov tuniaka žltoplutvého za výhodnú cenu. Ukázal mi aj svoju „loď“, no poviem vám, bál by som sa do nej nastúpiť a loviť v nej na otvorenom oceáne, kde sa potulujú iné monštrá. Poďakoval som sa mu za túto ponuku, ktorú som zamietol, a tak som sa nechtiac stal jeho „nepriateľom“ na pláži, pretože ďalšie dni sa pri nás už ani nezastavil a nepohladil nás svojím úsmevom. Ale zdravá úvaha bola v mojom prípade namieste, lebo liezť na malé plavidlo by nebol najšťastnejší nápad, aj napriek vidine krásneho úlovku.
Sídlo rybárskej spoločnosti Sportfisher v Grand Baie.
Lov ako cez kopirák
Po večeri manželka pokukovala po tanečnom parkete a hoci ani sám neviem ako, opäť som ju presvedčil na večerný lov. Všetko ako cez kopirák – nebo naopak, kalone nalietavajúce na kokosové palmy, i malé barakudy na pláži. Jediná zmena bola miestna ochranka – žena v plnej zbroji, ktorá najprv zrejme ďalekohľadom pozorovala moje počínanie spod paliem, kde mala stanovisko, no neskôr prišla k nám a trošku sme sa porozprávali. Nechápala iba jedinú vec – prečo púšťam tie barakudy (cca 50 cm) späť… To sa tu nerobí.
Druhá večerná rybačka trvala kratšie, prút „šiel do kúta“ a bolo potrebné poznať okolie nášho rezortu aj v noci. Smer malé mestečko na konci súkromnej pláže v rezorte. Prvý kontakt s miestnymi, prvý miestny obchod (potraviny), kde je možné vidieť plody ostrova v podobe podzemnice olejnej (arašidy), banánov, čaj a kávu z miestnych plantáží, trstinový cukor či papáju, poväčšine však na spodných regáloch obchodu. Na vrchných kraľujú niektoré produkty významných svetových firiem, ktoré kúpite bežne aj tu na Slovensku. Pre cudzincov je v takomto obchode zaujímavý hlavne domáci (svetový) kvalitný rum z trstiny, taktiež jedinečná káva a čaj – to pre tých, ktorí majú záujem o 100 % bioprodukty a hlavne domáce.
Kapitán zo Sportfisher-u na kontrole.
Big Game v Indickom oceáne
Mojím cieľom bolo v rámci tejto „striebornej“ akcie (sobáš) uloviť marlina, ak chcete mečúňa, ak chcete, tak tú rybu, ktorá má v rámci lebky ten meč či rostrum, šabľu či čo. Uloviť plachetníka bol môj sen, aj keď som ho vnímal iba v zátvorke. Podarí sa? Pred odletom som si zabezpečil službu od miestnej rybárskej spoločnosti, ktorá sa zaoberá lovom na otvorenom oceáne (BIG GAME). Sídlila neďaleko rezortu, tak prečo nie?! Nastal deň D, ako sa hovorí, vodič došiel k rezortu v dohodnutý čas presne, tak reku, poďme. Preprava cca 15 minút do blízkeho mestečka, kde sídlila rybárska spoločnosť i naša „plťka“. Krátke zvítanie, usmernenie na loď i príkaz vyzuť sa a byť na lodi bosý. Dodnes nechápem, veď som nemal „broďáky“ po prsia, ktoré by ma stiahli ku dnu v prípade, kedy by sa plťka potopila…
Zvítanie na lodi, ktorú som si prenajal na pol dňa aj s členmi posádky – kapitánom a dvoma pomocníkmi. Kopli do vrtule a šlo sa. Prvý kontakt od „Majkla“, ktorý nás víta s chlebíkom a rybacou nátierkou. Obor, samozrejme, čiernej pleti pri výške cca 180 cm a hmotnosti, no neviem – hákovač. Prvé slová, prvá rybárska reč aj pivko pre hostí. Posádka pripravuje prúty a neskôr pár kilometrov od ostrova nastražuje viacero z nich. Samozrejme na marlina. Na palube som s manželkou a trielime ďalej na otvorený oceán. Užívame si voľný priestor, vzďaľujeme sa od ostrova a „Majkl“ začína sledovať ďalekohľadom oceán – hlavne prítomnosť morských vtákov, ktoré znamenajú výskyt veľkých kŕdľov menších rýb a lákajú väčšie rybie predátory ako tuniaky, mečúne či korifény (mahi‑mahi). Je to aj signál pre rybárov loviacich z lode trollingom, čo je náš konkrétny prípad, že je čas zbystriť pozornosť. No bystrili by sme, keby sme videli. Nevidíme. No kapitán vidí na sonare zrejme aj naše nástrahy a odrazu prichádza krik z kajuty a obaja pomocníci sú v akcii. Signalizujú mi, resp. doslova ma „Majkl“ vytrhne zo sediska s pivkom a šup‑ho do bojového kresla. Opáše ma postrojom a strčí mi do rúk „prút“…! Teda, dovolím si tvrdiť, že s naším prútom to nemá nič spoločné! Klát a na ňom veľký navijak PENN a vlasec zrejme okolo 2 mm. Preberám prút a súboj začína. Po chvíli viem, že na konci nie je môj vysnený plachetník, ale niečo menšie, čo zurvalo bojuje o svoj život. Bojujem, adrenalín funguje a po desiatich minútach Michael hákuje prvú rybu našej výpravy. Koriféna – krásna rybka, hrajúca zeleno‑žltou farbou, hmotnosť okolo 10 – 12 kg, je zdolaná a na palube. Radosť z úlovku a prvé foto. Krásna ryba, žiaľ, končí v podpalubí ako úlovok, ktorý už vody Indického oceánu neuvidí. Čo už, miestnu mentalitu neovplyvním. Chytáme ďalej. Záber však neprichádza, no ďalšie pivko áno – zrejme ako náplasť za to, že nič „nezaberá“. Ja však posádku plne chápem. Vopred som si naštudoval migráciu jednotlivých druhov rýb v septembri v okolí Maurícia, no dúfal som, že plachetníka ulovím. Ale lov prebiehal viac‑menej mimo sezóny ťahu tejto ryby…
Koriféna po krátkom boji na lodi.
„Bolestné“ za marlina
Neskôr opäť vidím akciu posádky. Sťahujú veľké nástrahy na marlina a vymieňajú ich za menšie. Po chvíli mi bolo jasné, o čo ide. Posádka sa vzdala možnosti úlovku veľkého marlina, zmenila nástrahy za menšie a odrazu bolo záberov plno. Šup ako turista do kresla a zdolávaj! Bol to však iba boj s menšími druhmi tuniaka, ktoré skončili podobne ako mahi‑mahi na mäso v podpalubí.
Rybačka skončila, pred príchodom do prístavu posádka vztýčila na lodi vlajku, čo znamená úspešný lov. Posledné foto s rybami, rozlúčka s „Majklom“, ktorý mi v rámci rozhovorov prezradil, že… Ozaj, to bola sranda! Na začiatku plavby sa vypytoval na moje miestne ryby. Ja som mu ukazoval moje top posledné úlovky, ktoré som mal ešte uložené v mobile. Pstruhy, podustvy, nosále, vyzu z poslednej rybačke na Zaječí. Dokonca spoznal aj nášho pstruha potočného! A pýtal sa ma, akú najťažšiu rybu som ulovil. Ja reku, že tú vyzu – 40 kg… Zasmial sa a on že – to číslo nezabudnem zrejme do smrti – marlina s hmotnosťou 626 kg!!! Spredu i odzadu to isté číslo, preto som si ho zapamätal! Čo som mal povedať? Že v Hornáde, na Slovensku či na Morave takéto rybky nemáme? Ale on to určite veľmi dobre vedel. Aj to, prečo som tam…
Podali sme si ruky na znak priateľstva a v tom momente som si bol istý faktom, že sa na Maurícius ešte raz vrátim. Zvítam sa opäť s Michaelom a možno budeme v inom čase vedno úspešní pri love marlina.
Menší druh tuniaka.
Potulky po ostrove
Čo sa týka rybačiek, bol som už otupený z tých večerných lovov pri rezorte – furt to isté, tak som to negoval. Raz som sa dokonca skoro zrána vyparil z bungalova a vyskúšal včasný ranný rybolov a ulovil menšiu rybku. No to bolo všetko. Ryby, ktoré som videl hneď prvý deň, zrejme do týchto vôd iba omylom vplávali a viackrát som ich už nezazrel. Škoda. Bol som po rybárskej stránke „vybavený“ a nastal čas potúlať sa po tomto krásnom ostrove.
Počasie ideálne, dáždik sme zažili za 11 dní iba raz, aj to iba chvíľkový. S manželkou sme vytypovali miesta, ktoré sa oplatí na Mauríciu vidieť, a tak sme postupne zavítali do Botanickej záhrady sira Seewoosagura Ramgoolama v Pamplemousses, ktorá je po londýnskej druhou najväčšou na svete a je domovom rôznych druhov paliem aj exotických rastlín. Môžete v nej chodiť dva dni a dve noci, preto je lepšie zvoliť možnosť sprievodcu, hlavne ak túžite po bližšom poznaní skvostov v záhrade. Perlou záhrady je dovezená viktória kráľovská – druh obrieho lekna, pochádzajúceho z Južnej Ameriky, ktorého listy dosahujú priemer dvoch metrov. Počas dvoch dní mení viktória svoju farbu – po rozkvitnutí má kvet bielu farbu a v priebehu 24 hodín sa zmení na svetloružovú…
Foto na pamiatku.
Rumový raj
Navštívili sme Národný park Black River Gorges aj oblasť Chamarel, kde nájdete dobré reštaurácie či známu „rumériu“, resp. destilérku (Rhumerie de Chamarel). Práve na ňu máme krásny zážitok s manželkou a dodnes sa na ňom pobavíme. Zašli sme, videli sme a celé to prebiehalo takto. Do fabriky sa púšťa po skupinách. My sme boli asi šiesti, rôznych národností. Sprievodkyňa nás povodila po rumérii, kde sa vyrába mauricijský rum z cukrovej trstiny. Predstavila spôsob výroby a v závere nastala „koštovka“. No aká! Zoskupili sme sa do kruhu a – ona začala nalievať jednotlivé druhy rumov, ktoré sa tu vyrábajú a podávať každému na konzum ako nič. Obsahom naše „poldecáky“! Jeden za druhým! V pamäti mi utkvela hlavne totálne biela Angličanka, ktorá po treťom poháriku to celé nechápala a jej tvár začala horieť „ako fakľa“. Každý to musel absolvovať v rýchlom slede. Skončili sme tuším pri šiestich pohárikoch. Jemný, chutný, voňavý maurícijský rum. A potom? Šup do obchodu so suvenírmi. Neverili by ste, ako táto stratégia funguje. Nakupovalo sa ostošesť podľa toho, komu ako účinkoval v tele rum.
Oáza pokoja a tolerancie.
Mauricijská Metropola
Samostatnou kapitolou bola návšteva hlavného mesta Port Louis. Prístavné mesto so všetkým, čo k tomu patrí – história, pamiatky, centrum ostrova, kde sa skrátka človek nenudí. Mali sme veľkú smolu v tom, že sme nevideli najväčší klenot ostrova – poštové známky Modrý a Červený Maurícius, pretože na ostrove boli prázdniny a miestne múzeum (Blue Penny Museum) je v tom čase zatvorené. Čo už, trochu to aspoň vynahradilo centrálne trhovisko s koreninami, rybami, ovocím, zeleninou. Mňa ako rybára zaujímal rostrum (ten zobák) ryby, ktorú som nakoniec neulovil. Aj som ho v jednej uličke objavil, no smrdel strašne, tak som eventualitu doviezť si ho domov ako suvenír napokon zamietol. A možno by som oň prišiel už pri colnej kontrole na letisku pri spiatočnej ceste. Ešteže ma zaujalo zakonzervované oko mečúňa. Miestny mi ho rád predal za 50 € a obaja sme boli spokojní (hlavne on, že ma dostal, no a ja som ho s radosťou zasponzoroval). Pozerá sa na mňa z vitríny v našom byte ako spomienka na Maurícius…
Dostihové dráhy, krásne chrámy, plantáže s ananásmi, kávou… Na chvíľku sme zazreli podmorský svet z mini ponorky (Blue Safari) a obdivovali húfy krásnych rýb, ba mali šťastie aj na korytnačku karetu. Stali sme sa pozorovateľmi hinduistického festivalu Ganesh Chaturthi trvajúceho 10 dní a mali sme šťastie zhliadnuť jeho fascinujúci záverečný pochod: hudba, spev a oslava božstva. Aj známe miesto hrajúce siedmimi farbami Terres de 7 Couleurs, ktoré je veľkou atrakciou ostrova. Obrie korytnačky, úžasný vodopád (Chamarel Waterfall), opice makaky dovezené na ostrov a voľne pobehujúce po parkovisku pri známej svätyni na ostrove.
Bolo toho naozaj veľmi veľa, čo nás s manželkou očarilo a dovolím si tvrdiť, že v istých chvíľach donútilo premýšľať, prečo…
V predajni suvenírov (nalakované rostrum marlina).
Ostrov pokoja, viery, tolerancie a variability
Ak zdôrazním, že na tomto ostrove by som vedel žiť trvalo, neklamem. Očaril ma ľuďmi, ktorí radi dajú cudzincovi aj to posledné, nepoznajú slovo kriminalita, sú tolerantní a hrdí na svoj ostrov. Aj viera miestnych, ktorí sú potomkami Indov a je ich väčšina, kreolov, Číňanov aj Európanov. Nikto nikomu neberie tú jeho, toleruje ju a rešpektuje. Tak som to cítil v závere pobytu. Naozajstný ostrov viery, znášanlivosti a tolerancie.
Maurícius sa oplatí vidieť, či už s prútom alebo bez neho. Aspoň na pár dní nasať pokoj, krásu tohto ostrova aj šírav Indického oceána. Potúlať sa po zvyšku pralesa, zavítať možno aj na posvätné miesta, či iba tak si ľahnúť do zelenej trávy a započúvať sa do spevu miestnych drozdov či švitorenia snovačov. Ak to nezaberie a vaša duša bude stále nepokojná, zájdite si v noci na pláž, ľahnite si a pozorujte to „nebo naopak“…
Ganga Talao – najposvätnejšie hinduistické miesto na Mauríciu (Grand Bassin).
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
