Konečne prišiel deň D, na ktorý sme sa všetci veľmi tešili. Nie že by nás nebavilo striedať
Atlantik s nórskymi jazerami, tresky a makrely s divými pstruhmi, ale každý rybár cestovateľ
sa teší na niečo nové: nové miesto, nový revír, novú skúsenosť. Vedeli sme, že určite budeme prví Slováci, ktorí dostanú príležitosť stráviť noc na tomto majáku.
info
Kategória: Muškárenie
Vyšiel v čísle: DECEMBER 2008
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 32
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Nebojím sa povedať, že ani väčšina obyvateľov našej modrej planéty túto skúsenosť nikdy nezažije. Na Slovensku „veľa“ majákov nemáme a dokonca nórsky kráľ Harald považoval za česť ho navštíviť v máji tohto roku. O to vzácnejšie to pre nás bolo. Maják sa volal Haugjegla a logicky ležal na poslednom, vysunutom ostrove Smøly. Za ním bol už len nekonečný Atlantik. Strážcovia svetla tam bývali už od roku 1919.
Cesta na maják Haugjegla
Mali sme približnú predstavu čo nás čaká, a tak sme vedeli, čo treba zbaliť. Na maják sme vyrazili pred obedom. Všetko sme nahádzali do člna a vyrazili na more. Bol krásny slnečný deň a s morom sa pohrával jemný vetrík. Jemný vetrík na pevnine je úplne iný ako jemný vetrík na mori. Držal som sa radšej pri brehu a v závetrí ostrovčekov, ktoré nás celú cestu sprevádzali. Aj tak som videl na tvárach niektorých chlapov ustarostený výraz.
Maják Haugjegla (N63°31.992´ E007°57.760´) bol vzdialený len 8 kilometrov od nášho prístavu, ale 1 768 km od nášho domova. Keďže svietilo ostré severské slnko, maják bol viditeľný z veľkej diaľky. Mali sme teda jasný cieľ. Stačilo vybrať si príjemnejšiu a menej nebezpečnú cestu. More menilo farbu, zelenú striedala modrá a čierna. Často sme videli na dno, hoci sonar ukazoval hĺbku cez 8 metrov. Nebezpečné plytčiny boli vyznačené vysokými železnými tyčami, ktoré boli viditeľné z diaľky, v noci boli osvetlené a dokonca sa zobrazovali na našej lodnej GPS navigácii.
Do prístavu sme dorazili v pohode. Prístav sa nachádzal v chránenej zátoke, asi
300 metrov od samotného majáka. Bol tam sklad plný rybárskych a námorníckych vecí z minulého storočia. Okamžite sme začali loviť čakajúc na Alfa. Smøla má obrovskú výhodu. Je jedno kde sa rybár postaví, všade uloví rybu.
Maják, ktorý zaspal v čase
Alf prišiel presne podľa dohody. Všetky veci sme nanosili po betónovej ceste do majáka. Strmé a úzke schody nám dali zabrať. Ešte dobre, že sme šli naľahko. Maják mal osem poschodí. Na štvrtom poschodí boli dve spoločenské miestnosti, ktoré sa dali použiť ako spálne. Na piatom a šiestom boli apartmány.
Tiborovia spali na piatom s Alexom. Percas si užíval samotu na štvrtom poschodí. Peter a ja sme si vybrali izbu na šiestom. Pôvodne to bola spálňa strážcu majáka, pretože v schodoch na siedme poschodie bolo presklené okienko, cez ktoré sa dalo celú noc sledovať svetlo. Na siedmom a ôsmom poschodí bol samotný plnoautomatizovaný maják. Interiér však vyzeral akoby zaspal v čase. Benzínové radiátory, rádiá, nábytok a rôzne príslušenstvo z minulého storočia vytváral neopakovateľnú atmosféru. Ale ani tá starosvetská atmosféra nás v majáku neudržala a len čo sme vpadli na izby, rozliezli sme sa po ostrove ani mravce.
A zasa rybačka!
Neviem, kde sa v nás brala tá energia. Len čo sme preskákali po skalách ako kamzíky k vode, začali sme ju bičovať akoby sme roky pri nej neboli. Denne sme si zvyšovali dávky ako vrcholoví športovci, alebo totálny „závisláci“. Znovu som išiel na Alfovo obľúbené miesto (N 63°31.949´ E007°57.929´), ktoré mi ukázal priamo z majáka. Na tejto hrane boli ryby vždy. Pri prílive i odlive.
Odliv mi ukázal lepšie ako to miesto vyzerá. Znovu som párkrát videl kŕdeľ makrel ako sa preháňajú popred mňa nevediac, či ony niečo naháňajú, ale niečo naháňa ich. Vždy som ich zopár chytil a dve som odložil do prírodného trojuholníkového bazénu v skalách. Sem-tam sa mi zavesil pollack alebo medená treska tmavá. Stále som chytal na tie isté mušky, aj keď sa už vôbec na ne nepodobali. Keď som sa rozhodol, že si ich konečne odfotím, tak na posledný hod mi koncovú krevetu odtrhla riadne veľká treska. Smola.
Chalani boli rozlezení a poskrývaní po zákutiach ostrova. Keď ma to miesto omrzelo, vybral som sa na túru okolo ostrova. Chcel som nájsť podobnú kolmú hranu. Kúsok od prístavu sa mi podarilo dostať sa na vysunutý ostrovček, pretože práve vrcholil odliv. Trošku som riskoval. Boli tam dosť klzké skaly. Široké vodné trávy zakrývali diery medzi skalami. Musel som dávať pozor kam stúpam. Bol som sám a vietor odnášal všetky slová nevedno kam. Nakoniec som preskákal na špic ostrova a postavil sa na šikmú skalu nad sľubnú hlbočinu. Stál som na drsných schránkach morských mäkkýšov a medzi mnou a hlbočinou bol pás širokých morských tráv. Chytil som tam zopár tresiek a rozhodol sa viac neriskovať. Nevedel som tiež kedy začne príliv. Keby len pár centimetrov stúpla voda, nevrátil by som sa suchou nohou späť.
Zašiel som teda za chlapmi a na ich tvárach som videl, že sa nemusím nič pýtať. Viem ako vyzerá šťastný chlap. Mám to aj nafotené.
Noc na konci sveta, alebo strážcovia svetla
Večer sme sa všetci stretli v izbách. Tibor pripravil výborné rizoto s morskými mušľami, ktoré sám nazbieral. Večer sme presnorili maják, naučili hrať Alexa mariáš a poklebetili si ako sa na chlapov patrí. Vonku riadne fučalo, oceán zúril, biele čiapky vĺn bolo vidieť všade navôkol. Napriek všetkému sme sa s Alexom dohodli, že musíme vyskúšať nočné muškárenie. Presne o polnoci sme vyrazili dúfajúc, že keď nie ryby, tak uvidíme aspoň nórske bosorky. Vietor fúkal riadny, ale tma, vetrovky a odhodlanie nám nedovoľovali pocítiť jeho skutočnú silu. Na betónovú cestu svietil mesiac a maják blikal v pravidelných intervaloch. Ktovie koľko ľudských životov zachránil!?
Všetko sa okamžite zmenilo, len čo sme vstúpili na pontón v prístave. Momentálne najbezpečnejšie lovisko na ostrove. Hoci prístav z troch strán chránili skaly, s pontónom to hádzalo tak, že sa nedalo udržať ani na široko rozkročených nohách a v riadnom predklone. Alex začal muškáriť držiac sa zábradlia. Ja som svoj široký postoj kombinoval s rýchlymi hmatmi zábradlia a párkrát mi to vyšlo len tak-tak. Skúšali sme loviť rovnako ako cez deň, ale o rybu sme neškrtli.
Ja som skúsil dať na koniec „zákerný“ pilker. Chcel som tak niečo vylákať priamo spod pontónu, ale ani to nepomohlo. Keď nám naše žalúdky zavelili opustiť hojdajúce sa lovisko, vyskúšali sme ešte strmé bralo na pravej strane. Nejaký milý človek tam krvopotne namontoval zábradlie a mohli sme sa oň bezpečne oprieť. Výsledok však zostal rovnaký. Obaja sme boli bez záberu. Myslím, že naše nočné muškárenie netrvalo ani hodinu, ale ten zážitok stál za to. Vrátiac sa na maják sme našli len kopu slastne odfukujúcich chlapov. Ani my sme sa nezdržovali.
Plné zuby rýb...
Ráno nás privítala letná bríza. Záchod bol pár poschodí nižšie, tak som absolvoval malú z najvyššieho poschodia. Raňajky nás veľmi nezdržali. S Alexom sme obsadili znovu Alfovo obľúbené miesto. Ryby akoby čakali na naše nástrahy. Znovu sme ťahali ryby v pravidelno-nepravidelných intervaloch. Ružové a oranžové strímre s trblietavými lametami pripomínajúce krevetky fungovali stále.
Vietor niekedy pomáhal a niekedy nie.
Osmička prút mi postupne v rukách oťažievala a aj nadšenie lovca pomaly zo mňa vyprchalo. Začínal som mať rýb plné zuby. Alex asi celú noc pil red bull. Vzal som foťák a fotil. Videl som, že aj ostatní toho majú tak akurát. Na obed nás mal Alf vyzdvihnúť a väčšina
z nás zbalila sersan a užívala si nórske slnko. Rybačky sme mali všetci dosť.
Alf nás odviezol do rybárskej dedinky Veinholmen, kde sme mali zaparkovaný čln. Dedinka bola pokojná ako život rybárov a farebná ako morská fauna a flóra. Asi by som tam dokázal chvíľu žiť. Cestou späť člnom sme si vyberali nové nádejné loviská. Veru, nie je smola ako Smøla. Tá nórska nám ukázala svoju pohostinnú tvár.
Stiahnuť článok v PDF formáte.
PrihlásenieRegistrácia 
