Aj to sa občas podarí na výpravách za veľkými kaprami, otázkou ostáva ako sa s takým miestom dokážeme porátať, využiť ho a nakoniec uloviť fakt pekného kapra.
info
Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: DECEMBER 2015
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 48
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 08.09.2016.
Ponuka, ktorá sa neodmieta
Tak by som nazval základný kameň úspešného lovu, o ktorom tu píšem. Ak zoberiem do úvahy neustále sa opakujúce pravidlo, že veľké ryby treba hľadať v prvom rade tam kde sú a je ich aj dostatočné množstvo, tak prijatie ponuky od Vila Kollegu zachytať si spolu s ním v susednom Rakúsku bolo určite správne rozhodnutie. Nechcem dehonestovať naše rybárske revíry, ale ak zohľadním počet naozaj kapitálnych kaprov v našich vodách a čas, ktorý sa strávi pri vode, aby bola šanca na ich ulovenie, tak mi z toho ani omylom nevychádza priama úmera.
Skladám hlbokú poklonu kaprárom z celého Slovenska, ktorí na našich zväzových vodách dokázali uloviť kapry nad dvadsať, alebo tridsať kilogramov ako sa to podarilo Ivovi Teplanovi, naozaj klobúk dole. Ja prijímam ponuku, ktorá sa neodmieta a to málo času, ktorý momentálne mám, strávim „bohužiaľ“ znovu za hranicami, len aby som si naplnil sen o veľkej rybe…
Nádherná panoráma, aj pre toto sa oplatí chodiť na ryby.
Nikdy nepodceňuj vodu, na ktorú ideš loviť…
Revír, ktorý nemá viac ako 10 ha, môže vo viacerých z nás evokovať predstavu „čľumby“, vane a ja neviem ešte čoho, kde sa ulovenie veľkého kapra zdá úplne jednoduché a bez väčšej námahy. Omyl! Presvedčil som sa o tom na prvej výprave na tomto malom štrkovisku, ktoré je súčasťou sústavy niekoľkých štrkovísk neďaleko mesta Graz, pričom na niektorých z nich ešte stále prebieha ťažba štrku. Ak som si myslel, že si prídem, nahodím a bez väčšej námahy a rozmýšľania budem ťahať z vody big mamy, tak som sa veľmi mýlil. Priezračná voda, prudko sa zvažujúci breh do hĺbky, štrkové lavice a štruktúra dna od tvrdého po hlboké bahno dávali tušiť, že to nebude len taká obyčajná vychádzková rybačka. Keď sa však s odstupom času na to pozerám z inej stránky vedel som, že jar tu bude takpovediac za trest, keďže sme s Vilom o vode takmer nič nevedeli a aj informácie, ktoré sme mali, boli rôzne. Dôležité bolo pre nás hlavne oboznámiť sa s prostredím, vodou a získať dôveryhodné informácie od iných rybárov, aby sme na jeseň mohli byť viac pripravení. Celkove nám táto oboznamovacia výprava vyšla dobre. Aj napriek tomu, že som si nezobral olovnicu, nejaké tie drobnosti týkajúce sa hrubších priemerov šokových nadväzcov, fluorokarbónových vlascov, H – bójky a podobné srandy, sme s Vilom zachytali dobre. Každý sme dostali na podložku po tri ryby, kde Vilova dvadsať šestka stála naozaj za to, ja som mu kontroval kaprom niečo cez dvadsať kíl. Útechou nám bola poznámka chlapov čo nás striedali na mieste, že sme na tom ešte dobre, lebo tu nie je výnimkou skutočnosť, že nemusíš chytiť vôbec nič!
Že by mala chuť na višne...?
Nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky…
Ale vstúpiš, a o rybároch to platí stonásobne! Pretože na túto vodu je ťažké sa dostať, na tento rok sme mali zálohované dva termíny, jeden jarný a druhý jesenný, s tým, že Vilo ostal verný miestu, kde chytal na jar a ja som si vybral druhé miesto, kde som mal pre seba aj protiľahlý breh. Samozrejme, že po predchádzajúcej skúsenosti boli prípravy oveľa precíznejšie, od háčikov cez materiál na montáže po nové náviny vlascov na navijakoch, olovnica už nesmela chýbať v žiadnom prípade, čo sa ukázalo ako veľmi dôležitý faktor počas tejto výpravy. Pochopiteľne, čln s elektromotorom (aj keď ide o relatívne malú vodu, bol potrebný), proste na nič som nesmel zabudnúť a už som nič nepodcenil! Navyše mi na tejto výprave robí spoločnosť môj brácho Stano, s ktorým sme rozhodnutí urobiť zopár dobrých záberov na kameru a fotografovanie bude tiež jednoduchšie. Mám síce miesto iba na tri udice, ale nejako sa o zábery podelíme, brácho má na starosti techniku a ja komplet logistiku týkajúcu sa lovu kaprov od bivakov, cez nástrahy až po samotné vyvážanie.
Miesto sa javilo naozaj výborne, bol som na samom kraji vody, kde som mal pre seba protiľahlý breh, kde nikto nechytal a taktiež celý ľavý breh, kde taktiež nikto nebol. Super, už len nájsť tie správne „horúce miesta“ odkiaľ zdolám nejakého velikána. Ešte jedna maličkosť, je tu zakázané masívne kŕmenie, viac menej sa tu smú používať iba PVA materiály, podhodenie pár boilies v okolí nástrahy sa ticho toleruje. Ale len čo domáci zistia, že kŕmite vo veľkom množstve, tak nasleduje nemilosrdné vyhodenie z vody.
Rozlohou síce malá, ale aj tak ma znovu prekvapila
Tak by som asi nazval chvíľu v člne, keď som začal mapovať moje lovné miesto. Oproti členitému dnu na predchádzajúcom mieste ma teraz čakala rovina ako vyšitá… Doslova a do písmena tu nebolo jediného prevýšenia ani len o pol metra, žiadna prekážka ani tráva na dne. Tak ako od brehu, na ktorom som stál, prudko klesla hĺbka na štyri metre, tak pri rovnakej hĺbke prudko vystúpil breh na druhej strane. V takýchto chvíľach je potrebné zachovať si chladnú hlavu, porozmýšľať a natvrdo sa dôkladne venovať samotnému dnu, ktoré sa možno od začiatku javí ako bezvýchodiskové, ale pri serióznom mapovaní jeho štruktúry nakoniec vydá svoje poklady. Niekomu by sa zdalo, že jedinou možnosťou a asi tou najvýhodnejšou by bolo rozloženie montáží popod protiľahlý breh. Tam majú ryby najväčší pokoj, ale podľa mojich skúseností naložiť všetky prúty v jednej rovine, (síce na sľubných miestach), býva poväčšine kontraproduktívne a nemusí sa podariť dosiahnuť žiadaný výsledok v počte ulovených rýb, alebo v ulovení toho naj kapra. Takže ma čakala celkom solídna robota na člne s olovnicou v ruke a očami prilepenými na sonare.
Nikde sa neponáhľaj, nejde o život…
Podstatu týchto slov vnímam v poslednej dobe oveľa intenzívnejšie ako kedykoľvek predtým. Rýchly štart na vodu, aby som mal montáže čo najskôr vo vode môže byť dobrý skôr niekde na pretekoch ako pri normálnom love kaprov a malo by to byť jedno či som, alebo nie som firemný jazdec. Len pokoj mysle, ktorá nie je zaťažená výsledkami, asi prinúti rybára triezvo uvažovať a využiť skvelé miesto na sto percent. V tomto duchu sa uberala aj moja robota na vode. Nebudem tu siahodlho opisovať skoro dvojdňové preklepávanie dna, hľadanie vhodného miesta v okolí brehov a celkového monitorovania môjho lovného miesta, jedno je však isté, neprestal som, pokiaľ som si nebol na sto percent istý, že je to dobré. Výsledkom boli tri miesta, jedno tesne pod protiľahlým brehom, druhé trochu ďalej od ľavého brehu a tretie asi tak v tretej štvrtine vodnej plochy nachádzajúcej sa predo mnou. Každé z týchto miest bolo iné, kým lovné miesto pod náprotivným brehom som vybral tam, kde sa breh predsa len trochu miernejšie zvažoval do vody a dno tvoril akýsi ílovitý podklad, tak na ľavej strane som využil porast lekna, ktorý vyrastal iba na prudko zvažujúcom sa brehu, pričom korene nedosahovali rovné dno, kde bolo možné montáž položiť. Tam bolo dno tvrdé ako kameň, ale prítomnosť prirodzenej potravy, ktorá sa v pobrežnom poraste lekna nachádzala dávala tušiť, že sa v jeho okolí nejaký ten kapor určite príde ponúknuť. No a tretie miesto na voľnej vode bolo blatové. Dalo poriadny kus roboty nájsť ten správny typ blata, ktorý nezapáchal a nebol čierny ako uhoľ, ale oplatilo sa.
Deň je deň, ale noc má svoju moc
Asi som preskočil stať, kde by som mal opísať typy háčikov, šnúrok, silonov a, samozrejme, nezabudnúť nástrahy. Čo sa týka samotných montáží poviem asi toľko, že som použil kombinované nadväzce z fluorokarbónu a splietanej šnúrky a veľmi ostré háčiky. Rozpisovať to nemá význam, v konečnom dôsledku každý verí tomu svojmu systému a tomu svojmu háčiku a tak to má byť. Dôležitejšia je skutočnosť, že po každom zábere som menil komplet montáž a keď som aj vybral udicu bez záberu a len trochu som mal pochybnosť o ostrosti háčika, jednoducho tiež došlo k výmene. To všetko z jednoduchého dôvodu: chcel som mať istotu, že záber bude premenený na úlovok. Malý detail nakoniec, celý týždeň som používal rovnaké háčiky veľkosti 4, rovnaký druh šnúrky a fluorokarbónu, rovnaké dĺžky nadväzcov, ani na okamih som nezaváhal a nesnažil sa meniť to čomu som veril. Iba v jediný deň na pár hodín som neodolal zig‑rigu, ale bezúspešne. Hoci sme s bráchom technicky slušne vybavení na natočenie nejakých tých záberov, aby bolo z čoho vybrať na zaujímavý film, nie je nám dopriate naše vybavenie naplno využiť. Zábery od kaprov prichádzajú vo väčšine prípadov cez noc a len pár ich vidí podložku za skorého ranného svetla. Zdolávanie je vzhľadom na veľkosť a bojovnosť rýb zdĺhavé, a tak je po zdolaní ryby na čas ticho, kým sa voda a ryby upokoja. Nie je výnimkou, že po zdolaní ryby okrem montáže mením aj hrubší šokový vlasec, ktorý je poškodený. Na chvíľu sa pozastavím nad pojmom podložka, tu je povolená výhradne vanička na nožičkách. Na začiatku som riadne hrešil, že musím kupovať ďalšiu haraburdu do mojej výbavy, ktorú nikde nevyužijem, veď už mám dve podložky. Ale opak je pravdou, teraz vaničku vláčim kdekoľvek idem, je to oveľa lepšie pre samotnú rybu ako aj pre rybára, nakoľko má istotu, že sa ryba v podložke nedobúcha pokiaľ on manipuluje na brehu so všetkými blbosťami, ktoré sú okolo toho cirkusu potrebné.
Veľa som toho asi nerozpísal…
Ak niekto očakával, že sa tu rozpíšem o brutálnom nekonečnom zdolávaní kaprov, ťažkých podmienkach a ja neviem o čom ešte, tak sa ospravedlňujem, že som ho sklamal. Ak niekto očakával nejaké rošády s nástrahami tak ho tiež sklamem, chytal som na to čomu som veril a čo som si dopredu predsavzal. Nástrahami boli Black sherry (u mňa klasicky 24 mm), L38 a stará dobrá pečeň obalená v squid crab paste, do ktorej som pridal pečeňový prášok od Hofiho. Nič zvláštne, nič, okrem tej pasty som netunoval. Celé to fungovalo na podklade pozostávajúcom z kombinácie scopexu, slivky, squid crabu a trochu halibut peliet veľkosti 8 mm. Výsledkom bolo pätnásť kaprov vo vaničke, z toho päť nad dvadsať kilogramov. Najväčšia ryba vážila dvadsaťpäť. O zdolávanie kaprov som sa podelil s bráchom, myslím si, že to bolo fajn, lebo chalan už možno takú dobrú rybačku nezažije (bodaj by som sa mýlil). Čo viac k tomu dodať, to že tam bolo naozaj pekné a prirodzené prostredie, to by chcelo zvlášť článok s fotografiami, ale aj u nás je pekne. Donekonečna omieľať, že oni tam majú veľké ryby a u nás síce sú, ale málo, to bolo na začiatku. Napísal som proste to, čo som považoval za dôležité a použiteľné. Viete, kaprári čo toho majú za sebou oveľa viac ako ja si článok prečítajú veľmi letmo, pozrú fotografie a skonštatujú, že sa niekomu zadarilo, a tým to hasne. Kaprárom, čo toho ešte nemajú možno za sebou toľko čo ja, ale majú čistú myseľ a chcú chytať, bude stačiť aj to „málo“ čo som napísal. No a maniaci čo majú v hlave rôznorodé firemné guláše, tým je jedno čo napíšem a aké uverejním fotografie aj tak to nebude pravda. Jedno je isté, bol som na správnom mieste v pravý čas a s veľkým šťastím som to nepremrhal. Do skorého, pípnutia a brutálnej jazdy, priatelia.
Najväčšiu rybu zdolal brácho.
Brácho bol šťastný ako blcha.
Takto by sa mali púšťať veľké ryby aj u nás a bolo by to iné.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
