Orava patrí k našim najkrajším riekam. Preteká malebným prostredím severného Slovenska a na väčšej časti toku si ešte stále zachováva svoj pôvodný prírodný charakter. Pamätám si ju ešte z detstva ako nevyčerpateľný zdroj podustiev, mrien, jalcov, ale aj kapitálnych lipňov a pstruhov. A celému bohatstvu rôznych druhov rýb vládne majestátna kráľovná – hlavátka.
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: DECEMBER 2014
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 42
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 08.09.2016.
Spolu s priateľom Vladom opäť smerujeme na jej brehy. Rozhodli sme sa preskúmať spodný úsek rieky, ktorému sme doteraz venovali len minimálnu pozornosť - Dierovú. Voda sa tu zarezáva do strmých skalnatých stien a vytvára jedinečné prírodné scenérie. Mohutný riečny prúd vymieľa v zákrutách až niekoľko metrov hlboké jamy – doslova diery. Sú to zimoviská množstva rýb – podustiev, mrien, jalcov a zároveň ideálne stanovištia hlavátok. A hlavátka bola hlavným cieľom našej rybárskej výpravy...
Ideálne podmienky na hlavátku
Voda je asi o pol metra stúpnutá s miernym zákalom, počasie sychravé, no nemrzne. Jednoducho ideálne podmienky na hlavátku. K úplnej pohode zimného lovu chýba azda len trocha snehu. Premýšľam, aké ryby sa tu asi skrývajú. Určite tu musia byť kapitálne kusy, ale odhadnúť ich stanovište a vyprovokovať k záberu nebude vôbec jednoduché. Pri zvýšenej hladine môže byť hlavátka kdekoľvek. Vytrvalo prehadzujeme nádejné miesta, meníme nástrahy, no stále sme bez záberu.
Vtom náhle na mňa Vlado zavolá: „Videl si ju?“ Skúmavo sledujem stred rieky, kde smeruje jeho pohľad. Ba, zdalo sa mi, že sa v silnom prúde na okamih mihol široký tmavohnedý chrbát. Ale hlavátka to nebola. „Vydra!“ znova na mňa Vlado zakričí. Už som ju tiež zbadal. Nebolo to moje prvé stretnutie s týmto dravcom, napriek tomu vždy zostanem užasnutý nad jej neuveriteľnými schopnosťami.
Vydra riečna (Lutra lutra)
Patrí do čeľade lasicovitých. Je dokonale prispôsobená životu vo vode, ale aj na súši. Prsty na nohách má potiahnuté plávacími blanami. Hrubý silný chvost spolu s valcovitým telom a pomerne krátkymi nohami jej umožňujú obratné a vytrvalé plávanie. Pod vodou vydrží až štyri minúty, pričom môže preplávať aj niekoľko stoviek metrov, a tak nenápadne zmiznúť. Pred chladom ju dokonale chráni hustá kožušina so vzduchovými bublinkami. Bez problémov tak loví v zime, dokonca aj pod ľadom. Jej potravu tvoria hlavne ryby. A o tom, že v ich lovení je jedinečná majsterka, som sa mal možnosť viackrát presvedčiť...
No pre jej skrytý nočný život a plachosť sa mi to nikdy nepodarilo zdokumentovať. Až teraz, opäť prišla šanca...
S fotoaparátom a statívom do vody
A tak namiesto ďalšieho pozorovania, rýchlo bežím do auta po fotoaparát a statív. Vraciam sa na breh a skúmavo prehľadávam hladinu. No vydra kdesi zmizla. Nastavujem základné parametre, ale zatiahnutá obloha a hmla nie sú pre fotenie s teleobjektívom ani zďaleka ideálne. Sklamaný, pomaly postupujem proti prúdu rieky a hľadám stratenú vydru, no na klzkých skalách nečakane padám. No, „super“!
Fotoaparát držím stále hore, je našťastie bez vážnejšej ujmy. Na chvíľu sa prikrčím, najskôr od bolesti, potom preto, aby som ďalej nerušene pozoroval hladinu. Stále ju nevidím, asi som ju už definitívne odplašil. Nevzdávam sa, idem ďalej a pozorne sledujem rieku. Nakoniec si v diaľke v prúde všímam nejaký podozrivý pohyb. To nie je možné! Veď za takú chvíľu sa nemohla presunúť až tak ďaleko... Ale bola to ona.
V momente, keď sa ponorila pod hladinu, pobehol som niekoľko desiatok metrov, bližšie k nej tak, aby si ma nevšimla. Rýchlo som cez seba prehodil maskovaciu sieť a pokračoval čoraz bližšie a bližšie. Celkom sa mi to darilo. Položil som statív do vody a skúsil spraviť prvých pár fotiek. No bol som stále príliš ďaleko. Počkal som, až sa opäť vydra ponorí, a osvedčenou metódou prískokov pokračoval na jej úroveň. Len čo sa asi tretíkrát vynorila, už som na ňu čakal pripravený, s fotoaparátom. Bez pohnutia som ju sledoval pri love v silnom prúde. Priamo na hladine zhltla menšiu rybku. Pri jej ďalšom ponore som rýchlo zafixoval statív v asi pol metrovej vode, kde sa mi zdalo, že budem mať dobrý výhľad. O chvíľu sa vydra opäť vynorila, žiaľ, asi o 50 m nižšie po prúde. Späť som za ňou už nešiel, zostal som ďalej na mieste a čakal...
Ako aportujúci pes...
Opäť začala loviť proti prúdu smerom ku mne. Skúsil som spraviť ďalšie fotky, ale nebolo to vôbec jednoduché. Dobre zaostriť, pri minimálnom svetle na rýchlo sa pohybujúcu vydru vo vlnách v prúde, bolo takmer nemožné. Vždy sa vynorila len na pár sekúnd a na celkom inom mieste. No vtom sa stalo niečo naozaj neobvyklé, prekvapujúce. Vydra ulovila o niečo väčšiu rybku a plávala s ňou rovno ku mne. Ako poľovný pes, ktorý aportuje korisť svojmu pánovi.
Neviem, či ma považovala za skalu, na ktorej si chcela nerušene vychutnať svoju korisť, alebo sa mi drzo predviesť s úlovkom. Od prekvapenia som takmer zabudol fotiť, no po chvíli som sa spamätal a spravil niekoľko záberov. Vydra bola už len pár metrov odo mňa a ďalej nebojácne pokračovala. Vtom zaregistrovala zvuk fotoaparátu a skúmavo si ma zblízka začala prezerať. Bez pohnutia som čupel, prikrčený za statívom, a snažil sa spraviť ešte nejaké detaily. Pri brehu bolo bahnisté dno, do ktorého som pomaly, ale isto klesal. Keď mi ľadová voda začala stekať do čižiem, tak som sa len nepatrne pohol, ale vydra namiesto úniku začala na mňa prskať ako nahnevaná mačka. Tak to som naozaj nečakal! Akoby sa ma snažila odplašiť... Dúfam len, že to nemyslí vážne, pomyslel som si...
Vzdialenosť medzi nami bola už minimálna, lebo teleobjektív ostrí od 3,5 m a autofokus len lietal a nedokázal zaostriť. Nakoniec vydra zašla za výbežok brehu, kde pokojne zjedla svoju korisť. Potom odplávala na ďalší lov do stredu rieky. Ani nie po desiatich minútach mala ďalšiu rybku. Tú však zjedla na skale pri druhom brehu.
Obdivuhodný dravec
Ďalej som ju pozoroval. Ulovenie jednej rybky jej trvalo v priemere okolo 6 – 8 minút. Potrebovala na to väčšinou len 5 – 6 ponorov. Jedálny lístok mala veľmi pestrý. Najčastejšie to boli menšie jalčeky, plosky pásavé, hrúziky, ba aj hlaváč. Výber potravy pravdepodobne súvisí s miestom lovu, pretože pri normálnom vodnom stave je tu dosť plytká voda a väčšie podustvy a mreny boli stiahnuté v hlbších jamách na zimovisku. Stále však nechápem ako je možné, že dokáže tak úspešne loviť v zakalenej, stúpnutej vode, a to nielen relatívne pomalšie ryby dna, ale aj oveľa rýchlejšie biele ryby.
Nakoniec sa ešte raz prišla pochváliť s úlovkom, zblízka si ma obzrela, nahnevane zaprskala a vyliezla kúsok odo mňa na breh. Cez suchý pobrežný porast sa naposledy zvedavo zahľadela do teleobjektívu a zmizla v tmavej diere. Asi preto bola na mňa taká nahnevaná, že som sa usadil priamo pred vchodom do jej nory...
Opatrne leziem z vody von a sadám si na breh. Vylievam vodu z čižiem a snažím sa rozchodiť zamrznuté nohy, rovnako aj nevšedný zážitok. Idem k Vladovi, ktorý vôbec nechápe ako som mohol tak dlho vydržať pozorovať a fotiť vydru...
Kontroverzná vydra
Vydra riečna. Jedinečný, takmer dokonalý dravec. Pre mnohých roztomilá sympatická šelmička, ktorú treba za každých okolností chrániť. Pre iných neúprosný požierač rýb, premnožený škodlivý predátor, ktorý si už nezaslúži ochranu a treba ho všade likvidovať.
Myslím, že veľmi dobre chápem obidva „tábory“. Som rybár, ale zároveň sa usilujem prírodu chrániť.
Áno, vydra je obdivuhodný živočích, majster vo svojom remesle – love rýb. A pozorovať vydru pri love jednoznačne patrí k nezabudnuteľným zážitkom. Vydra rozhodne má svoje miesto v prírode. Ale je jej nadštandardná ochrana skutočne ešte stále nevyhnutná? Je potrebné naďalej tohto predátora glorifikovať, podobne ako to bolo ešte pred pár rokmi s kormoránom? Veď nie je to tak dávno, čo sa stovky kormoránov, ako kobylky vrhli na naše podhorské toky, aj jednu z našich najrybnatejších vôd – Oravu. Prakticky úplne zlikvidovali populácie lipňa, plosky pásavej, jalca obyčajného a silno narušili populácie ostatných rýb, vrátane mlade hlavátok. Šokujúce však bolo najmä to, že sa štátna ochrana prírody v tomto smere dopustila neuveriteľného omylu. Namiesto jasných faktov, jednoznačnej logiky a zahraničných skúseností s expanziou populácie kormorána, sa priklonila na stranu pomýlených a zavádzajúcich pseudoochranárov vtáctva. Až po niekoľkých rokoch prevládli argumenty rybárov a bola udelená výnimka na reguláciu ich množstva. To už však bola Orava vyplienená. Ako to bude s vydrou?
Veď aj prehnaná ochrana, môže byť v konečnom dôsledku kontraproduktívna, keď by mohol prevládnuť jej nelegálny lov. Nenastal už najvyšší čas zamyslieť sa nad možnosťami rozumnej regulácie jej populácie?
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
