Zvláštna kronika pomaly storočnej – podľa niektorých, niekoľko tisícročnej – histórie moderných kaprových montáží, presnejšie koncových zostáv pre lov vyslovene kapitálnych exemplárov by pravdepodobne naplnila aj kompletnú knihu. Veď reč je o kultúrnej histórii ovplyvnenej dianím s globálnym účinkom (azda nepreháňam, keď použijem túto definíciu) spájajúcej – v čase a priestore – osobné a spoločenské osudy rôznych národov.
info
Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: DECEMBER 2016
Počet strán v magazíne: 5
Od strany: 54
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 03.06.2017.
Komplexnosť tematiky skvele potvrdzuje fakt, že princíp záseku, technika ponúknutia nástrahy, resp. samotná nástraha sa vyvíjali zhruba v rovnakom tempe. Tak teda, aj keď nie kompletnú knihu, jeden článok v tejto tematike predsa len napísal aj Thomas Kaltweit, ktorý vyšiel v nemeckom časopise Fish und Fang pod názvom Revolúcia z Drážďan – dnešnú historickú prehliadku kaprových montáži som zostavil s použitím spomenutého článku a taktiež aj ďalších anglických rybárskych časopisov, ale, samozrejme, zalistujem pritom aj do vlastnej publikácie vydanej v roku 2013.
Olovo, háčik, vlasový nadväzec
Klasická, takzvaná „boiliesová“ montáž za svoj výbušný úspech môže vďačiť zosobášeniu dvoch revolučných inovácií a to vlasového nadväzca a boilies. V súčasnosti je každý toho názoru, že tento objav pochádza od anglických rybárov spred zhruba 40 rokov. Toto tvrdenie je naozaj pravdivé, musím však dodať, že iba sčasti.
Je možné, že Nemci so základmi pevnej koncovej montáže predbehli Roda Hutchinsona, no napriek tomu asi práve on urobil najviac pre modernú kaprárinu.
Pýtate sa ako je to možné?
Nemecký autor, o ktorom som sa zmienil v predchádzajúcich riadkoch, svoje výsledky doplnil tým, že istý anglický odborný spisovateľ pred niekoľkými rokmi preskúmal francúzsku odbornú literatúru: „Počas skúmania, v knihe legendárneho kaprára Raola Renaulta objavil metódu – do tých čias považovanú za anglickú, ktorú už používali pred 40 rokmi: tvrdá guľatá nástraha ponúknutá na vlasovom nadväzci, ba dokonca, samozasekávacia montáž a to všetko už v 30. rokoch 20. storočia! Avšak ozajstná senzácia nasledovala až potom.
„Anglosasov v tejto oblasti nepredbehli iba Francúzi, ale aj samotní Sasi (Nemci). V roku 1941, presne v polovici II. svetovej vojny, Karl Schwarze, člen Rybárskeho združenia Anglerverein Feirtal v Rudohorí, v odbornom časopise Der Angelsport (Śportový rybolov) napísal nasledovné riadky: „V priehradách v okolí Drážďan žije bohatá obsadka kapitálnych kaprov a niekoľko športových rybárov sa zaujímalo o techniky lovu, ktoré používame pri love týchto velikánov. Vyklíčené, mierne uvarené zrnko hrášku alebo kukurice pomocou krajčírskej ihly navlečieme na obyčajnú bielu niť, ktorú následne pripevníme do oblúčika háčika tak, ako je to znázornené na obrázku. Vďaka tejto technike, je háčik úplne voľný, a tak kapra vôbec neruší resp. neplaší, veď háčik v tejto forme ani nepozná. My, lovci drážďanských jazier, pri love kaprov používame výlučne pevné háčiky, trochu väčšie olová, napnuté vlasce a povolenú brzdu. Okolie háčika pomocou vyhovujúcej pomôcky prevnadíme návnadou rôzneho druhu. Keď kapor počas prijímania potravy nasaje háčik ozdobený príveskom z hrášku alebo kukurice, zasekne sa sám, nakoľko voľného ostrého háčika sa zbaví len veľmi ťažko.
Navijak s voľnobežkou
Drážďanskí rybári v tých časoch nevynašli iba metódu vlasového prívesu – ako nástrahu už používali kukuricu a rôzny partikel, ktorý sa medzi anglickými kaprármi, stal populárny až po skončení vojny. Popritom všetkom, práve kaprári z Rudohoria (nemeckého), vyvinuli zostavu Bolt rig teda pevnú, samozasekávaciu montáž, ktorú Rod Hutchinson v Anglicku vypracoval až o niekoľko desaťročí neskôr. Okrem toho, nemeckí kaproví špecialisti z okolia Freital v 30. rokoch už vyvinuli aj navijak s voľnobežkou, ba dokonca, aj pomôcku podobnú dnešnej vrhacej tyči!“
V pokračovaní článku vysvitne, že pre Paula Rausera, šéfredaktora časopisu Der Angelsort, metóda používaná Drážďančanmi, v roku 1941 ani zďaleka nebola novinkou a následne odôvodní aj prečo! Článok Karla Schwarza okomentoval nasledovne: „Keď nám môj priateľ Haffke z Drážďan zaslal svoj referát zverejnený v minuloročnom októbrovom čísle pod názvom "Horná a Dolná Wartha", v ktorom opisoval kaprársku metódu vyvinutú drážďanskými rybármi, nášmu kolegovi som odoslal nasledovnú odpoveď: „Túto metódu pri love kaprov už používali aj dávni Číňania.“ Spomenul som si taktiež aj na ďalší článok z predchádzajúcich rokov, v ktorom sme našich čitateľov oboznamovali s – podľa mňa maďarskou – metódou, podstatou ktorej je mimoriadne ostrý háčik, jedno alebo viac zrniek kukurice, priviazaných k háčiku, krátky nadväzec a na konci nadväzca napevno fixované, ťažké olovo. Samozasekávacia zostava vyvinutá Rodom Hutchinsonom a použitie rôzneho partiklu ako nástrahy bola už dávno známa aj pred svetovou vojnou, pričom už aj v tých časoch sa používali podobne krátke nadväzce, ako v súčasnosti. Novú metódu kaprárov loviacich na nádržiach v okolí Hornej a Dolnej Warthy, Paul Rauser nehodnotil príliš vysoko, nakoľko tá v podstate nie je ničím iným, ako vysedávaním na jednom mieste, a tak ničím neprispieva k športovejším technikám. Podobne zatracujú starší milovníci rybolovu dnešných boiliesových špecialistov, tvrdiac, že ich činnosť so športovým rybárstvom nemá nič spoločného a je obyčajným nastražovaním pascí – konštatuje náš kolega z Fish Und Fang, poukazujúc na to, že podľa všetkého, aj v Nemecku sú takí, ktorí nástup moderných zostáv, nemajú príliš v láske.
Na začiatku maďarskej kaprárskej revolúcie priniesla nová technika obrovský prelom.
Nezabudnime ani na nástrahy…
Teraz nech z toho istého článku padne zopár slov o boilies, presnejšie o špeciálnej nástrahe pre lov kaprov: „V marcovom čísle časopisu Der Sortfischer z roku 1934 v článku „Nová nástraha pre lov na ťažko“ sa môžeme dočítať nasledovné: „Kapor a lieň vôbec nezaberie na tvrdú zemiakovú nástrahu, na dôvažok, tieto druhy sú také opatrné, že sa zásek vo väčšine prípadov ani nepodarí. Týmto nepríjemnostiam sa vyhneme takým spôsobom, že namiesto vareného zemiaku, ako nástrahu použijeme zemiakové knedle. Tieto sa pripravujú nasledovným spôsobom: asi 4-5 zemiakov varených v šupke očistíme a na strúhadle nastrúhame. Takto získané cesto zmiešané s masťou a zemiakovou múčkou dôkladne premiesime, kým sa nám nelepí na ruky. V tejto fáze z cesta vytvarujeme guľôčky takej veľkosti, akú používame pri love kapra, lieňa, pleskáča alebo plotice. Tieto guľôčky vo vriacej vode varíme tak dlho, kým nevyplávajú na povrch. Uvarené guľôčky pomocou cedidla na cestoviny vyberieme a necháme vyschnúť na tanieri. Na základe týchto faktov sa objav moderného boilies Fredom Wiltonom z roku 1972 taktiež dostáva do celkom iného svetla. Na mierne uvarenej cestovine zmiešanej vajíčkom sa vytvorí tvrdšia vrstva – akýsi obal – ktorá dlhodobo odoláva útokom menších rýb, napr. plotíc alebo pleskáčov. Jediný rozdiel v porovnaní s boilies z Nemecka je v tom, že vajíčko sa v Nemecku, tesne po skončení vojny pri love rýb veľmi nepoužívalo, buď ho totiž nebolo dostatok, alebo to ľudia považovali za zbytočné plytvanie. Avšak zemiakové kocky sa stávali čoraz účinnejšou a odolnejšou nástrahou“ – dozvedáme sa od nášho nemeckého kolegu a ešte pred tým, než svoj článok ukončí s ďalšou montážou s vlasovým nadväzcom, dozvieme sa aj to, prečo sa nerozšírila revolučná drážďanská metóda po celom Nemecku: „Takže po prvé, športový lov rýb v Nemecku po končení II. svetovej vojny sa vyvíjal prakticky od nuly, na všetky staré metódy sa jednoducho zabudlo, knihy a časopisy s rybárskou tematikou zhoreli počas bombardovaní, a skúsení rybári padli v bojoch.“ Avšak metóda s vlasovou montážou nepadla do úplného zabudnutia – Horst E.Rudolf z NDR, v publikácii Jahrbuch des Sportanglers (Ročenka pre športových rybárov) v roku 1965 napísal nasledovné: „V nasledujúcich riadkoch vám opäť predstavím, u nás skoro výlučne používanú a mimoriadne úspešnú metódu, pri ktorej ako nástraha slúži varený zemiak. Žltý zemiak narežeme na kocky (dĺžka hrany kocky sa pohybuje od 7 do 10 mm) takúto kocôčku resp. kocôčky navlečieme krížom na bielu niť, ktorú následne pripevníme k háčiku veľkosti č. 7.“ Rudolf, samozrejme, chytal s ľahkým olovom, povoleným vlascom a extra dlhým nadväzcom. Recept úspechu – samozasekávacia metóda používaná jeho drážďanskými predkami – mu v chaotickom období vypadla z pamäti.
Tu sa končí dôkladná práca o histórii montáží a nástrah Thomasa Kaltweita, vzťahujúca sa na kontinentálnu Európu, no medzitým ešte položil jednu otázku, ktorá sa vo svetle vyššie uvedených javí ako absolútne oprávnenou, a na ktorú následne poskytol aj odpoveď: prečo si potom každý myslí, že s moderným lovom kapra začínali Angličania v sedemdesiatych rokoch? Odpoveď je jednoduchá. Preto, lebo práve oni skombinovali boilies so samozasekávaciou zostavou a s metódou s vlasovým nadväzcom! Na tento geniálny ťah v Nemecku vtedy ešte neprišli.
V NDR už jedno desaťročie pred anglickým „objavením” poznali techniku ponúknutia nástrahy na vlasovom nadväzci.
Ostrovania
Skutočne. Princíp ponúknutia nástrahy vedľa (mimo) háčika a nástrahy z tvrdenej cestoviny sa teda objavil už pred 70. rokmi, ba (ale) samostatne už boli opísané aj v Spojenom kráľovstve v skorších desaťročiach. Z anglických časopisov, kníh resp. zo spomienok ešte žijúcich môžeme vedieť, že od 50-tych rokov sa začala vyvíjať vážna kultúra lovu kapra a to aj napriek tomu, že po boilies alebo vlasovom nadväzci nebolo ani chýru ani slychu, z čoho vyplýva, že cielený lov vyslovene veľkých kaprov, svoje korene zapustil bez týchto dvoch, dnes už neodmysliteľných činiteľov. Podobne nemeckým a francúzskym predkom, aj v tejto krajine existovali osobnosti, ktoré experimentovali resp. o svoje skúsenosti sa aj podelili. Jednou takouto osobnosťou bol Richard Walker, ktorý je jedným z najvýnimočnejších „mozgov“ v dejinách športového lovu rýb. Hoci pán Walker navštívil Nemecko, urobil to na vojenskom lietadle, aj to počas II. svetovej vojny (tam na jedno ucho aj ohluchol od črepiny, ktorá pochádzala z výbuchu vedľa jeho stroja), teda šanca, že nápady čerpal od nepriateľa, je dosť malá. Walker každopádne v 50-60-tych rokoch, pri love mrien, ponúkal mäso z konzervy na vlasovom nadväzci a to v prvom rade preto, aby medzi nástrahou a háčikom bola určitá vzdialenosť, teda aby nástraha nebola nastražená priamo na háčiku. Keby sme boli úplne presní, všetky dnešné feedrové zostavy vyrábané s použitím rôznych plastických komponentov alebo silikónových gumičiek by sme nazývali montážami Walker.
Nepoužíval ho ani samotný majster
Týmto zaujímavým spôsobom sa anglickí kaprári nevrhli okamžite na vlasový nadväzec (zo začiatku sa skutočne vyrábal z ľudských vlasov) ba dokonca, pri love kaprov ho nepoužíval ani samotný majster, hoci s úlovkom vážiacim 44 lb (20 kg) zo dňa 13. septembra 1952, bol tridsať rokov držiteľom anglického rekordu (Richard Walker sa stal známym skôr vďaka ním objavenému elektrickému signalizátoru, aerodynamickej olovenej záťaže „Arlesey Bomb“ pre ďaleké hody, no a, samozrejme, uhlíkového prúta). Tak teda, vlasový nadväzec už bol známy aj v Spojenom kráľovstve, práve preto je mimoriadne zaujímavé, že Jim Gibbinson vo svojom článku zverejnenom v časopise „Fishing“ – vydanom rok pred ročenkou z NDR – ešte nespomína nástrahu zavesenú na vlasový nadväzec, ktorá tak účinnejšie odolá útokom nežiaducich druhov. Zmienil sa však o anglickom prototype dnešného boilies. Dovoľte mi, aby som citoval zo svojej knihy „Lov veľkých kaprov“ (Nagypontyhorgászaton) odvolávajúc sa na Jima Gibbinsona: „V roku 1964, v augustovom čísle spomenutého časopisu napr. opísal jednu, ešte nedokonalú verziu boilies, a to varené guľôčky na základe chlebového cesta. Ba dokonca, chlapsky sa prizná, že nemá ani poňatia, kde sa o tejto nástrahe dopočul. Jedno je isté, nápad sa určite nezrodil v jeho hlave, nazdáva sa, že ide pravdepodobne o americký fígeľ, ktorý spočíva v tom, že chlebové cesto, teda samotnú masu nedáva upiecť, ale vytvaruje z nej guľôčky a vo vriacej vode uvarí. Na povrchu guľôčok sa po tomto procese vytvorí akýsi tvrdý obal (kôra), ktorý je postačujúci na to, aby odolal nájazdom nežiaducich rýb, ale zároveň, hrot háčika túto kôru zľahka prerazí, čím sa docieli bezpečný zásek ryby. Gibbinson totiž toto boilies namiesto vlasu ešte nastražoval priamo na háčik. Anglickí rybári na túto vychytávku museli čakať zhruba 10 rokov, ale, pochopiteľne, pomocou tradičných metód aj dovtedy chytali nádherné kapry – no a s nástupom novej techniky ešte krajšie.
Dovtedajšie nástrahy sťažovali zapichnutie hrotu
Tak teda Angličania v roku 1944 už mali k dispozícii skoro aj boilies, hoci na „ozajstné“, presnejšie na boilies s veľkým „B“ sa muselo čakať do roku 1972; vtedy totiž nastúpil Fred Wilton so svojou teóriou HNV (High Nutrition Value – vysoko nutrične hodnotné, pozn. red.). Túto skutočnosť, z hľadiska vývoja koncových zostáv, nemôžeme nechať bez povšimnutia najmä z toho dôvodu, lebo práve po obrovskom úspechu nástrah s vysokou nutričnou hodnotou – ktoré však boli zároveň aj pomerne tvrdé – bolo potrebné riešenie, ktoré samotnému háčiku umožňuje lepšie a istejšie zachytenie. Nástrahy, ktoré sa dovtedy nastražovali priamo na háčik, sťažovali zapichnutie hrotu. A nasledovali sedemdesiate roky, resp. Kevin Maddocks a Len Middleton, ktorých mená sa zachovali najmä vďaka tomu (hlavne toho druhého), že v roku 1978 opätovne objavili tieto dve inovácie, ktoré následne skombinovali a takto použili v praxi. Počas pozorovania rýb v akváriu zistili, že kapry nedokážu rozlíšiť nástrahu od voľne ležiacich guľôčok, ak je navlečená na vlasový nadväzec, resp. aj zachytenie háčika je efektívnejšie v takomto prípade. Tieto dve zistenia „zrevolucionalizovali“ a zároveň aj spojili históriu montáží a nástrah. Neskôr vyrukovali s ďalšími teóriami, pričom o niektorých medzičasom vysvitlo, že boli mylné. Napríklad, 3-4-palcové vlasové nadväzce sa ukázali byť príliš dlhé, a pekne pomaly sa skrátili, nakoľko veľa záberov zostalo nepremenených. S odstupom času však aj spočiatku jemné vlasové nadväzce výrazne stvrdli, ba dokonca, v prípade poniektorých moderných zostáv už nemôžeme hovoriť o vlasovom nadväzci - „niti“, ale o akýchsi vodičoch nástrah. Od vydania knihy Lena Middletona: Kapria horúčka z roku 1981 (bola to najúspešnejšia rybárska publikácia v 80-tych rokoch) svetlo sveta uzrelo nespočetné množstvo variácií koncových zostáv s vlasovým nadväzcom – princíp týchto zostal v podstate nezmenený, no ich zostava, štruktúra a oblasť použitia je natoľko rozvetvujúca sa, že sa určite zíde trochu pomoci, aby sa človek medzi nimi dokázal zorientovať.
Danny Fairbrass - mág koncových zostáv dnešných čias.
Koncová montáž z 90-tych rokov.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
