Moje posledné stretnutie s hlavátkou ma prinútilo zobrať do ruky pero a dať na papier pár príhod, ktorých som bol svedkom a ktoré ma utvrdili v presvedčení, že našim vodám naozaj kraľuje výnimočný a úctu zasluhujúci dravec.
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: DECEMBER 2008
Počet strán v magazíne: 2
Od strany: 64
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Mojou najmilšou relaxačnou činnosťou je zobrať muškársky prút, zašiť sa na ostatným ľudom utajené, najlepšie neprístupné miesto, buď na Hrone alebo inej muškárskej vode a tam obrábať rieku. Do sýtosti sa zabávať s lipníkmi, jalčekmi, pstruhmi, medzi ktorými sa pritrafí aj hlavátka. Tie menšie do 50 centimetrov sa chytia pomerne často, tie nad 70 cm občas, ale vždy je to obrovský zážitok. Tak si na niektoré skúsim spomenúť.
Vydarený zlodejský útok
Keď mal môj syn šesť rokov, začal som ho zaúčať do tajov muškárenia. Najradšej sme chodili do Predajnej k železničnej stanici okolo cestného mosta. Tam som mu naviazal Pastorekovu bieloriťušku, tenučkú, zo zlatým krúžkovaním a kohútim golierikom, v tej dobe neodolateľnú pre domáce lipne. Aj tentoraz fungovala bezchybne. Lipne sa vešali jeden za druhým, radosť pozerať.
S úľubou a hrdosťou otca som sa díval na mladého muškára a tešil sa s ním pri každej zdolanej rybe. Postupne sme sa dostali pod most, kde sa rieka po ľavej strane zlievala do silného prúdu. Aj tam boli. Postavil som nádejného lovca na kraj prúdu, na vyčnievajúci ploský kameň a o chvíľočku sa na konci zmietal taký 25 cm lapaj. Potajomky som ho jedným očkom sledoval.
Mladý muškár sa s rybkou príliš nepáral, krútil rúčkou navijaka o dušu, lipeň ťahaný toľkou rýchlosťou nadskakoval po hladine v desaťcentimetrových žabkách; už som chcel zakročiť, keď som zaúpel. Meter za podskakujúcou rybkou sa hnal tmavý tieň. Bolo to veľmi rýchle, lipeň sa zmietal tesne nad hladinou, mladý už mal rybu pod skalou,
na ktorej stál a práve nadvihoval špičku udice. Vtom sa hladina roztrieštila, tmavá, rozmazaná farba nedefinovaného rýchleho tieňa dostala jasné kontúry, obrovská hlava s krutými očami a medeným telom schmatla ťažko skúšanú rybku do papule. Voda vyšplechla za miznúcim dravcom, mladému od ľaku vypadla udica z ruky, voda sa zavrela, ostalo hrobové ticho.
Boli sme takí prekvapení z toho útoku, že padnutú udicu nám rieka skoro zobrala ako cenu za poskytnuté divadlo. Samozrejme, keď som navinul šnúru, na konci už nebolo ani mušky, ani lipníka a ani hlavátky. Toto nazývam vydarený zlodejský útok. Vydarený dvojnásobne, lebo od tej doby som už Viliho na ryby nedostal, radšej zvolil relatívne bezpečnejší počítač. Možno to bolo nakoniec aj dobre, lebo dvaja rybári v rodine sa rovná pohrome.
Rútiace sa torpédo
Bývajú aj nevydarené útoky, to vtedy, keď sa rybe nepodarí muškárovi rybu uchmatnúť. Keď natrafí na majstra. To som pozoroval na majstrovstvách Slovenska v 2003. Na štande chytal Mišo Krebs a ja ako vďačný divák som zo železničného násypu sledoval ako sa mu darí. Výhľad som mal prenádherný a aj pretekár sa snažil. Karta mu išla, spoza prúdu ťahal striedavo raz lipňa, raz duháčika.
Znovu záber, Mišo opatrne priťahoval zmietajúcu sa rybu, keď sa to stalo. Z mojej provizórnej tribúny na koľajniciach Horehronskej magistrály som mal o situácii perfektný prehľad. Zhruba desať metrov po prúde sa odo dna odlepila obrovská ryba. S chvejúcimi sa prsnými plutvami, pomaly ako teplovzdušný balón stúpala ku hladine, kolmo nahor na úroveň zdolávanej ryby, zrejme ju navigovali signály, ktoré vydávalo na frekvencii
„ide o život“ trepotajúce sa telo ryby.
To už sme ju spolu s rozhodcom zreteľne registrovali a náš varovný výkrik smerom k pretekárovi vyprovokoval akciu. Hlavátka prudko mykla chvostovou plutvou, chvenie a pátravý pohľad boli preč, stratili sa vo víre špliechajúcej vody plnej bubliniek... Zrazu to bolo torpédo rútiace sa tesne pod hladinou smerom k pretekárovi. Ten už tiež dravca zhliadol a bleskovo reagoval. Netradične.
Začala sa nadhadzovačka ako s baseballového partesu. Pstruh vyletel nad hladinu, bezprostredne pod ním sa mihla hlava dravca, tesne minul podberák kymácajúceho sa pretekára, čľupol nazad do rieky k Mišovým nohám. Ten, obávajúc sa o cenné body, ktoré znamenal úlovok v podberáku, opätovne naslepo prudko švihol ľavicou, tentoraz pod hladinu. Pstruha sa mu podarilo pridvihnúť späť na čerstvý vzduch, ale to už dravec útočil znovu a v plnej rýchlosti sa obtrel o kolená lovca, hlavou buchol do sieťky podberáka až pstruhovi vyrazil dych. Keď aj celkom nie, tak určite ho omráčil a naprázdno zmizol späť za skalou.
Tak o túto rybiu zlodejku sa beznádejne snažím už tretí rok, viem že tam potvora stále žije, pretože sporadicky uchmatne rybu a roztrasie kolená nič netušiacemu muškárovi. Možno tento rok. Zatiaľ však môjmu prvému nájazdu odolala.
Pažravá ako môj pes!
A bývajú aj také útoky, keď pažravá ryba vyslovene doplatí na svoju odvahu. Keď natrafí na pripravený tím. To sa stalo teraz na II. lige v Spišskej Belej. Do pretekov som vyfasoval silný prúd, končiaci tichou jalcovou vodou; nádherné miesto, keby som bol ryba, chodil by som tam na „all inclusive“. Konečne som mohol vyskúšať novú udicu Thomas and Thomas, so štvorkovou akciou, krásnou na pohľad, s vynikajúcimi vlastnosťami, rýchlu ako blesk, s priehľadnými očkami, nádhernou rúčkou z višňového dreva, na desať metrov voňajúcou novotou. Nádherný kúsok.
Spokojne som si vychutnával pohyb kĺzajúcej sa šnúry pomedzi očká. „Thomasík“ bol nielen nový, ale aj úspešný. Postupne som z prúdu dostával lipňa za lipňom, takmer žiadne ryby mi nepadali, bodovačka sa utešene plnila, keď mi môj rozhodca Braňo oznámil, že kolegovi z družstva sa podarilo chytiť dve hlavátky. Nie veľké, také trubice, ale hlavátky. Tak mu vravím a, samozrejme, žartovným tónom: ,,Ja to teraz zaklincujem poriadnou kravou a bude!“
Jasné, že som myslel na niečo výnimočné. Od môjho výroku prešli presne tri minúty. Vrátil som sa na začiatok štandu, kde sa plytká voda jemne čerila, následne splietala v drobných vrkôčikoch do prudkého pletenca. Tam sa dali očakávať najnáročnejší a nenásytní rekreanti. Na trinástkovom prívese sa hojdali dve mikronymfičky, jedna červeno prekrúžkovaná, druhá do zelena hrajúca blýskavo lametková. Nedočkavo zmizli pod hladinou, pripravené zaťať ten svoj pazúrik do prvej rybky, ktorá sa naskytne.
Naskytla sa takmer okamžite. Preletela mi popod nohy, neohrozene, úplne ma ignorujúc, pažravo ako môj pes na viedenský párok sa vrhla na tú zelenú blýskajúcu „pochúťku“.
Krátko som zasekol a potom oznámil Braňovi:
,,A mám ju.“
,,Čo máš?“
„Hlavátku“ – odpovedal som, skrývajúc triašku, čo sa ma zmocnila.
„Veľká?“ - spýtal sa arbiter.
„Vyzerá pekne.“
Po tomto dialógu už mi čas na debatu neostával. Ryba to zatiahla do najhlbšieho prúdu, najdravšej riavy a pomaly sa drala hore vodou. Evidentne nepoznala to naše suchozemské, že proti vetru sa... nedá. Moje šťastie, jej osudná neznalosť. Vtedy už dobehol aj ďalší divák zo susedného sektoru. Videl, že sa deje niečo zvláštne.
„Len ju nepusti dolu vodou. Stále musí pracovať“ radil. A tak sme pažravú nechali pracovať. Drela naozaj zodpovedne. Raz som ju s Thomasíkom, ohnutým až k višňovej rúčke a krásnym na pohľad, hnal hore prúdom,
keď sa otočila nadol, staval som sa jej do cesty s rozkročenými nohami a vyskakujúc som kričal: ,,Heš, hore potvora!“
Zrejme to bolo zaujímavé divadlo, lebo Robo, dobehnuvší rozhodca, veľký znalec hlavátok a Popradu, zrazu obrátiac sa na Braňa prehlásil: „Vidíš?! Takto sa pasú hlavátky!“ Vyrástol som po tej hláške o pol metra, a tak som ešte chvíľočku pásol: udicu – bičík som prekladal z ľavej do pravej a opačne, až toho začala byť zreteľne unavená. Menej ťahala, častejšie sa otáčala, až ostala nehybne stáť na kraji plytčiny. Lametková nymfa, pevne zahryznutá v pravej spodnej čeľusti, sa spokojne usmievala. Všetci sme sa usmievali a dôvod na úsmev mala nakoniec aj veľká ryba. Zmerali sme ju a mohla sa vrátiť späť
k svojmu partnerovi, alebo partnerke.
Žijú vo dvojici...
Prečo? Lebo si myslím a už mám také skúsenosti, že hlavátky od určitého veku, dĺžky, hmotnosti, alebo pohlavia, môžete si vybrať, žijú v páre. Väčšinou, ak sa niekde uloví veľká hlavátka, tak v krátkom období sa zvyčajne podarí chytiť ešte jednu. Samozrejme, to nie je dôkaz. V skratke vám poviem, čo sa
v týchto dňoch stalo Kamilovi, a tak trochu to podporuje partnerskú teóriu.
Mojim dobrým kamarátom sa podarilo vyvinúť nový typ šetrného háčika DOHIKU (kúrňava, ako skvelo ázijsky to znie). A tak Kamil naviazal pár mušiek a šiel potvorky pokrivené testovať. Testuje jedna radosť, lipeň strieda lipňa, tiež im to znie japonsky, keď pomoc na testovanie, ktoré sa jej veľmi páčilo, ponúkla aj taká 90 cm hlavátečka.
Trpezlivo si vyčkala, kým Kamil opatrne pustil práve zdolaného lipňa, no nie aby ho zožrala, ale aby vyskúšala nový typ háčika. Postavila sa päť metrov pod rybára, kde predpokladala plavebnú dráhu falošnej podenky. Jej výpočty bolo stopercentné a keď mala mušku nad hlavou, ešte v rýchlosti zdokumentovala zakrivenie špičky háku a opatrne ju schmatla. Predpokladala, vzhľadom na ten tvar, že budú stačiť dve potrasenia hlavou a bude voľná. No aj
po piatom zatrasení cítila, že kontakt s Kamilom stále trvá a dokonca, že je pevnejší.
To zakrivenie evidentne podcenila. Veď aj lipne držali ako prilepené.
Čo teraz? O slovo sa hlásila panika. Rybár, vidiac akú rybu má na dosah a prekonajúc prvé poryvy odporu, začínal mať jednoznačne navrch. No a vtedy sa to stalo. Po boku lapenej ryby sa objavila druhá, väčšia a určite skúsenejšia. Hneď to začala dokazovať. Postavila sa medzi rybára a chytenú družku a snažila sa vlastným telom prerušiť to zákerné, neviditeľné spojenie.
Samozrejme, bez úspechu. Potom zmenila taktiku. Vztýčila sa pred oklamanú,
pri nesprávnom pohybe proti prúdu sa jej stavala do cesty a navigovala ju dole vodou. Neviem, či videla, že lovec sa podopiera špeciálnou, tiež pokrivenou palicou a dole prúdom za nimi nebude môcť s kovovými kĺbmi utekať, bolo by to smiešne, ale aj nebezpečné, no taktika to bola skvelá. Lapená prvýkrát poslúchla, zvrtla sa nadol, sledovaná obetavým partnerom leteli opreteky dolu prúdom, no a to už jemný silon pribrzďovaný rybárovou dlaňou nemohol zvládnuť. Prásk... a bola slobodná. Určite aj navždy vyliečená
z testovania nových rybárskych pomôcok.
Ale teraz buďme múdri. Ako si vysvetliť správanie druhej ryby? Zamilovaná? Inteligentná? Chuť pomôcť? Myslím, že všetko do kopy. Dohiku sa osvedčilo, partner určite tiež. A čo vy?
Stiahnuť článok v PDF formáte.
PrihlásenieRegistrácia 
