hlavátka
Po dlhom čase sa mi opäť podarilo dostať sa na dôverne známe miesta, ktoré ma toľkokrát obdarili krásnymi úlovkami a nezabudnuteľnými chvíľami. Som na mojom obľúbenom „Ružomberskom Váhu“. Priateľovi Vladovi rozprávam, ako mi práve tu, v tomto nenápadnom prúdiku vzala hlavátka pstruha, ktorého som zdolával na jemné muškárske náčinie. Vzala, a viac ho nevrátila...
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: DECEMBER 2017
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 8
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 28.05.2018.
Dôvera v nástrahu, základ úspechu…
Ale to je už viac ako desať rokov, vzápätí dodávam. Cítil som sa vtedy ponížený, okradnutý o peknú rybu. No po chvíli prevládla radosť a nadšenie nad nečakanou silou, ktorá sa tak prekvapivo vynorila z hĺbky a vzala si vlastne len to, čo jej patrilo. Odvtedy už Váhom pretieklo veľa vody, ale ja som si do pamäti vryl každý detail tohto jedinečného stretnutia. A možno aj to bol dôvod, prečo som ako nástrahu naviazal práve vobler vo farbe pstruha potočného. Jednoducho som mu veril. A dôvera v nástrahu, myslím, že často predstavuje minimálne polovicu úspechu pri love, a to nielen hlavátky…
Mladá, nádejná kráľovná
Váh je len mierne zvýšený, prikalený, prakticky úplne ideálny - „hlavátkový“. Prichádzam k veľkej skale. Vobler hádžem krížom cez koryto a pomaly priťahujem. V špičke prúta cítim jeho dokonalý pohyb. Konečne pohoda po nekonečnom zhone všedných dní. Netrvá však dlho. Možno to nebol ani desiaty hod, keď intuitívne podržím pstruha pár sekúnd dlhšie, práve v tíšine za veľkou skalou. Na prvý pohľad je to ideálne stanovište, doslova na tom mieste tuším hlavátku. Vobler vytrvalo kmitá svojim neúnavným dreveným telíčkom, dráždi k útoku. Už ho mám takmer na dohľad. A vtom to náhle prichádza. Voda sa prudko rozstrekne až mnou mykne. Medené telo sa zahryzne do zradnej nástrahy, niet úniku. Typické kotrmelce v prúde, rýchle výpady, snaha dostať sa za skalu, kde azda čaká vytúžená sloboda. Z lovca sa náhle stáva korisť. Nič nepomáha mladej, nádejnej kráľovnej. Nakoniec sa odovzdáva osudu. Líha si na bok do plytčiny. Rieka ju zradila. Naopak, mňa obdarila. Krásnu rybu dvíham nad hladinu, obdivujem jej svalnaté proporcie. Má niečo cez deväťdesiat centimetrov. Vlado spraví pár fotiek. Možno to ani sama nečaká, keď ju púšťame späť na slobodu.
Krásne sfarbená hlavátka z Váhu.
Ryby sú pri chuti
Po chvíli Vlado ťahá veľkého jalca, ryby sú pri chuti. No čas neúprosne letí a pomaly sa zvečerieva. Ešte pár hodov, keď pocítim v prúde jemné ťuknutie do nástrahy. Nie som si istý, či sa len vobler neobtrel o dno, alebo skalu. Znova teda hádžem na to isté miesto a vzápätí prichádza záber. Nie je to síce hlavátka, ale aj približne štyridsaťcentimetrový krásne sfarbený sivoň ma veľmi potešil. V našich vodách ešte stále patrí skôr k exotickým, úlovkom. S prichádzajúcim večerom začína pršať, ba zdá sa, že aj mrznúť. Najvyšší čas ukončiť lov.
Prudké ochladenie
Ráno sa budím už pred šiestou. Je ešte tma. Cez noc sa ochladilo na viac ako mínus desať. To asi nie je ideálne počasie na hlavátky, premýšľam. Je to príliš náhle a silné ochladenie. Keby tak bolo aspoň mínus päť…
Z dnešnej vychádzky nič nebude. Veď ani času na lov nemám príliš veľa. Voľno mám len do desiatej, potom ma čaká pracovné stretnutie a povinnosti. Pritom viem, že uloviť hlavátku v takom krátkom čase, je prakticky len otázkou náhody. Pred ôsmou už však nevydržím a opäť sledujem teplomer. Oteplilo sa. „Len“ mínus osem… Je rozhodnuté, obliekam si neoprénové prsačky, ide sa…
Ranný úlovok hlavátky.
„Dolniak“ pod Tatrami
Auto však nemôžem otvoriť. Po včerajšom vytrvalom daždi a nočnom mraze je celé uväznené v ľadovej škrupine. Umelým vrchnákom zo škatuľky od desiatej sa pokúšam zoškrabkávať ľad. Vôbec to nejde. Navlečený v neopréne vyzerám ako arktický potápač – výskumník, ktorý sa chce dostať do svojej zamrznutej ponorky. Okoloidúci sa občas pristavia, pozrú na značku auta a len sa pobavene usmejú. Jednoducho „dolniak“ pod Tatrami.
Čaro hlavátkových lovov
Je už takmer deväť, keď prichádzam k rieke. Nádherne sa z nej parí. Z hmly sa pomaly vynára kotúč žltooranžového slnka. Mrazivého. Ale mňa hreje. Vchádzam do vody. Cez noc sa úplne vyčistila. Nedbám, že si hrkotom skál pod nohami možno poplaším ryby. Musím cítiť rieku, jej prúdy, studený dych. Obdivujem tú jedinečnú prírodnú scenériu, takmer zabúdam prečo som tu. O nejakom úlovku si nerobím žiadne ilúzie. Som úplne spokojný. Veď včera ma rieka obdarila vzácnym úlovkom, a tak sa dnes už len teším z prekrásneho novembrového rána. Koľkokrát som celé dni brodil vodou bez jediného záberu. Premrznutý, unavený, vysilený. Zdanlivo, celkom zbytočne. Viem o čom je lov „kráľovnej“. Niekedy sú to celé dni bez záberu, inokedy stačí ani nie desať nahodení…
Slovenská realita
Zo snívania ma vytrháva až rachot rýchlika Bratislava – Košice, ktorý mi preletí tesne nad hlavou po neďalekej železničnej trati. Už sa naozaj venujem len rybám, teda hlavátke. Nadväzujem osvedčeného potočáka. Pár nahodení a záber. Ako na objednávku. Hlavátka to nie je, ale krásny pstruh dúhový sa ulakomil na veľký vobler. Super. Po chvíli ďalší, len o málo menší. Potom dlhá pauza bez záberu. Prichádzam k železnej lavici. Vyliezam na ňu a hľadím do priezračných prúdov na plytčiny, či „ju“ nezbadám. Chvíľami sa mi zdá, akoby… Áno! To nie je možné! Medené telo obrovskej hlavátky sa ladne vlní v prúde podo mnou. Čo, mám už halucinácie? Skutočne. Až pri pozornejšom pohľade zbadám, že je to kus koberca zachytený na dne. Som sklamaný. Ani nie tak z toho, že som sa splietol, skôr z hlúposti ľudí. Veď dnes sú prakticky v každom meste, dedine zberné dvory. Napriek tomu v našich riekach končia tony odpadkov, špiny, smetia a plastov… Ekologické povedomie na Slovensku je úplne mizivé… Škoda. Škoda pre nás všetkých.
Znamenie
Chcem odísť, ale nedá sa. Mokrým neoprénom som doslova primrzol o kovový mostík a zábradlie, o ktoré som sa opieral. Mysľou mi prebehnú spomienky z detstva, keď sme s kamarátom zostali primrznutí spodnou perou o zábradlie lavičky cez Oravu. Cestou zo školy sme sa vždy zastavili na lavičke a pozorovali život v čistej vode pod hladinou. Hlavne v zime nás fascinovali húfy mrien a podustiev naskladaných na zimovisku. Až nám sánky padali od údivu… až na kovové zábradlie… S krvavými spodnými perami sme si šli domov pre ďalšiu „nádielku“ od maminy za vlastnú blbosť…
Aj keď už musím končiť, beriem to ako znamenie, aby som ešte aspoň pár minút pri rieke zostal. Opatrne sa odliepam. Neoprén to vydržal a myslím, že aj plstené podrážky. Pokračujem v love. Osvedčenú nástrahu nemením, nemám čas na experimentovanie. Oplatilo sa, prichádza prvý záber. Potočák – kanibal berie veľký vobler. Možno ho považoval za súpera. Ďalej prehadzujem tichú pláň, kde som kedysi pozoroval veľkú hlavátku. Na osvedčenú nástrahu útočí tento raz pstruh dúhový, tak okolo päťdesiat centimetrov. Po chvíli je to podustva. Tá je však zachytená za chrbtovú plutvu, ale v prvom okamihu mi pripomína skôr opatrný záber hlavátky. Nevadí, aj tak to bola mimoriadne pekná a vydarená rybačka, pohodový relax pri vode…
Dravý útok
Sledujem hodinky, už len päť minút, potom naozaj musím ísť. Na záver skúsim pár hodmi prechytať silný prúd nad tíšinou. Voblerom doslova prečesávam celý stĺpec aj dno. Cítim ako lopatka poskakuje po skalách, riskujem. Náhle pocítim silný úder do prúta. Žiadne opatrné zastavenie nástrahy, ale jednoznačný dravý útok. Niet pochýb, je to ona – hlavátka. Okamžite vyletí nad vodu a udiera chvostom ako veslom po hladine. Neuveriteľne silno bojuje, znova vyskakuje nad hladinu, búcha voblerom do skál.
Postupne ju však opúšťajú sily, a tak ju pomaly priťahujem na plytčinu. Pokojne oddychuje v zatopenej tráve pri brehu. Snažím sa vybrať fotoaparát, keď vtom hlavátka mykne hlavou a vobler jej vyletí až na breh. Rýchlo robím fotku zdolanej ryby. Spočiatku sa zdalo, že bude väčšia, možno cez meter. Ale aj približne deväťdesiatcentimetrová ryba predstavuje fantastický úlovok. Krásne spolupracuje, ďalej nepohnute leží, čaká. Nastavujem teda samospúšť, opatrne ju beriem do skrehnutých rúk. Cvak. Akoby sa zľakla, švihne chvostom a mizne vo Váhu. Zvoní telefón. Kamarát Vlado, ktorý dnes zostal loviť na Orave práve prichádza k vode a vybaľuje udice. Je zvedavý ako sa mi darí. „Ja už končím“, oznamujem mu. „Vzala ďalšia – budúca kráľovná.“ „To nie je možné, veď si tam nebol ani dve hodiny“, nechce sa mu veriť. A pravdu povediac, ani mne nie… Dve krásne hlavátky za dva dni. Vlastne len za niekoľko hodín lovu. Pritom sezóna lovu hlavátky sa ešte len začína…
Lov hlavátok na Váhu.
Hlavátka nepatrí k príliš bojovným rybám, napriek tomu je jej zdolávanie vždy napínavé do poslednej chvíle.
Dobrý ročník
Na mojej prvej vychádzke za hlavátkou pršalo, na druhej mrzlo a na tretej začína slabo snežiť. Blíži sa koniec decembra, a tak je naozaj najvyšší čas, aby trochu nasnežilo. Pri vode už nie som sám, ale s partiou priateľov a sú tu ešte aj ďalší rybári. Na ulovenie „kráľovnej“ máme prakticky celý deň. Chvíľami sa dokonca objaví aj studené slniečko, úplná hlavátková idyla. Ale zdá sa, že aj hlavátky sú už vyškolené. Po dopoludňajšom love máme pár menších pstruhov, ale po hlavátke akoby sa zem zľahla. Pritom určite vieme, že sú tu. Aj keď je pravda, že viac času pomaly venujeme rozhovorom ako samotnému lovu. Konečne popoludní má Jardo záber peknej ryby, ale nakoniec je z toho ďalší polmetrový pstruh dúhový. Aj ten však poteší. Po nie príliš úspešnom dopoludní vyberám muškárku a skúšam experimentovať. Mením pestrofarebné strímre, šnúru vediem po hladine, alebo ju potápam až úplne na dno, ale všetko s rovnakým výsledkom – bez záberu. Nakoniec to prichádza v silnom prúde. Prudký záber, ale namiesto očakávanej hlavátky je to starý šesťdesiat centimetrov veľký mliečniak pstruha potočného. Nádherne sfarbená ryba akú som na Váhu už dlho nevidel. Po chvíli z druhého brehu volá kamarát, že má hlavátku! Osemdesiatosem centimetrová ryba vo výbornej kondícii. Fantázia! Tri vychádzky, tri hlavátky. Všetky okolo deväťdesiat centimetrov. Jednoducho dobrý ročník… Cestou späť premýšľam. Rybárov je neustále viac, rýb menej. Pokiaľ chceme mať naďalej naše revíry dobre zarybnené, musíme sa uskromniť, ryby viac chrániť, púšťať späť na slobodu. To sa vôbec nevylučuje ani s tým, ak si občas rybou spestríme svoj jedálny lístok. Ale v rozumnej miere! Ďalšie krásne mladé hlavátky zostali naďalej súčasťou rieky. V silnom prúde a tam niekde za skalou v tichej jame dostali novú šancu dorásť do skutočne kapitálnych rozmerov a potešiť nevšedným zážitkom a svojou krásou aj niekoho iného. A kto vie, možno sa niekedy po rokoch, opäť naše cesty stretnú…
Krásne sfarbený starý mliečniak pstruha potočného.
Popri hlavátkach sa nám niekedy podarí aj úlovok pekného pstruha dúhového.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
