"Vymeňte maaá „ - kričím zapretý nohami do boku motorového člna. Udica ohnutá ako Víťazný oblúk v Paríži a brzda multiplikátora si ticho rapká svoje monotónne blues. ,,Vydrž ešte štyri minútky a prvú polhodinu máš za sebou“- škerí sa Roman. Jeho syn Adam uhýba pohľadom, a tým si zabezpečuje pozíciu mŕtveho chrobáka. Mám meravé predlaktia, hánky sa belejú ako hlava amerického orla a prsty mám v kŕči zaťaté ako pazúry do rukoväte prúta. Môj pocit, že sa mi udica vytrhne z rúk a ja tu zostanem v hanbe, je desivá. Ferino sa učupil podo mňa a oboma rukami mi pomáha pumpovať rybí kolos z vody. Sila štyroch rúk pomaly narovnáva háčik a jeseter dostáva svoju vybojovanú slobodu.
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: DECEMBER 2012
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 70
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Naša cesta za jesetermi a lososmi z provincie Britská Kolumbia odštartovala na letisku Viedeň a pokračovala cez Londýn až do kanadského mesta Vancouver. Už na letisku vo Schwechate sme dostali k letenke navigačnú mapku, ako sa dostať z príletového terminálu číslo 3 na odletový terminál číslo 5. Len tak pre zaujímavosť, na tento prechod je naplánovaných stodvadsať minút presunu za použitia eskalátorov, pohyblivého chodníka, výťahu, autobusu a podzemného vlaku. Štyri hodiny čakania na ďalší spoj sme strávili v malej zabudnutej pivárni v odľahlom kúte letiska. ,,Na tajnáča“, tak trochu trúfalo, sme vytiahli z príručnej batožiny šunkové rožky, ktoré nám manželky či priateľky pripravili na cestu. Potichu sme ich jedli ani nie tak z hladu, ako z úcty k práci našich diev a zapíjali ich desaťeurovým pivom. Zaujímavé, personál podniku nám nenadával.
Deväťhodinový let cez Atlantik na druhú stranu Kanady prebehol bez problémov, až na neustále kopanie za mnou sediaceho suseda do operadla môjho sedadla. Keď som sa nazlostený postavil a otočil, môj hnev v očiach sa zmenil iba na plachý úsmev pri pohľade na obrovského Inda s turbanom na hlave. Nechal som to tak, veď ich je miliarda a tento sa skutočne vydaril.
Kolosy z rieky Fraser
Vo Vancouveri sme pristáli za silného dažďa a pred nami bola ešte dvojhodinová cesta nočnou diaľnicou do penziónu na brehu rieky Fraser. V kútiku duše som pevne veril, že ,,džipiesko“ zo Slovenska s kanadskými súradnicami zaslanými Zdenkom z Čiech ma nesklame. Tak aj bolo. Na prvýkrát som zaklopal celý premočený na rozsvietené dvere členitej chaty uprostred lesa. Naokolo iba tma tmúca a hustý dážď. ,,Hellou, Pítr“ - roztvoril náruč Majk, majiteľ nášho ubytovacieho zariadenia. Už o minútu nás jeho manželka Adriana sprevádzala po izbách a pekne jedného po druhom ubytovávala. Z kozuba na nás zavanulo teplo domova, ktoré zahnalo ostych a Juraj bez rozpakov povedal: ,,Majk, nemáš tu nejaké pivo?“ - a ten hneď pochopil, že mu na návštevu prišli priatelia zo Slovenska.
Ubytovanie poskytovalo skutočný komfort. Žiadne presuny z hotela autami k rieke, ale priamo pod chatou sme nastupovali do člnov, kde nás každé ráno čakali naši sprievodcovia. V Britskej Kolumbii sa už skoro (a teraz sa podržte) štyridsať rokov chytá jeseter biely systémom chyť a pusť a to na jednoháčik bez protihrotu. Táto dlhoveká ryba je vlastne paryba dožívajúca sa cez dvesto rokov a dokáže narásť do dĺžky viac ako päť metrov a hmotnosti až osemsto kilogramov. Takéto kolosy žijú v rieke Fraser (a teraz sa podržte po druhýkrát), ktorá preteká priemyselnými oblasťami a ústi do oceánu pri veľkomeste Vancouver.
Ochrana prírody je tu evidentná na každom kroku. Počas celého pobytu sme nevideli vyplavenú ani jednu plastovú fľašu či iný obal z potravín, nehovoriac o nejakom priemyselnom odpade a to sme chytali v spodnej časti rieky popri drevospracujúcich závodoch alebo kameňolomoch s nakládkou štrku na remorkéri.
Lososie ikry v dámskej pančuche
Fraser je porovnateľný s Dunajom iba svojou veľkosťou. Naša desaťčlenná skupina chytala z troch motorových člnov, ktoré patrili profesionálnym rybárskym sprievodcom; tí nám zabezpečili všetko potrebné rybárske náčinie, nástrahy a aj brodiace nohavice a topánky. Udice na jesetery boli jednodielne, nenormálne pevné prúty s veľkými multiplikátormi, aké som videl pri love žralokov a mečúňov.
Chytali sme na lososie ikry zabalené do kúska dámskej pančuchy zakotvení asi päťdesiat metrov od brehu. Guľôčka nebola väčšia ako bežné kaprove boilies. Chris, náš sprievodca, nás uistil, že v prírode i trojmetrová ryba, ktorá vysúva spodnú papuľu s otvorom ako dvojstovkové odpadové potrubie, hľadá na dne malé jednotlivé lososie ikry veľké sťa perly dámskeho náhrdelníka.
Laco: jeseter 254 cm...
Obrovská rieka vo mne vzbudzovala predstavu nekonečného čakania na záber. Opak bol pravdou. Zábery boli veľmi časté i keď sme mnohokrát sekali do prázdna. Štatistika prvého dňa hovorí, že sme zdolali jedenásť jeseterov, z ktorých dva kusy mali cez dva metre (208, 211). Druhý čln mal navlas rovnakú bilanciu, to znamená z jedenástich rýb boli dve viac ako dvojmetrové. Náš tretí čln bol na tom relatívne horšie, lebo na ňom vytiahli len štyri ryby, ale ani jednu pod meter deväťdesiat a najväčšia ryba dňa, ktorú zdolal Laco, merala dvestopäťdesiatštyri centimetrov. Zdolal ju sám po viac ako hodinovom boji.
Zistili sme, že vlastne iba my Slováci a Česi vieme ako majú ozajstní Indiáni vyzerať. Žiaden z našich hostiteľov, a myslím si, že ani celá kopa originálnych Kanaďanov či Američanov nevie ako sa náš teda vlastne ich Vinetú obliekal, akú mal pušku a ako vyzerajú indiánske prérie. Moja generácia odkojená Rybanou a Nšoči o tom vie všetko. Iba my, Vinetú a ešte Old Četrhend vieme, kde je ukrytý poklad na Striebornom jazere (medzi nami, je to na Plitvických jazerách). Nás nikto nemusí poúčať či sú dobrí Apači alebo Komanči, lebo biely brat to vie.
Toto všetko sme museli pri poháriku ohnivej vody vysvetliť aj Majkovi, ktorý má síce v obývačke fotku náčelníka Sediaceho Býka a v rohu originálne indiánske bubny, ale s prepáčením prd vedel ako sa volal kôň Vinetua a dokonca ani to, že Sam Hovkins bol oskalpovaný. Mal strašne medzery v histórii! Napravili sme to a naše pokrvné bratstvo určite udobrí aj veľký Biely otec vo Washingtone, ktorý je teraz vlastne tak trochu čierny.
Tento gigant nám nebol súdený
Náš čln bol tri dni za sebou v znamení jednotiek. Trikrát po sebe sme chytili presne jedenásť jeseterov. Pri jednom z nič neznamenajúcom zábere som zasekol niečo, čo sa pomaly majestátne pustilo hore silným prúdom rieky. Ryba sa po chvíli otočila a plávala naspäť k lodi. Navíjal som ako divý. Ryba podoplávala loď a hybaj k protiľahlému brehu rieky naprieč celým tokom. Nezostávalo nič iné iba odkotviť a nechať sa pomaly ťahať.
Jesetera som mal na udici už viac ako pol hodinu a nemal som v úmysle sa dať vystriedať pri zdolávaní, keď vtedy Chris so stoickým pokojom skonštatoval: ,,Už som s klientmi zdolával niekoľko veľkých rýb, toto je tiež podobné monštrum, ktoré bude mať cez tri metre. Pokojne sa prestriedajte, takáto ryba sa zdoláva aj päť hodín.“ Spontánne mi vyletelo z úst ,,Díky, Broňa“. Nechal som sa vystriedať Ferom, toho o dvadsať minút vymenil Roman a opäť som zvieral prút ja. Po jednom z prudkých výpadov sa ryba zaplietla do prekážky pod vodou a napätá šnúra praskla. Ku sklamaniu sa pripojila aj únava z dlhého zdolávania. Tento gigant nám nebol súdený. Čo už.
Po spoločnej večeri niektorí zdatní jedinci nešli spať a pri praskajúcom ohni v kozube počas rozprávania ešte raz prežívali zážitky z celodennej rybačky. Domáca pani Adriana nám na večeru pripravila lososa na grile s hubovou omáčkou a s prílohou čerstvej zeleniny. Skvelé jedlo nám posilnilo rozhodnutie, že po troch dňoch rybačky na jesetera je čas na lov lososov. Náš kamarát Janko dostal správu od priateľa na Slovensku, že zvedovia z indiánskeho kmeňa Čikariov zistili, že v rieke je silný ťah lososov, ale to už je ďalší príbeh.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
