Znova a znova som nadával na seba a moju hlúpu posadnutosť, keď mi opäť pár nástojčivých otázok začalo nahlodávať moju myseľ. Prečo nenechám hlavátku hlavátkou a nesústredím sa radšej na dáky iný lov, kde mám reálnu šancu, že zaseknem a zdolám rybu? Prečo trávim môj cenný čas a moje obmedzené zdroje naháňaním extrémne vzácnej a plachej ryby, ktorú je takmer nemožné uloviť na mušku, a ktorú môžete chytať len počas najchladnejších mesiacov roku – v chladnom a mrazivom horskom teréne, kde všetko, počnúc príchodom a chodením popri brehu, alebo brodením, je hazardné a vyčerpávajúce?
info
Kategória: Muškárenie
Vyšiel v čísle: DECEMBER 2013
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 40
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Možno iskrička nádeje zapálená úplne na začiatku ma nútila pokračovať rok za rokom, pretože sa všetko začalo veľmi sľubne. Môj parťák Klaus Boberg Pedersen a ja sme v roku 2009 vyrazili do Slovinska prežiť náš spoločný sen, sen o ulovení veľkej hlavátky podunajskej čiže „hucha“ na muškársky prút a sen sa splnil – minimálne Klausovi (a bez toho, aby sme si uvedomili, aký veľký úspech to bol).
Čaro, ktoré ma bude hnať z krajiny do krajiny
Obaja sme boli od detstva fascinovaní týmto ráznym predátorom, ale o čom tá fascinácia bola, sa mi nikdy nepodarilo úplne objasniť. Nebol to fakt, že je ju extrémne náročné uloviť, alebo že je veľmi vzácna, pretože to som nevedel, keď som ju prvýkrát stretol v ošúchanom atlase rýb môjho otca a učarovala mi. Nebolo to to, že je hlavne nočný lovec a priťahujú ju miesta, na ktorých je takmer nemožné loviť s muškárskym prútom. Nebol to ani fakt, že žije hlavne v čistých a nádherných horských riekach, alebo, že môže narásť až do 40 kilogramov. Prakticky nič také som o nej v detstve nevedel. Nie, bolo to niečo hlboko v citlivých očiach tohto tvora, čo ma hypnotizovalo, šteklilo moju predstavivosť a prikrmovalo moje okúzlenie – čaro, ktoré ma bude hnať z krajiny do krajiny, od rieky k rieke v tvrdohlavom hľadaní ryby, ktorá je čoraz viac nedostupná a podobná duchovi.
Bez toho, aby sme to skutočne vedeli, naša prvá cesta do Slovinska ponúkla niečo podobné optimálnym podmienkam. Revír na rieke Sáve, na ktorom sme lovili, sa začínal rozvodňovať kvôli silnému odmäku a stihli sme celý deň loviť, kým sa, inak krištáľovo čistá, horská riava zmenila na takmer nechytateľné rozvírené kakao s postupne pribúdajúcim lístím, konármi a trávou.
Magický a zmysluplný okamih
Chytali sme ledva 5 minút počas pochmúrneho a kruto studeného neskorého novembrového rána, bola ešte tma, keď Klaus mechanicky zdvihol svoj muškársky prút a zacítil silu veľkej ryby. Počas nasledujúcich desať minút sme naslepo behali hore a dole po brehu s čelovkami chaoticky blikajúcimi po olejovom povrchu rieky, aby sme uvideli aspoň záblesk nášho legendárneho súpera.
Keď sa ryba konečne vzdala a položila sa na bok pri brehu s jej mocnými 97-centimetrovými striebornými bokmi osvetlenými žiarou našich čeloviek, stretli sme sa so studeným nemilosrdným pohľadom chladnokrvného predátora s mocnými roztvorenými čeľusťami a zlovestným výzorom. O chvíľu neskôr Klaus opatrne zdvihol stelesnenie jeho detského sna z vody pre pár rýchlych záberov a potom rybu vložil späť do hlbšej vody, ktorá ju objala a pohltila. Bol to magický a zmysluplný okamih!
Cestovali sme pod rúškom noci, pri rieke sme boli pred svitaním a ledva po pár hodoch do strašidelnej čiernej vodnej masy osudný ťah z druhej strany Klausovej muškárskej šnúry zasiahol hlboko do našich duší. Je skutočne také ťažké uloviť hlavátku podunajskú na muškárku?
Po pýche vždy prichádza pád
Počas ďalších pár dní sa už nič podobné neopakovalo! Lovili sme poctivo, prechytávajúc jeden úsek rieky za druhým, jednu jamu za druhou a po každom nádejnom hode nasledoval ďalší lepší. Vôbec to nemalo zmysel. Prirodzene sme to pripísali na vrub nevhodným podmienkam. Dážď a povodeň evidentne zruinovali rybačku, fáza mesiaca bola úplne najhoršia, teplota i atmosférický tlak neboli priaznivé. Fakt, že túto rybu je jednoducho neuveriteľne náročné vylákať a uloviť – bez ohľadu na podmienky – nám vôbec neprebehol cez naše naivné hlavy. Toto je podstata pýchy - a po pýche vždy prichádza pád.
Plný sebadôvery som smeroval späť do Slovinska o rok neskôr, aby som vyrovnal skóre a chytil svoju veľkú hlavátku. Bola polovička januára, rozoklané slovinské hory pokrýval praskajúci sneh a k dispozícii som mal štyri dni rybačky.
Očakávania boli veľké, ale masívny front nízkeho tlaku náhle spôsobil stúpanie teploty a takmer letný odmäk, v priebehu jediného dňa sa všetok ľad a sneh roztopil. Za normálnych okolností by to zaručilo dobrý lov, pretože stúpajúca teplota, odmäk a stúpajúca voda normálne prinúti ryby nakŕmiť sa. Ale ak tieto zmeny počasia spôsobia, že veľké množstvo ľadovej vody je spláchnuté do rieky, je to celkom niečo iné. V každom prípade štyri dni som chytal bez jediného záberu a semienko pochybností a nepokoja vzklíčilo hlboko vo mne.
Návrat s nesplnenou misiou
Veci sa zhoršili keď som sa rozhodol o rok neskôr pokračovať v hone na moju prvú hlavátku podunajskú v Bosne a Hercegovine a v Chorvátsku. V Bosne a Hercegovine som sa stretol s rekordným suchom a riekami s takým minimálnym prietokom, že vyzerali úplne bez ducha i bez života. V Chorvátsku som, naopak, zažil najhoršie povodne za posledných 50 rokov. Na väčšine riek, ktoré som navštívil, som bojoval o to, aby som našiel aspoň niečo pripomínajúce normálne koryto – a po trojdňovej rybačke v záhradách a na zatopenom parkovisku, som sa vrátil domov s nesplnenou misiou.
Neskôr v Rakúsku som spojil sily s najlepším európskym hlavátkovým muškárom Clemensom Ratchanom a mal som šťastie loviť na troch najlepších hlavátkových riekach v krajine – a možno aj v Európe – Enns, Mur a Pielach. Papierovo je to nepriestrelný recept na úspech, ale aj táto cesta bola zbytočná. Nakoniec Clemens ulovil jednu nádhernú 6-kilogramovú rybu na prívlač, ale inak sme neúspešne päť dní bojovali s drasticky klesajúcimi teplotami, do tváre pichajúcim snehom a ryby vyzerali, že objímajú dno, aby si zachránili holý život.
Fakt, že sme celé dva dni zbytočne lovili na Pielachu, rieke, kde Clemens nikdy nezažil celodennú rybačku bez minimálne jedného záberu – svedčí o nadbytku mojej smoly.
Pomaly, ale isto som prišiel k záveru, že môj rybársky sen sa pravdepodobne ani nemieni priblížiť k čeľustiam hlavátky a obťažovať ich mojou muškou. Asi už prišiel čas, aby som sa konečne vrátil k lenivosti a pohodliu pstruhovej rybačky, naviazal pár mušiek, ktoré neobsahujú 10-20-gramové jigové hlavičky, zdokonalil hody s muškárskym prútom, ktorý nemá dvojcifernú AFTMA klasifikáciu a prelovil nejaké vody, kde nepotrebujete minimálne kurz lezenia, aby ste sa dostali na dosah ryby.
Bol to okamih intenzívneho šťastia
Potom, v januári 2012, mal môj parťák Klaus obchodné stretnutie v Slovinsku. Pozval ma zachytať si na pár dní presne na tom revíri Sávy, kde sa začala moja pochybná hlavátková kariéra a hoci som spočiatku trval na tom, že lov hlavátok je už minulosť, skončil som zahrabaný presne v tom istom. Bol som úplne v koncoch, ale možno prostá prítomnosť „hucho kráľa“ Klausa mohla upokojiť hnev rybárskych bohov. Vôbec som si neveril, len silou vôle som pozbieral zopár opatrných a obozretných nádejí.
Neprekvapilo ma, že výlet bol dosť jednotvárny. Intenzívne sme lovili v podvečerných hodinách s dobrým slovinským priateľom a sprievodcom Jure Ramovzom a náhlili sme sa z jedného miesta na druhé hľadajúc aktívne loviace ryby. Naše ťažké a tučné mušky padali z jamy do jamy ako zranené vtáky, ale úplne zbytočne. Ale predsa!
Predposledný deň niečo zalovilo po mojej muške, keď som prechytával podomletý breh. Intuitívne som zasekol a okamžite pocítil odpor slušnej ryby. Využívajúc peniace sa vodné masy v hlavnom prúde získala hlavátka zrýchlenie, rozhodne a neodolateľne sa vrhla dolu prúdom so mnou v pätách v krkolomnom behu; v jednom momente vo vode a na hrboľatom balvane v druhom.
Asi 100 metrov po prúde v relatívne pokojnom čiernom víre sa mi konečne podarilo získať prevahu a o chvíľu neskôr som bol odmenený krásnym „huchom“ približne päťkilogramovým. Nebola to moja vysnívaná ryba meter plus, ktorá krúžila v mojich snoch tak dlho, ale predsa len to bol okamih intenzívneho šťastia. Konečne som sa dostal do stavu, keď sa môžem upokojiť.
Divá a búrlivá scéna radosti i úľavy
Prišiel posledný deň, Klaus šiel na obchodné stretnutie a okolo obeda nás malo lietadlo prepraviť z Ljublany do Kodane. Jure a ja sme šli naposledy k rieke s nádejou na solídny úlovok a chytali sme počas svitania s obnovenou sebadôverou. Bombardoval som jamu s hodmi plnými očakávania, sťahoval strímer s pevnou koncentráciou a chvejúcimi sa nervami, a skôr ako som si uvedomil, slnko vytiahlo jeho žeravé telo na modré plátno oblohy osvetľujúc krajinu po sebou.
Práve sme prišli k jame, v ktorej Klaus chytil „hucho“, ktoré odštartovalo celú túto anabázu a zostávajúca jediná hodina na rybačku bolo všetko, čo sme mohli vyžmýkať z tejto cesty. Tentoraz sme skúsili jamu preloviť z opačnej strany a spod hustého krovia som jasne videl hlboký kanál vinúci sa po mojej strane rieky.
Hod za hodom som postupoval dolu prúdom, keď zrazu – práve keď som vyťahoval tučnú mušku z vody kvôli ďalšiemu hodu, veľká ryba vyrazila z hlbiny a sklapla čeľuste okolo mojej nástrahy. Vyľakaný som zdvihol moju pevnú desiatku prút, strímer sa pevne zakotvil a bol som spojený s veľkou rybou, ktorá sa zvíjala na hladine. Všetko to bola záležitosť sekúnd. Nahol som sa nad rybu najviac ako sa dalo, krútila sa a zúfalo špliechala pri mojich nohách a odniekiaľ - ako skrytý predátor – Jure skočil do vody, schmatol hlavátku za chvost, a vytiahol ju z na breh. Divá a búrlivá scéna radosti i úľavy sa odohrala na brehu.
Ryba merala 102 centimetrov. Bola solídne stavaná, strašidelné sivé boky, žiarivo oranžové plutvy a veľké štýlové bodky, jedna z najkrajších vecí, aké som kedy videl. Urobili sme pár improvizovaných fotiek, pustili rybu späť do vody, objali sa a krátko nato som na ceste na letisko stretol Klausa – nič netušiaceho a detronizovaného „hucho“ kráľa.
Na letisku som až príliš vzrušeným hlasom informoval Klausa o výstrednom ukončení raňajšej rybačky, o zábere ako v deň posledného súdu, o krátkom, ale hektickom súboji, o Jureho medveďom vylovení, o scéne čistej radosti, o zaplavujúcom pocite euforického šťastia, ktoré prúdilo mojou dušou, keď som majestátnu rybu púšťal späť.
A keď sme neskôr zistili, po dôkladnom prezretí a porovnaní fotografií z prvej cesty a tejto – že som ulovil tú istú rybu, ktorú Klaus chytil pred tromi rokmi, celý príbeh bol ešte zaujímavejší. Bez ohľadu na všetko, môj sen sa konečne splnil i napriek tomu, že som sa vôbec nedostal bližšie k pochopeniu mojej bláznivej posadnutosti, teda teraz môžem pustiť tieto bláznovstvá z hlavy a sústrediť sa na nové rybárske dobrodružstvá. Minimálne toto som si navrával cestou, keď som visel vo vzduchu medzi Ljublanou a Kodaňou. Hlboko vnútri, viem o niečom lepšom...
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
