Keďže počas jari a začiatku leta som striedal jednu rybačku za druhou, bolo načase odložiť na chvíľu prúty do skladu a užiť si trochu bežného nerybárskeho života. Vyslovene som si doprial „prázdniny“...
info
Kategória: Sumčiarina
Vyšiel v čísle: NOVEMBER 2023
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 48
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 16.05.2024.
Začiatkom augusta mi začalo chýbať všetko to, prečo k tej vode chodíme, a tak som postupne začal opäť tráviť čas pri mojich obľúbených riekach. Asi som takpovediac vyšiel z cviku, lebo prvé výpravy boli bez úspechu a sumce vyslovene kašlali na mňa.
Zasa v rybárskom nasadení
Zlomilo sa to až zhruba po dvoch týždňoch, keď sa mi konečne podarilo (paradoxne už počas balenia vecí – v nedeľu na pravé poludnie) zdolať pekného sumca. Vyhecovalo ma to natoľko, že som išiel k rieke aj ďalšiu noc z pondelka na utorok. Počasie ukazovalo výstrahu druhého stupňa pred silnou letnou búrkou, z mojich skúseností ideálne počasie na sumce. Búrka naozaj prišla hneď potom, ako sme s parťákom Šaňom dorobili trhačky a chytila nás práve v tej chvíli, ako sme vystupovali z člna. Takže narýchlo nahádzať veci do jedného auta a z druhého urobiť bivak na kolesách – len pre zaujímavosť, bolo tesne pred 22.00, čiže už celkom tma. Asi aj preto si Šaňo nevšimol, že zabudol zatvoriť okno spolujazdca... Zistil to až ráno s konštatovaním: „Ja som vedel, že ho niekde pokrstím.“ Bolo to totiž úplne nové auto.
Noc sa niesla v znamení prívalového dažďa a bleskov, ktoré osvetľovali oblohu tak, že miestami sme mali pocit, že je deň a voda sa v priebehu noci nielen rapídne zdvihla, ale aj prikalila. Záber vyslovene visel vo vzduchu a aj prišiel! Len škoda, že kým sme pribehli k prútu, sumec rybku pustil. Nadránom prestalo pršať a za svitania som išiel s člnom na vodu skontrolovať rybky. Môj vrchný prút bol kompletne zamotaný v obrovskom trse plávajúcej trávy a rybka bola strhnutá. Montáž som rozmotal, trávu uvoľnil a vrátil sa na breh, respektíve do sieťky po nástrahovú rybu. Naschvál som nenapísal rybku, lebo jediné, čo bolo v tej mojej plávajúcej sieťke – Madcat Floating Bait Station – bol nosáľ s dĺžkou presahujúcou 40 cm. Nie som zástanca veľkých nástrah, ale v tejto chvíli som nemal na výber, tak som ho tam vyviezol.
Ulovený sumec a vylovená Lola
Po návrate na breh som hneď začal točiť video o tom, ako v noci stúpla voda, ktorá nás takpovediac vyplavila (video nájdete na mojom FB profile), keď vtom som uvidel, ako sa prút narovnal, čiže praskol trhací silon. S nepublikovateľným slovníkom idem k prútu a nahlas nadávam na toho nosáľa, že to odtrhol. Utiahnem cievku, začnem navíjať a dlho som bez akéhokoľvek kontaktu s montážou. Až tesne pod nohami zrazu dostanem totálnu kontru, ryba mi skoro vytrhne prút z ruky a ja v poslednej sekunde ako-tak povoľujem brzdu navijaka. Kričím na Šaňa, že to neodtrhol ten nosáľ – mám sumca! Ešte šťastie, že je tu so mnou, lebo sám by som si neporadil. Sumec pri výpade podplával konštrukciu starého móla a mne nezostáva iné, než počkať, kým Šaňo v člne obopláva spadnutý strom z nášho brehu a príde po mňa, nech nastúpim a ideme spoločne zdolávať z člna.
Svätý Peter stojí na mojej strane a postupne sa mi darí uvoľniť šnúru z podvodných prekážok, no kým ja uvoľňujem, sumec si berie stále viac a viac šnúry z navijaka. Aj preto musíme ísť viac ako 100 metrov za ním dolu po prúde rieky, kde sa nám ho podarí konečne zdolať. A vtedy príde veta, pri ktorej som skoro vypadol z člna... Šaňo mi hovorí: „Teraz sa pomaličky otoč a nezľakni sa...“ V strede rozvodnenej rieky vidím len maličkú hlavu mojej plávajúcej minijazvečíčky Loly, ktorá vyslovene nezvládla, že sme ju nezobrali so sebou do člna a skočila do rieky a išla nás hľadať. Takže motor na plný výkon a ideme jej naproti...
Chvalabohu, všetko dobre dopadne a do tábora sa doplavíme v plnej zostave aj so sumcom, ktorého dĺžka je 170 cm. Rýchlo urobíme zopár fotiek, sumca pustíme a ideme baliť všetky tie zmoknuté a zablatené veci.
Talianska rybačka s dovolenkou
V kalendári je posledný augustový deň – ideálny termín na útek zo Slovenska pred prvým školským týždňom, keď sa totálne upchajú všetky bratislavské cesty. A kam inam utiecť než do Talianska. Tentoraz to však nie je klasická výprava rovno za sumcami, ale dovolenka a rybačka v jednom. Nielen ja, ale aj moji rodičia milujú Taliansko a svedčí o tom aj to, že tam trávia letnú dovolenku už šestnáste leto v poradí, a to akurát v tomto termíne. Takže s parťákom Maťom, ktorého som vám spomínal v prvej časti tejto trojdielnej série, nakladáme do auta okrem rybárskych vecí aj plavky, uterák a ideme ich pozrieť. Keďže začíname pri mori, prvýkrát neberiem so sebou zo Slovenska žiadne nástrahové rybky (čo sa neskôr ukáže ako veľká chyba).
Večer okolo 21.00 parkujeme pri apartmáne rodičov neďaleko Benátok a hneď po zvítaní si to namierime do miestnej pizzerie, aby sme si „odfajkli“ prvý cieľ tejto výpravy – dať si dobrú miestnu pizzu. Po návrate do hotela mi mama hovorí: „Idem vám rozložiť sedačku, však tam sa vyspíte...“ – Moja odpoveď: „Myslíš, že budeme spať na rozkladacej sedačke, keď máme v aute pohodlné rybárske postele?“ Ani sa nenazdá a my už máme postele na ich priestrannom balkóne a unavení z cesty zaspávame.
Ráno začíname kúpaním v mori (odfajknutý druhý cieľ tejto výpravy) a v dovolenkovej atmosfére, ale keďže ani ja, ani Maťo nie sme práve fanúšikovia vylihovania na pláži, tak vydržíme ledva do obeda. Hovoríme si, čo ďalej a zhodneme sa na odpovedi – poďme chytať! Takže dáme si s našimi ešte obed, poďakujeme im za nocľah a ideme ďalších 150 km nižšie na miesta, kde sa nám na jar darilo pochytať pekné sumce.
Hľadáme miesto a chytáme nástražky
Po ceste sa zastavujem v jednom meste, kde viem, že by sa mohli dať nachytať nástrahové rybky. No pomyselné trápenie, čo sa týka nástrah, práve začína. V minulosti sa tu dali na počkanie nachytať karasy, no tentoraz sú pri chuti hlavne pleskáče, pri ktorých sa bojím, že aj napriek vzduchovému okysličovaču neprežijú cestu na miesto v tom extrémnom teple, ktoré tu panuje. Zopár ich dávame do vedra, zapíname motorček na vzduch a ideme ďalšiu zhruba hodinu na miesto, kde chcem začať loviť. Leto v Taliansku znamená nielen horúce počasie, silne prehriatu vodu, ale hlavne zarastenie bežných miest na lov. A platí to aj teraz. Miesto, kde na jeseň bežne chytávam, je totálne zarastené trstinou a doslova neexistuje. Nevadí, ideme o kúsok ďalej, ale všade je to rovnaké. Aj preto končíme na úplne inom úseku, ako som pôvodne chcel, akurát ma trošku štve, že kým sa rozložíme a dochytáme nástražky, slnko zapadá a ja robím trhačky už potme, takže to na vode trošku plaším. Asi aj preto nemáme prvú noc ani záber a ráno sa budíme do úplne veterného dňa.
Balíme a ideme ďalej...
Nárazový vietor je taký silný, že šnúry doslova pískajú, vibrujú a s udicami to vyslovene „mixluje“. No napodiv okolo obeda prichádza prvý záber a ja zdolávam sumca. Síce juniora, ale niekde treba začať. Na večer sa vietor utíši a noc prináša zábery, len škoda, že všetko sú sumce do 140 cm, väčšieho sme sa nedočkali. Práve preto ráno balíme a ideme na väčšiu rieku, kde čakáme o trochu nižšiu teplotu vody (kanál mal 27,5 stupňa Celzia). Lenže všade je to úplne rovnaké, miesta sú zarastené a aj keď nájdeme niečo vhodné. Po chvíli sledovania hladiny si všímam, že odumiera vodná vegetácia a po rieke sa plavia obrovské trsy trávy a buriny, čo vyslovene znemožňuje lov.
Ciele výpravy úspešne plníme
V aute trávime viac ako 5 hodín, najazdíme 230 km, kým skončíme o pár kilometrov vyššie, ako sme to ráno zbalili. Prvé, čo ide do vody, je feeder, kvôli nástrahám, lenže tie vôbec nespolupracujú, respektíve nie je možné sa prechytať cez premnožené sumčeky africké. Aj preto mi nezostáva nič iné, než vyviezť karasy, ktoré sa vozili 5 hodín v aute a sú mierne pridusené. Nálada nie je úplne najlepšia, ale prúty sú vo vode a šanca tam je. My si ideme odfajknúť predposledný cieľ tejto výpravy, a to uvariť si špagety s morskými plodmi v paradajkovej omáčke, zasypané pravým talianskym parmezánom. Podarilo sa nám to tak perfektne, že sa oblizujem ešte aj teraz, keď to píšem. No a zostal už len posledný cieľ – chytiť pekného sumca...
Okolo pol štvrtej v noci mi prichádza pekný záber na ľavý prút a po záseku cítim, že toto by mohla byť pekná ryba. Aj je! Za klasického sprievodného štekania mojej Loly zdolávam konečne rybu, ktorá je odmenou za to všetko, čo nám na tejto rybačke nešlo, či už nástrahy alebo hľadanie miesta. Pôvodný plán bol, že zostaneme do nedele (je piatok), ale vyslovene sa trápime. Sme spálení od slnka, v sobotu má byť jasno 34 stupňov, nemáme nástrahy – takže pri rannej káve sa zhodujeme na jednom – stačilo, poďme domov a o dve hodiny sme už na diaľnici smerom na Slovensko. Vrátime sa, keď sa trošku ochladí a niekto si dá tú námahu, že tie klasické bežné miesta aspoň ako-tak vykosí...
Prichádza to pravé obdobie
Pre zaujímavosť, počas tejto rybačky sme naozaj najazdili popri riekach, kde bežne lovia nielen domáci, ale aj množstvo našincov, iksypsilon kilometrov, ale nestretli sme jedného jediného sumčiara. To tiež asi svedčí o tom, že ešte bolo zavčasu na klasickú sumcovú rybačku v Taliansku. Prichádza však jeseň, to pravé obdobie na veľké sumce! Držím palce všetkým, čo vedia opustiť svoju komfortnú zónu len kvôli tomu, aby si zmerali svoje sily s pomyselným kráľom našich európskych riek – sumcom.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
