Na septembrový KOTL na Slapoch sme už tradične naplánovali odchod po uzávierke časopisu. Takže hneď ako sme 18. septembra poslali časopis do tlače, vrhli sme sa do balenia vecí. Zaberie to dosť času, lebo sme chceli už pri balení uložiť veci do člna strategicky a logicky tak, aby sme ich mali na vode poruke.
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: NOVEMBER 2023
Počet strán v magazíne: 5
Od strany: 58
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 16.05.2024.
Keď sme skončili s balením, aby sme na mieste nestrácali čas triedením a hľadaním vecí, bola takmer polnoc. Preto som navrhol, že už sa neoplatí ísť spať, veď máme o pár hodín vstávať. Paľo súhlasil, a tak sme vyrazili. Počas cesty sme ešte kadečo preberali, napríklad ako a na čo budeme chytať. Už takto pred rokom sme na ceste domov z pretekov kuli pikle, kým sme mali v hlave čerstvé skúsenosti, čo vyskúšame na budúci rok. Už vtedy som sa nemohol dočkať, či to bude fungovať tak, ako sme si plánovali...
Ideme podľa plánu
Takmer celou cestou nás sprevádzal dosť intenzívny dážď. Monotónny zvuk a pohyb stieračov si vyberali svoju daň a začal som byť unavený, tak ma Paľo vystriedal. Tiež to nevydržal až do cieľa, nuž sme na najbližšom odpočívadle zalomili a trocha sa vyspali. Napriek tomu sme na Slapy prišli v kráľovskom čase a už okolo pol deviatej sme mali vybavené aj náležitosti ohľadom ubytovania a mohli sme sa predčasne ubytovať. Všetko nám hralo do karát a išlo ako po masle, kým sme nenarazili na „ochotu a ústretovosť“ majiteľa hotela. Všetci ho familiárne nazývame traktorista, lebo iba on so svojím traktorom môže spúšťať člny na vodu. Samozrejme za poplatok a za ďalší poplatok vám ho potom aj vyberie. Tak tento „pán traktorista“ nám oznámil, že čln na vodu nám už teraz nespustí, ale až okolo jednej, druhej. Tak sme len mrkli na seba s chalanmi z ostatných tímov, pokrútili hlavami a pobrali sa späť na ubytko...
Zlé aj dobré správy
Keď sme sa už konečne dostali na vodu, videli sme, že oproti vlaňajšku je voda podstatne nižšie a na dôvažok ešte aj pokrytá „zeleným kobercom“, akoby sa tam vyliali hektolitre zelenej farby. Bola to sinica, ktorá neveští nič dobré. Máme s ňou aj na našich vodách len negatívne skúsenosti. V takom prípade bývajú ryby úplne apatické a letargické, čo sa nám v nasledujúcich dňoch aj potvrdilo. Ostrieže nebol problém nachytať, ale zubáče sa chytali len veľmi striedmo. Aj keď sme ich našli, vôbec na nič nereagovali. A keď sme stretli našich kamošov Chrisa s Majom, ktorí tiež nič nechytili, vedeli sme, že je zle. Lebo my hovoríme, že oni chytia zubáča aj v studni. No napriek týmto nepriaznivým informáciám som to bral pozitívne. Vždy vravím, že keď sa chytá menej rýb, je dobrá šanca na dobrý výsledok, pretože záleží na každej rybe a správne zvolených rozhodnutiach. Dáva to reálnu šancu popasovať sa s tými najlepšími! Lebo ak by chytali všetci veľa rýb, tak by to bola len lotéria, kto chytí o pár centimetrov väčšie ryby. A mohlo by sa stať, že aj napriek tomu, že urobíte fullhouse (3 ostrieže, 2 zubáče, 1 šťuka), čo je na Slapoch extrémne ťažké, skončíte niekde hlboko v štartovnom poli.
Takže sme sa nenechali odradiť ani znechutiť a užili si deň voľna, ktorý pripadá na štvrtok, čiže deň pred pretekmi, v spoločnosti „starých“ aj nových priateľov. Lebo tieto preteky nie sú iba pretekmi, ale je to aj spoločenská akcia, kde sa stretneme s kamarátmi, ktorých inak počas roka nemáme šancu stretnúť. Dopriali sme si pečené prasiatko, pokecali a tešili sa na piatok, keď to všetko vypukne...
Desiatky člnov na plný kotol
Skoro ráno, ešte za tmy sme už boli v lodenici, kde sa to hemžilo ako na mravenisku. Kontrola člnov, vyfasovanie nálepiek na meter a boli sme pripravení vyraziť. Ideme na štart v komfortnom časovom predstihu, sonary sú zapnuté, motor si pradie a zahrieva sa a my si vychutnávame tú elektrizujúcu atmosféru plnú adrenalínu tesne pred štartom. Viete si predstaviť, keď naraz vyrazí takmer 80 člnov na plný kotol? Je to čisté šialenstvo, ale krásne! My už vieme, čo nás čaká, a tak si strategicky vyberáme čo najbezpečnejšie miesto. Nemá zmysel riskovať životy a zdravie nás ani iných. Ale sú tu aj nováčikovia a tí ešte nevedia, čo ich čaká. Určite si to tiež užijú, keď sa to zomelie sprava aj zľava. Sledujem čas. „Minúta do štartu,“ hlásim Paľovi, „A ideš!“ Vyrazili sme, je to divoká jazda ako vždy. Najrýchlejšie člny, ktoré letia pred nami, narobia vlny a niet kam uhnúť, takže si občas aj poskáčeme. Prvé nami vytypované miesto je voľné, Paľo spomaľuje a kotvíme.
Veľmi dôležitá ryba
Prvé hody neprinášajú žiadnu reakciu. Ryby sme ani len nevideli. Nevadí, nemá zmysel ďalej márniť čas, balíme a presúvame sa na ďalšie miesto. Keď tam prichádzame, vidíme, ako jeden tím práve podobral šťuku. Hmmm, tak tí to majú dobre rozbehnuté, hneď takto na začiatku pretekov mať najťažšie loviteľnú rybu na Slapoch je pecka! Presúvame sa popri nich ďalej a skúšame to aj my. Netrvá dlho a Paľo hlási prvú rybu – reflexívne beriem podberák a prvá bodovaná ryba je naša. Ostriež, tak do 30 cm, nič svetoborné, ale prvá ryba na pretekoch je vždy veľmi dôležitá. Jednak kvôli morálke, ale hlavne opadne tá prvotná nervozita. Fuuu, super, prvé body sú doma, ideme ďalej!
Prvá šťuka na Slapoch!
Ďalších pár hodov sme bez záberu, ale sledujeme, ako ostrieže prenasledujú nástrahu, no nezaberú. Sme tu dobre, ryby tu sú, len treba prísť na to, na čo majú dnes náladu, vravíme si s Paľom, keď zrazu vykríkne: „Mám rybu!“ A potom ešte hlasnejšie: „Šťuka!“ Schmatnem podberák, nestíham ani vysunúť rúčku, nuž takmer ležím na boku člna s rukou natiahnutou na maximum. V tej chvíli mi bolo jedno, či sa namočím. Ak by bolo treba, tak za tou šťukou aj skočím do vody. „Nenechaj ju skočiť,“ vravím Palimu a naťahujem sa ešte viac. Nesmieme ju stratiť. Paľo ju priťahuje nad podberák a je tam! Je naša, veľmi sa tešíme, sme v eufórii radosti: „Konečne, naša prvá šťuka chytená na pretekoch na Slapoch!“ Pokiaľ chcete pomýšľať na nejaké dobré umiestnenie, musíte chytiť šťuku. A nám sa to práve podarilo. A bolo to relatívne rýchlo, takže máme ešte dosť času, aby sme spravili fullhouse. Plní endorfínov a adrenalínu pokračujeme ďalej...
Vybavili sme aj ostrieže
Pár ostriežov nám padá. Berú dosť opatrne. Konečne pridávam bodovanú rybu aj ja – ostriež 29 cm. Zrazu, pri prechytávaní sľubných miest, objavujeme v stĺpci vody na sonare húf malých rybiek a vyzerá to tak, že popri nich stoja ostrieže. Paľo pomocou live sondy dohľadá ostrieže a precíznymi hodmi ich aj chytá. Ostrieže máme vybavené. Balíme, meníme nástrahy a presúvame sa na zubáčové miesta.
Každá minúta sa počíta
Prelovili sme niekoľko osvedčených miest, no žiaľ, bez akéhokoľvek kontaktu. Zubáče sú úplne „vypnuté“. Čas pokročil, preto sa rozhodujeme urobiť si prestávku a ušetriť čas. Fičíme do prístavu, ešte z pohybujúceho člna skáčem na mólo, pretože musím utekať k organizátorom odpípnuť sa s čipom, až potom sa nám čas zastaví. A každá minúta sa počíta, o čom sa neskôr aj sami presvedčíme. Ibaže, chyba lávky, vôbec som si neuvedomil, že mrholilo a plastové mólo sa zmenilo na šmýkačku. Takže som sa v celej svojej kráse pekne strepal na móle. Našťastie to bolo bez ujmy na zdraví, takže po odpípnutí môžeme už pokojnejšie vyviazať čln, dať si obed, oddýchnuť si a premyslieť čo ďalej.
Podľa informácií sa chytá veľmi málo zubáčov a už prestali brať aj ostrieže, takže máme celkom dobrý základ, akurát to potrebujeme potvrdiť zubáčmi. Rozhodujeme sa investovať ešte pár hodín do večerného lovu zubáčov. Možno sa pohnú.
Nestalo sa tak a stále nám chýbajú 2 zubáče. Dúfali sme, že dáme aspoň jedného v prvý deň. Ostáva nám ešte niečo cez 6 hodín lovu na druhý deň. Uvažujeme, ako s ním naložiť. Pokúšam sa dostať k nejakým informáciám, kde a kedy sa chytilo najviac zubáčov. Na základe toho dáva Paľo návrh urobiť nečakaný ťah... Prekvapujúce je to aj pre mňa, v hlave mi to šrotí, diskutujeme a – súhlasím. Ideme do toho! Hop alebo trop, jednoducho all in ako v pokri. A buď to vyjde, alebo nie.
Naša taktika? Neštartovať!
Ráno ideme dať čeknúť čln, nalepiť novú nálepku na meter a... A odchádzame na ubytko. Áno, čítate správne, odchádzame na ubytko, rozhodli sme sa neštartovať hneď ráno. Čo s údivom a nepochopením sleduje väčšina štartujúcich posádok. Deje sa to, čo sme očakávali – drvivá väčšina člnov ide rovnakým smerom. Bude tam riadny pretlak. Ostáva len dúfať, že ryba ešte zrána nebude taká aktívna a tímy si minú svoj čas a budú musieť uvoľniť miesto. Ako na ihlách sledujeme online prenos výsledkov... Uplynuli dve hodiny a zatiaľ tie úlovky nie sú nijaké svetoborné. Chceme štartovať zhruba o 11.45 tak, aby nám čas chytania vyšiel do 18.00 hod.
Blíži sa náš čas, vyšlo slniečko, a tak idem do auta pozrieť do našich železných zásob, či tam nenájdem niečo, čo by mohlo pri tomto slniečku fungovať, keďže zatiaľ naše tutovky nepriniesli žiadnu reakciu. Našiel som dve farby, ktorým verím, z toho z jednej máme už len jeden kus. Beriem ich so sebou a odchádzame. Paľo šomre, či toho máme málo... Nemáme, máme toho viac než dosť, ale niekedy proste treba poslúchnuť svoj vnútorný hlas. Je 11.40, sme pripravení, motor beží, čln odviazaný.
Idem k chalanom odpípnuť a nastavujem si stopky, aby sme mali prehľad o vlastnom čase. No ešte predtým u nich pre istotu overujem náš zvyšný čas – 6 hodín a 12 minút. Myslel som, že máme k dispozícii 6 h a 20 minút... Začal som znova prerátavať, kedy vyštartovať, ani neviem prečo, ale chcel som, aby sme končili lov približne okolo šesť päť, šesť desať. Zrazu mi zvoní telefón, Paľo mi už volá: „Ty kde si, čo robíš? Veď už poď, musíme vyraziť!“ Vravím mu: „Zle sme to vyrátali, máme o 8 minút menej.“ „Kašli na to,“ hovorí, „to je jedno!“ No nešiel som, netrpezlivo som odrátaval každú sekundu. Napokon vyrážame.
Zubáče tu sú, ale...
Presun nám trvá takmer 45 minút. Nachádzame sľubné miesto, ryby tu sú, ale nevieme urobiť záber. Presúvame sa a skúšame všetko možné. Nič, stále nič. Vtom Paľo neveriacky vraví: „Asi som mal záber...“ Mení nástrahu, nahadzuje na to isté miesto a je tam. Beriem podberák, žiaľ, zubáčikovi chýba pár centimetrov. Ale konečne zubáč! Skúšame ďalej, no nič sa nedeje. Už sme vyskúšali asi všetko, keď mi padol zrak na tie gumy, čo som zobral z auta. Beriem toho posledného mohykána a chytáme ďalej, nevzdávame sa... Je to ťažké, veľmi ťažké, už nás začínajú bolieť aj chrbty. No ja tej gume verím, hádžem znova a znova... Cítim jemné ťuknutie, takmer len brnknutie o nástrahu – reflexívne sekám. Cítim oťaženie prúta a kričím na Paľa: „Ryba!“ Ihneď povoľujem brzdu, aby sa mi nestala pohroma z Maďarska a neodtrhol som rybu pri člne. Paľo sa ma tiež pre istotu pýta: „Brzdu máš povolenú?“ „Neboj, mám.“ A už pri prvom pokuse, okamžite ako sa zubáč ukáže na hladine, Paľo ho podoberá. To je úľava, konečne máme jedného! Ešte je síce času dosť, no treba nám ešte jedného zubáča, ktorý nám chýba do fullhousu.
Čas letí neúprosne rýchlo a až na pár ťukancov od malých alebo opatrných rýb sa nič podstatné nedeje. Ostáva už len 20 minút, sily ubúdajú, nádej mizne. Nevyzerá to ružovo. No my sa nikdy nevzdávame a bojujeme do posledného hodu. Paľo sa ma pýta: „Nepresunieme sa na to miesto, kde sme začínali? Tu sme už dosť dlho a nič. Bolo tam predsa dosť rýb...“ To veru bolo, ale presun nám bude trvať minimálne 7 minút, takže na lov už veľa času nezostane. „Čo je lepšie? Presúvať sa alebo využiť všetok čas už len na chytanie?“ nahlas rozmýšľame. Práve v tej chvíli na člne povyše nás chytili zubáča. Kde je jeden, bude ich viac. Je rozhodnuté, ostávame! Videl som, že nahadzovali smerom na voľnú vodu, tak to tam skúšam aj ja.
„Je to tam!“
Tik-tak, tik-tak, čas letí a už ostáva len pár minút. Skontrolujem 360-ku a vidím skupinku rýb plávajúcich naším smerom. Nahodím tam, pár otočiek kľučkou a zase len také nepatrné pristavenie nástrahy, zásek a hlásim rybu. Paľo berie podberák, vysúva rúčku podberáka na maximum, aby rybu dostal čo najrýchlejšie do podberáka. Vieme, že toto je naša posledná šanca a nesmieme ju premárniť. Opatrne dvíham rybu ku hladine a len čo sa objaví jej silueta, Paľo ju podoberá a je to zubáč a je náš! „Je to tam!“ tešíme sa a radujeme. Máme náš prvý fullhouse na Slapoch! Kamaráti Andrej a Braňo z člna povyše sa tešia s nami a gratulujú nám. No nie je čas na oslavy, musíme rýchlo zdokumentovať náš úlovok a poslať ho do centrály, aby prišiel načas. Všetko je ok a teraz si už môžeme vychutnávať našu radosť...
Nestratení Slováci bodovali
Únava zrazu zmizla, telo zaplavujú krásne emócie a pocit šťastia. Urobiť fullhouse tu a v tejto konkurencii, čo sa tu vždy zíde, je pre nás veľký úspech. Veď okrem iných tu štartujú aj víťazi WPC v Holandsku Radek Filip a Martin Štěpka, česká reprezentácia v prívlači z člna, účastníci pretekov Predatortour v Holandsku a ďalší. A my sme tu raz, maximálne dvakrát do roka na tejto vode. Už len dúfame, že to bude stačiť aspoň na TOP 10 umiestnenie. Keď prichádzame do centrály odpípnuť sa, všetci nám gratulujú a tam sa dozvedáme, že to nebolo „o päť minút dvanásť“ ale „o tri“! Veru, je to neuveriteľné, ale je to tak – tri minúty pred vypršaním nášho času som chytil toho tak potrebného druhého zubáča na fullhouse. Nakoniec z toho bolo krásne 7. miesto a druhý najlepší tím zo Slovenska, pretože tento rok sa kráľmi jazera stali tiež Slováci, bratia Jozef a Martin Martinakovci. Druhé miesto obsadili Václav Klauz a Josef Tříska a na treťom mieste skončili otec Jan Bohuněk so synom Jiřím. Cenu za najväčšieho zubáča si takisto odniesli Slováci Gabriel Beňo a Martin Gáblovský.
Nevzdávať sa a bojovať až do konca!
Keď si to tak rekapitulujem, tak je zrejmé, že úspech veľakrát tvorí synergia mnohých faktorov: správne zvolená taktika, výber miesta a nástrahy (mimochodom obidva zubáče som chytil na tú istú gumu, z ktorej sme už mali len jeden kus), časový manažment (lebo ja som si až potom uvedomil, že keby som tam nebol „zdržiaval“ náš štart do druhého dňa, tak presne v tom čase, keď som chytil toho druhého zubáča, by sme už neboli chytali), tímový duch, neoblomnosť, vytrvalosť. A hlavne sa nesmiete nikdy vzdávať a musíte bojovať až do konca! No a k tomu všetkému potrebujete aj kúsok šťastia a mať svätého Petra na svojej strane. Bolo to krásne a skvelé ako vždy. Treba za to poďakovať organizátorom Jiřímu Koláčkovi a Jaromírovi Liškovi aj ich tímu. Gratulujeme víťazom! O rok sme tu zas.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
