Aj keď sa človek narodí do „rybárskej“ rodiny, neznamená to automaticky, že bude z neho rybár. Každý si musí cestu za krásou a kúzlom rybačky objaviť sám. Nie vždy je vydláždená úspechmi, ale o to cennejšie a krajšie sú potom chvíle, keď sa domov vraciame obohatení o nové zážitky a odbremenení od bežných starostí.
info
Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: NOVEMBER 2022
Počet strán v magazíne: 5
Od strany: 24
Článok si môžeš prečítať zadarmo.
Narodila som sa v Brandýse nad Labem a celý život žijem na okraji Prahy. Vyštudovala som odbor grafický dizajn, ale veľkú časť profesijného života som sa venovala interiérovému dizajnu v Čechách aj v zahraničí. Mám dnes už dospelého syna a priateľa, s ktorým máme spoločnú životnú vášeň – rybárčenie.
Marcové zlato.
Ako sa to medzi tebou a rybkami začalo?
Ja som sa do toho jednoducho narodila. Môj dedo, otec aj brat chodili na ryby a ja som celkom prirodzene bola pri tom. Otec nám venoval veľa času a bral nás hlavne na potok kúsok od domu. Bola to obrovská pohoda a sranda, veľa smiechu a zážitkov. Bola som malinká a gumáky plné vody ani iné peripetie neboli nikdy žiadny problém. Mamička nám nosila k vode teplé večere a my sme si užívali krásne chvíle. Potom som sama začala chytať, ako asi všetci – na koliesko a plavačku. Každá rybka bola pre mňa obrovská radosť a tento „minilov“ bol začiatok všetkého. Zbožňovala som napätie pri sledovaní plaváka a púšťanie rybiek späť, ako aj život okolo vody.
Krásne, slnečné poludnie.
Čo ti priniesla rybačka do života?
Od mala som bola zvyknutá byť stále v prírode. Spať vonku, založiť oheň a uvariť na ňom, poznať zvieratá, rastliny a vnímať život okolo seba, to nás rodičia učili odjakživa. Príroda je neoddeliteľná súčasť môjho života. Keď som pred dvadsiatimi rokmi spoznala Labe a naplno v sebe objavila lovca, už sa to nedalo nijako zastaviť. Je to strašne silná túžba byť pri vode, nájsť a prekabátiť tie veľké, opatrné ryby. Samozrejme, snívam o veľkých rybách, ktorým ich dlhoročná púť riekou nadelila skúsenosti, ale nenaháňam sa za rekordmi. Som spokojná, keď to berie. Keď sa mi podarí veľká alebo inak krásna ryba, vnímam to ako odmenu. Možno preto, že som žena, rybárčenie je pre mňa hlavne o pocitoch. Rybárčenie je pre mňa vášeň, radosť, úcta a liek zároveň. Ako každého, aj mňa v živote stretli ťažké chvíle. Nevyhli sa mi životné zvraty rovnako ako zdravotné problémy. Keď som však na rieke, tak mám pocit, akoby ten prúd odnášal všetky starosti aj bolesti preč. „Dobíjam baterky“ a zároveň si užívam lov, niekedy až na hranici svojich možností. Je to pre mňa vášeň, výzva, a pritom relax a uvoľnenie od starostí každodenného života.
Splnené prianie
v najchladnejšej časti roka.
Pamätáš si ešte, na ktorom revíri si začínala a čo si chytila?
Začínala som na potoku Výmola a myslím, že prvá ryba bola červenica. Vtedy ich tam bolo ako maku. Tiež ostrieže, jalce a liene, v tôni lovila šťuka… Bola to paráda! Dnes je na tom mieste potok regulovaný a vydláždené koryto s 30 centimetrami vody.
Máš dneska nejaký obľúbený revír?
Viac ako 20 rokov chytám na rieke Labe. Učila som sa na nej feeder, kaprárinu aj prívlač. Je plná nádherných rýb a každý úsek má svoje čaro. Akurát, že za tie roky sa Labe veľmi zmenila. Bohužiaľ, nemôžem povedať, že k lepšiemu. Sú úseky, kam už vôbec nejazdím, pretože vyhľadávam pokoj a nie stanové a karavanové mestá pozdĺž vody. Tlak rybárov sa tu neustále stupňuje a s ním aj neporiadok a iné veci, ktoré mi prekážajú. Vyhľadávam pokojné miesta, kde si užívam zvieratá, kvety, východy a západy slnka a lov. Labe je moja srdcová voda, a to sa už nikdy nezmení.
Nádherná ryba, dokonalé farby.
Aký je tvoj najväčší zážitok od vody, prípadne úlovok?
Zážitkov mám za tie roky nespočet. Predtým som veľa jazdila na ryby s bratom, ktorý mi ukázal Labe a zažili sme spolu krásne chvíle aj veľa zábavy. Posledné roky však trávi veľa času v zahraničí, a tak už nie je toľko príležitostí vyraziť na ryby spoločne. Medzi nezabudnuteľné zážitky ale určite patria dva, ktoré tu spomeniem. Zakaždým iný spôsob lovu, iná ryba a iný výsledok…
Prvým je zdolávanie (z brehu) lysca cez 20 kg. Zabral tesne pred búrkou a ako správny lysec jazdil riekou pri dne od vetiev k leknám a zase späť a nenechal sa zdvihnúť k hladine. Do poslednej chvíle som nemala tušenie, akú nádheru vymotávam z leknového poľa. Než sme si vysvetlili, kto má väčšiu silu a odhodlanie, prešla letná búrka a už zase svietilo slnko. Nemala som na sebe nitku suchú, už vôbec žiadnu silu, ale keď som pri podoberaní uvidela jeden jediný riadok šupín na boku takej nádhernej ryby, bola to neopísateľná radosť.
A ďalší nezabudnuteľný zážitok je z posledných dní. Úplne ma uchvátil lov mrien na mušku. Zabrala mi v hlbšej vode ryba, ktorá mi už po zábere takmer vyrazila prút z ruky a vo víre pod haťou vyšla k hladine, kde mi ukázala svoje neskutočné, zhruba meter dlhé a silné telo. Než som sa spamätala, namierila si to do prúdu a nekompromisne išla riekou. Bežala som za ňou vodou zhruba 100 metrov, pričom si neustále brala šnúru a ja som nebola schopná ju zastaviť, otočiť, zmeniť jej smer. Bolo to prvýkrát, keď som mala úplne horúci navijak. Kráska zašla do hĺbky pod vetvy, boj ustal a ja som si bola istá, že už tam nie je. Spomalila som, navíjala šnúru a vypletala ju z vetiev tesne nad hladinou. Keď som ju dostala von na vodu a chcela som skúsiť vytiahnuť nadväzec z vetiev vo vode, ryba tam bola a zrazu opäť vystrelila po prúde dole. Bežala som za ňou ďalších asi 50 metrov, keď si to namierila cez plytčinu na druhú stranu rieky. Vo vode plytkej asi 15 cm nadskočila, ukázala sa znova v plnej dĺžke a v prudkom výpade sa vyrezala. Tentoraz vyhrala ryba. A úplne zaslúžene. Nikdy som nemala na prúte takého bojovníka s takou výdržou.
Kráľovná jazera na prívlač.
Aký je tvoj najväčší rybársky sen?
Vždy s úsmevom hovorím, že kým udržím prúty, budem jazdiť na rieku. V minulom roku som v dôsledku zasiahnutých nervov v ruke prišla takmer o celú sezónu a naplno som si uvedomila, že keď máme zdravie, máme všetko. A môj najväčší rybársky sen je, aby mi slúžilo zdravie a mohla som rybárčiť čo najdlhšie. Vidím seba samu ako šťastnú babičku na brehu rieky…
Prekvapenie na nymfu.
Ako veľmi toto hobby zmenilo tvoj život?
Samozrejme, že každému koníčku, ktorému sa venujeme naplno, prispôsobujeme svoj čas a svoje priority. U mňa koníček dorástol až na životnú vášeň. Nebolo vždy ľahké pri práci a starostlivosti o rodinu nájsť dostatok času na rybárčenie. Keď chce človek niečo dosiahnuť, splniť si nejaký sen, musí tomu venovať energiu a čas. A tak som po večeroch namiesto sledovania televízie alebo posedenia so susedmi hľadala informácie, učila sa nové nadväzce, sledovala rybárske videá a čítala knihy. Vídala som sa len so skutočnými priateľmi, a tak to zostalo dodnes. Nemyslím si, že by ma rybárčenie zmenilo, myslím, že som v tom len našla samu seba a to, čo mi najviac vyhovuje. Získala som mnoho krásnych zážitkov a nezabudnuteľných okamihov.
Neopísateľný pocit.
Prečo si sa rozhodla pre prívlač, muškárenie, kaprárinu?
Každá z týchto disciplín je špecifická a ku každej mám svoj vlastný postoj a vzťah. Prívlač ma uchvátila preto, že nechcem na lov dravcov používať (aj zo súcitu) nástražné rybičky, ktoré za mňa odvedú všetku prácu. Ale tá radosť, keď sama vodím nástrahu a dokážem dravca obalamutiť na „kus umelej hmoty“ – to je skvelý pocit! Kaprárina je pre mňa zase o hľadaní veľkých rýb, pokoja pri vode a absolútnom relaxe. V každom ročnom období iná taktika, iné úseky rieky a iné nástrahy. A rozhodne to pre mňa nie je len o kaproch. V letných mesiacoch sa veľmi rada venujem aj lovu amurov. Napokon muškárenie…
Muškáriť som začala vďaka svojmu priateľovi v minulom roku. Raz som skúsila s bratovým prútom chytať jalce na suchú muchu. Na malej riečke, na malú vzdialenosť a ono sa to podarilo. Ten prvý záber, keď som videla rybu zobrať z hladiny moju mušku, mi úplne učaroval. Rozhodla som sa to naučiť a začala som hľadať informácie. No pre úplného začiatočníka nebolo vôbec jednoduché zorientovať sa ani v tom, ako si mám z toľkých možností vybrať prút. Bolo mi jasné, že potrebujem pomoc skúseného rybára. A to nás nakoniec zviedlo dohromady s mojím priateľom, ktorý bol ochotný mi na začiatku poradiť a ukázať mi nejaké základy. Nakoniec mi venoval svoj čas, požičal svoje vybavenie a ja som s ním prvýkrát zabrodila do rieky. A ten pocit je to najkrajšie, čo som v rybárčine objavila. Je to, akoby sa v tom momente vypol celý svet. Ísť riekou, sledovať tú krásu okolo, absolútne sa sústrediť na lov a chytať také nádherné ryby, ako sú pstruhy a lipne – to je neopísateľný zážitok!
Máš nejakú obľúbenú montáž?
Vyskúšala som vari všetko, na čo som kde narazila, ale došla som k záveru, že v jednoduchosti je naozaj sila. Čím viac segmentov, tým viac možností, kde to môže zlyhať. Používam štandardne len dve osvedčené montáže: Ronnie Rig a klasickú montáž s krúžkom. Háčiky sedia perfektne v kútiku a ryby nepadajú. Podľa situácie mením iba dĺžku nadväzcov a v prípade potreby selekcie vzdialenosť od háčika. Precízne urobený nadväzec je pre mňa základom úspechu. Iba v horúcich dňoch, keď sú ryby v stĺpci, výnimočne používam Zig Rig.
Sprevádza ťa na rybačke tvoj priateľ?
S priateľom trávime na rybách vlastne všetok voľný čas. Máme veľmi podobný postoj a názory ohľadom rybárčenia, takže všetko ladí ako má a my si užívame krásne chvíle. Všetko je vždy jednoduchšie, keď majú dvaja spoločný záujem. Nemusíme riešiť, čo budeme robiť a kto sa kedy prispôsobí záujmu toho druhého. Riešime len, či na kapry alebo pstruhy a aký je kde prietok. Je to pre mňa veľká a príjemná zmena. Keď sme na rybách každý niekde inde a ja vyrazím sama, môj priateľ s tým nemá najmenší problém a vzájomne si prajeme úspech. Je to rešpekt a sloboda, ktorú si veľmi cením. Užívam si čas, keď som na rybách osamote. Vždy som ho využívala aj na to, aby som si utriedila myšlienky. Každé prebudenie na rieke, keď dookola počujem len spievať vtáky, pôsobí na mňa ako terapia a upokojenie v dnešnej rýchlej a zložitej dobe.
Krásne sfarbený potočák poteší vždy.
Riešiš aj svoj zovňajšok a outfit, keď ideš na ryby?
Riešim maximálne funkčnosť oblečenia a pohodlia. Jedinou špeciálnou vecou sú v zime brmbolce na čiapku a v lete pierkové náušnice ako talizman pre šťastie. V bežnom živote sa pri nejakej príležitosti rada pekne oblečiem a nemám problém ani s ihličkovými podpätkami, ale na rybách ku mne módne kreácie nepatria. Dnešným fenoménom je urobiť všetko pre úspech na sociálnych sieťach. Ja som však na ryby chodila už v dobách, keď ešte žiadny facebook nebol. Pre mňa má skutočnú cenu reálny zážitok a fotky od vody sú pre mňa záznamom krásnych rýb a spomienok. Nič viac, nič menej.
Chodíš na ryby aj v nepriaznivom počasí…?
Na ryby chodím celý rok. Dážď je ideálny pri love kaprov, búrky pri love sumcov, horúce letné dni pre lov amurov a zima je krásny čas dravcov. Keď je dobré vybavenie a kvalitný spacák, nič nie je problém. Stačí len chcieť a mňa to k vode ťahá neustále. Minulú zimu som si s Vláďom neskutočne užila. Keď na vode sneží, je to romantika.
Myslíš, že medzi ženami panuje predsudok, že rybačka je výhradne pre mužov?
Myslím si, že predsudky panujú naprieč celou spoločnosťou a všetkými druhmi činností. A v dobe sociálnych sietí je to osobitne poznať. Ľudia veľmi radi posudzujú a súdia. Často sa nestačím čudovať, kam až to môže zájsť. Muškár odsudzuje kaprára, cyklisti jazdiaci okolo Labe rybárov, psíčkar chovateľa mačiek atď. Nie je to o mužoch a ženách, je to o ľuďoch. Chýba nám tolerancia a rešpekt.
Ako na teba ako na rybárku reagujú muži?
Niektorí veľmi dobre, niektorí horšie. Už som sa za tie roky stretla s úplnými extrémami. Napríklad, že ženy sa „pchajú do chlapského koníčka a oni už nebudú mať pokoj ani na rybách“ alebo s nekritickým obdivom a ponukou na sobáš od cudzieho človeka. Je to úsmevné a ako som písala, je to o ľuďoch. Niektorí mi fandia, niektorí chodia pre rady, niektorí nepripustia, že by žena mohla vedieť chytiť rybu. Obviňujú ma, že sa fotím s rybami môjho priateľa alebo ich chytám len vďaka nemu… Nerobím to pre ego a niečie uznanie, ale pre vlastnú radosť a zážitky. Takže vo výsledku je mi úplne jedno, čo si kto myslí. Dôležité pre mňa je, že sú rieky plné rýb a ja si môžem naplno užívať to, čo ma baví zo všetkého najviac.
Kúzlo mája.
Čo by si na záver odkázala našim čitateľom a hlavne čitateľkám?
Užívajte si krásne chvíle! Keď človek niečo robí srdcom, žiadne negatívne reakcie nám nemôžu vziať radosť. Hádam sa ako ľudia poučíme a aj neporiadok pri vode začne miznúť. Naše zväzové vody sú bohatstvo, ktoré si nesmieme drancovať a ničiť. Zaslúžia si väčšiu úctu ako vetu „to nie je moje, ja po nikom upratovať nebudem!“ To, ako to pri vode vyzerá, je vizitka nás všetkých a nie je nič jednoduchšie než vo vreci, ktoré vezieme na svoje odpadky, odviezť aj to, čo tam nechal niekto iný. Keby sme to tak robili všetci, budeme vždy prichádzať do nedotknutej, krásnej prírody. Takže vrecia a lopatky vždy so sebou. Nech sa vám darí nielen pri vode!
Ďakujem za rozhovor, Iva, a prajem ti, nech ti zdravíčko slúži, aby si ešte aj ako babička zaúčala svoje vnúčatá do tajov rybačky na brehu rieky.
Ak aj vy poznáte šikovné rybárky, neváhajte a dajte nám vedieť. Radi s nimi urobíme rozhovor a predstavíme ich v našom časopise. Kontakt posielajte na e‑mail: clanky@slovenskyrybar.sk
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
