Poviedka - Systémové riešenia
nezadaný
31.10.2024 (11/2024)
0
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: NOVEMBER 2024
Počet strán v magazíne: 1
Od strany: 97
Článok si môžeš prečítať zadarmo.
Konečne zavítala do našich končín jar. Opatrne chodím okolo potoka, voda je ukážkovo priehľadná. Vidím každú skalku, do každej hlbočinky. Očami prehľadávam brehy potoka, kde sa už začínajú vytvárať plantáže mladého medvedieho cesnaku a vzduchom sa šíri jeho typická vôňa. Páčia sa mi takéto prechádzky, páči sa mi, že z brehov zmizli plastové fľaše. Dôkaz, o systémovom riešení. Asi existuje. Nepáči sa mi, že nevidím ryby. Ani malé, ani veľké, žiadne. Kam počas zimy zmizli? Záhada. Rybárska sezóna klope na dvere, ale bez rýb? Chmáry z čela mi rozohnala rybárska cisterna, ktorá ráno zastala na brehu potoka. Sezóna je zachránená! No nie tak úplne. Tých pár dúhakov, ktoré sa dostali do vody, poslúži len na chvíľkové ukojenie abstinenčných chúťok milovníkov rybacieho mäsa. Za týždeň už rybu v potoku neuvidím. Tak sa aj stalo. Chcelo by to iné riešenie, tiež systémové. To teraz často počúvam z úst predstaviteľov rôznych ministerstiev, ochranárskych združení...
Všetci chcú riešiť veci systémovo. Tak nádejne to znie. Už len veriť, že príde. Prišlo. V deň začiatku lovu na mimopstruhových vodách zastavila pri kamennom moste nenápadná dodávka. Z rybárskej liahne sa do potoka dostala násada pstruhov. Červeno bodkovaných. Nemali ešte lovnú mieru a tým sa úžasne zvýšila ich šanca na aklimatizáciu a prežitie. Tak nejako som si predstavoval to riešenie. Do konca augusta dorastú, zvyknú si, naberú potrebné skúsenosti. Na budúcu sezónu budú pripravené.
Každý deň nazerám z mosta, prepočítavam. V úseku pod mostom sa ich usadilo desať. Sú ako moje deti. Rozoznám ich už na pohľad, viem, kde sa ukrývajú, keď ich niekto vyplaší, pozorujem, ako sa dvíhajú ku hladine za vyletujúcim hmyzom. Teší ma aj ako rastú. Potok nie je až taký úživný, tak občas vypomôžem. Zopár červíkov denne z malej kompostárne im evidentne prospieva. Dokonca, keď príde čas, už na mňa čakajú. Tak, ako kedysi pstruhy pod mostom na železničnú stanicu v Ružomberku.
Konečne september. Dočkali sa deťúrence v plnom zdraví, v skvelej kondícii. Na moste sa zastavujú deti s rodičmi. „Aha, pstruhy,“ hovoria hrdo rodičia a spoločne nadšene híkajú. Aj mňa to teší, veď kde dnes môžu pozorovať – smelo ich môžeme nazvať – divoké pstruhy potočné. Ten večer som postál na moste trochu dlhšie. Hovoril som si: „Ty starý skeptik, vidíš, dá sa to.“ Mesiac bol práve v splne, strieborné svetlo dopadalo na vodu, všade naokolo vládla pohoda. Zrazu, nečakane sa z výšky ozval strašidelný škrek, trikrát za sebou. Nebolo to viac ako päťdesiat metrov od nás. Nevidel som pôvodcu toho zvuku, ani som nemusel. Dôverne som ho poznal. Pterodaktyl. Žartujem. To volavka sivá sa takto ozýva počas letu. Ako šedý tieň smrti a posol zlých správ pre ryby bola tu. A bola hladná. Tajne som dúfal, že smeruje k blízkym rybníkom, kde je rýb dostatok, kde som ju už párkrát zahliadol.
Celú noc som sa prehadzoval, ráno veľmi zavčasu som utekal k mostu. Moja nočná mora sa naplnila. Od vody vyletel veľký sivý vták, o pár metrov vyššie druhý. Nemýlil som sa. Ten najelegantnejší predátor rýb z vtáčej ríše, so smrtiacou pružinou v krku, s neomylným dlhým zobákom a nádhernými dlhými nohami, si prišiel vybrať výpalné. Dokonca dvaja, čo znamená dvojnásobnú pohromu. Pri rannom sčítaní som skončil pri päťke. Hádam už zajtra neprídu, aj toto mi napadlo. Prišli a pod mostom som po dvoch dňoch konečne objavil jediného preživšieho pstruha, toho najmenšieho z celej partie. Dal som mu meno. Robinson z vyžratého potoka. Potok ostal na chvíľu tichý a bez rýb, teda okrem toho jedného. Bolo ho však veľmi ťažko objaviť, dlhý čas ostával ukrytý a ukazoval sa, len keď vyrazil na lov. Do konca pstruhovej sezóny zostávalo rybárom už len 14 dní. Riešenie takejto situácie je už zaužívané takmer vo všetkých pstruhových revíroch. Dúhaky. Jedine tie dokážu zachrániť situáciu, ukojiť lovecké pudy. Zrazu ich pod mostom plávalo zo dvadsať. Tučných, vypasených, poplašených. Robinson zaliezol kamsi do koreňov, len aby mal pokoj. Dúhaky lietali po potoku ako divé, raz hore, raz dolu. Medzi nimi stál rybár, vystresované ryby mu plávali okolo nôh a on ich doslova a do písmená podsekával. Tiež riešenie. Večer nasledovala ešte prechádzka popri vode, že ako dúhaky, či sa už upokojili. Prekvapil ma šplechot ako na kúpalisku. Nestihli. Prekvapene som hlesol. Vydra.
Na druhý deň som sa dozvedel celú pravdu. V podstate deň po dúhakoch pustili do potoka dve vydry. Kto asi? Ráno bol potok znovu prázdny. Nie tak úplne, spod koreňov jelše vyplával náš Robinson, jediný preživší salmonid v miestnom potoku. Jediný výsledok našich „systémových riešení“. Azda sa na jar ešte uvidíme, kamarát. Budem ti držať palce, Robinson.
Viliam HUSÁR
PrihlásenieRegistrácia 
