Začína sa tretí deň nášho afrického rybárčenia. Už vieme, že ponáhľať sa tu nemá zmysel, pretože sa človek jednak spotí a navyše potom musí čakať na ostatných, pretože tu nikto nikdy nič nerobí načas. Vieme, že na raňajky bude zase francúzska bageta s maslom a na obed ryba s ryžou, maniokom a banánom. Ale tiež vieme, že v lagúne na plytčine žije rodinka hrochov, v kríkoch za bungalovmi každú noc prechádza slon, ktorý chodí kradnúť do neďalekej dediny papáje a že ryby tu sú. A veľké...
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: DECEMBER 2009
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 10
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Ráno začíname prívlač za idúcou loďou. Vláčim osvedčené Rapala ShadRapy a X-rapy, naša loď sa pomaly vysúva z lagúny do prúdu pri ústí do oceánu. Po hodine rybárčenia má Libor na konte jednu barakudu dĺžky 105 cm, Saša jednu metrovku a na mňa vyšla 111 cm dlhá, 6,5 kg vážiaca barakuda.
Z neba padajú vedrá vody...
Nemám trolling nejako v obľube a nechávam sa vysadiť na pláži pri ústí lagúny. Kým sprievodca Pascal otáča loď späť proti prúdu, ja mierim na pieskovú plytčinu, ktorá vybieha z pláže na hrane medzi oceánom a vodou lagúny.
Po pás vo vode tu stoja traja domorodci a vláčia asi dvadsaťcentimetrové voblery. Za nimi na pláži leží žlto sfarbený asi tridsaťkilový šmuhovec (Polydactylus quadrifilis). Premeriavam s jedným z černoškov rybu - rovných 130 cm. Brodím sa na úroveň ostatných rybárov a nahadzujem hladinový popper do speneného príboja. Zatiaľ čo moja nástraha priam ukážkovo „popuje“ na hladine, domorodci vláčia svoje nástrahy pod hladinou. Hoci dvaja z nich majú aj poppy, čelo ich nástrah je rezané opačne ako pri klasických poppoch - nevláčia nástrahu po hladine, ale tesne pod ňou.
Asi pol hodiny spoločne bičujeme hranicu medzi lagúnou a oceánom, ale iba jeden z černoškov zasekáva rybu. Tá však po niekoľkých minútach intenzívneho súboje uniká. Začína pršať. No, pršať - v Európe by takýto dážď bol hodnotený ako prírodná katastrofa. Z neba sa lejú prúdy vody a chvíľami mám pocit, že voda nepadá po kvapkách, ale po vedrách. Stačil som si dať dole košeľu a bermudy a chytám len v slipoch. Našťastie nefúka vietor a dážď ma celkom príjemne ochladzuje.
Aj mne praje šťastie
Domorodci mi naznačujú, že keď prší, tak ryby na hladinové voblery nejdú. Skúšam po ich vzore vláčiť gumovú rybku, ale okrem jedného odhryznutého chvosta som bez záberu. Tak rýchlo, ako dážď začal, tak zase skončil. Čoskoro vyvrcholí príliv a to je čas, kedy sa dravce z oceánu vydávajú loviť do lagúny. Niekoľkokrát som na hladine lagúny spozoroval zalovenie sprevádzané hlasným puknutím - stavridy a chniapače vyrazili za potravou.
Loď so Sašom, Liborom a Pascalom sa pre mňa vracia, na zadnej časti leží asi päťkilový chniapač (snapper - Lutjanus agennes). Ešte som nestačil spustiť vobler za idúcou loďou, keď Saša zasekáva ďalšiu rybu. Ryba po záseku vyráža rýchlo proti prúdu a až dotiahnutá brzda navijaka a nekompromisný ťah dvestogramového prúta ju núti k obratu. Nasleduje výpad smerom po prúde a Saša má čo robiť, aby rybu v ťažnej vode udržal. Tridsaťkilová šnúra však privádza dravca k rozumu a po desiatich minútach vyťahuje Pascal hnedočerveného, sedemkilového chniapača.
Opäť spúšťame nástrahy za loďou, ktorá sa šinie proti prúdu lagúny a tentoraz som to ja, komu praje šťastie. Na takmer rovnakom mieste, kde Saša zasekol svoju rybu, mám záber aj ja. Šnúra reže vodu, dravec sa snaží odísť z plytčiny do oceánu, ale čoskoro sa ukazuje, že teraz nejde o žiadneho obra. Po piatich minútach je dobojované a púšťame na slobodu asi trojkilového chniapača.
Dážď všetko vyperie
Začína drobno pršať. Pascal ide pomaly smerom k nášmu dočasnému domovu. Zaznamenávame niekoľko záberov, ale zostáva to pri ohryzených vobleroch. Krátko popoludní zasekáva Saša metrovú barakudu, ktorú púšťame na slobodu vo chvíli, keď sa znovu rozpršalo. Balíme a Pascal ide na plný plyn k domovu. „Stačí dvadsať minút jazdy na lodi v daždi a je vyprané,“ - komentuje Libor stav svojho oblečenia. Obloha je zatiahnutá a čo nevidieť sa spustí zase lejak. Vysvetľujeme Pascalovi, že ďalší prílev bude až po polnoci a že na ryby vyrazíme po večeri, okolo ôsmej.
Naši priatelia už popíjajú pivko, keď sa prezlečení do suchých vecí schádzame na terase. Aj oni zdolali niekoľko barakúd a jedného päťkilového chniapača. Najväčšia ryba, ktorá mohla mať cez dvadsať kíl, však pretrhla Stanovu šnúru, keď križovala pod loďou. Na obed je šmuhovec, ktorého včera ulovil Libor. Vychutnávame si popoludňajšiu pohodu a jeden po druhom so ševelom dažďa zaspávame.
Ešte pred večerou si pripravujeme nové nadväzce, meníme háčiky a krúžky na voblery. Pred nami je nočné rybárčenie, ktoré dáva najväčšiu šancu na záber tarpona, a to je ryba, ktorá chyby nepripúšťa.
Slušná bilancia Francúzov
Počas večera začína opäť pršať, ale náš sprievodca sa objavuje presne podľa dohody. Liborovi, Ondrovi, Stanovi ani Jirkovi sa do dažďa nechce a dohadujú sa na rannom love. Ja so Sašom si obliekame nepremokavé bundy a vyrážame. Teplota klesla na dvadsaťpäť stupňov a tenká goratexová bunda prichádza vhod.
Keď prichádzame do ústia lagúny, dážď ustáva a spln osvetľuje príbojové vlny. Zostáva niekoľko hodín do prílivu, ktorý dnes dosahuje svoje mesačné maximum a to znamená, že by ryby mali byť abnormálne aktívne. Naším sprievodcom je dnes Tony, ktorý sa teší dobrej povesti. Oproti ostatným sprievodcom, ktorých sme tu stretli, je nezvyčajne aktívny a zdá sa, že ho rybárčenie naozaj baví.
V ústí lagúny už jedna loď stojí. Trojica Francúzov, ktorú sme v minulých dňoch niekoľkokrát stretli, práve vylovuje a púšťa na slobodu asi dvadsaťkilového chniapača. Kotvíme na ich úrovni vo vzdialenosti asi dvadsať metrov. Zatiaľ čo oni nahadzujú priamo na hranu príboja, my budeme chytať na voblery spustené po prúde pod loď a môžeme vláčiť smerom z lagúny.
Domorodí vodiči lodí na seba chvíľku pokrikujú a ten náš nám vysvetľuje, že Francúzi sú tu už od štvrtej a o chvíľu pôjdu preč; chytili už štyri šmuhovce, dva chniapače, otholita a odtrhli dva tarpony. To je naozaj slušná bilancia.
Súboj sa skončil skôr, ako sa začal
Po prúde spúšťame dve udice, na oboch pracuje asi tridsať metrov od lode vobler Super ShadRap. Práve kontrolujem nastavenie brzdy na Sašovom navijaku, keď zavrčí brzda môjho. Zasekávam a rýchlo doťahujem povolenú brzdu. Neskoro. Cievka sa roztočila, na šnúre sa urobila slučka a hlasné prasknutie pretrhnutej šnúry ukončilo súboj skôr, ako sa začal.
Kým Saša vláči, nadväzujem vo svite čelovky nový vobler. Na susednej lodi Francúzi zdolávajú ďalšiu rybu. Spúšťam nadväzec opäť tridsať metrov pod loď a vyťahujem z držiaka prívlačový prút. Stačil som len dvakrát nahodiť, keď sa znova ozýva brzda môjho multiplikátora. Odovzdávam prívlačiak Sašovi, doťahujem brzdu na vrčiacom multiplikátore a zasekávam druhý prút. Razantný ťah dáva tušiť, že ide o veľkú rybu.
Asi tri minúty ryba pomaly, ale isto odchádza za pomoci prúdu smerom do oceánu. Náhle odpor ustáva. Nechce sa mi veriť, že sa ryba oslobodila z háčika a navíjam uvoľnenú šnúru. Po niekoľkých sekundách je však jasné, že ryba stále visí na udici, ale si to šinie priamo k nám. Čo mi sily stačia navíjam a po chvíľke je jasné, že ryba mieri šikmo proti prúdu. V bunde je už teplo, začínam sa potiť. Prichádza ďalší výpad a ryba pláva podporovaná prúdom opäť k oceánu. Tentoraz už ju tak ďaleko nepúšťam.
Dvadsaťkilový šmuhovec
Zo susednej lode sa ozýva nejaký hlas. „Majú na prúte tarpona,“ - vysvetľuje Tony. Moja ryba zatiaľ citeľne oslabuje vo svojich výpadoch a po niekoľkých minútach priťahujem k zadnej časti dvadsaťkilového šmuhovca. S chuťou si vyzliekam zapotenú bundu a preťahujem unavený chrbát. Je úplne jasno a zreteľne vidím, ako na susednej lodi jeden z rybárov súperí s rybou.
Nastražujem znovu svoju udicu a vychutnávam si úžasnú atmosféru pobrežia zaliateho splnom. Naši susedia po takmer hodinovom súboji dobiehajú na lodi tarpona. Vo svite mesiaca sa občas zaleskne jeho telo. Nechcú rybu usmrtiť a fotografujú ju vo vode. Potom prichádza na rad meranie a pokus o váženie, ktorý sa končí útekom ryby. Tony nám tlmočí hulákanie sprievodcu z druhej lode: „Tarpon meral necelých 170 cm a vážil asi päťdesiat kíl.“
Kontrolujeme vobler, na ktorý za poslednú hodinu nič nezabralo a dobre robíme - na oboch nástrahách visia kúsky tráv a semenáčiky mangrovov, ktoré sem vložil prúd. Spúšťame súčasne oba voblery pod loď a práve, keď nastavujem brzdu môjho navijaka, Saša zasekáva. Z vĺn, asi štyridsať metrov pod loďou, vystreľuje k oblohe strieborný šíp. „Tarpon,“ - vydychujeme obaja súčasne. Bol to tarpon a nebol malý. Bohužiaľ, zásek nesedel a ryba sa hneď pri prvom výskoku oslobodila.
„Tá ryba sa už počíta!“
Tony nás upozorňuje, že Francúzi odišli a my sa presúvame na ich miesto. Skúšam vláčiť stogramový jigstreamer a asi na piaty hod mám priamo v páse príboja razantný záber. Ryba fujazdí pozdĺž línie príboja smerom proti prúdu. Snažím sa ju otočiť, ale nedarí sa. Až neskôr zisťujem, že medzi mnou a rybou je piesčitá plytčina, kde v tú chvíľu nemohlo byť viac ako dvadsať centimetrov vody.
Ryba mi berie z navijaka asi päťdesiat metrov šnúry, keď konečne dostáva rozum a stáča svoj výpad naším smerom. Začínam získavať späť stratené metre. Mám v navijaku štyridsaťkilovú šnúru a dvestogramový vláčiaci prút Beastmaster mi umožňuje poriadne sa do ryby oprieť. Trochu neskoro registrujem nové nebezpečenstvo. „Kotva, do prdele, veď je tam kotva,“ - stačím vykríknuť, keď mi ryba zachádza pod kotviace lano. Skáčem na prove a ťahám prút pod lanom. Podarilo sa.
Ryba je asi dvadsať metrov nižšie po prúde a ja len dúfam, že sa nezamotá do Sašovej nastraženej udice. Nezamotala. Po ďalších piatich minútach preťahovania okolo lode sa pri boku konečne objavuje asi dvadsaťkilový chniapač. Priťahujem rybu k lodi, aby ju Tony mohol vyloviť, ale náhle vyskakuje nad hladinu, hádže hlavou a vzduchom letí uvoľnený jig. „Tá ryba sa už počíta,“ - upokojuje ma Saša.
Záber ako od lipňa...
Ešte som nestačil znova nahodiť, keď sa opäť ozýva môj multiplikátor. Zahadzujem prívlačiak a vrhám sa k druhému prútu. Bleskurýchle dotiahnutie brzdy a zásek. Cítim na konci udice odpor, ale nijako zvlášť razantný. V porovnaní s chniapačom mi zdolávanie tejto ryby ide ako po masle. Keby jej nepomáhal prúd, tak by som snáď ani nepotreboval brzdu.
Aj tak už po piatich minútach vylovujeme na palubu 110 cm dlhého, asi dvanásťkilového otholita (Pseudotolithus senegalensis). Striebristé telo, špicatá hlava a delená chrbtová plutva vzdialene pripomínajú veľkého zubáča a koniec koncov aj zdolávanie tejto ryby bolo tak trochu zubáčové.
Spúšťam späť do prúdu osvedčený vobler a ešte skôr, ako sa mi darí odmotať z navijaka tridsať metrov šnúry, prichádza záber. Zasekávam a so slovami: „„To je neuveriteľné, tá to musela zobrať z hladiny ako lipeň muchu,“ - priťahujem k lodi ďalšiu rybu. Odpor je veľmi slabý a o pár minút vraciame vode trojkilového otholita.
Sašov povzdych, že dnes chytám len ja, sa neminul účinkom a vzápätí sám zasekáva. Dlhá jazda po prúde a potom rýchlo späť. Obaja tipujeme, že ide o šmuhovca. Náš odhad je správny a ryba váži poctivých dvadsať kíl.
Vymieňam jig za tridsaťcentimetrovú gumovú rybu a nestačím sa diviť. Čo hod, to záber. Ryba má však na chrbte len jeden hák, navyše veľmi krátky a záseky nesedia. Po piatom zábere už má takmer odtrhnutý chvost. Nakoniec však nástrahu predsa jeden dravec hltá celú a po štvrť hodine urputného preťahovania sa na hladine ožiarenej svitom mesiaca objavuje sedemkilový chniapač.
Slonia prekážka
Saša nezostáva pozadu a čoskoro zasekáva ďalšiu rybu. Hoci len pár desiatok metrov od nás hučí príboj, úplne zreteľne sme počuli hlasné puknutie, s ktorým Sašov popper zmizol z hladiny. Ryba divoko križuje pod loďou, ale našťastie sa nevydáva smerom ku kotve. Radšej vyťahujem oba prúty s voblermi, a uvoľňujem tak manévrovací priestor na zadnej časti.
Zatiaľ čo sa Saša potí pri zdolávaní ryby, Tony si oblieka druhú bundu, naráža si čiapku do čela a tvári sa ako sibírsky soboľ vo februári. Z apatie ho burcuje len špliechanie Sašovej ryby na ľavoboku a obratne vyťahuje bacuľatého, pätnásťkilového chniapača. „Nepôjdeme domov, o chvíľu budú dve?“ - navrhujem nesmelo po tom, čo Saša prijal zaslúžené gratulácie. „Už? Veď to tak krásne berie!“ - snaží sa Saša o odpor, ale aj jemu sa už krížia oči a podlamujú kolená. Navyše nám stúpajúci príliv neumožňuje nahodiť vobler za loď - prúd vody vytekajúcej z lagúny sa zastavil a voda začína tiecť opačným smerom. „Chytíme ešte jednu a pôjdeme,“ - navrhuje nakoniec Saša. Stačilo len desať minút a moju gumenú rybu zbodol sedemkilový šmuhovec. „Tak poď, ty by si mohol byť zajtra na obed,“ - vyťahujem rybu do lode a k Tonyho radosti dávam povel na návrat.
Prešli sme asi 300 metrov, keď Tony stáča loď na piesočnatej kose. Čoskoro je nám jasné prečo. Vo svite zapadajúceho mesiaca jasne rozoznávame obrysy slonieho tela. Slon sa popása na sviežej tráve a kríkoch, ktoré lemujú porast lagúny a nijako zvlášť mu naša prítomnosť nevadí. Prajeme slonovi dobrú noc a vraciame sa na základňu. Nad nočnou Afrikou sa klenie nekonečné nebo plné hviezd...
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
