Je koniec apríla. Trojica
v zložení Miro, Marcel
a ja nakladáme posledné kusy batožiny. To, že jej budeme potrebovať naozaj dosť, je isté. Pred nami je
3 000 km vzdialený
a bájami ospevovaný turecký veľtok – Kizilirmak (v preklade Červená rieka). Aby sme názvom článku nezavádzali, rieka tečie centrálnym Tureckom.
Z toho vyplýva, že sme už mimo Európy, ďaleko v Ázii.
info
Kategória: Sumčiarina
Vyšiel v čísle: DECEMBER 2008
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 76
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Čítal som viacero článkov od známych sumčiarov, v ktorých, pri výskyte veľkých sumcov, spomínali túto rieku. Háčik však bol v tom, že tam ešte nikdy nikto z nich nebol a žiadneho veľkého sumca odtiaľ nevidel. My sme boli na tom podstatne lepšie. Vďaka nášmu „špiónovi“ Charimu, sme fotku veľkého sumca z tejto rieky mali. Nevedel nám síce povedať, koľko táto ryba merala, no jej hmotnosť bola
130 kg. Ďalšou výhodou bol aj fakt, že Chariho sused Mustafa pochádzal z dediny, ležiacej priamo pri Červenej rieke. Tvrdil, že do sietí tam ulovili niekoľko sumcov viac
ako 100 kíl ťažkých...
Vozík bez ešpézetky
Vyzbrojení všetkým, čo na najbližších 14 dní budeme potrebovať, vyrážame. Miro ako večný inovátor, navrhuje novú trasu. Vedie juhozápadom Rumunska. V skorých ranných hodinách prechádzame okolo najväčšieho vodného diela na Dunaji – Železných vrát. Pozeráme sa na dôvod toho, prečo sa k nám už nedostane najväčšia európska sladkovodná ryba – jeseter veľký.
Na jednom z odstavísk v Rumunsku zisťujeme, že nám na vozíku od člna chýba ŠPZ-ka. Volám Charimu, či sa vôbec bez nej cez turecké hranice dostaneme. Odpoveď nás upokojí, Chari všetko zariadi. Podobný postreh ako my však uplatňujú v centre jedného z rumunských miest, policajti. Odstavujú nás. Začína sa licitácia. Tvrdia, že sme nákladné auto a tie majú vstup do centra zakázaný. Navyše nám chýba ŠPZ.
Jeden z nich vie trocha anglicky. Stoeurovú pokutu nakoniec stiahneme na 5 eur a plechovku piva pre každého v policajnom aute. Na bulharsko-rumunských hraniciach našťastie značka nikomu nechýba. Pred tureckou hranicou nás už čaká Chari. Vchádzame na prvé stanovište, kupujeme si víza. Prechádzame druhé, na treťom nás nechávajú odstaviť. Trojhodinové čakanie nám spestruje pohľad na stovky fanúšikov, s národnými zástavami. V Istanbule sa zajtra koná Veľká cena F1.
Kizilirmak ako Váh
Nakoniec je všetko vybavené. Po necelých dvoch hodinách jazdy prichádzame k Chariho firme v Čorlu. Nakladáme jeho veci. Už za tmy prechádzame vysvieteným Istanbulom. Tesne pred polnocou opúšťame mesto,
v ktorom žije takmer 18 miliónov obyvateľov. Parádnou trojprúdovou diaľnicou pokračujeme smerom na hlavné mesto Turecka - Ankaru. Niekoľko desiatok kilometrov pred Ankarou odbáčame na sever. Prekvapuje nás kvalita ciest. Tesne nad ránom schádzame z hlavnej cesty a pomaly sa štveráme niekde do hôr. V poslednom mestečku ráno budíme pumpára a tankujeme. Vieme, že tam, kam smerujeme, nás už žiadna pumpa čakať nebude.
S prvými lúčmi ranného slnka sa dostávame do údolia rieky. Pod nami tečie cieľ našej cesty - Kizilirmak. Keď mám pravdu povedať, najväčšia turecká rieka na mňa neurobila žiadny dojem. Svojím rázom a (ne)mohutnosťou mi skôr pripomína Váh niekde v Ružomberku. A tam, pokiaľ viem, sumce nežijú.
Posledných 20 km sa riadime smerovými ukazovateľmi. Cesta sa skoro stratila, podklad je však všade kamenistý. Prichádzame do dediny. Zisťujem, že sme v svete, kde sa zastavil čas. Ľudia sa tu živia zväčša poľnohospodárstvom a chovom dobytka. Úzke plochy medzi riekou a horami sú využité do posledného metra. Všade, kam len oko dohliadne, sa pestuje ryža. Starec, sediaci pred jedným z domov, nám ukazuje kde býva starosta. Ten je tu v postavení feudálneho vládcu. Bez jeho vedomia sa tu nesmie nič udiať.
Našťastie starosta je bratom Chariho suseda, a tak sa už o pár minút radostne zvítavame. Jeho syn nasadá do traktora a odprevádza nás na miesto, kde je rieka najhlbšia.
Voda je plytká
Prechádzame provizórnym mostom a pokračujeme hore prúdom. Z toho, čo vidím, nie som práve nadšený. Hĺbka rieky je do jedného metra. Množstvo plytkých úsekov znamená, že na lov z motorového člna môžeme zabudnúť. Ostávame stáť pri akomsi vale. Dedinčania tu vybudovali hrádzu a veľkým čerpadlom ťahajú vodu na zavlažovanie polí. Prístup autom k brehu nie je možný. Spustiť tu čln na vodu by znamenalo vynaložiť takmer nadľudské úsilie.
Chari nám ponúka druhú možnosť. Niekoľko kilometrov hore prúdom má starosta asi
100 m od vody chatku. Ako o niekoľko minút zisťujeme, je to síce pravda, ale od chatky k vode sa opäť rozprestiera ryžové pole. Dostať sa s vecami k rieke sa nedá. Meníme plán. Odopíname loď. Chariho so sprievodcom nechávame na mieste a my sa vydávame proti prúdu. Všade, kde sa nám podarí dostať k rieke zisťujeme, že voda je plytká.
Asi po hodine nachádzame v úzkom údolí, v ktorom sa rieka zarezáva medzi bralá cestu, smerujúcu priamo k vode. Je rozhodnuté. Vraciame sa pre Chariho. Čln síce nachádzame na mieste, no Chariho nevieme nájsť.
Po chvíli ma napadne odkryť plachtu. Stratený syn je nájdený. Chari chrápe vo vnútri od slnka vyhriateho člna. Telefonujeme starostovi, vysvetľujeme mu, kde budeme najbližšie dni kempovať.
Ešte jedna noc
Prichádzame k rieke. Spúšťame čln na vodu. Sonarom sondujem takmer dvestometrový úsek. Zisťujem, že hĺbka tu nikde nepresahuje dva metre. Na druhej strane prúd vytvoril dva malé vracáky. Do nich vyvážame svoje prúty. Rozbaľujeme feedre a pokúšame sa niečo uloviť. Chari chytá rybu podobnú našej mrene.
Noc je bez záberov. Ráno sa budím na pocit silného chladu. Zisťujem, že vonku je mráz. Na plachte člna je asi pol centimetra ľadu. Pod plachtou nachádzam na kosť zmrznutého Chariho. Ten mysliac, že v člne bude teplo ako cez deň, si ľahol do lode s jednou dekou. Zapíname mu ohrievač a spolu s Marcelom odchádzame na prieskum. Päťsto metrov od tábora rieka podmýva dve obrovské skaly, medzi nimi je pás tichej vody. Nachádzame tu táborisko domorodých rybárov.
Na feeder chytáme tri malé, pre nás neznáme ryby. Pri obede v tábore riešime, čo ďalej. Vysvetľujem Charimu, že pri takomto ráze rieky nie je šanca splaviť väčší úsek a vábničkou zistiť, či a aké sumce sa tu nachádzajú. Dohodneme sa, že tu ostaneme ešte jednu noc. Večer odchádzam ku dvom skalám.
Na feeder dávam dážďovky, na sumcový prút napichujem niekoľko nádajov.
Prvý sumec z Červenej rieky
Okolo desiatej mám pekný záber. Sekám. Zopár otáčok kľučkou navijaka a v ruke držím svojho prvého sumca z Červenej rieky. Má síce 50 cm, no je to pekne vyfarbená a svalnatá ryba. Do rána sa už nič neudeje.
Pred obedom padá rozhodnutie. Už keď sme prešli 2 500 km, ďalších 300 nás určite nezabije. Odchádzame, smer Bafra – delta rieky Kizilirmak. Cestou prekonávame obrovské výškové rozdiely. Pri jednej zo zastávok stojíme na vrchole kopca. Pod nami sa rozprestierajú obrovské údolia. V jednej z dedín začne spievať svoju poobedňajšiu modlitbu miestny chodža. O pár sekúnd sa ozvú chodžovia z ďalších dedín. Údoliami sa nesie ich spev. Fantastický zážitok.
Tesne pred večerom prichádzame do Bafry. Na prvej pumpe využíva Chari svoje diplomatické vlohy. Pumpárovi vysvetľuje, čo tu robíme. Ten nás odporúča na svojho známeho, ktorý je rybárom priamo v ústi rieky. Asi po hodine prichádzame k vode. Červená rieka je tu široká takmer 100 m. Na brehoch kotví veľa rybárskych lodí. Cez vysokú trávu vidíme Čierne more.
Po chvíli k nám prichádza mladík. Rozpráva, že on loví iba na mori, no jeho známy sa potápa v rieke a harpúnou strieľa ryby. Najväčší sumec, ktorého ulovil, mal 150 kg, najväčší kapor z rieky vážil 37 kg. Tieto čísla nás naozaj potešia.
Sumec v záhrade
Skoro za tmy prichádzame na miesto, ktoré nám vybral náš nový známy Salim. Do vody spúšťame čln. Tok rieky je taký silný, že s 10-koňovým motorom sa ledva vlečiem. Ráno sa budíme skoro. Teplota vzduchu je 12 °C. Je vidno, že už nie sme v tureckých horách. Prekvapuje ma však pohľad na rieku. Z prudkého toku sa cez noc zmenila na pokojnú riečku.
Prichádzam k vode. Je čistá a priezračná. Všade, kam sa pozriem, vidím dno. Obliekam si prsačky a vchádzam do vody. Netrvá ani minútu a som na druhej strane. Päť kilometrov od ústia som prebrodil v prsačkách najväčšiu tureckú rieku. Prichádza k nám Salim. Vysvetľuje nám, že včerajší prudký tok rieky spôsobilo vypúšťanie vody z hornej priehrady. Ukazuje nám miesto, asi 300 m dole prúdom. Rieka tam vytvorila veľký vracák.
Po opadnutí vody sa dostávame až k nemu. Sme síce za plotom v záhrade, no Salim nás ubezpečuje, že žiadne problémy nebudú. Miesto vyzerá pekne. Voda tu má hĺbku takmer 6 m. Sonarom a aj voľným okom pozorujem všade množstvo prekážok. Salim nám tvrdí, že jeho známy, ktorému záhrada patrí, tu občas vidí ako sa z jamy na lov vyberá obrovský sumec.
Štyri prúty rozmiestňujeme po celom vracáku. Skúšame uloviť nástrahové ryby. Marcelov feeder sa po krátkej chvíli prudko ohne. Je jasné, že nejakej väčšej bojovnej rybe zachutili kostné červy. Po niekoľkých minútach zdolávania je nám dôvod tohto húževnatého odporu jasný. Červy zachutili asi 20 cm veľkej korytnačke.
Sumce tu určite sú
Poobede sadáme s Marcelom spolu do člna. Zapíname sonar a spúšťame sa dole prúdom. Voda je úplne priezračná, všade vidíme dno. Po niekoľkých desiatkach metrov však narážame na plytčinu. Musíme vyskočiť z člna a ťahať ho ručne. To si zopakujeme počas plavby ešte niekoľkokrát.
Nachádzame sľubný, niekoľko sto metrov dlhý úsek. Rieka je tu hlboká tri až štyri metre. Na sonari registrujem pohyb dvoch rýb. Tesne pred ústim dno ešte raz klesá z jeden a pol do takmer ôsmich metrov. Túto jamu prevábujeme viackrát. Na Lowranci sledujem sedem tieňov rýb. Ich veľkosť je niekde okolo 20 kg. Záber však neprichádza. Prichádzajú však dve väčšie rybárske lode, ktoré tu parkujú. Musíme sa im vyhnúť, a tak sa vraciame späť.
Cesta, ktorá nám trvala dole prúdom hodinu, nám hore prúdom zaberá hodiny tri.
Raz Marcel a niekedy aj obaja musíme vystúpiť z člna a ťahať. Často riskujem
a doslova oriem vrtuľou piesčito-kamenisté dno. Prichádzame späť do tábora. Mirovi s Charim opisujeme ako to dole prúdom vyzerá. Z toho, čo som videl, je jasné, že sumce tu určite sú, no ukrývajú sa v niekoľkých hlbších pasážach, kde majú aj dostatok prekážok v podobe popadaných stromov.
Orlia lekcia
Úplná divočina okolo rieky nám však nedovolí dostať sa autom na tie miesta, a tak neostáva nič iné než dúfať, že naše, zo Slovenska prepašované liene, vyprovokujú ozrutu z vracáku. To, ako sa chytajú nástrahové ryby nám ráno ukazuje miestny orol. Strmhlav sa spustí nad hladinu a po chvíľke čľapotu odlieta s asi dvojkilovou rybou v pazúroch.
Ďalšiu lekciu nám dávajú traja chlapci. Mladíci so sieťou v ruke vbiehajú do vody. Prejdú stometrový úsek. Na breh vyhadzujú svoj úlovok. V tráve sa trepoce osem rýb podobných našim podustvám. Chari uplatňuje svoj obchodnícky talent. Za pár tureckých lír kupuje celý úlovok. Na háčik tak môžeme nastražiť čerstvé ryby.
Aj druhá noc je bez záberu. Jamu skúšame prevábiť, no žiadny pohyb v nej nie je.
A keď aj po tretej noci ostávajú naše ryby nepovšimnuté, padá rozhodnutie. Obra
z jamy necháme ešte podrásť.
Chari žeraví linky. Odchádzame, smer nebezpečné turecko-grécke hranice. Čaká nás tam ďalšia turecká rieka s výskytom veľkých sumcov – Marica.
Stiahnuť článok v PDF formáte.
PrihlásenieRegistrácia 
