Mohlo by sa zdať, že nástrahy z peria patria do úplne iného sveta, než do toho, ktoré vníma oko dravca. U mnohých rybárov je „prerastená mucha“ skrátka stále vnímaná len ako viac či menej vhodná nástraha na lososovité ryby a iba okrajovo na ostrieže, bolene a šťuky.
info
Kategória: Muškárenie
Vyšiel v čísle: DECEMBER 2016
Počet strán v magazíne: 5
Od strany: 28
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 03.06.2017.
Zubáče do tejto skupiny dravcov, ktorých môže zaujať strímrom, nezaraďujú vôbec. Nie sú to predsa typickí agresori, reagujúci na trblietavé pozlátka a čo sa osvedčených nástrah týka, na svojom jedálničku predsa jednoznačne preferujú rybky, prípadne gumy a voblery. Prečo by teda útočili na niečo také absurdné, ako je perie, ktoré však samo o sebe ani neskáče, nevonia, ani nevydáva žiadne dráždivé vibrácie. Kde je však pravda? Ak necháme strímer na muškárskej šnúre pulzovať niekde uprostred vodného stĺpca a budeme ho k sebe sťahovať v pomalých osmičkách, prípadne ho monotónne povedieme rýchlym sťahovaním šnúry k sebe, skutočne to tak bude. Žiadny zreteľný záujem od zubáčov pravdepodobne nedocielime. Sotva však necháme klesať šnúru so strímrom až ku dnu a trhavými zášklbmi ho uvedieme do chodu, ktorý bude predstavovať ladné skoky v blízkosti jeho stanovišťa, situácia sa rapídne zmení. A čo viac, veľakrát nás svojou účinnosťou oproti iným nástrahám úplne odzbrojí. Potom už zostáva len uveriť, že pred sebou máme ďalšiu prvotriednu techniku aj nástrahu na zubáče. A to aj v prípade, že ju budeme vzhľadom na okolnosti a jej náročnosť využívať napríklad len okrajovo.
Muškárske vybavenie na lov zubáčov
Zubáč nie je rybou, pri ktorej zdolávaní budeme musieť polievať navijak vodou, ani ho pri jeho výpadoch musieť urputným ťahom a silou náčinia odvracať, alebo priamo dolovať z prekážok. Jeho bojové schopnosti sú na pomyselnej stupnici od 0 do 10 skôr niekde okolo priemeru (samozrejme, až na tie veľké) a ak sa nám zubáča podarí dobre zaseknúť do tvrdej časti papule pri zábere, sme schopní si s ním poradiť aj na veľmi jemnom náčiní. Pri muškárení a pri voľbe správneho vybavenia pre túto techniku ide teda primárne len o to, aby sme dostali veľký a ťažký strímer vo veľkosti 12-15 cm bez problémov do vody a to na vzdialenosť aspoň 15 m od lode. Samozrejme, za pomoci muškárskej šnúry a prúta. Všetko ostatné je druhoradé.
Prút: špičková až polo parabolická akcia, AFTMA 7-8 (8-9), dĺžka prúta 2,75 – 2,9 m
Navijak: so širokou cievkou a najlepšie diskovou brzdou s možnosťou uloženia cca 100 m backingu (podkladovej šnúry). Backing používame hlavne pre prípad náhodného podseknutia kapra, prípadne pri zábere naozaj veľkej ryby.
Šnúra: v základe si plne vystačíme s 2-3 typmi
• potápavá - WFS 5-6,
• intermediálna - clear -WF 7 s potápavosťou cca 4 cm/s
• plávajúca s potápavým koncom
Nadväzec: kmeň – 0,22 – 0,30 mm fluorocarbón, dĺžka cca 1,5 – 2 m, možnosť nadväzca pre príves (dráždivú mušku‑korisť); v prípade výskytu šťúk pred strímer umiestniť 25 cm tenké oceľové lanko, odporúčam micro‑fishing wire, nadväzec z fluorocarbónu s priemerom 0,60 mm, prípadne šnúrku Hends na šťuky s nosnosťou aspoň 5 kg.
Technika strímrovania
Východzie dáta a postup pri nahodení
Opusťme teraz vo svojich myšlienkach variant, že budeme chytať zubáče na muškárku z brehu a s ťažkým strímrom používať valivé hody. Samozrejme, sú miesta, kde sa šnúra rozvinúť za chrbtom dá, ale s istotou môžem povedať, že poézia muškárenia na stojatých vodách pri chytaní dravcov spočíva predovšetkým v našom častom presune z miesta na miesto, lokalizáciu zlomov, podvodných prekážok, vedenie strímra v smere od brehu na voľnú vodu a predovšetkým vo voľnosti pohybu našej muškárske šnúry, bez toho, aby jej čokoľvek stálo v jej dráhe pohybu. To všetko umožňuje len muškárenie z loďky.
* V prvom rade je potrebné na vybranom mieste lovu stabilne zakotviť a nechať loď stočiť v smere vetra a prúdenia vody tak, aby bola orientovaná špicom kolmo na vlny. Od miesta pomyselného stanovišťa zubáčov by sme mali byť vzdialení tak, aby sme ho dokázali pri rozvinutí muškárskej šnúry dostatočne prehodiť a umožniť klesanie nástrahy po diagonále do miest, niekde pár metrov za číhajúceho dravca. Vychádzajme pritom z predpokladu, že naše maximum v nahodeniach vo vodorovnej rovine (pri položení rozvinutej šnúry na hladinu) sa bude pohybovať vďaka veľkému strímru maximálne niekde okolo 20 m.
* Ďalším dôležitým faktorom pre náš lov, ktorý by sme mali poznať, je to, na akej hĺbke vlastne chytáme a ako rýchlo sa nám potápa šnúra (v cm/s). Teda približne, za aký čas bude jej koniec kopírovať dno. Buďme si vedomí tiež toho, že fluorocarbónový nadväzec s ľahkým strímrom, bude mať pri klesaní za potápajúcou šnúrou, či iba za jej potápavým koncom, vždy určité oneskorenie. To, samozrejme, neplatí pri použití intermediálky, alebo šnúry s rýchlo sa potápajúcim koncom.
* Údaj o hĺbke vody na konkrétnom mieste buď poznáme z našej dlhoročnej praxe, alebo ho ľahko zistíme zo sonaru. Ten druhý odvodíme z dát, ktoré o šnúre uvádza výrobca, prípadne si rýchlosť potápania šnúry overíme (odpočítame) priamo v praxi.
* Rozvinieme šnúru nad hlavou a pošleme ju do vody. Začíname počítať dobu klesania a de facto odhadujeme čas, keď už môžeme byť na dne. Zmierme sa s tým, že na potápajúcej šnúre, ktorá padá ku dnu v celej svojej dĺžke, od koncového očka prúta až po koniec, jej zreteľné zastavenie po dopade nástrahy na dno jednoducho neuvidíme. To musíme len odhadnúť a odskúšať.
* Prvé malé zakopnutie háčika o dno a mierne viaznutia šnúry pri zatiahnutí rúk nás uvedie do obrazu. Až v tej chvíli máme jasný východiskový údaj ako o rýchlosti klesania, tak čase, než šnúra dosiahne dno. Pri ďalšom hode už dobu klesania šnúry o nejakú tú sekundu skrátime, aby sme boli vždy mierne nad dnom (cca 50 cm) a neviazli.
* Len tak budeme mať istotu, že sa náš strímer bude nachádzať v aktívnej zóne, kde sa pohybujú a lovia zubáče. Je jasné, že muškou na šnúre nemôžeme tak dokonale napodobniť pohyb rybky pri dne a odskoky od neho budú pri silnom zatiahnutí rúk vždy o niečo väčšie, než napríklad pri jigovaní. Na druhej strane ladnosť postupného zostupu strímra znova ku dnu vo fáze jeho klesania, bude vďaka jeho malej hmotnosti a pulzácii peria posunutá na samú hranicu možnosti jej predĺženia. A o to ide.
Staré príslovie hovorí, že „učený z neba nik nespadol“, rovnako ako „chybami sa človek učí“. A prečo to hovorím práve teraz? To, aké je dôležité pri love dravcov s muškarskym prútom premýšľať, dobre analyzovať vstupné dáta, rovnako ako správne zvoliť techniku vedenia, nástrahu a typ šnúry, dokladá nasledujúci príbeh, z ktorého sa dá hocičomu priučiť:
Príbeh
Konečne na lodi
S rybárskym kolegom sme toho dňa zakotvili loď na hrane, odkiaľ zo širokej plytčiny s hĺbkou okolo 1 – 3 m padal podvodný zráz prudko dole, až na viac ako 10 m. Teda ideálne miesto na zubáče. Na jeho prúte bola v ten večer, rovnako ako vo väčšine prípadov, rýchlo potápavá šnúra, ktorá umožňovala viesť ľahké strímre tesne pri dne. Ja vzhľadom na veľkú priezračnosť vody a predstavu, že dravce by mohli stáť už za hranou v smere k plytčine, som trochu zariskoval a zvolil tentoraz priehľadnú intermediálku (clearku) so stredným stupňom potápavosti (4 cm/s). Obaja sme používali techniku lovu pomocou dvoch rôznych strímrov. Malý na prívese a veľký, ktorý kmeňový nadväzec bez lanka uzatváral.
Voda bola čistá ako sklo
Vďaka polarizačným okuliarom sme tak mohli veľmi dobre sledovať nielen ladný pohyb nášho peria pri sťahovaní, ale neskôr aj následné útoky dravcov. Viditeľnosť bola do hĺbky viac ako 3 m. Vďaka polarizačným okuliarom sme tak mohli veľmi dobre sledovať nielen ladný pohyb nášho peria pri sťahovaní, ale neskôr aj následné útoky dravcov, ktoré občas dobrali strímer až tesne pod loďou.
Keď dvaja robia to isté, nie je to to isté
Percentuálne by som pred začiatkom lovu stavil na viac záberov kolegovi, ktorý mohol vďaka rýchlej potápavke ďaleko rýchlejšie dostať strímre ku dnu a taktiež ich po celú dobu v blízkosti dna udržať. Pre zvýšenie účinku rýchlosti klesania aj následného kopírovania dna ponáral navyše prednú polovicu svojho prúta pod vodu. Jeho nezaťažené strímre išli teda vo svojej dráhe účelovo tesne nad dnom, rýchlym, cukavým, avšak v podstate vo svojej trajektórii, stále rovnomerným pohybom. To mi však moja intermediálka neumožňovala.
Kto z koho
Moja technika lovu sa opierala o iný detail a ten, ako sa neskôr ukázalo z pohľadu dráždivosti a následného počtu záberov zubáčov z rovnakého miesta, bol prekvapivo až o pomyselných 100 % účinnejší. Na vine bolo jediné – môj silne zaťažený koncový strímer. Síce sa s ním podstatne horšie nahadzovalo, ale… Počas cca 2 hodín nášho spoločného lovu, bol stav skóre na vytiahnuté zubáče už 6:3 a na premárnené zábery iste tak 10:2. A to v môj prospech. Otázka teda znela jednoducho - prečo?
Kto neskáče nie je „in“
Po dopade šnúry na hladinu, som sa so sťahovaním nijako neponáhľal a nechával svoju číru intermediálku s 2 m dlhým nadväzcom z fluorokarbónu postupne klesať niekde až do 2/3 vodného stĺpca. Potom som šnúru rukou pridržal a nechal rýchlejšie klesať len strímer. Po celkovom dopnutí nadväzca, v predtuche blízkosti dna, som pomaly, tiahlo a s miernymi „cukmi“, zatiahol ľavačkou za šnúru. V smere od navijaka som ju posunul až za chrbát, čo mi ruka dovolila. Strímer tak opísal pod vodou rýchly vzostup od dna, pozvoľný skok a ja som ho neskôr znovu nechal na napnutej šnúre voľne klesať ku dnu. A tento postup som s nástrahou periodicky opakoval až úplne pod loď. Bum. Je tam.
A zase záber
Bolo veľmi zaujímavé pozorovať, že zábery na rozdiel od prívlače, tentoraz prichádzali v oboch polohách opísaného vedenia nástrahy. Teda ako pri stúpaní strímra od dna, keď som dostal do ruky, ktorá držala šnúru, a potom do špičky prúta, nekompromisnú ranu, ale aj pri klesaní nástrahy, keď som neťahal a strímer padal ku dnu len svojou hmotnosťou. Záber sa v túto chvíľu prejavil nádherným vypnutím, alebo priamo rozjazdom šnúry z ruky. Nasledoval plynulý boj dravca pri dne s klasickými výpadmi rytiera hlbín a ostrými kmitaniami hlavou zo strany na stranu. Bolo to jednoducho úžasné.
Poučenie teda znie
Čo bolo podstatou takého rozdielu v počte záberov a ulovených rýb z rovnakého miesta? Myslím, že okrem nenápadnej priehľadnej šnúry, ktorá zodpovedala stavu vody, môj úspech predstavoval čisto koncový strímer, ktorý mal vďaka zlatým činkovým očiam na rozdiel od kolegovho peria silne zaťaženú hlavu. Klesal teda od bodu zastavenia šnúry akoby zlomený, zošikma až ku dnu. Od toho sa potom vďaka silnému zatiahnutiu a koncu šnúry, ktorá stála nad ním, znovu skokom odlepil a opísal oblúk. V podstate teda môj strímer vo víťaznom ťažení kopíroval klasický pohyb vláčenej nástrahy. A v tom bola pravdepodobne jeho sila.
Nabudúce pokračovanie – technika vedenia a zubáčové strímre.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
