Keď manželka pridlho váhala nad cestou k moru, vravím jej: „Buď niekam ideme, alebo idem na ryby!“ To bolo týždeň pred dovolenkou. Zistil som možnosti letov, hotelov, tranzitov a keď bolo všetko takmer objednané, polovička túto možnosť negovala. A to znamenalo iba jediné – môj nekompromisný útok na ryby!
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: NOVEMBER 2023
Počet strán v magazíne: 6
Od strany: 22
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 16.05.2024.
Na Jestřabice? Jestřabice!
Tento revír na Morave sme už mali s kamarátom dávnejšie v pozornosti, skôr on ako ja, no nebránil som sa. Na priehrade v Jestřabiciach som už párkrát bol, dokonca som tam dal aj jedno stretnutie rybárov z bývalého internetového fóra magazínu Slovenský RYBÁR a vždy to bola fajnová rybačka! Či prívlač, muškárenie alebo lov na ťažko. Vždy pekné dúhaky, sivone aj šťuka či menší ostriež, na ťažko kapry, jesetery aj amury. Chlapci mali úsmevy na tvárach v závere, a to potešilo. Dnes tu pláva aj americký veslonos, no toho iba so šťastím ulovíte na Zig Rig, ak sa zachytí, pretože je to niečo ako tolstolobik, živí sa planktónom a ten Zig Rig je preň chudáka skrátka pasca s háčikom v stĺpci! Aktuálne pláva vedľa v jazierku aj morčiak – taká rybka, čo chce aj peletu na ťažko a aj niečo, čo sa točí. Sú aj vyzy, no nepošťastili sa. Pestrá paleta rýb, stačí si iba vybrať spôsob lovu a zamerať sa na konkrétny druh ryby a podľa toho zvoliť stratégiu lovu. No bude sa vôbec dať? Veď sme zatiaľ riešili všetko iba na porade pri pive v krčme U Orecha v Košiciach?!
Spúšťam pátranie a uskutočňujem prvý a dôležitý hovor – volám na recepciu priehrady. Za päť minút mám odpovede na všetko, čo som chcel vedieť. Dve! Priehrada Jestřabice je už niekoľko rokov celoročne navštevovaná až-až, má možnosti ubytovania v chatkách i v podkroví recepcie, no takto na poslednú chvíľu...? Prvá odpoveď je dôležitá, no, žiaľ, negatívna. „Ubytování nemáme, všechno je obsazené!“ Do pravého oka sa mi tisne slza a pomaly steká po líci dolu. Reku, ubytovanie poriešim v okolí, prišla odpoveď číslo 2: „Volné místo máme jenom č. 1 a č. 10“. Slza spadla, na tvári sa vykľul úsmev! Ubytovanie sa nakoniec darí tiež zabezpečiť – beriem jednu dvojku a jednu jednotku apartmán v penzióne v Koryčanoch.
V duchu sa pomaly začínam tešiť. Bookujem desiatku, pretože jednotka je hneď pri priehrade, kde začínajú bivakové miesta a je tam aj najväčšia hĺbka. Zároveň sú tam muškári a prívlačiari, takže môže dôjsť k stretu montáží, nechtiac, samozrejme, no to ja nerád, aj keď som tiež vláčkar aj muškár. Naopak desiatka sa nachádza v strede priehrady, v tichu, oproti recepcii, kde je hĺbka menšia, predpokladám, že tak tri, štyri metre, a to bude fajn.
Cez aplikáciu riešim lístky na RegioJet z Košíc do Brna a čuduj sa, svete, darí sa. Lístky sú ešte v relatívne dobrých cenách, tak šup-šup, kupujem ta i späť. Fajn! Z Brna už nebude žiadny problém, pretože odtiaľ pôjdeme rýchlikom, ktorý nie je vyťažený, do Kyjova a neskôr autobusom do Koryčan (obec vedľa Jestřabic), kde prespíme. Hotovo! Ešte hádam podotknem, že v trojici (manželka, kamarát Jožo a moja maličkosť) a s batohmi na chrbtoch, plus prúty v puzdrách v ruke. Termín odchodu je určený na 29. augusta prvým ranným rýchlikom RegioJet pred štvrtou hodinou. Tento deň bude určený iba na cestovanie, chytáme dva necelé dni (30. a 31. 8.) na priehrade. Bodka, akcia je nezvratná! Ryby, tešte sa!
Začínam si uvedomovať hrôzu
To všetko sa udialo v treťom augustovom týždni. Zostávalo iba pár dní do odchodu. Prišlo však vytriezvenie z toho, na čo ja, neborák, budem loviť. Veď komplet „kaprárinu“ mám celoročne uloženú v garáži u Ivana v Trnave a odtiaľ podnikám – v prípade potreby honu na kapríky hlavne v zahraničí – útoky. Všetko, a to doslova – prúty, navijaky, stojan, signalizátory, bižu. Čo s tým? Premýšľam a opäť mi steká slza po líci! Arzenál domáceho výstroja pozostáva iba z prútov plavačkových, prívlačových, muškárskych a feedrových. Ajajáj! Z mysle sa mi vynára „Rybářský řád“ priehrady Jestřabice, kde je uvedené, že minimálny priemer vlasca je 0,30 mm. Mám? Mám! Na navijaku, ktorým dráždim v zime hlavátky (Ryobi Arctica 4000) – 0,40 mm. Zalialo ma nekonečné šťastie a keďže v poslednom období iba blbnem a vydumujem stále nejaké somariny, k navijaku pripasujem aj hlavátkový prút stodvadsaťgramový! Veď sú tam predsa vyzy, jesetery i veľké kapry. Rozhodujúca je aj tak koncová montáž, tak prečo nie.
Na povolenku CHaP môžem na priehrade loviť troma prútmi, no zatiaľ mám iba jeden. Bude stačiť? Nebude! Chcem loviť aspoň na dva, a tak volím heavy feeder, ktorý bol úspešný zdolaním vyzy na „Štěrkáči“, tiež na Morave pred pár rokmi. Vybavené! Žiadne krmivo, zoberiem iba malé pelety, tie pôjdu na feeder a veľké pelety na hlavátkový prút. Už sa teším na tie nechápavé pohľady kolegov rybárov naň, ale bude sranda... Alebo hanba? Prechádzam v pivnici rybárske poklady a postupne dva dni pred odchodom nachádzam aj vrtáčik na boilies, pár metrov nejakej asi 25 lb šnúry, pár montáží, záťaží, dipov, retro-hlásič, dokonca aj háčiky bez protihrotu, ktoré vyžadujú hen na Morave pri love. Na Shimano Exage 3000 SRB navíjam žltú tridsaťpäťku vlasec a v podstate je to všetko. Ešte takto – tento už retro-navijak milujem za posledné roky najviac, preto ho často beriem na výpravy cez deň aj v noci. Cvrčka (hlas brzdy), ktorý má v tele, len tak hocijaký navijak nenahradí! Skrátka, počuť ten zvuk a zomrieť! Pri tých navijakoch iba jedna poznámka: potrebné sú silné navijaky s kapacitou cievky minimálne 100 m pevnejšieho vlasca – 0,30 mm+, v prípade záberu vyzy veľkej s pevným telom. Tá nerieši nedostatok či slabší navijak. Porieši!
Štyri klasické vidličky do batoha, stoličku trojnožku pre polovičku, pár vecí, a to bude stačiť. Hmotnosť batoha je kľúčová, preto minimalizujem jeho obsah. Deň pred odchodom kupujem u „Konyho“ v kamennej predajni v Košiciach pelety veľkosti 14 mm a 28 mm v halibut príchuti. Celé!
Hurá na Moravu a Jestřabice!
Veľmi rýchlo vás prevediem pešou cestou na priehradu, azda pochytíte nejaké informácie potrebné aj pre váš možný výjazd s batohom, ak sa naň takýmto spôsobom odhodláte. Odchod ráno z Košíc do Brna (RegioJet) s jedným prestupom, neskôr z Brna do Kyjova ďalším rýchlikom (tu sa pri kúpe cestovného lístka pri okienku informujte na IDS (Integrovaný Dopravný Systém). Zakúpený lístok platí aj na autobusové spoje podľa zonácie, a tak môžete na cestovaní nejaký ten dukát usporiť (ten môžete neskôr použiť na dobré moravské vínko, napríklad...). V Kyjove za vlakovou stanicou pôjdete po ľavej strane a opäť doľava sa posuniete na zastávku Kyjov ČSAD. Odtiaľ autobusovým spojom do Koryčan (zastávka Závod), kde je možné si zabezpečiť (vopred) ubytovanie v penzióne, ako to bolo v našom prípade. Odporúčam! Bolo slušné, čisté, so sociálnym zariadením a sprchovým kútom, s minibarom, mikrovlnkou a pod.
Krátko o Koryčanoch: malé strediskové mestečko so zámkom, zrúcaninami hradu a službami. Zaujímavosť – neďaleko penziónu sa nachádza opustená, zasnívaná vila s príbehom. V minulosti patrila Michaelovi Thonetovi, mužovi, ktorý svoj život zasvätil nábytkárskej výrobe, ohýbaniu dreva, ktoré si dokonca nechal patentovať. Pracoval vo Viedni a neskôr otvoril práve v Koryčanoch svoj prvý závod na výrobu nábytku. Je známy svojou stoličkou „štrnástkou“, ktorú sme našli ako novú aj v našom penzióne v počte štyri. Dnes sa hneď vedľa chátrajúcej vily nachádza závod na výrobu kuchynských liniek Koryna.
Pivo slabota (Pivnice u Thonetů, Bar Nevada na námestí v Koryčanoch max pivo Kozel 11), skôr vínko, možnosť jedla mizivá – iba dopoludnia. Dvoje minipotraviny, obsluhované Aziatmi (do 20.00 hod.), tam s dá nakúpiť všetko potrebné na prežitie. A keďže ideme na ryby, prežiť treba... Došli sme, ubytovali sa, šli sa najesť, večer na pivo. Po pive, v očakávaní zajtrajšej rybačky, išli sme počítať ovečky. Dvadsiaty deviaty augustový deň je za nami, všetko vyšlo podľa plánu. Už len, aby tých ovečiek nebolo veľmi veľa. Ááá... Nebolo.
Tasíme zbrane a lovíme prvý deň
Trochu zničení po dlhšej ceste sa večer pred rybačkou dohadujeme, že si trochu pospíme a prídeme k vode hodinu po jej otvorení, po siedmej. Pre tých, ktorí si zakúpia denné rybárske lístky, je to v pohode po objednaní si konkrétneho miesta vopred. Niet kam sa náhliť! Je ráno, ovečiek bolo veľmi málo, hygiena, jedlo, kávička a hurá na autobus do Jestřabic. Odtiaľ pešo kúsok dozadu a pomedzi domy a cintorín po novej asfaltovej ceste až k priehrade. Je pochmúrno, včera skoro celý deň pršalo, a tak sme radi, že sme vôbec cestu k vode absolvovali bez prítomnosti dažďových kvapiek. Kocháme sa krásnou Moravou, lúkami, poľami. Vykukne srnka, prebehne zajac. Fíha, to na sídlisku v Košiciach nemám! Aj keď v podstate tú srnu hej aj diviaky, pretože bývam pri lese a bývalých sadoch. No poďme ďalej...
Na recepcii, po následnom krátkom pohovore o tom, čo sa smie a čo nie, si zakupujeme povolenia na lov (350 CZK denná CHaP) a po dohode si vopred prenajímam podložku pod rybu (stará 500 CZK záloha a 50 CZK prenájom na deň, nová je za 2000 CZK + 50 CZK na deň). Pýtam sa na jedlo – áno – skoro všetko je z diviny (guláš, zabíjačková polievka, klobása, praženica) a domáce (majitelia chovajú aj zver (daniel, muflón, jeleň...). Recepcia disponuje čapovaným pivom, kávou, ostatnými alko/nelako nápojmi, je tu možnosť zakúpenia si rybárskych potrieb jednak prívlačových, jednak kaprárskych. Posedenie vo vnútri (po stenách preparované ryby rôznych druhov, dokonca je tu možnosť zakúpiť si zhody či preparované lebky z parohami, rohmi...).
Beriem veľkú podložku za uši a presúvame sa na protiľahlý breh na miesto č. 10. Pri presune pozorujeme prácu mladíkov pri zdolanom kaprovi, to poteší. Prichádzame na miesto, za cestičkou je štrkové miesto na bivak, ktorý, samozrejme, nemáme, tak si tam zložíme aspoň batohy. Desiatka je priestranná, vľavo od nás loví partia mladíkov s troma bivakmi, vpravo nikto, čo nechápem, pretože o deviatke ako voľnom mieste reč nebola, ale tým lepšie. Kamarát volí pravú stranu desiatky, ja stranu ľavú. Starosti mi robí terén zvažujúci sa k vode, pretože po včerajších dažďoch a veľkých búrkach, ktoré sa pred pár dňami prehnali Moravou, je všetko podmáčané. Prúty budú tak na štyri, päť metre vzdialené od miesta, kde máme veci, tak pri zábere to bude zaujímavé. Netreba sa plašiť, skôr opatrne zísť bez úrazu k prútu, to je môj zámer! V strede sú tri schodíky, ktorými sa dá zísť až k vode, no volím z mojej strany trasu po trávniku. Montujeme prúty, ja prút hlavátkový a feedrový, kamarát dva kaprové. Idú do vody, nástrahy u mňa podľa plánu – feeder jedna halibutka veľkosti 14 mm na priebežnej montáži s menším 30 g olovom, hlavátková podobne halibut, no veľkosť 28 mm a 50 g olovo. Jozef skúša tvrdý syr, čo je pochúťka pre miestne jesetery rôznych druhov.
Nahadzujeme na vzdialenosť cca 15 m, cieľová ryba je kapor a jeseter.
Polhodinka je fuč, bez záberu, neskôr konečne prvý záujem u Jozefa. Píp-píp – hore-dolu, podobne berie jeseter, tak vyčkáva, či sa signalizátor neprilepí o prút. No ten moment neprichádza, neskôr však predsa len zasekáva. Výsledok? Dvadsaťpäť centimetrov dlhý a vysmiaty ako lečo pleskáč vysoký. Nevadí, ide sa ďalej. Po chvíli ja a podobný bojovník. Po desiatom úlovku vieme, že niečo nie je v poriadku, to tu predtým nebývalo, skôr zabral sivoň a nie pleskáčik. No zjavne sa im v poslednom období darí. Zdolávam aj karasa striebristého, Jozef väčšie pleskáče, dokonca ja jedného na hlavátkový prút a veľkú 28 mm peletu. Je to také nemastné, neslané, niečo tomu chýba! Samozrejme, ryba väčšia, však?
Po desiatej hodine zábery menších rýb ustanú a ja viem, že niekde sa to musí zlomiť. Po chvíli prichádza krásny záber na feedri, cievka jačí a ja pomalým baletným krokom schádzam k prútu a zdvíham ho. Pritiahnem bojovú brzdu na navijaku a začínam športovať. Ryba sa neukazuje, no podľa spôsobu boja viem, že peleta zachutila kapríkovi. Bojuje slušne a po chvíli ho navádzam Jozefovi do podberáka, aby bola nejaká dokumentácia. Rýchlo fotečka, zisťujem hmotnosť – 8 kg a šup domov! Manipulácia s rybou nie je nič extra, šmykľavý terén, nuž sa rozhodujem, že ryby, ak ešte nejaké budú, budem vypínať priamo vo vode a nebudem ich zbytočne ťahať na podložku. Používa sa háčik bez protihrotu, takže „no problem“. Jozef zeruje, lepšie povedané, nechce sa vzdať syra ako nástrahy na jesetera, ja naopak zdolávam kapra za kaprom, všetko ryby od 2 kg do 13 kg. Skúšam pelety dipovať a je to opäť lepšie. Niekedy záber prichádza aj minútku po nahodení.
Popoludní sa situácia mení u Jožiho, ktorý konečne knihuje krásny záber na maličké 10 mm boilies od CC Moore v počte tri na montáži. Zurvalý boj, výsledkom je krásny žltučký jeseter jadranský (Acipenser naccarii) v hmotnosti 8 kg. Naozaj excelentná, krásna ryba. No názor na ňu sa ihneď mení, keď pri manipulácii s ňou vo vylovovacej podložke dostávam do lebky a ruky nečakaný zásah. Skrátka, pri vyberaní háčika ma ryba plesla tak, až ma zaliala krv. Vysvetlím: tento druh jesetera je drsný ako rašpľa, je lepšie, ak pri manipulácii s rybou ju podrží aj druhý rybár, aby nedošlo k podobnému incidentu. Čo už, asi som si to zaslúžil, pretože som Jožiho celé dopoludnie zo špásu podpichoval, že „chceme syr, daj syr“, akože ohľadom tých pleskáčikov. Čo už.
Preplesk bol, no nebolo to všetko! Pri iniciatívnom vŕtaní malej pelety, asi desať minút po jeseterovi, keď som trochu viac pritlačil na vrtáčik a stred tej pelety bol dutý... Skončil vrtáčik na kosti môjho ľavého ukazováka! Jáj! Nie, nemáte pravdu, aj keď v podstate som to oplzlé slovo mal už na jazyku a nie jedno, zdržal som sa, pretože za mnou stála manželka a vraj: „Čo ti je?!“ Odpoveď: „Nič! Prevŕtal som si prst vrtákom!“ Krv sa valí z lebky, z ruky aj z prsta. Dumám, do frasa, ešte niečo a odídem na drevenom lehátku a prevoz na Slovensko je drahý! Naopak na pravej ruke z usilovného vŕtania peliet mi puchne bruško ukazováka a na palci pravej ruky tiež. Hotová kalika! Viem, dalo sa doma, no nestíhal som!
Chytáme ďalej. Nič sa nemení – ja kapry, Joži knihuje nový druh jesetera sibírskeho (Acipenser baerii) podobnej veľkosti. Tiež krásna ryba. Kapra nemá, zaujímavé. Na mojej strane idú kapry, na druhej pár metrov vedľa jesetery. Nejaký kameň vo vode, čo obľubujú „jesíky“, či iné dno? Neviem, priehrada nerada prezrádza svoje tajnosti. V tomto rytme – ja kapry, Joži jesetery – končíme prvý deň v podstate okolo pätnástej hodiny, pretože neskôr na našom mieste nastalo obdobie pokoja a zábery ustali. Ideme domov na ubytko, čaká nás pochod a autobus do vedľajšej dediny. Večer dávame kultúru v bare v Koryčanoch (pivo).
Druhý deň rybačky a „pá!“
Nebudem to tu zbytočne naťahovať, skôr načrtnem zhody z tých dvoch dní na tomto mieste č. 10. Druhý deň (31.8.) sme došli o hodinu skôr. Na počudovanie som mal ešte do siedmej hodiny dve krásne jazdy na feeder, na tej ľavej strane, no obe ryby sa vypli po krátkom boji. Neskôr všetko ako cez kopirák. Nabehli majstri hore-dolu záberov pleskáčiky, neskôr pokoj, potom kapry a popoludní jesetery. Pribudol jeseter biely (Acipenser transmontanus) cca 10 kg, pár kaprov a môj neúspešný boj s jeseterom sibírskym, ktorý po druhom výskoku odtrhol zrejme na nejakých ulitníkoch narušenú montáž, ináč si to neviem vysvetliť. Ryba zhruba 12 kg sa skrátka nedá nevytiahnuť na (nenarušenom) vlasci 0,40 mm. Kamarát ešte knihuje osobák – kapra 15 kg tesne pred odchodom. Basta! V prvý deň, zamračený s dáždikom, sme mali vedno viac záberov ako v deň druhý, keď sa naopak oblačnosť začala pretrhávať a občas dalo slniečko o sebe viac vedieť. V ten deň sme sa ešte zasmiali na útoku líšky na bažanta, približne tri metre od nás, za našimi chrbtami, keď v krovine líška zaútočila na nešťastníka vtáka jarabáka, no zuby jej cvakli naprázdno. A to všetko okolo poludnia, blízo nás troch a vo vrave!
Skončili sme lov a pobrali sa zdĺhavou cestou domov do Košíc. Všetko fajn, až na tú zberbu okolo stanice Brno hlavní nádraží. Strašné!
Na záver pár slov o háčiku bez protihrotu
Prišiel boom lovu na háčik bez protihrotu. Akože fajn, zámysel bol rybu chrániť. No je to naozaj tak? S touto dilemou už dávnejšie nemám problém a prvýkrát som sa nad ňou zamyslel na jednom „súkromáku“ na západnom Slovensku. Hrozné kapry – papagájovce, ako som ich ja nazval a dôsledok? Háčik bez protihrotu je ich katom! Skúsme myslieť logicky – vody súkromné sú otvorené každému, rybárovi aj nerybárovi, dôležité je iba zaplatiť, zachovať rybársky poriadok a loviť (niekde) na háčik bez protihrotu! Výsledok? Podobne vyzerajúce ryby, kapry, s rozbitými papuľkami z akého dôvodu? Veď, ako to často vidím aj na Jestřabiciach, otecko rybu-kapra po zábere zasekne, prút odovzdá ratolesti, ktorá s kaprom akože zápasí. No zdolávať nevie. Vlasec sa striedavo uvoľňuje, napína, čo spôsobuje iba jedno! Háčik bez protihrotu sa postupne zarezáva, nefixuje sa na mieste, ako je to pri háčiku s protihrotom a bežne sa pri takomto zdolávaní zareže kaprovi aj tri centimetre mimo papuľky. Dobré? Zlé? Podľa mňa hrôzostrašné! Preto za mňa jednoznačne: háčik s protihrotom, aj keď na niektorých „súkromákoch“, a to neviem prečo, majú na to dnes iný názor doteraz. No obeťami sú krásne, trofejné ryby!
Morava opäť raz nesklamala. Už neočarila krásou toho, kto ju zažil. Stačí si iba všímať a vnímať jej dary a je radno sa sem prinavrátiť. Kus zeme, ktorá ešte žije naplno, kde ľudia chápu, čo je to žiť i z mála a zem, ktorá dá víno každému, kto jej porozumie. Viem, že som tu nebol poslednýkrát...
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
