Krátke dni a dlhá tma, hmla hustá, že nevidieť pred seba, šum vetra v okolitých kopcoch, zima prenikajúca do tela.
A my v tom všetkom na člne. Dvaja vytrvalci, ktorých poháňa vpred myšlienka úlovku.
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: DECEMBER 2018
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 82
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 02.06.2019.
Jeden sedí na prove, druhý vzadu pri motore. Delia nás ani nie 3 metre, napriek tomu vidím v tej hmle iba siluetu muža s prútom v ruke. Sedíme mlčky, každý zahĺbený do navíjania, v tom úplnom tichu iba rytmicky počuť šuchot primŕzajúcej šnúry. Že by sa nejako extra darilo, to nie. Navyše svetlo stráca na intenzite, blíži sa 16. hodina, čo nie je práve ideálne.
Áno, nula na našom konte
Samozrejme, aby toho nebolo málo, severný vietor rozkolíše náš ukotvený laminátový čln. Kontakt s dnom je dosť biedny, nejakých 12 metrov pod nami. Pod nohami sa mi kotúľa termoska s čajom. Až keď sa napijem, uvedomím si, že na vode sme už ozaj dlho, keďže čaj stihol vychladnúť. Núkam ho Filipovi, ale vidím, že v tej zime na studenú tekutinu práve najväčšiu chuť nemá. No čo, skrehnuté ruky či studený čaj sú len drobné problémy oproti nule. Áno, nula na našom konte. Gumami orieme dno, no nemôžem povedať, že sme tu cielene kvôli zubáčom. Hustá hmla sadá ešte nižšie, už mi to skutočne začína liezť na nervy. Pootváraných je asi 7 boxov s nástrahami, gumy od výmyslu sveta, prirodzené, krikľavé, veľké i malé… Vravím si, beriem ešte ľavobok prehádžem asi 6-metrovú vodu a na dnes končím.
Scenár sa opakuje, je to hod ako každý iný, poskok, návin, poskok, návin… Práve sledujem škriekajúcu volavku, ktorá krúži nad nami, keď predsa len prichádza záber. Ledva sa spamätávam, okamžite hlásim rybu na prúte. Prichádza veľmi šťastná chvíľa, veď človek sa ide uhádzať k smrti, tak toto bude cenná ryba. Z hlbín sa vynorí zježené strieborné telo. Už je na dosah, dvíham prút a zubáč je môj. Skoro…
Krása, horšie to už ani nemôže byť
Znie to až neuveriteľne, alebo teda aspoň pre nás v tom momente to tak je, ale zubáč sa odopína v poslednej chvíli. Krása, horšie to už ani nemôže byť. Kamarát ešte páli posledný hod, kým ja už pre dnešok som vybavený. Ukladám všetky škatuľky naspäť a akurát je už aj úplná tma. Ostáva posledná nepríjemná vec. Vytiahnuť kotvu z 15-metrovej hĺbky. Filip sa toho chopí, zapína zarosenú čelovku a skôr ako ja naštartujem, kovové monštrum je už v člne, lano navinuté na bubne. Čaká už len presun zhruba 15 minút člnom. Čierna silueta stien chaty – nášho domova je momentálne jedna z najkrajších vecí, aké som dnes zahliadol. A keď sedíme v teple dnu pri ohni, na dnešný neúspech sa akosi aj zabúda. Pri dobrej večeri za zvuku praskajúcich plameňov v kozube kujeme plány na zajtrajší lov. Som rozhodne toho názoru, že zima je obdobie na zásadnejšiu zmenu lovu. Všetko je spomalené, celý život vo vode teraz podlieha režimu šetrenia energie. Dravec však potrebuje žrať aj v zime, preto lov môže byť úspešný. Asi jedna z najviac rozoberaných otázok je zimná veľkosť nástrahy. Určite na zimu zjemňujem výbavu. Jemnejší prút, tenšia šnúra… Avšak zjemniť neznamená okamžite aj zmenšiť naše nástrahy! Prečo? Vysvetlím jednoducho, platiť – to však určite neplatí vždy. Predstavte si, že ste dravec, predátor, ktorý sedí kdesi v ľadových hlbinách. Veru nie, nemôže tam prečkať celú zimu bez potravy. Musí zohnať korisť. Lenže to nie je teraz len tak, navyše nie je vhodné mrhať energiou.
Zima nie je čas na hľadanie nových lovísk
A teraz konkrétnejšie, ak si nájde korisť, zhltne ju bez ohľadu či je to mini jalček, ktorý nedosahuje ľuďmi stanovenú mieru alebo plotica. Teda ak objaví 5 cm rybku, zje ju, ak 15 takisto. Avšak ak veľkú, „energeticky hodnotnú“ nástrahu predložíme my, je väčšia šanca, že aj chladom omámenú rybu dokážeme presvedčiť k záberu.
Po týchto gastronomických špekuláciách sa môžeme pozrieť aj na zostavu pre zimný lov. Do člna istotne vezmem mäkší jigový krátky prút, s vrhačkou do 15 – 20 gramov. Na takýto prút viem smelo zavesiť aj 25 g hlavu, ak oriem dno a nedávam prudké ďalekonosné strely, je to úplne bez rizika. Šnúru volím tenšiu ako v lete, takých 0,12 mm sa mi osvedčil ako skvelý zimný kompromis. Kto chce mať aspoň aký taký pocit bezpečia, z mojej skúsenosti teda fluorokarbón, 0,70 mm by mal odolať šťučím zubom, i keď to nie je plnohodnotné lanko. Zima tak isto nie je čas na hľadanie nových lovísk a miest. Navštevujem osvedčené miesta, plytčinám sa skôr vyhýbam. Krásne letné fleky, ktoré predtým prekypovali životom, sú dnes tiché, bez farieb… Nuž áno, chýba mi rachot boleňov, či nočné prepady zubáčov, kŕdle belíc na hladine. Aj zima má však svoje čaro a kým jazero nepokryje ľadový pancier, má to cenu. S touto myšlienkou začíname aj druhý deň.
Prvý zubáč, tak do 60 cm
Niečo teplé v podobe praženice a čaju na ráno nesmie chýbať a potom už opäť chystáme čln na ďalšiu plavbu. Utrieť mokré lavičky, pod zadky hrejivý polystyrén, prúty do pozoru a môže sa vyraziť. Na sonari beží delený obraz, hore klasika dole downscan, obaja túžime aby kužeľ sondy zachytil niečo zaujímavé. Priznávam, že 90 % tvorí holé dno, i keď neskutočné zlomy, hrany a podobne priam lákajú zastaviť. Ako som spomínal, navštevujeme staré známe miesta, občas vybehne húf ostriežov, tak chytáme pár pekných kúskov. Ďalej nachádzam zaujímavú hranu, kotva klesá do hlbín. Na druhý hod, keď sa guma trápi na dne, pribije šupu neznáma sila. Najprv sa javí opäť ostriež, no potom prút oťažie a neskôr sa ukáže v člne prvý zubáč, tak do 60 cm. Pozdvihlo to náladu, 360-stupňovo bombardujeme okolie člna. Ďalšiu trištvrte hodinu sa nič nedeje. Dávame si malú pauzu na brehu, obed a potom späť na vodu. Deň uteká strašne rýchlo, ostáva nám hodina do zotmenia. Vyzerá to biedne, po pol hodine zas ani ťuk z tejto hrany, na sonari však prelietavajú slušné ryby. Obaja dávame posledný hod. Ja len tak blízko, no Filip to napáli riadne od člna. Asi v polovici navíjania prichádza kopačka. Najprv znova tipujeme ostrieža, to sa rýchlo premieňa na zubáča, lenže ťah ryby nadol dostáva šťučie rozmery. Tak nie. Napokon ani šťuka. Krásny boleň, okolo 80 cm má sily stále dosť a súboj zatiaľ nepozná víťaza. Neustále roztáča cievku navijaka, niekoľkokrát nazbiera záhadne nové sily a vyštartuje prudko preč od podberáka. Na x‑tý pokus je tam. Na mokrú karimatku ukladáme v podberáku masívne telo, meriame, rovných 80 cm. Nádhera, dokonca je pigmentovo dvojfarebný, jedinečný kúsok. No, na posledný hod, nie zlá ryba. Ešte zopár rýchlych fotiek, video z púšťania a je nazad. Teraz môžeme s pocitom šťastia dvihnúť kotvu a vyraziť domov. Lúčime sa s vodou ponárajúcou sa do tmy. Vzďaľujeme sa od úspešného miesta a o pár minút už nie je možné odtiaľ vidieť ani pozičné svetlá lode…
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
