Lov sumcov pomocou vábničky je niečo, čo ma vždy bavilo najviac. Ten nával adrenalínu, keď zmizne plavák a viem, že mám pod člnom sumca, je niečo, čo sa opisuje len veľmi ťažko – to treba proste zažiť!
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: NOVEMBER 2021
Počet strán v magazíne: 5
Od strany: 16
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 28.04.2022.
Počas toho, ako sa plavím člnom proti prúdu, sonarujem dno a už teraz viem, kde na noc vyviažem svoje trhačky. Pod stromami na opačnom brehu nachádzam dve zaujímavé jamy, ktoré sú vyslovene vymleté do brehu
(typickejšie ležovisko sumcov vari ani nie je).
Prvá talianska noc o chvíľu začína.
Fúzatého Taliana ťaháme ako dedko repku
Vyplavím sa asi 400 m nad náš tábor a konečne začínam vábiť. Ako nástrahu som zvolil kanadské červy a ani nie po 20 minútach zdolávam prvého „fúzatého Taliana“. Je to síce krpec, odhadom okolo metra, ale ako sa hovorí – je tam. Kým chalani rozkladajú kemp, ja sa naďalej zabávam chytaním sumcov podobných veľkostí. Keď sa už spokojne vybláznený vraciam na naše miesto aj so sumcom v člne (aby mi verili, že som naozaj dákeho vyvábil), vidím ako Boris práve zdoláva na feeder niečo, čo asi nebude nástrahová rybka. Zatiaľ čo vystupujem z člna, on si podoberá cípala (miestny druh ryby) a nie práve najmenšieho. V ruke stále držím vyvábeného sumca, Boris má v podberáku cípala, tak prečo si to nezvečniť spoločnou fotkou? Je tesne pred deviatou večer, narýchlo vyvážam prúty aj ja a naozaj sa s tým celkom ponáhľam, keďže chalani grilujú krevety a ich vôňu je cítiť široko‑ďaleko.
Sadáme k stolu, štrngáme si na prvý taliansky večer a s chuťou sa pustíme do kreviet. Ani nevieme, kedy sa zotmelo a zrazu dostáva Jožko ukážkový záber na úplne spodnú udicu. Ihneď po záseku začína ten pravý boj – kto z koho. Všetci štyria stojíme na konci miesta, ktoré sme si tu vykosili a s údivom pozeráme na to, ako sumec bojuje. Je nám úplne jasné, že toto nebude malá ryba. Jožko ho postupne unavuje a navádza na miesto, kde sa dá chytiť do rukavíc a následne vytiahnuť na breh. Pri prvom pohľade na hlavu sumca konštatujeme, že určite bude mať cez dva metre. Štýlom „ťahal dedko repku“ ho vyťahujeme na breh a hodnú chvíľu sme bez slov. Na podložke pred nami leží obrovský sumec a my len žasneme nad jeho dĺžkou a majestátnou hrúbkou. Meter ukazuje 202 cm! Gratulujeme úspešnému lovcovi, ktorý je ešte stále v šoku zo svojho úlovku. Do rána zdolávame ešte ďalšie tri sumce, no podstatne menšie s dĺžkou zhruba do 130 cm. Konštatujeme, že svetlo a ruch v našom tábore urobili svoje a zábery prišli len na spodné prúty, vyvezené dole po prúde ďalej od nás.
Jeden z mojich „siluro“ –
ako ich volajú domáci.
Skontroluj si spacák predtým, ako si doň ľahneš
Už cestou do Talianska sme si povedali, že na tejto rybačke chceme naozaj zamakať a urobiť maximum preto, aby sme boli úspešní. Takže aj preto balíme a presúvame sa na vedľajšiu rieku, kde sme vedeli o jednom väčšom mieste. Tu zažívam niečo, čo ma úplne šokuje: výter veľkých riečnych kaprov, ktoré úplne stratili plachosť. Stojím po krk vo vode v burinách a okolo mňa plávajú kapry od 10 do 15 kg, ktoré nie je problém doslova pohladkať po šupinách – naozaj zážitok! Sem‑tam je počuť zaloviť sumca, preto čo najrýchlejšie vyväzujeme trhačky a ako sa začne stmievať, prichádzajú aj prvé zábery.
Túto našu taliansku rybačku by som vedel opísať dopodrobna, no keďže je to „len“ štyridsiata šiesta noc po sebe na rybách, skrátim to. Aj táto noc bola úspešná a na našej podložke sa prestriedalo 9 sumcov. Rybačka nás bavila a užívali sme si najviac, ako to len išlo, no pre mňa znamenala tiež jedno veľké ponaučenie do budúcna. A to: skontroluj si spacák predtým, ako si doň ľahneš… Totižto potom, ako sme sa presťahovali, rozložil som si lehátko do vysokej trávy, kde bolo počas celého dňa, čo evidentne využil všadeprítomný hmyz a pavúky, ktorým sa môj spacák veľmi zapáčil. Po polnoci som si k nim priľahol aj ja a zaspal som. Ráno po zobudení zisťujem, že niečo nie je v poriadku. Pýtam sa chalanov, čo to mám na chrbte a ich odpoveď ma len utvrdzuje v tom, že som dosť doštípaný pravdepodobne od pavúkov. Na chrbte mám šesť veľkých mokvajúcich rán (dier) + jednu zvláštnu dieru na lýtku ľavej nohy. Počas dňa tieto moje štípance opúchajú a mokvajú čím ďalej viac a viac. Preto som po príchode domov na Slovensko musel navštíviť ružinovskú nemocnicu, kde mi to celé konečne poriadne vydezinfikovali a odporučili mi „kľudový režim“ – áno, ešte v ten istý večer mám vyvezené trhačky na našej obľúbenej rieke…
Takýchto mokvajúcich štípancov som mal na chrbte ďalších šesť.
„Chalani, vy ste blázni!“ – sme počúvali často
Nasledujúci deň sa dohadujeme s Tomášom a Borisom, že ideme skúsiť najdlhšiu slovenskú rieku, na ktorej sme tento rok ešte nechytali. Prúty dávame nielen na trhačku, ale aj na podvodný plavák. Tesne predtým, ako ide Boris vyviezť svoj podvoďák s nastraženou ploticou, Tomáš sa ho pýta: „… a to prečo viažeš tú montáž takto?“ V rámci našej klasickej rýpavej srandy mu odpovedám: „Však uvidíš ráno…“, a to som ani netušil, akú pravdu som v tej chvíli povedal.
Ráno o 5.40 dostane Boris najrazantnejší záber, aký som kedy videl a na ohnutom prúte je vidieť, že toto bude pán sumec. Preto radšej spoločne nasadáme do člna a ideme za ním. Nielen záber, ale aj zdolávačku tohto Borisovho sumca si budem ešte dlho pamätať. Ani nie preto, že sumec mal krásnych 207 cm, ale preto, ako do poslednej chvíle bojoval a nechcel sa vzdať. No našťastie, s Borisom už máme čo‑to spolu odchytané a hneď potom, ako sa mu podarí sumca naviesť k člnu, chytám ho do rukavíc za papuľu a na prvý raz ho vťahujeme do člna. Ten náš výkrik radosti muselo byť počuť až v neďalekom Maďarsku. V priebehu piatich dní som na konci zdolávania chytil do rukavíc dva sumce cez dva metre (Jožkovho 202 cm Taliana a teraz Borisovho 207 cm Slováka. Vravím si, že už by som mohol byť na rade aj ja.
Je 22. jún a my máme za sebou 54 nocí pri vode. Cez deň mi telefonuje Tomáš, že večer ide s kamarátom pre zmenu na kapry, čo mňa veľmi neoslovilo, lebo som mal zbalenú kompletnú sumcovú výbavu a nechcelo sa mi prehadzovať veci v aute. Obvolávam zopár ľudí a zisťujem, že kamarát Lukáš je na rybách na mieste, kde sa mi so sumcami v minulosti celkom darilo a opäť je to rieka, na ktorej som tento rok ešte nechytal, tak si hovorím – prečo to neskúsiť?
Borisov sumec zo slovenskej rieky s dĺžkou 207 cm.
Najbláznivejšia noc stonočnej šnúry
Napísať, že „oplatilo sa“ by bolo asi „slabé kafe“, pretože urobiť 9 záberov a zdolať 6 sumcov v rozmedzí 105 – 168 cm za jedinú noc nie je na našich riekach úplne bežné. Jednoznačne to bola najbláznivejšia noc celej tejto 100-nočnej šnúry spania pri vode. Zábery som mal každú hodinu, dvakrát sa mi stalo, že ešte som ani nepustil sumca, ktorého som zdolal a už bol záber aj na druhom prúte. Podľa fotiek v mobile sa mi tých zdolaných podarilo aj takto spísať (čas ulovenia/cm): 21.05/105 – 22.35/139 – 0.25/123 – 0.33/149 – 1.55/155 – 5.40/168. Na obidvoch prútoch som mal naviazané podvodné plaváky a skúšal som chytať aj na rybky aj na nadáje + kanadské červy a rozdiel v počte záberov nebol, sumce boli vyslovene pri chuti. Obrovským paradoxom bola nasledujúca noc, keď som sa spoločne s Tomášom na toto miesto vrátil a nemali sme ani jeden jediný záber. Nuž aj o tom je niekedy rybačka, že to, čo fungovalo včera, dnes už nemusí.
A ďalší je zdolaný.
Tornádo nad Moravou lomcuje bivakom
Špekulujeme, kam sa vyberieme dnes na noc a výber miesta je dôkazom toho, že sme naozaj blázni – po práci šoférujem za Borisom na noc do Čiech, a to konkrétne do Hodonína na rieku Morava. On vyrazil asi o hodinu a pol skôr než ja a presne v momente, keď vychádzam na diaľnicu z Bratislavy, telefonuje mi, že miesto je voľné, ale že tam asi bude dosť silná búrka podľa predpovede počasia. To by som nebol ja, aby som po ceste niečo nepokašlal a keď mu volám, že „počuj, ja by som asi nemal prechádzať hraničným priechodom na diaľnici, nie…?“ – mi odpovedá: „jasné, že nie, mal si odbočiť na Holíč“, no čo už, proste, to som ja… Pred Brnom sa otáčam a tentoraz už detailne sledujem a počúvam navigáciu. Začína pršať a v diaľke vidím blesky a dosť veľké čierne mraky. Ako prichádzam na miesto, telefonuje mi kamarát z Holíča, že či vidíme v diaľke to čo on, a že sa to náramne podobá na tornádo. Myslel som si, že žartuje a ešte ho odbíjam, že neviem, o čom hovorí, pretože pršať síce začína, ale vietor nie je skoro žiadny. No neprešli ani dve minúty a zrazu dostávame doslova „facku“ od silného nárazového vetra. Ešteže Boris už stihol postaviť bivak, do ktorého vyslovene utekáme a schovávame sa pred najsilnejšou búrkou, akú som kedy zažil.
Vietor lomcuje celým bivakom a k výdatnému dažďu sa pridávajú aj ľadové krúpy. Počujeme, ako niekde za bivakom spadol strom a takisto, ako dostávajú zabrať naše autá pod náporom padajúceho ľadovca. Sedíme v bivaku a hovoríme si – tu naozaj končí všetka sranda. Vtom mi príde správa na mobil s fotkami, ako to vyzerá priamo v meste Hodonín a okolitých dedinách. Asi ste tieto spomínané fotky z toho, ako sa Moravou prehnalo tornádo, videli a domyslíte si, čo všetko nám vírilo hlavou, keď sme sedeli v tom bivaku necelé dva kilometre od epicentra tornáda.
Lola to stráženie prútov proste miluje, predsa len je to rybárka.
Napriek všetkému ešte vyvážame
Tak, ako to z ničoho prišlo, tak to aj odišlo. Rozzipsujeme bivak a prvé, čo vidíme a počujeme, sú húkajúce majáky sanitiek a hasičských aut všade okolo nás a my si pripadáme ako v dákom katastrofickom filme. Kontrolujeme, respektíve zbierame naše veci v okolí miesta a až na pár malých preliačin na kapotách áut sme to našťastie prežili bez ujmy. Zisťujeme, že rybačka asi nebude mať význam, keďže po celom toku rieky plávajú konáre a dokonca celé stromy, ktoré počas vetra popadali do vody… No aj napriek tomu vyvážame.
V noci zažívame ešte jednu búrku, ale o dosť slabšiu, ako bola tá pred niekoľkými hodinami. Ráno 4.45 zvoní budík, balím a vyrážam do práce. Až keď prechádzam Hodonínom a vidím tú spúšť na vlastné oči, tak si uvedomujem, aké obrovské šťastie sme mali. To, že zažijeme tornádo na rybách, by mi ani vo sne nenapadlo.
Dokončenie nabudúce.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
