Zima je na Slovensku v plnom prúde. Teploty rapídne klesli, život v prírode sa spomalil. Tak či onak, či chcem, alebo nie, počasie mi pripomína jeden príjemný týždeň strávený na rybačke neďaleko polárneho kruhu.
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: DECEMBER 2009
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 74
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Keď sa mi v júli tohto roku naskytla možnosť byť členom výpravy Slovenského RYBÁRA, ktorá spoločne so skúsenými morskými vlkmi smerovala do Nórska, ani chvíľu som neváhal. Som síce patriot verný slovenským vodám, ale na druhej strane zas neuznávam jednu vetu, ktorú som počul už viackrát: „Kto nevie chytiť rybu doma, ide do zahraničia.“ Skôr si myslím, a asi nebudem ďaleko od pravdy, že rybačka v zahraničí je podľa možností vynikajúcim spestrením našich nielen rybárskych dní, je obohatením o nové zážitky, často i priateľstvá, jednoducho človeku poskytuje veľa nového a dobrého.
Prípravy a samotný odchod nabrali rýchly spád. Ani neviem ako rýchlo som absolvoval nákupy v rybárskych predajniach, šup-šup a už som sedel v aute v Bratislave spolu so sprievodcom Reném a spolucestovateľmi Rišom a Mirom. Z Bratislavy sme cestovali dlhých 2 200 kilometrov cez Čechy, Nemecko, Švédsko a Nórsko rovno do Trondheimského fjordu, na ostrov Garten.
Dotyky s morom
Na ostrove pred chatou už na odchod na Slovensko čakala predchádzajúca partia. Samozrejme, oboznámili nás so svojimi úspechmi, v niečom poradili, no a úplne nás vyburcovali fotkami z digitálu, na ktorých boli pekné tresky, ale aj dlhé miene z hlbokých prielivov. Okrem iného nám predali aj niekoľko „zubáčových twistrov“ so
40 až 50 g hlavičkami. Ako sa neskôr ukázalo, bola to kúpa storočia, prinajmenšom aspoň kúpa zájazdu...
Nastali prípravy udíc, zostavovanie systémov a prvé dotyky s vodou. Našťastie sme mali k dispozícii bezpečné člny s výkonnými motormi, takže rybačka vo fjorde, kde sa pravidelne strieda príliv a odliv, bola pre nás pohodlná a príjemná.
Prvý lov sme absolvovali v neďalekej zátoke, ktorú sme nazvali „pri hrbe“ – podľa zaujímavej veľkej oblej skaly – kopca, na ktorom bol krásne vidieť vplyv ľadovca v minulosti. Použili sme svoje ťažšie prívlačové udice, ja väčší navijak (cca veľ. 50), silon 0,45 mm, menšie pilkre do 100 g, keďže sme najčastejšie chytali v hĺbkach do 30 metrov a systémy nástrah na morský rybolov (zostavy gumených „fajok“, chobotničiek, mušiek a podobne).
Naše dotyky s morom boli úspešné. Nachytali sme množstvo tresiek čiernych (kelerov) a tresiek obyčajných (dorschov). Lovili sme klasicky, vertikálnou prívlačou a môžem povedať, že prvý deň nás dobre navnadil. Okrem toho, Rišovi sa podarilo nájsť spôsob, ako loviť aj z brehu. Na malý rotačný blyskáč ulovil dve pekné makrely, po našom „údenáče“, len, samozrejme, nezaúdené... Naše pocity sme hneď vylepšili ich vynikajúcou prípravou na večeru. Majú skutočne výborné šťavnaté mäso, ktoré nám dodalo energiu pre ďalšie zážitky, pri ktorých nám svojimi radami asistoval René.
Keby sme videli pod vodu
Ako spolupracovníkov Slovenského RYBÁRA nás zaujímali aj informácie v širšom kontexte. Preto som bol veľmi rád, že sme v miestnej osade neboli sami. Našli sme si kamarátov – rybárskych kolegov z Nemecka – našich chatkových susedov. Mnohé cenné informácie nám poskytol aj manažér zariadenia Nór Kietyl. Z jeho slov mi najviac utkveli v pamäti tie, ktorými nám opisoval nielen pestrosť rybích druhov, ale aj ich množstvo. „Keby ste videli pod vodu, asi by ste ani neuverili, koľko je tu rýb, kvantá, kvantá...“
Po prvom dni sme nemali problém uveriť. Druhý deň bol ale sklamaním. Napriek tomu, že sme experimentovali aj s lovom vo viac ako sto metrovej hĺbke s úmyslom uloviť veľké tresky tmavé, alebo morské vlky, či miene, nemali sme šťastie. Potvrdilo sa, že aj tam, kde je rýb ako dreva, nie vždy chytíte svoj úlovok.
Nenechali sme sa odradiť. Vyzbrojení radami od Reného sme spolu s Rišom vytvorili dvojčlenný zohratý tím, ktorý sa nevzdal, ale hľadal cesty a možnosti. Boli sme veľmi radi, že menej skúseného rybára, grafika Mira, sa zodpovedne ujal práve René.
Ďalšie dni boli úžasné
Ani neviem ako, ale na jeden neúspešný deň sme zabudli veľmi rýchlo. Ryby sa „pohli“. Až do konca zájazdu sme nezažili neúspech. Úlovky boli zaujímavé aj veľkosťou aj množstvom. Spolu s Rišom sme na našej loďke prešli viaceré horúce miesta.
Medzi najlepšie patrili plytčiny okolo bójí, ktoré upozorňujú veľké lode a trajekty na nebezpečenstvo útesov, ďalej príbrežné partie s cca 40-metrovou hĺbkou, no a naša zátoka pri hrbe, kde sa nám najviac osvedčila prívlač, trochu zafarbená trollingom a driftovaním našej lode v smere prílivu, alebo odlivu.
Na počudovanie, najviac pekných tresiek sme pochytali v hĺbke do 10 metrov, práve pri hrbe. A na twistre. Iste by sme nachytali aj na „klasickejšie nórske morské nástrahy“, ale twistrovanie, ktoré je pre nás, suchozemcov, známe a blízke, nám na mori poskytlo veľa pekných zážitkov.
Zaujímavé bolo, tak ako to písal Rišo vo svojom článku, že twister sme museli treske „nechať zažrať“. Bol to pre nás gól. Verte alebo neverte, bolo to tak, ryba gumu obžúvala, ale zásek bol úspešný len niekoľko sekúnd po zábere.
Pomohla aj krajčírska gumička
Mnohí neveria, ale taká je rybačka i rozprávanie rybárskych príbehov a zážitkov. Twistrov sme však nemali veľa a ryby ich vedeli veľmi odborne dotrhať. V podstate po každých desiatich – pätnástich treskách už bolo potrebné twister reparovať. Našťastie sme mali k dispozícii tenkú krajčírsku gumičku, ktorou sme rozstrapkané twistre dokázali ešte spevniť a predĺžiť ich životnosť o ďalších cca 10 rýb... Bolo to ako o dušu...
Ako som spomenul, nachytali sme mnoho tresiek, najväčšie boli obyčajné, cca do 6 – 7 kilogramov. Naša výprava nelámala rekordy, ale na prvýkrát v Nórsku to bolo fajn, až veľmi fajn. Rišovi sa dokonca podarilo uloviť aj menšieho halibuta, z čoho sme boli náramne nadšení. Je to totiž veľmi zaujímavá ryba platesovitého tvaru.
Dobre sme si zachytali aj vtedy, keď sme natrafili na húf tresiek tmavých pri plytčinách. Prítomnosť rýb nám v tom prípade signalizovali čajky, ktoré sa tam tiež hostili. Na jedno nahodenie vtedy zabralo aj päť či šesť rýb, väčších aj menších, bolo to zábavné, škoda, že k článku nemožno pripojiť jedno z videí, ktoré som vtedy nahral... Bolo to ako v rybárskom raji: čo hod to záber, čo hod to nie ryba, ale ryby! Ja som dokonca chytil na minipilker 50 g aj hviezdicu.
Najviac sa mi však páčilo zdolávanie a zábery väčších tresiek obyčajných, či už to bolo na pilkre, pilkre so systémami gumených, či operených nástrah, alebo na obľúbené twistre. Jednoducho sa nám darilo. Pri takejto aktívnej a namáhavej rybačke sme veľmi ocenili najmä nepremokavé oblečenie, bez ktorého na more nie je možné ísť.
Dve lyžičky v čaji a Septonex
Naša rybačka bola naozaj krásna a vzrušujúca. Ale aj vyčerpávajúca. Desať až pätnásť hodín na mori.
V Nórsku sme jedli väčšinou ryby, ktoré sme my ulovili, bolo to úžasné. A neprejedli sme sa. Niet nad čerstvú zdravú rybacinku. Bolo to super, ale aj náročné. Rybačka na mori je fakt drina a je jedno či chytáte na strednú prívlač – v mojom prípade to bol lov zhruba s hlavátkovým náčiním, alebo s ťažkou udicou na hĺbky, ktorá len v základnej zostave váži 4 kilo. A celý deň nahadzovať, zdolávať... Dalo nám to zabrať, ale stálo to za to. Únava sa prejavovala rôzne. Napríklad ja som zabudol, že som si dal do čaju lyžičku a spolu s ďalším medom tam išla ešte jedna...
Po manipulácii s treskami, ktoré majú nielen zuby, ale miestami aj ostré plutvy, vyzerali naše ruky niekedy ako po boji s drôtenou kefou. V tomto nám veľmi pomohol Septonex, dezinfekčný sprej. Vždy pred spaním sme si sprejovali – nie ranky, ale celé dlane. Pomohlo, domov sme prišli bez jaziev a bez infekcie.
Vydržali dlhú cestu
Čierne ruky sme si ale doniesli. Tresky tmavé sú naozaj tmavé; po tom množstve, ktoré sme pochytali, nám ruky vyzerali ako po lúpaní čerstvých orechov. A len veľmi ťažko to išlo dole, ešte na Slovensku som si ruky umýval od tmavej spomienky na kellery.
Keď som už pri tých úlovkoch, nórske vody fjordov sú skutočne bohaté a podľa môjho názoru sme im vôbec neublížili, keď sme si domov doniesli po cca 10 – 15 kg rybaciny. Celkom ma prekvapilo, že zhruba 2 500 kilometrov z Gartenu do Banskej Bystrice vydržali v lete bez mrazničky zmrznuté na kosť, iba v uzavretej polystyrénovej škatuli, medzi batožinou v aute. Pred cestou boli priebežne úlovky hlboko zmrazované vo veľkej mrazničke, práve v dobre izolačných škatuliach. No, fyzika je asi fyzika.
Dovidenia o rok!
Na návrat domov sme sa, aj napriek vynikajúcemu ubytovaniu, dobrému sprievodcovi a fantastickým zážitkom, tešili. Všade dobre, doma najlepšie. O Slovenku to platí stonásobne. Spoznal som krajinu, nové možnosti rybolovu, nových ľudí. Už som sa ale nevedel dočkať svojej rodiny, aj našich krásnych slovenských vôd – pstruhov a zubáčov v nich, a tiež bolo, bohužiaľ, potrebné ísť aj do roboty...
Keď som sa vrátil na Slovensko, akosi som nevedel ihneď pochopiť, že namiesto do člna musím ísť do kancelárie, že je tu v lete teplo a v noci tma. V Nórsku boli počas nášho pobytu teploty vzduchu zhruba tak ako u nás teraz v októbri/novembri. Zaujímavé bolo aj nočné chytanie, na ktoré sme nepotrebovali čelovky. V Nórsku bol polárny deň, to znamená, že tam slnko zapadalo cca od tretej do piatej ráno, aj to nebola tma, len šero. Najlepšie spomedzi nás sa vyspal v chate asi Rišo, lebo mal izbu so strešným oknom a roletkou. Jednoducho si vedel aj o polnoci „vyrobiť tmu“.
Doma je len doma, ale do Nórska sa vrátim. Pôvodne som nechcel uveriť slovám môjho kamaráta Romana, predajcu rybárskych potrieb, ktorý ma dobre vyzbrojil a hovoril, že do Nórska nepôjdem len raz. Mal pravdu. Dovidenia o rok, Nórsko!
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
