Hoci som sa v poslednom čase nechal
okúzliť zahraničnými revírmi a v
budúcnosti chcem na svoje rybárskej
ceste vykročiť mohutným krokom
práve týmto smerom, nemôžem
našu vlasť jednoducho zatratiť a stále
ma tunajšie jazerá a rieky priťahujú. Veď k
jednej malej, juhočeskej riečke viedli pred
mnohými rokmi moje prvé rybárske krôčiky
a tam sa to vlastne všetko začalo. Vtedy
však, okrem kapra, v súčasnosti významného
objektu nášho záujmu, boli vody plné
ostatných druhov rýb, o ktorých sa nám
dnes môže prakticky iba snívať.
info
Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: DECEMBER 2013
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 8
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Sme malou krajinou s enormným počtom nenásytných záujemcov o rybolov, ktorým často chýba slušné vychovanie, úcta k prírode a všetkému živému. Títo ľudia mnohokrát nepoznajú pravidlá a pri honbe za úlovkom si neberú servítku pred ústa a ostatným komplikujú snahy o pokojný lov. Drzosť niektorých, bohužiaľ, nepozná medze. Raz sú schopní vláčiť vám blyskáč pod prútmi, inokedy zase nahodiť udice priamo do kŕmneho miesta.
S touto realitou sa musím stretávať na mnohých výpravách a čas strávený pri vode je tak podmienený mnohými kompromismi. Napriek všetkému je pre mňa tajomstvo ukryté hlboko na dne veľkou výzvou a ja sa nehodlám vzdať. Aby som však len nekritizoval a nelámal palicu nad mentalitou nášho národa, je na mieste podotknúť, že aj na brehoch našich revírov je stále možné stretnúť slušných rybárov a dobrých ľudí. Niekoľkokrát som mal to šťastie a dotyční sú dnes mojimi dobrými priateľmi a spoľahlivými parťákmi.
Letné mesiace – rybársky trest
Sezónu som začal, na môj vkus, vo veľkom štýle. Zrejme sa mi podarilo získať priazeň vodníkov, ktorí k mojim montážam pustili veľa krásnych a jedinečných kaprov. Počas jari moje nástrahy ochutnali dve metrové ryby, z ktorých jedna presiahla, hoci o malý kúsok, úžasnú hmotnostnú hranicu dvadsiatich kilogramov. Bol som neuveriteľne šťastný a myslel si, že šťastena sa musela na dlhú dobu vyčerpať. Nebola to však úplne pravda.
Počas horúcich letných mesiacov boli moje prúty opreté v kúte. Pomaly, ale isto sa na ich štíhlych blankoch začala kopiť vrstva prachu. Toto obdobie je pre mňa niečo ako rybársky trest a návštevou preľudnených lokalít človek tak maximálne riskuje psychickú ujmu. Trávil som tento čas viac s rodinou, priateľmi a venoval sa aktivitám, ktorým vďaka rybačke nedávam po zvyšok roka toľko priestoru.
Klamal by som, keby som tvrdil, že moja vôľa bola taká silná a občas som k vode neutiekol aspoň s feedrovými prútmi a plechovkou kukurice. Na cielený lov kaprích monštier som si však s ohľadom na podmienky rozhodne netrúfal.
Leto vrcholilo a pomaly sa blížilo k svojmu kalendárnemu koncu. Oprášil som odpočinuté palice a v hlave už rozmýšľal nad termínom a miestom lovu. S Martinom sme dohovorili hneď niekoľko krátkych, väčšinou víkendových akcií. Na prelome leta a jesene sa nám pomerne darilo. Na každom výjazde sme, okrem iného, zdolali niekoľko slušných rýb cez desať až dvanásť kíl. Boli to príjemné chvíle, strávené väčšinou v spoločnosti spriatelených rybárov, ktorých som v minulosti, počas svojich vychádzok na tamojšiu vodu, spoznal. Priazeň týchto ľudí si skutočne vážim a úprimne dúfam, že ju v budúcnosti nedokáže nič ohroziť.
Zakrmujeme 14 mm guľôčkami
Začiatok októbra bol tu. Čas, ktorý nám v posledných rokoch opakovane priniesol úspech. Ani tento rok nič nemeníme a v piatok začíname deväťdennú výpravu na rieku, ktorá nám na jar poskytla množstvo zážitkov. Starostlivé prípravy prebehli už pred niekoľkými týždňami, a preto sme si počas plavby na člne takmer istí, že nám v batožine nechýba žiadna maličkosť. Osemdesiat kíl boilies a štyridsať kíl peliet dáva slušne zabrať staršiemu ťažnému člnu, ktorému sa niekoľkonásobný facelift v podobe záplat, bohužiaľ, nevyhol. Čo sme sa na ňom v začiatkoch najazdili. Vo dvojici, s batožinou a vrecúškom guľôčok...
Už z diaľky vidíme, že nami vytypované miesto je voľné. Snáď je to tým, že nie je dobre dostupné a mnoho ľudí odradí riziko úrazu pri neopatrnom pohybe na ňom. My sme na tento typ terénu zvyknutí a relatívny pokoj, ktorý nám toto miesto poskytuje, je pre nás prednejší ako pohodlie. Sme radi, že nemusíme venovať hodiny času hľadaním iného miesta a okamžite pracujeme na stavbe príbytkov. Vzápätí s vervou trháme dve červené vrecúška a plníme vedro piatimi kilogramami guľôčok Signalu v obľúbenej veľkosti 14 mm. Toto množstvo v priebehu chvíle letí do vody s jasným cieľom: vytvoriť centrálne kŕmne miesto pre dva prúty.
Táto stratégia tu vždy fungovala rovnako tak ako jedna guľôčka Signal pod háčikom nadľahčená bielou popkou.
Prvý záber, prvá ryba a hneď takého formátu
Práca s kobrou ma na začiatku výpravy baví, povedal by som, že mi prináša až detinskú radosť. Tieto pocity však odznejú po niekoľkých dňoch, keď moja pravačka dáva jasne najavo svoju únavu. V dôsledku toho som tejto aktivite naučil aj ruku ľavú. Martin pripravuje vo veľkom vedre method mix doplnený repkou, drobným partiklom, drveným boilies a všetko zalieva dipom.
Hotové gule zavážame člnom, naväzujeme udice a montáže letia do vody. Do večera sa nič nedeje a my sme, bohužiaľ, nútení udice stiahnuť. Ráno skorý budíček, odchov tromi kilogramami boilies a čakanie na záber. Ten prichádza ešte v rannom šere, ohlásený nesmelým pohybom swingra a ľahkým pípnutím, ktoré nás prinútilo priblížiť sa zvedavo k stojanu. Ešte jeden krátky výkrik hlásiča a nasleduje pomalá, rozvážna jazda.
Martin sa chopí prúta, domotáva vlasec a pri kontakte s rybou spokojne prikyvuje hlavou na znamenie, že to rozhodne nebude žiadny junior. V hustej hmle sadáme do člna a zdolávame. Darí sa mi celú akciu nafilmovať. V zime sa také zábery náramne hodia. Na konci akcie fotím Martina s krásnym šupináčom s hmotnosťou 15,5 kg. Prvý záber, prvá ryba a hneď takého formátu. Perfektné.
Deň plynie a o naše nástrahy javia záujem kapry s veľkosťou okolo sedemdesiatich centimetrov. Je tu opäť čas ukončiť lov. Je to otrava, každá hodina s nahodenými prútmi sa počíta, avšak porybní sú tu nekompromisní a my nehodláme predčasne odchádzať bez papierov.
Frekvencia záberov rapídne stúpa
Ďalší deň zdolávame kapry v rozmedzí sedemdesiatich až osemdesiatich centimetrov. Krásne, zdravé jedince sú zárukou príjemných súbojov. Nenechávame nič na náhodu a neustále dokrmujeme. Na večer prichádza Martinovi výraznejšia ryba s hmotnosťou 13 kg. Pol hodiny po ňom sa konečne dočkám aj ja a po slušnom súboji leží na podložke úžasný šupináč vážiaci 14,7 kg. Som nabitý energiou a spokojný. Kochám sa fotkami perfektnej ryby. Stiahnuť montáže, prúty oprieť o bivak, skrátka stále dookola...
Nasledujúci deň rapídne stúpa frekvencia záberov. Ryby berú spoľahlivo. Kŕmime a kŕmime. Vo chvíľach voľna posedávame na svahu a užívame si slnečné popoludnie. Už po niekoľkýkrát v priebehu predchádzajúcich dní prichádza nad kŕmené miesto starší muž v člne. Prechádza sa chvíľu dookola a sleduje sonar. Jeho počínanie mi nedáva zmysel, ale snažím sa nad tým povzniesť a venovať sa naplno rybolovu, prípravám nadväzcov, kŕmeniu a tak ďalej.
Zdolávame veľké množstvo rýb, odhadom medzi ôsmimi až desiatimi kilogramami. Miesto je perfektne rozbehnuté. Ani môj krajný prút nezaháľa a s nastraženým panáčikom Spicy Salmon slávi úspech. Ďalšie dva dni sa nesú v rovnakom duchu. Veľa a veľa rýb okolo desiatich kíl. Všetky sú vo výbornej kondícii a lov nás baví. Napriek tomu už nejaký čas neprišla naozaj výrazná ryba.
Nad týmto môžeme len krútiť hlavou
Je utorok, piaty deň výpravy. Po niekoľkých ranných zdolávačkách sedíme v kreslách, raňajkujeme praženicu s chlebom. Ako hovorí Martin „nesmrteľná Šumava“ je aj po piatich dňoch stále veľmi dobre požívateľná. Ďalekohľadom pozorujeme hladinu a na druhej strane rieky skupinku rybárov. Jeden z nich patrí, žiaľ, do kategórie tých, ktorých som spomenul v úvode. Zrejme si plní dávny sen stať sa futbalistom a pre neho zjavne podradného, uloveného pleskáča nešetrne špičkou topánky dokopáva späť do vody. Toto spoľahlivo dvíha Martina zo stoličky a na adresu šedivého pána padá z jeho úst poriadna kritika. V priebehu nasledujúcich hodín vyťahuje skupinka niekoľko kaprov, ktoré v rýchlom slede končia s hrčou na hlave v suchej tráve v tieni blízkeho stromu. Nad týmto môžeme len krútiť hlavou. Osôb je na brehu dostatok a kolónok v povolenke tiež... Bohužiaľ.
Poslednou kvapkou v pomyselnom pohári trpezlivosti sa však stáva spomínaný muž na člne, ktorý tentoraz neprichádza sám. Priváža so sebou dve ďalšie osoby s plnou výbavou. Tie sa bez rozpakov a pozdravu rozmiestňujú v bezprostrednej blízkosti skupiny loviacich a v okamihu stavajú bivaky, stany a dáždniky. Muž na člne prichádza ešte trikrát a zrazu je na brehu päť osôb hovoriacich, teda skôr kričiacich nemecky, ladiacich svoje hlásiče a prstom ukazujúcich do miest nášho zákrmu. To mi ženie krv do hlavy spoločne s myšlienkou poohliadnuť sa v lese po nejakom pekne tvrdom konári.
Dobrovoľný ústup...
S prispením Martina však víťazí racionálna úvaha a my sa rozhodujeme pre dobrovoľný ústup. Ešte nikdy som nemal tak rýchlo zbalené veci. Za dve hodiny sme na niekoľko kilometrov vzdialenom mieste a všetko sa začína zase od piky. Aké je však naše prekvapenie, keď prvý záber prichádza po pár hodinách od nahodenia. Máme radosť, že sú tu ryby aktívne. Nasledujúce dva dni chytáme veľa rýb, medzi nimi niekoľko kusov s hmotnosťou desať až trinásť kíl. Mne sa ako bonus darí dlhý šupináč vážiaci 16,6 kg.
Posledný večer je na zážitky najbohatší. Martin dostáva záber od silnej ryby. Skáčeme do člna a ideme za ňou. Keď sme zhruba dvadsať metrov od prútov, rozoznie sa jeden z mojich hlásičov nekonečným tónom. Martin ma vysádza naspäť na brehu a v jednej chvíli obaja zdolávame. Boj trvá zhruba pol hodiny a na konci epizódy sú dve ryby. Martinov kapor s hmotnosťou 15,4 kg a môj 16,2 kg ťažký, vysoký šupináč s neuveriteľne veľkou hlavou. Som z tejto ryby úplne unesený.
Zhruba dvadsať minút po tomto „double“ zdoláva Martin ďalšieho šupináča s hmotnosťou 14,3 kg. Je desať hodín večer a znamená to len jediné: koniec rybolovu. So stiahnutými prútmi ešte chvíľu posedávame, dopíjame víno a onedlho unavení zaspávame. Ráno letí do vody posledných pár kíl boilies a pri nahodených prútoch pomaly balíme. Výpravu nakoniec ukončujeme už ôsmy deň. Napriek tomu sa stránky nášho denníka zaplnili skvelými ciframi. Pri plavbe k autám ešte natáčame krátke video okolitej krajiny, aby naše spomienky boli aj o dlhší čas stále také farebné.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
