V minulom čísle Slovenského RYBÁRA som sa venoval prvej časti sezóny, dnes zhrniem moje poznatky z jej druhej polovice. V každom prípade boj s vodnými rastlinami, nástrahovými rybkami, a na počudovanie i s pretrvávajúcimi horúčavami, pokračoval.
info
Kategória: Sumčiarina
Vyšiel v čísle: DECEMBER 2012
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 84
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Úlovkov ako šafranu
Trošku optimizmu do tohto trápenia vniesol fakt, že začiatkom augusta sa pomaly ale isto začali dni skracovať. Očakával som, že počas dlhších nocí bude aj aktivita sumcov o čosi dlhšia ako na začiatku sezóny. Ale aj to sa ukázalo viac ako moje prianie než presvedčenie. Z ostatných rokov som mal skúsenosť, že úlovkov bude ako šafranu. Aj preto som chcel zmeniť stratégiu a vymyslieť niečo iné a odskúšať to práve na ďalšej 11-dňovej rybárskej dovolenke. Revír a miesto bolo jasné. Veď na prvej výprave sme excelovali, a tak nebol dôvod meniť miesta, ktoré som podrobne sledoval od začiatku jari.
Ale i keď dni boli stále kratšie, teploty zostávali neznesiteľné, a tak začiatok rybačky nebol práve najradostnejší. Na rad prišli noci bez záberu, dokonca nebolo počuť ani žiadne zalovenie dravca. Naše lovné miesto čoraz viacej pripomínalo špenátovú polievku bez života. Ale práve to bola pre mňa tá správna výzva, uloviť rybu aj v takomto extréme. Tu som ešte dlžný spomenúť, že nie vodné rastliny samé, ale ich spolupôsobenie so značným kolísaním hladiny vody, spôsobeným prevádzkou vodnej elektrárne, bolo to „pravé orechové“, čo zapríčinilo problémy našim trhačkám (iným spôsobom sa už však vôbec loviť nedalo).
Finta na zamotaný problém
Chvíľu po vyvezení a vyšponovaní celého systému to spočiatku bolo super, ale stačilo, aby sa znížila hladina o 20-30 centimetrov, kotviace lano na bóji povolilo, šnúra sa dotkla hladiny a už bolo zle-nedobre. O pár minút bola omočená časť šnúry kompletne zamaskovaná a omotaná s rastlinami. Keď sa do toho celého oprel prúd, tak to nemohlo skončiť inak ako odtrhnutím trhačky. Poriadne som zahromžil, no aj tak mi nezostávalo nič iné, len nasadnúť do člna a pekne meter po metri prácne oberať riasy. Nebolo nič mimoriadne, keď čistenie jednej zabralo viac ako hodinu. Je teda ľahké si potom vyrátať, že pokiaľ sa to stalo dvakrát za deň pri štyroch prútoch, deň nám ubehol ako voda.
Aby toho nebolo dosť, trhačku odtrhlo aj v prípade, keď hladina začala stúpať, ja som si to nevšimol a nezareagoval na to pomalým uvoľnením niekoľkých desiatok centimetrov šnúry. Vytrápilo ma to so synmi teda viac než dosť, ale nakoniec sa našla finta aj na tento zamotaný problém. Od kolegu Martina som trochu odkukal systém, ktorým si s rastlinami poradili viacerí vynaliezaví lovci kaprov. Ako to celé fungovalo?
Na vysokých drevených vidlicových podperách (dĺžky cca 3 metre), ktoré boli zarazené do dna a vyčnievali nad hladinu dobre cez jeden meter, bola položená šnúra. Táto bola potom nad hladinou cca 1 meter a ani vysoké vlny nemali šancu. Okrem iného, podobné tyčky dobre poslúžili aj ako pohon na člnoch. Nevyzerali sme síce ako benátski gondolieri, ale účel to spĺňalo na výbornú. Veslovať v tom špenáte vôbec nepripadalo do úvahy, použiť elektromotor tobôž. Bol by po pár sekundách neskutočne zamotaný v trávach a na spaľovacom motore by sa zasa upchali otvory odkiaľ si motor saje vodu.
Od chvíle, čo sa osvedčil tento podporný systém, som si znovu začal veriť a mal som viac času na iné aktivity… Systém, ako loviť na dovolenke, bol jasný.
Dali sme sa do boja
Vráťme sa však ešte trochu k samotnému začiatku dovolenkového lovu a jeho niektorým momentom. Dovolenku som začínal sám, omladina bola v prázdninovom tábore, ale i tak rozloženie základne bolo otázkou chvíle. Bóje som poukladal na miesta, ktoré som považoval za tutovky. Ale opäť to staré známe: kvôli nástrahovkám som po vode najazdil množstvo kilometrov a výsledkom bolo len zopár malých karasíkov.
Kto ma pozná, tak určite veľmi dobre vie, že ja karasa radím v mojom rebríčku obľúbenosti na posledné miesto. A hlavne pokiaľ ide o rybku veľkú ako dlaň. Hlavné bolo však v tomto momente zabudnúť na pracovné povinnosti a na uponáhľaný svet okolo seba a na to karasík úplne vyhovoval. Takto som to videl prvé tri-štyri dni, potom sa moja túžba po rybe začala zväčšovať. Do toho celkom vhodne zapasoval čas ísť pre posily, pre juniorov, a tým naše sily znásobiť. Synov som už cestou upozorňoval, že na radovánky vo vode budú musieť zabudnúť a budeme radi, ak si nájdeme aspoň trochu vodnej plochy, kde sa na chvíľu osviežime. Ale dali sme sa do boja, tak už snáď nejako vydržíme.
Tak ubehlo pár dní bez záberu, až prišlo rozhodnutie vyskúšať lov z člna. Prvá noc veľmi nevyšla, lebo okolo polnoci nás z vody do bivakov vyhnala búrka. Nasledujúci deň sme už v predstihu boli zaparkovaní na vytypovanom mieste a šantili vo vode. Rozmiestnil som 4 bóje. Prvé dve putovali na hranu koryta, jedna medzi rastliny na plytčinu a jedna nad jamu medzi rastlinami, ktorá bola hlboká cca 3 metre. Išlo o takú skúšku všetkých možných variantov. Nadišiel čas prelomiť smolu.
Štvrtý člen posádky
To, že som urobil dobre, ma presvedčil záber z hrany koryta. Konečne, po siedmich dňoch sme sa dočkali. Ryba mala len niečo cez 120 cm, ale potešila veľmi. Nálada hneď stúpla a do vytrženia nás priviedol ďalší záber z hrany koryta na druhý prút. Táto ryba bola len o kúsok väčšia ako predošlá.
Na udice z plytčín do rána už záber neprichádzal a my sme sa vrátili na breh prečkať ďalší tropický deň. Dve úspešné bóje sme nechali na pôvodnom mieste a na hranu koryta pridali ďalšie dve bóje. Juniori sa zmenili na nepoznanie. Už počas dňa sa škriepili kto z nich bude mať ktorú bóju a ja som sa na tom perfektne bavil. Krvopotne sa mi podarilo uloviť zasa len pár karasov a vyrazili sme s mladými na vodu na ďalšiu nočnú šichtu.
Juniori kamarátom oznámili, že dnes to bude masaker. Mali pravdu, do rána sme vytiahli 3 ryby. Takže bolo jasné, že ryba sa už stiahla z rastlín do koryta. Tam však nelovila, za potravou vyrážala na hranu koryta, kde je to úplne bez rastlín a hĺbka vody cca 2 metre. Ryba bola lokalizovaná, vedeli sme kde sa zdržiava a posledné dve noci sme chceli využiť ako sme len vedeli. V ten deň sme privítali ďalšiu „posilu“, vybrala sa za nami aj naša mamička...
Účel to splnilo
Rozhodol som sa vyjsť na vodu pozbierať bóje, lebo stanovište na brehu a to naše na vode boli od seba dosť vzdialené a tam by mi šnúry z brehu nestačili. Ale taktiku som nemenil. Všetky prúty som povyťahoval na maximum, aby boli čo najbližšie ku korytu. Práve vtedy som ocenil podporný systém na šnúru, ktorý som odpozoroval od vynaliezavých kolegov už na začiatku dovolenky. Dve udice boli vzdialené niečo cez 220 metrov a šnúra spočívala na piatich vidlicových podperách, aby bola v dostatočnej výške nad hladinou, a tak i v bezpečí pred rastlinami.
Samozrejme, šnúra nesmerovala priamo od udici k bóji, lebo sa mi nepodarilo nabiť všetky podpery v jednej rovine, ale účel to splnilo. Predpokladal som, že ak by bol záber na túto vzdialenosť, tak to by musela by to byť poriadna ryba, čo by ich vyrovnala do jednej roviny a zohla udicu…
Ďalšie bóje putovali do vzdialenosti 150 a 170 metrov, a tak na každom navijaku bolo sotva 5 návinov šnúry. Premiestnenie bójí a zatĺkanie podpier mi zabralo vari celý deň. Bol som taký vyčerpaný, že som ani nešiel, ako každý deň, naloviť čerstvé nástrahové rybky. Udice som nechal bez nástrahoviek a odpočítavali sme minúty do stretnutia s mojou polovičkou...
Začal sa boj, na ktorý čaká asi každý
V záber som v tú noc už nedúfal, ale z ležadla predsa len pozoroval štyri chemické svetlá v jednom rade, či niektoré z nich nevyštartuje smerom k vode. Takto som fantazíroval, už ani neviem po koľký raz, až som zaspal. Krátko po pol štvrtej som sa naraz prebral a prvý pohľad venoval udiciam. Ani sa mi nechcelo veriť, ale úplne ľavá udica sa pomaly a stále viac a viac zohýbala k vode a to bez zahrkania roľničky. Keď sa už udica zohla na jej možné maximum, vybral som s problémami prút zo stojana. Aj som chcel zaseknúť, ale ťah ryby, ktorá bola na druhej strane, udržoval prút zohnutý na maximum. O nejakom záseku nemohlo byť ani reč. Až v tom momente som sa prebral z letargie a uvedomil si, že na udici mám rybu, kvôli ktorej sem chodím už pekných pár rokov.
Pohľad na cievku však neveštil nič dobré, nebola tam skoro žiadna šnúra. Jediné, čo mi v tom momente napadlo, bolo vojsť do vody a pomaly ale isto rybe povoľovať v ťahu. Voda mi už siahala vysoko nad kolená, ale ja som nehodlal z cievky nič povoliť. Narýchlo a v poslednej chvíli sme naskočili do člna a mizli s kamarátom Martinom v čiernej tme. On vesloval a ja pomaly získaval prvé metre šnúry. Stále som mu tvrdil, že je to určite krásna ryba.
Čoskoro sme minuli tretiu a štvrtú podperu, kde som zavelil, aby prestal veslovať. Začal sa boj, na ktorý čaká asi každý z nás. Ryba bola poriadne zašitá v rastlinách, no ale keď sa mi podarilo dostať sa nad ňu, nasledoval brutálny ťah. Môj protivník bez najmenších problémov ťahal so sebou čln, ale aj bóju so závažím.
Ryba mlela z posledného
Neviem prečo, ale ryba neodtrhla trhací silon a ako montáž stiahla do rastlín, tak sa asi hlavná šnúra zamotala so šnúrou čo ide k bójke. Toto ma dosť rozptyľovalo, ale boj som si vychutnával aj tak. Nevnímal som nič okolo seba a s čelovkou stále prenasledoval rybu. Od pôvodného miesta sme boli vzdialení pekný kúsok. Ale už bolo cítiť, že súper má stále menej a menej síl a výpady sú už kratšie a slabšie. Na chvíľu sa mi ukázala aj mohutná hlava ryby, z tlamy vytŕčal len kúsok nadväzca. Ten mal skoro meter a obavy, že by sa ryba odopla, sa úplne rozplynuli. Ryba mlela z posledného, výpady som tlmil len s prútom a na doraz zatiahnutou cievkou.
Dlhšiu dobu bola pod hladinou ponorená viac ako polovica prúta a skúšal som čo znesie. Keď už mala ryba toho dosť, tak sa z ničoho nič prevalila pri člne a my sme s úžasom hľadeli na tú krásu. Nasledovala dilema, ako dostaneme rybu do člna. Ryba však už nereagovala na dotyk, pokorne sa nechala uchopiť za spodnú čeľusť a skončila na podlahe malého člna. Viac som to už nemohol v sebe udržať a do tmy sa niesli moje výkriky radosti. V tom momente som nevnímal nič okolo seba, v tom okamihu existovala len ryba, ja… a pocit, na ktorý som čakal už desaťročia.
Na brehu nás už čakala rozbalená mokrá plachta. Prišiel okamih pravdy a nasledoval dokumentácia úlovku. Vlasy sa mi takmer postavili dupkom, keď mi parťák zahlásil: “Daj druhý meter, lebo toto je len dvojmeter a je krátky“. Je jasné, že ďalší výkrik radosti som v sebe neudržal. Za slnečného svetla sme urobili ešte zopár snímok a rybu s poďakovaním za nádherný zážitok a s pokorou pustili naspäť do jej domova. Záber v ďalšiu noc na rovnakom mieste nás presvedčil, že to nebola náhoda...
Dva víkendy po dovolenke
Nasledujúce dva víkendy som ostal na našom mieste bez ryby a bolo jasné, že ryba už na plytčiny nevychádza za potravou. Preto som zvolil lov z člna, ale už v hlbšej vode. Prvýkrát som nastražil rybku do stĺpca a nahodil na plavák.
Posledné dve vychádzky, na ktorých sa dal využiť nonstop lov, som plánoval loviť v stĺpci a pri dne. Že to bola opäť správna voľba, tak o tom ma presvedčil 170 cm fúzač, ktorý sa ani za nič nechcel vzdať. No po chvíli napokon skončil na podlahe môjho člna a ja som už vedel, že to bol posledný sumec v tomto roku. Po pár fotografiách zmizol aj ten v chladnej vode. Som rád, že mi vyšla aj táto „lodná“ taktika a podarilo sa mi uloviť krásnu rybu aj v chladnejšej vode.
Keď sumarizujem, tak zábery od začiatku augusta na plytčinách boli už len sporadické, aj napriek tropickému počasiu sa ryba stiahla až na hrany koryta na prelom z plytšej do hlbšej vody. Ale zábery prichádzali len na tej hrane, nie na plytčinách, ale ani nie v hlbokej vode. Toto sa začalo meniť, až keď teplota vody klesla pod 15 stupňov. Vtedy už ryby brali v okolí hrany, ale už len v hlbšej vode, a tak tomu bolo aj keď teplota vody klesla o podstatne viac. Ale to som už v tom období vytiahol prívlačové udice a o sumca som sa pokúšal aktívnejším spôsobom. A ako sa darilo v prívlači? Tak o tom možno zasa neskôr, ale úlovky boli. Ani v tom najtajnejšom sne som nedúfal, že už čoskoro sa budem pasovať s ešte väčšou rybou...
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
