Udica v držiaku nesmelo poskočila a cievka sa rozbzučala. V driemotách, čakajúc na záber, nie som si celkom istý. Snívam? Alebo je to realita? Svetlo z čelovej lampy preletelo po udiciach. Počujem, že aj Ľudo vypliešťa oči a snaží sa identifikovať, ktorá z udíc nám prináša radostnú novinu. Nemýlim sa, je to moja. Zasekávam. Na konci udice boli nastražené veľké halibutie pelety a hrča dážďoviek. Veril som, že tomuto nemôže odolať žiaden sumec. Desaťminútové preťahovanie na prednej palube hausbótu spôsobom jeden čihí - druhý hota, sa končí. Kužele svetla sa kĺžu po spletanej šnúre a osvetľujú vodu, kde sa už-už má vynoriť fúzatá hlava ryby. Pod hladinou sa presúva majestátny tieň. „Čo je to?“ – pýta sa Ľudo a nasucho prehltne slinu. Do tmy sa tíško šinie telo vyše metrového kapra...
info
Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: DECEMBER 2009
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 64
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Už pri preberaní hausbótu som si všimol, že namiesto minuloročného mechanika Marka, mladého muža z Londýna, nás víta počerný španielsky chalan Geronimo. Za Markom sa vždy ťahala vôňa ušúľanej „marišky“ a jeho nadhľad nad životom začal asi prekážať môjmu španielskemu partnerovi. Takže jeho plán výsadby konopy indickej na protiľahlom brehu prístavu nevyšiel.
Len nech je „vzrúšo“
Je polnoc a my postupne prenášame všetky veci z auta na loď. Tohto roku sme vďaka krachu spoločnosti Sky Europe neleteli do Barcelony, ale inou nízko-nákladovou spoločnosťou do Girony a odtiaľ na autách z požičovne do prístavu Badia Tucana. Vidieť, že od poslednej minuloročnej návštevy sa v prístave nezaháľalo a je zastrešený bar a dokončila sa aj výstavba nového móla pre ďalšie hausbóty.
Tohto roku sme výprava vskutku medzinárodná. Sebastian je Poliak a s Davidom z Čiech sú majitelia firmy Lovec Rapy, ktorá vyrába a distribuuje voblery do viacerých krajín Európy a už i do zámoria. Ďalší štyria sme Slováci ako repa. Predstava, čo budeme loviť, je u každého z nás iná. Sebastian s Davidom sa chcú venovať hlavne prívlači, Milan je kaprár, ale je rozhodnutý chytiť veľkého sumca. Ferinovi s Ludom je jedno čo sa uloví, len nech je „vzrúšo“.
S obytnou loďou sa plavím naprieč celou priehradou, ktorá sa vinie na dĺžke tridsaťdva kilometrov medzi mestečkami Mequinenza a Riba Roja. Kotvíme v hornej časti nádrže, asi pätnásť minút motorovým člnom od telesa hrádze. Za ním pokračuje ďalšia priehrada dlhá cez sedemdesiat kilometrov, ktorá je nazývaná aj ako Aragónske more.
Špatno-krásne miesto
Loď sme uviazali uprostred zatopeného olivového hája. Všade vôkol nás vytŕčajú pahýle stromov, ktoré, ako predpokladám, sú výborným úkrytom pre všetky dravce. Vybrané miesto by Hviezdoslav nazval špatno-krásne. Haluze vytvárajú zamínované pole plné prekážok, v ktorých môžeme pri zdolávaní veľmi ľahko odpáliť rybu. Ale na druhej strane som už na tomto mieste chytil za jediný týždeň rekordný počet sumcov (24) a z nich boli tri kusy cez dva metre.
Zostávame. Nik okrem mňa netuší, aké to tu bude zložité, tak neprotestujú. Pravidlá hry lovu sumcov sa na Ebre za posledné dva roky veľmi zmenili v neprospech sumčiarov. Zákaz používania živej ryby ako nástrahy (okrem beličiek) odradil veľmi mnoho ortodoxných lovcov sumca.
Preto som s radosťou privítal tvrdenie môjho španielskeho partnera, že do parlamentu už išla žiadosť o zrušenie tohto zákazu a už na budúci rok by sa mal vrátiť lov sumcov do starých koľají. Toto obmedzenie, samozrejme, platí aj na hornú priehradu (Caspe), kde je navyše zakázané chytanie na systém trhacích bójok. Na túto skutočnosť sme sa viac-menej pripravili a každý z nás si svoj hmotnostný limit batožiny, určený leteckou spoločnosťou, dovážil pribalením veľkých halibutích peliet.
Rybačka sa začína
Sonarom sme si vytypovali najvhodnejšie miesta na ukotvenie bójok a už vyvážame prvé systémy ovešané peletami, vylepšené o napichnuté dážďovky. Každý má vyvezenú jednu udicu na sumca a druhú si nahodil podľa vlastnej ľubovôle.
Ľudo, Fero a ja sme sa rozhodli zaobstarať si zubáča na zajtrajší obed. Smelé rozhodnutie, ktoré však máme poistené špagetami a slaninou v chladničke. Darí sa nám. V priebehu dvoch hodín sme chytili šesť zubáčov (od 48-68 cm). Poznáte to. Zubáč za zubáčom a na sumcové udice sme sa vykašľali.
No nástojčivé zvonenie rolničky ma stavia do pozoru. Zasekávam, podávam udicu Ľudovi a ten s prehľadom zdoláva svojho prvého sumca. Meter desať nie je žiadna víťazná miera, ale je prvý. Nebudem náš rybársky výlet opisovať chronologicky, ale podľa druhu lovených rýb. Takže keď už sme pri sumcoch, ďalšieho ulovil Sebastian na prívlač a tiež nepatrí do kategórie - titulná strana.
Jeden večer, ako tak kontrolujem udice, prichádza záber vo chvíli, keď dvomi prstami skúšam napätie šnúry. Stane sa to raz za sto rokov. Držím šnúru a vtom momente sa tuho utiahnutá cievka roztočí a prút sa zohne.
S problémami vyťahujem udicu z trúbkového držiaka na streche lode a dlaňou sa snažím pribrzdiť cievku navijaka, aby som zabránil rybe dostať sa ku koreňom pred loďou.
V tme rýchlo šmatlám popri zábradlí lode a schodík, oddeľujúci palubu a lavičku na prove, schádzam štýlom nohy do luftu a zadkom prásk na palubu!
Po pietnej spomienke na všetkých svätých zisťujem, že sumca som vypol.
A vtedy sa to začalo!
V nasledujúcich dňoch sme mali na udici ešte ďalšie štyri sumce. Všetky skončili v prekážkach, alebo jednoducho povedané - nezdolali sme ich. Určite poznáte pesničku – „Výprava velrybárska kolem Grónska nezdařila se, protože nejely sme na velryby ale na mrože...“ Milan, vidiac našu nemohúcnosť pri chytaní našej cieľovej ryby - sumca, radšej nahodil udice na kapra. Vtedy sa to začalo.
Prvý záber mu prišiel po hodine a na palube je už nádherný osemdesiatpäťcentimetrový šupináč. Váhu nemáme, takže toto je jediný exaktný údaj o kaprovi. Sebastian, ktorý je profesionálny výrobca voblerov, nechytá často kapry, preto jeho večerný deväťdesiatnik putuje do ekosieťky, aby si s ním mohol urobiť fotky za denného svetla. Ja tiež nepatrím k dobrým kaprárom a môj najväčší je 89-centimetrový Liptovčan z Mary spred pätnástich rokov.
Takže viete si predstaviť moju obrovskú radosť, keď som Sebastiánovho závideného kapra prekonal ešte v ten večer a chytil môjho životného 95-centimetrového šupináča. Všetkých presviedčam, že toto sa už nedá prekonať, lebo toľko veľkých kaprov chytiť za takú krátku dobu na riadnej divokej priehrade bez masívneho vnadenia - to nám čitatelia Slovenského RYBÁRA nezožerú...
Čerta starého sa nedá! Ešte v ten večer zasekávam na retiazku peliet omotanú okolo obrovského háčika kapra, ktorý prekonáva všetky moje očakávania. Meria 103 cm a nepatrí do kategórie útlocitných. Bohužiaľ, hmotnosť môžeme len odhadnúť, ale určite má minimálne dvadsať kilogramov. Čiže, ako sa spieva v pesničke, neprišli sme na sumce, ale na kapry.
Počas tejto kaprománie nezabúdame ani na prívlač. Každé ráno prechytávame okolie hausbótu a podnikáme i dva výlety na hornú priehradu k mestečku Caspe. Prekvapuje ma, že na hornej priehrade sa nám nedarí uloviť black bassa (ostračka veľkoústa), ale iba zopár zubáčov, zato v okolí hausbótu v trojici zdolávame za hodinu cez dvadsať black bassov i nejakého zubáča. Jednoducho voblery Lovec Rapy sú úspešné!
V stáde divých svíň...
Týždeň rybačky sa blíži ku koncu a chalani už hľadajú spôsob ako budúci rok vylepšíme lov na sumca. Z celého mudrovania im vychádza jednoduchá rovnica. O rok treba ísť vlastným autom a obetovať rýchlosť a pohodlnosť leteckej dopravy. Miesto toho na Ebro dovalíme všetky tie veci, ktoré sa nám vďaka objemu a hmotnosti do lietadla nezmestili. „Chalani, vy choďte autom, ale ja určite poletím,“ - hovorím a pridávam presvedčivý príbeh.
V deväťdesiatom šiestom sme sa vracali z prvej sumcovej rybačky na Ebre. Úplne novučičký VW Passat a štyria rybári. Cesta je to dlhá, tak sme sa dohodli, že sa budeme pri šoférovaní striedať a spolujazdec vedľa šoféra nebude driemať, ale bude v strehu. Vidím to ako dnes. Sú tri hodiny nad ránom a my sme vošli na novootvorený úsek diaľnice pri českom Rozvadove. „Juri, berie ma na spanie, zastaň!“ – hovorím ako spolujazdec môjmu šoférujúcemu priateľovi.
„Drichmi, som v pohode,“ – odvetí bývalý jazdec rallye. Otáčam sa dozadu hľadajúc pomoc u mojich priateľov, keď tu zaznie rana ako z dela. S autom trhlo a ja cítim tlak pásu cez hrudník.
„Nevidím ani prd!“ – kričím na Jura a obaja vytriešťame oči do vybuchnutých airbagov. Predstavte si zaviazané oči a prudké brzdenie v stodvadsaťkilometrovej rýchlosti na diaľnici. Strašné. Vo vnútri auta začalo svietiť interiérové osvetlenie a poletujúci púder z airbagov vytvára pocit dymu z horiaceho auta. Zastali sme na okraji betónového žľabu a auto zahaľuje para unikajúca z rozbitého chladiča.
„Zrazili sme divú sviňu!“- mrmle Juro a drží si rozbitú peru po výbuchu airbagu. V diaľke na deliacej čiare leží skutočne veľké tmavé teleso. Ponáhľam sa umiestniť výstražný trojuholník a pri okraji cesty naďabím na ďalšiu zrazenú sviňu.
„Tu je ešte jedna!“ – kričím.
„Aj tu!“- nachádza Juro ďalšie zviera.
„Tu je ďalšia!“ – kontrujem. Verte - neverte, zrazili sme štyri diviaky. Ku gratulácii chlapíkom zo správy ciest sa pripojila aj česká policajná motohliadka. Negratuloval nám iba priateľov šéf, od ktorého sme mali služobné auto požičané.
Aby už boli počty úplné, oprava auta bola vyčíslená na päťstotisíc korún a cesta odťahovkou do Bratislavy nás stála ďalších trinásťtisíc.
Je rozhodnuté. O rok idem určite letecky.
Katalóg rybárskych zájazdov CK Orbis na rok 2010 vám na vyžiadanie zašleme zdarma.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
