Miloš si kompletizuje náčinie na lov sumca a s hrdosťou v hlase oznamuje: „Tento multiplikátor so mnou prešiel už Floridu, s otcom bol v Nórsku, s priateľom v Thajsku, teraz je v Španielsku a do dnešného dňa s ním nikto nechytal. Je to panenský klenot.“ Prút vkladá do novodurovej trubky prichytenej páskou o zábradlie lode. „ Tak táto zostava má hodnotu cez desaťtisíc!“ –pohládza pohľadom svoju udicu. Tá sa v držiaku pretáča a za hlasného čľupnutia mizne pod vodou. Hrozná nadávka uviazla v Milošovom hrdle...
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: DECEMBER 2008
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 6
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Pri odchode z domu stretávam sídliskových chalanov ako sa valia s hokejkami a korčuľami okolo krku na klzisko. Ja nakladám do auta udice a vyrážam s priateľmi na letisko, aby sme posledný októbrový týždeň vyskúšali neskorý lov sumcov v Španielsku. Chcem spojiť príjemné s užitočným, podpísať zmluvu o zapožičiavaní hausbotov na rieke Ebro a popritom využiť štyri dni na rybačku.
Ja tej bosorke verím
Barcelona nás víta teplým slnečným počasím. Sadáme do dácie combi z tunajšej autopožičovne a kritickým pohľadom hodnotíme rumunsko-francúzsky výrobok. Veď kto iný si to môže dovoliť, keď nie chlapci z automobilovej veľmoci zvanej Slovensko. Na GPS–ku som vyťukal cieľ našej cesty, prístav hausbotov Badia Tucana. Plne sa odovzdávame do rúk Andrey, hlasu z navigačného prístroja.
Andrea, naša virtuálna navigátorka, perfektne zvládla výjazd z veľkomesta, bez problémov s nami vykľučkovala z diaľnice na miestnu komunikáciu a tu si v duchu povedala dosť. Keď už sme mali vizuálne na dosah rieku Ebro, tak si postavila hlavu a i napriek nášmu presvedčeniu, že máme ísť rovno, jej hlas z GPS-ka nás hnal do neznámeho kopca. „Chalani, ja tej bosorke verím, určite pozná nejakú lokálnu skratku“- presviedčam priateľov. Nebolo to tak. Po piatich kilometroch sme sa dostali na vrchol kopca, kde nerástli už ani stromy a vtedy som pochopil, že Andrea má skutočný zmysel pre humor. Vypínam prístroj a vychutnávam si ticho bez stáleho neurotického upozorňovania - „prekročili ste rýchlosť!“
Modla pre rybárov
Do prístavu prichádzame tesne pred súmrakom. S loďou sa už vyplávať nedá, tak rýchlo vybaľujeme udice a skúšame chytať medzi zakotvenými loďami. Mário vyťahuje muškárku a je prvý z mojich priateľov, ktorý ma chce presvedčiť, že lov na mušku sa dá skombinovať s ťažkou sumčiarskou výzbrojou. Samozrejme, nie som celkom hlúpy a neverím jeho rečiam o tom, že mušku zje malá ryba, tú potom väčšia a tú zase sumec.
Čuduj sa svete. Po pár švihoch šnúry ponad hlavu dopadá na vodu strímer, za ktorým vyráža malý black bass - ostriežik čierny.
Táto pre nás exotická ryba bola privezená z USA do Španielska v roku 1962. Vraj ju tu vysadili pre pobavenie sa amerických vojakov, ktorí tu mali neďaleko vojenskú základňu.
Tomuto druhu ryby sa na priehrade mimoriadne darí. Prirodzene sa tu rozmnožuje a i keď nedorastá do veľkosti ako vo svojej domovine (20 kg), aj štyridsaťcentimetrový jedinec patrí medzi atraktívne a veľmi vyhľadávané úlovky.
Black bass sa tu stal priam modlou pre niektorých rybárov. Jeho delfínie výskoky nad hladinu a mimoriadna bojovnosť sú veľkým lákadlom pre mnohých športových rybárov.
Fajnový rybársky štýl
Na Ebre sa pravidelne uskutočňujú majstrovstvá sveta v love black bassov. Zažil som prípravu na takéto preteky a môžem povedať, že sa zišla poriadne snobská spoločnosť. Za drahými autami sa ťahali ešte drahšie člny navrhnuté iba na lov tejto ryby. Boli to rýchle zvláštne ploché lode so silnými spaľovacími motormi v kombinácii s elektromotorom. Uspôsobili si ich na rýchle presuny do vzdialenejších kútov priehrady, s možnosťou nehlučného vyhľadávania black bassov okolo pobrežných skál.
Každý čln bol vybavený zabudovanou prekysličovacou nádržkou na
prechovanie ulovených rýb. Za každú pridusenú rybu pretekári dostávali trestné body. Hlavná cena sa pohybovala neďaleko milióna. Jednoducho lov black bassa medzi rybármi je niečo ako golf, alebo jachting medzi športovcami. Títo ľudia tomu prispôsobujú odevy, myslenie, jednoducho je to fajnový rybársky štýl.
A teraz si predstavte mňa, ako kráčam s igelitkou cez kemping a obdivujem parádne vybavenie týchto zahraničných pretekárov. Všade vidieť nášivky a nálepky black bassa (podotýkam, že táto udalosť sa stala v roku 1996). Vchádzam do miestneho sociálneho zariadenia rozdeleného na časť pre umývanie tela a riadov. Sme tu prvý deň a chytili sme štyri pekné black bassy. Jasnačka, že ich musíme ochutnať.
Barbar, čo vypitval vlastných priateľov
Ako tak dočisťujem posledné šupinky, očami nezaujate čítam jeden z desiatok plagátikov polepených po zrkadlách, dverách, stenách, jednoducho všade. Španielsky text mi veľa nehovorí, ale pri čítaní anglického prekladu si zarezávam do prsta. Text: Iba black bass, ktorého pustíš,
ti urobí opäť radosť, alebo – Nezabíjaj svoju hračku.
Prečo práve mňa poslali čistiť tieto hlúpe ryby?! Pohľady pretekárov naťahovali okolo mňa ostnatý drôt, ešte netušiac, že i my budeme raz členmi európskeho spoločenstva. Asi nikdy som tak trápne nemykal plecami a previnilo pozeral do zeme, ako keď som utekal za chalanmi, aby som im povedal, že ja dnes rybu asi nebudem. Jednoducho barbar, ktorý vypitval vlastných priateľov.
Keď Mário vyťahuje z vody na muchu chyteného už desiateho black bassa, tak to už Miloš nevydrží, schmatne môj prút a osedlá ho vobleríkom z limitovanej série Lovec. „Ííííha, nečľuplo“ – zreval. Tento výkrik už viem preložiť. Znamená to: „Peter, tvoj vobler som odtrhol na haluzi.“ Po opätovnom výkriku mu už beriem prút, lebo limitovaná séria sa volá preto limitovaná, lebo je limitovaná. Jasné, že? O minútu už mám i ja prvého ostriežika čierneho. Stačí nahodiť úplne ku kraju, či priam na breh a keď sa nástraha začne ponárať pod hladinu, nasleduje okamžite prudký útok. No v tejto chvíli už Mário kúzli svojou muškárkou a vyťahuje prvého zubáčika.
Je to len náhoda?
Ráno ma posádka pasuje za kapitána a ja vyplávam s hausbotom naprieč celou tridsaťdva kilometrov dlhou priehradou. Cieľom je prístavné mestečko Mequinenza, kde dopĺňame zásoby jedla a pitia. Ak sa dá na priehrade vybrať najhoršia bója, tak mne sa to podarí na prvýkrát. Vyberám poslednú bóju, ktorá je skoro až pod výtokom z priehradnej hydrocentrály na hornej priehrade tiež nazývanej Aragónske more. Voda v tejto časti je príliš prúdna a chladná. Takže okrem škodoradosti z utopenia Milošovej udice nemáme žiaden ďalší zážitok.
Premiestňujeme sa na naše rokmi osvedčené miesto. Rýchle vyvážanie bóji podľa sonaru a už nadväzujeme systém na trhací silon. Peťo preukazuje skúsenosti z pretekania v love rýb na plavák. Chytá jednu nástrahovú rybu za druhou. Alebo je to len náhoda? V každom prípade na bič vyťahuje i tri plotice vážiace cez kilo a jedného poldruha kilového karasa. V tej chvíli mu odpúšťame nákup desiatich balíkoch španielskych keksov, dve kilá cukru a fazule, ktoré vykŕmil do vody, ale platil to z nášho spoločného vkladu na proviant.
Okolie hausbótu sme riadne zamínovali. Kam pozriete, tam sa pohupuje plavák s rybou, na dne sú zas na ťažko nastražené príšerne páchnuce pelety. Z bokov lode vytŕčajú drahé udice, ktorých dojem kazia iba dve starožitné teleskopické haluze. Mário, ako správny muškár, má ich iba požičané. Snáď je všetkým jasné, na ktorú z udíc prišiel prvý záber.
Priznávam sa bez mučenia
Pripomína mi to jednu z prvých rybačiek na Ebre, keď sme po príjazde priamo z áut ponaskakovali do lode a hybaj sa rýchle niekde ukotviť. Za dve hodiny, ktoré zostávali do zotmenia sme vtedy chytili iba jedného kapra a aj ten sa nám zdal vhodný skôr na fotenie a nie ako nástražná rybka na sumca. Mal cez šesťdesiat centimetrov. „Ale poručeno pánu Bohu“- povedali sme si a okovali ho trojhákmi. Vyviezli sme ho nastražiť na najstaršej udici, ktorá nemala ani poriadny navijak, iba staré „kolečko“ s namotaným silonom s hrúbkou tenisového výpletu. Však aj tak nič nezaberie!
Priznám sa bez mučenia, že v ten večer sme máličko oslavovali náš šťastný príchod do Španielska. Dávno sme zabudli na to, že všetci ôsmi chytáme na jednu udicu. Zrazu v tichom očakávaní mľasknutia štupľa vytiahnutého z fľaše vína počujeme- „trt, trt, trt“. „Dofrasa“- hovorí Milan, držiac prázdny pohár pred sebou. „To nás ten veľký somár dráždi!“ Lenže pri pohľade na neprehliadnuteľný silon zisťujeme, že mieri úplne opačným smerom ako sme nášho kapra priviazali s plavákom o bójku.
Sumec mal určite cez dva metre
Päť rúk sa načiahne po udici, no iba najrýchlejší Vlado zasekáva. Prút sa prehne a koliesko sa rozrapká. Ani nacvičovaný bojový poplach neprebieha tak rýchlo. Čelovky sa nasádzajú pri naskakovaní do člna, na špici ktorého sedí Vlado s prútom a necháva sa ťahať zapriahnutou rybou.
Z hausbótu sledujeme blikot svetiel v tme za neustáleho vyzváňania rolničky uchytenej na konci udice. „Čo nepustia už tú ovcu“ - hundre namrzený Rudo, ktorému už zvuk zvončeka píli uši. Odrazu ticho. Čln sa vracia na základňu a Vlado nám ukazuje veľký červený trojhák. Dedukujeme, že už raz chytený sumec zaútočil na nášho kapríka a s trojhákom, ktorý mu ostal z predchádzajúcej akcie utrhnutý v papuli, sa zachytil do montáže na našej rybe. Pri dlhom zdolávaní sa mu tento uvoľnil a zostal zakliesnený v našom nastraženom kaprovi.
Ryba mohla oslavovať slobodu. Podľa dĺžky zaslizeného silonu mal sumec určite cez dva metre. Kaprík splnil svoju úlohu, a aby sme ho dlho netrápili, tak sme ho zjedli.
Starý silon nevydržal
Teraz bol záber na Máriovu udicu. Navijak sa rozbzučal, prút sa zohol a mne poskočilo srdiečko od radosti. Udicu som držal ja. Všade naokolo boli korene, tak som cievku navijaka pridržal rukou, aby som zabránil rybe vtlačiť sa medzi prekážky. Veku udice zodpovedal aj ročníkový silon. Praskol skôr ako som si mohol vychutnať krásu zo zdolávania veľkej ryby.
Počas tohto krátkeho výletu nám nebola súdená väčšia ryba. Museli sme sa uspokojiť iba s dvoma minisumčekmi a jedným kaprom. Päťkilový šupináč zabral na viazaničku veľkých peliet nastražených na sumca. Háčik zapichnutý zvonku papule ma utvrdil v tom, že tento kúsok bol pre neho neprimeraný.
Štyri dni ubehli prekliato rýchlo, ale ryby Ebra traste sa. Na rok pochopíte, že s nami nie sú žiadne žarty.
PS:
Pred nakladaním batožiny s hausbótu do auta vždy prekontrolujem obsah kufra. Nechcem totiž dopadnúť ako Milan, ktorému sme vo chvíli, keď si neuvážene počas balenia odskočil „na malú“, pribalili medzi veci dve väčšie zdochnuté ryby. Nemohli sme sa dočkať, kedy nám po príchode domov zatelefonuje. Nevolal. Nevydržali sme a zavolali my. „Tak čo, všetko v poriadku, už si vybalený?“ Odpoveď: „Ešte nie, to nechávam na ženu a tá príde až o tri dni.“ Dodnes veríme, že sa nerozviedol kvôli nám.
Stiahnuť článok v PDF formáte.
PrihlásenieRegistrácia 
