Po roku Vianoce, Vianoce prichádzajú, spievajme priatelia...“ Éj, veru, po roku. Ale nám to utieklo. Teda, ako komu. Mne určite áno. Ozaj, spomínam si na jeden celkom dobrý Nepraktov vtip: Dvaja páni pozerajú na veľký transparent z čias komunizmu, na ktorom stojí: „So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak!“ A ten jeden vraví tomu druhému: „Sakra, ale nám to utieklo...“
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: DECEMBER 2012
Počet strán v magazíne: 2
Od strany: 94
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Chvalabohu, toto nám utieklo. Ale vám zrejme neutiekol fakt, že práve držíte posledné tohtoročné decembrové číslo Slovenského Rybára 2012 a že neoddeliteľnou súčasťou je aj naša chutná, voňavá a kadejakými zaujímavosťami prešpikovaná rubrika „Kuchári na udici“.
A dnešným umelcom z ríše hrncov, grilov a panvíc je môj kamarát a veľký rybár, šéfkuchár jedného z najkrajších hotelov – Kaskády pri Sielnici neďaleko Sliača. Vidno ho aj z hlavného ťahu Zvolen – B. Bystrica. Tak neváhajte a odbočte. Zhruba dva kilometre zachádzky však stoja za to. Lebo takého jesetera na gnocchoch so šafránovou omáčkou, či grilovanej šťuke na medovo-vínovo-tekvicovej omáčke so šošovicovým pyré, no čo vám budem hovoriť, treba skúsiť. Zalíznete sa. Ale poďme pekne poporiadku.
Vari pred dvoma mesiacmi mali lekári v Hoteli Kaskády akýsi kongres a mne sa dostalo tej cti trošku ich zabaviť. A pri tej príležitosti som sa zoznámil so šéfkuchárom, mladým mužom Rišom Noskovičom. A kým som mu položil otázku, či nie je náhodou aj rybár, predbehol ma!
R: „Tuli, veľmi rád čítam Slovenského Rybára, hlavne všetko o kaprárčine a tak isto si nenechám ujsť ani mojich kolegov na udici. Nemohol by som...“
T: „...A s akou radosťou Riško, akože by nie. Kuchár a ešte aj rybár...“ Tak spusť a pekne od začiatku. Vlastne počkaj, akosi som ti vylačnel. Kúsok nejakej rybičky by som si dal. Vykúzli voľačo.“
A veru vykúzlil. A kým som si pochutnával na jeseterovi s gnocchami a šafránovou omáčkou a štrngli sme si suchým vínkom - pálavou, Riško spustil.
R: „Snehy pomaly mizli, iba na Donovaloch sa ešte lyžovalo, jar klopala na dvere a 6. marca roku Pána 1975 som v banskobystrickej nemocnici uzrel svetlo sveta a hneď som sa aj prejavil. Samozrejme, revom. A keďže nič nie je náhoda a ja som sa narodil v znamení Rýb, tak nebude náhoda ani to, že ma to od malička ťahalo k vode. Či už k Hronu, či k akejkoľvek „mláke“, no so spoločným menovateľom: RYBY!
A tak som sa na Základnej škole v Sliači pri Zvolene prihlásil do rybárskeho krúžku a začal robiť prvé nesmelé rybárske krôčiky. A veru, každučičkú voľnú chvíľu som spolu s kamarátmi trávil pri vode. A či už na ťažko, či na plavák, či beličky, či kapríky bolo to vlastne jedno. Hlavne, že sme boli pri vode, na rybách, na čerstvom vzduchu a vedzte, že sme boli šťastní.
A viete čo je ešte zaujímavé? Že popri tejto vášni som v sebe objavil aj ďalší koníček. Ako som sa tak obšmietal kolo maminej sukne a obdivoval jej kuchárske umenie, zacítil som, že ma to ťahá aj týmto smerom. A varenie ma tiež opantalo. Prvé pokusy o palacinky či praženicu – to bolo humoru! Alebo, keď som si vymyslel súťaž v rýchlostnom krájaní cibule...slzy neboli len od nej. Lenže, učený z neba nik nespadol...
T: „Ale blbcov akoby zhadzovali...sorry, to len taký dodatok...“
R: „Tak som sa rozhodol, že tohto kulinárskeho koníčka pretavím vo svoju profesiu. A tak som v revolučnom roku 1989 začal navštevovať vo Zvolene Strednú školu dopravy a služieb s odborom kuchár - čašník. A na moje milované ryby bolo akosi menej a menej času, až ho zrazu nebolo vôbec. Keďže som sa chcel kuchárčine venovať dôkladne, a to si vyžaduje celého človeka, rybárčenie dostalo pauzu. Päť rokov školy, maturita, robota i po dievčencoch som poškuľoval (keby len)... A potom prišla svadba, dcérka Dominika, synček Kristián a to viete: rodina, robota...rodina, robota a nároky boli čím ďalej väčšie a väčšie. Keď som chcel v práci niečo dokázať, neostať stáť na jednom mieste, ale napredovať, niekam to dotiahnuť, tak prišli školenia, kurzy, ďalšie a ďalšie štúdiá, ale na ryby som úplne nezanevrel. To viete, rybačka to je láska na celý život. A stará láska nehrdzavie. Práve vďaka Kristiánkovi som sa k rybárčeniu vrátil. Potvrdilo sa, že jablko nepadá ďaleko od stromu a jedného dňa prišiel synátor zo školy, že sa prihlásil do rybárskeho krúžku a či mu neprispejem na rybársky lístok. Srdce mi zapišťalo radosťou. Ako by som seba videl, vrátil sa do detských liet, a tak som začal so synom chodiť na ryby. Najsamprv ako dospelý sprievod, no keď so mal Kikovu udicu v rukách viac ako on a patrične dával najavo svoju nespokojnosť, tak som si kúpil rybársky lístok aj ja. A tak sme začali loviť ryby spolu. A ešte čosi. Nielen, že som sa dobre oženil, ale vyženil som aj skvelého švagra Norberta, úžasného rybára, ktorý nás veľa toho, čo sa rybolovnej techniky týka, naučil. Vďaka Norbi. Taký kaprár, no a tento spôsob lovu učaroval aj mne.
Každé leto sa vyberieme kdesi na priehradu na kapry. Čln, bójky, bivak, veľa boilies, gril, kotlík na guľáš..., ale hlavne pokoj, ticho, čerstvý vzduch, príroda. Občas ma trápi, že si to nevážime, ale som rád, že synátor objavuje krásy riek, priehrad, prírody.
Mne dáva rybačka a pobyt pri vode veľa nových síl do mojej neľahkej, ale krásnej práce. Každý šéfkuchár vie o čom hovorím. Ozaj, spomínam si na jednu peknú príhodu, ako Kiko ulovil rybu, čo sa nedala pripraviť na nijaký spôsob. Boli sme na Môťovskej priehrade, krásne počasie, boilies vyvezené, lovné miesta zakŕmené, pár kaprov ulovených, keď tu zrazu záber ako hrom. Cievka vrčala sťa besná, hovorím Kikovi reku, sekaj!
Zasekol a začal sa boj. Boj nevídaný. Prút ohnutý na prasknutie, úlovok sa pomaly, ale isto blížil k brehu. Všetci sme boli zvedaví, čo za ozrutu to bude. Kiko, že už nevládze, že nech mu pomôžem. Nie, nie môj milý, len si pomôž sám, lepšiu školu nedostaneš. Ja som sa chopil podberáka a už čakám, čo sa to z vody vynorí. A stále nič. Nijaká hlava, nijaký vír, až sa to vynorilo. Skala! Veľká skala! Takže žiadna ryba, ale šuter. Tak toto ako mohlo zabrať? Vravím: „Tie boilies sú kvalitka, keď na ne aj kamene berú.“ Ale ako pripraviť toto čudo? A tak sme si milú skalu nechali na pamiatku. Aj takéto zážitky prináša rybačka, a preto má aj svoje čaro.
No Tulinko, ale ja už musím do svojho kráľovstva, lebo hostia sú už lační. A Hosť do domu – Boh do domu.“ Inak takéto kráľovstvá som mal tri. V Hoteli Turiec v Martine, v Ponteu v Rusovciach, ale tu na Kaskádach je to kráľovstvo najkrajšie.
Tak som sa Riškovi pekne poďakoval i za úžasného jesetera, a tak mi prezradil ešte jeden skvelý recept na grilovanú šťuku, o ktorý sa s vami veľmi rád podelím. A ešte mi prezradil, že pred šiestimi mesiacmi uzrel svetlo sveta ďalší rybárisko z rodu Noskovičovcov – malý Markus. Nuž, Markus – šťastná hviezda nech ťa životom sprevádza. A Petrov zdar!
A aj vám, moji milí kamaráti, šťastné hviezdy nad vašimi hlavami. Od Mikuláša veľký „ranec“ do čižmy (nezabudnúť umyť!), na Luciu nech vás bosorky vytancujú a nech sa aj tento rok u vás narodí Ježiško. Šťastné, veselé, láskyplné, požehnané a hlavne zdravé Vianoce. Stretneme sa v novom roku, ktorý bude verme, že lepší ako ten čo sa končí.
Teším sa na vás aj s nejakým kuchárom na udici.
Grilovaná šťuka na vínovo-medovo-tekvicovej omáčke so šošovicovým pyré
Ingrediencie:
600 g filiet zo šťuky, soľ, olivový olej, 200 g šošovice, malá cibuľka alebo šalotka, smotana, bobkový list, nové korenie, ocot, cukor, maslo, maslová tekvica, cuketa, víno, med
Postup:
Začneme prílohou. Šošovicu premyjeme, cibuľu si nakrájame, speníme na oleji, pridáme šošovicu, bobkový list, nové korenie, zalejeme vodou a varíme do mäkka. Keď je šošovica uvarená, scedíme ju, vyberieme bobkový list i nové korenie, pridáme maslo, smotanu, soľ, cukor a ponorným mixérom urobíme hustejšiu kašu. Dochutíme soľou, octom a cukrom.
A teraz to hlavné: Víno a med si dáme variť, pridáme tekvicu, cibuľku, cuketu a chvíľku povaríme. Potom tekvicu, cuketu a cibuľku vyberieme, víno s medom vyredukujeme na omáčku, cibuľku si opečieme. Šťuku osolíme a sprudka opečieme z oboch strán. Šťuka je cca o 2-3 minútky hotová a môžeme podávať. Porciu ešte dozdobíme fazuľkovými strukmi, ktoré obalíme v oravskej slanine a spolu opečieme.
Dusené filety z jesetera na zemiakových gnocchoch so šafránovou omáčkou
Potrebné ingrediencie:
800 g filiet z jesetera, 100 g masla z Liptova,1dl bieleho vína (pálava), smotana na varenie, zeleninový vývar, 600 g zemiakov, 3 žĺtka, 100 g polohrubej múky, 100 g detskej krupice, soľ
Ako na to:
Filety z jesetera si opláchneme, osolíme morskou soľou, na panvičke si rozohrejeme maslo, opečieme filety, pridáme šafrán a podlejeme bielym vínom. Dusíme cca 10 minút. Zemiakové gnocchi si pripravíme z uvarených zemiakov, ktoré nastrúhame alebo pomelieme, pridáme polohrubú múku, detskú krupicu, žĺtka, soľ a vypracujeme cesto, z ktorého vykrajujeme gnocchi a potom ich vyvaríme v osolenej vode. Jesetera vyberieme, do výpeku pridáme smotanu, vyvarené gnocchi a podľa potreby pridáme zeleninový vývar, dochutíme soľou, mletým čiernym korením a podávame. No a k tomu, samozrejme, biele suché vínko.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
