DOMOV Magazín DECEMBER 2018 Starec a more

Starec a more

Bolo to v jedno slnečné dopoludnie v Hastings (Nový Zéland), keď sme v sade oberali jablká a náš traktorista Ted sa ma opýtal kam máme namierené po zbere jabĺk. Odvetil som mu, že sa chystáme do Taurangy na zber kiwI. Ted prikývol a dodal, že aj on tam má cestu. Usmial som sa a povedal, že to je dobre, že budeme opäť spolu na zbere. Ted ma však poopravil a povedal, že on tam nablízku žije a má malý rybársky čln, a ak budem chcieť, vezme ma na rybačku.

Vladimír Pajkoš 01.12.2018 (12/2018)

info

Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: DECEMBER 2018
Počet strán v magazíne: 6
Od strany: 66
Článok si môžeš prečítať zadarmo.

Každé ráno nás privítal ako Mikuláš

Kto je to Ted? Keď k nám prišiel do sadu ako nový traktorista, boli sme tak trochu zúfalí, čo za motáka nám to tu pridelili. Zabúdal nosiť biny (bedne na jablká) a sem tam odniesol aj poloprázdny, alebo doniesol niečí iný. Občas nám ho posunul iným smerom… Ale zvykli sme si a obľúbili sme si ho. Nakoniec sa všetko pekne naučil.
Len pre zaujímavosť – Ted je 73-ročný zarastený šedivý deduško, takže klobúk dole pred jeho vitalitou. Tá malá skleróza sa mu dá odpustiť. Každé ráno nás s úsmevom privítal s čiapkou na hlave ako Mikuláš a s ušúľanou cigaretou v ústach, ktorá sa ukrývala v jeho hustých fúzoch a brade, ktorú prezrádzal len občasný oblak dymu vypustený z jeho úst. Bol vďačný za každú malú pochvalu. Ihneď mu oči zaiskrili a s úsmevom šiel za ďalším z nás, či nepotrebujeme posunúť alebo odviesť bin. Na rozlúčkovej „jablkovej“ párty vyčíňal ako 30-ročný mladík. Popíjal pivko, bafkal cigaru a šantil na parkete či už hrali house, techno, disco alebo slaďáky. Tak takto stručne som si dovolil charakterizovať nášho Teda.

Kontakt nezlyhal a Ted sa ozval

Bol pondelok a my sme dostali deň voľna pri zbere kiwi, a tak som zacítil príležitosť vypátrať Teda a vybrať sa s nim na oceán. Dával som si šance tak 50/50. Jediný kontakt naňho bolo číslo na jeho mobil, ktoré mi dal ešte v Hastings. Už som mal v hlave náhradný program, ak by som ho nevypátral, ale čo čert nechcel to číslo bolo dobré a Ted to zdvihol. Vysvetlil mi kde ma bude čakať, a tak som nasadol do auta a vybral za ním.
Tedov domov je karavan, ktorý je zaparkovaný na pozemku jeho kamaráta. Vedľa karavanu je ďalší Tedov domov a to jeho van, v ktorom býva keď cestuje. A ešte vlastní už spomínaný malý rybársky čln, ktorý stojí tiež vedľa jeho karavanu. Nesmelo som vkročil do jeho skromne zariadeného príbytku a dal si kávu a keksy, ktorými ma Ted ponúkol. Pri pohľade na lodičku mi mysľou blúdili myšlienky, či bolo múdre vybrať sa v takej škrupinke na oceán. Ale keď som videl ako starostlivo Ted všetko kontroluje, tak som si povedal, že je to starý ostrieľaný morský vlk, všetky pochybnosti sa vytratili a nevedel som sa dočkať kedy vyplávame. Zbalili sme udice, vozík s člnom pripli za van a vybrali sa smerom k oceánu.

Preniesol som sa do deja knihy STAREC A MORE

Spýtal som sa Teda, kam teda ideme a on odvetil, že do Okomoroa a dodal, že tam ešte nikdy predtým nebol. Po malých nutných opatreniach sme už sedeli v člne. Posadil som sa do jedného z „kresiel“ a čakal, kedy Ted „nakopne“ motor a vyrazíme na more.
Nenechal ma dlho čakať, naštartoval, nabral kurz a vyrazili sme. Na oblohe viseli ťažké mraky a miestami bolo vidieť modrú farbu. Hladina bola ako zrkadlo. Sedel som na boku člna a pozeral ako rozráža vodnú hladinu a ako sa pomaly vzďaľujeme. Pohľad na zamysleného starca, ktorý drží v ruke kormidlo, ktorému šedivé vlasy vejú vo vetre, a ktorý odfukuje cigaretový dym, ma preniesol do deja knihy STAREC A MORE. Jeho prižmúrené a vetrom ošľahané oči sliedia po zelených značkách a hľadajú ten správny smer. Cítim sa ako malý chlapec, ktorý sa vyberie so starým otcom na more. Je to krásny pocit a myslím si, že ani tie najmodernejšie člny by neprekonali čaro Tedovho starého asi 5-metrového člna menom Tiger. Rýchlosť postupne narastá a občas pri pohľade na miestami plytké dno vyvoláva vo mne pochybnosti bezpečnej jazdy. Plytčinu strieda hĺbka a naopak, až nakoniec zastavíme v relatívne hlbokej vode asi 10 km od miesta odkiaľ sme vyrazili. Vypíname motor, Ted vyhadzuje kotvu a chystáme nástrahy. Po 5 minútach sa dostaví prvý zaber, ale rybu sme nevytiahli. Skúšame znova, ale bezúspešne.

Prvý pokus neúspešný, druhý tiež, tretí, štvrtý a x ďalších skončili rovnako

Asi 150 metrov od nás registrujeme kŕdeľ vyskakujúcich morských pstruhov. Pokúšame sa naštartovať motor. Najprv zlyhá, no na druhý pokus naskočí. Presúvame sa, opäť kotvíme a nahadzujeme. Vtom Ted dostáva nápad, že budeme vláčiť za člnom voblery a ryby sa chytia samé. Opäť sa opakuje situácia, kotva hore a štartujeme. Prvý pokus neúspešný, na druhý motor naskočil. Pomyslel som si, že to asi tak býva pravidelne a nevenoval som tomu pozornosť. Asi po minúte nám motor vypol. Pomyslel som si, no čo, znova naštartujeme a frčíme ďalej. Prvý pokus neúspešný, druhý tiež, tretí, štvrtý a x ďalších skončili rovnako.
Zúfalé zvuky pretáčania rotora po chvíľke vystriedali slabé cuky, ktoré nám oznámili, že baterka je v čudu. Pohľad na okolitú prázdnu vodnú plochu nedával nádeje, že nám príde niekto na pomoc. Z Tedovych úst zazneli neslušné slová na adresu motora. Slušne som sa opýtal čo teraz. Ted nestrácal hlavu, odmontoval kryt z motora, vzal asi 1,3 metra dlhý kúsok povrazu a snažil sa manuálne nakopnúť motor. Pri pohľade na vitálneho starca, ale predsa len starca som sa zmocnil tejto úlohy ja. Asi po 30 minútach som to vzdal. Sadol som si na bok člna, zahľadel sa už asi na 400 metrov vzdialený zelený stĺpik a rozhodol som sa vyhodiť kotvu, aby nás prúd ďalej neunášal.

V tých časoch mobily s navigáciou ešte neboli

Po našom márnom snažení nakopnúť motor sa Ted rozhodol zodvihnúť mobil a zavolal kamarátovi a objasnil mu situáciu. Ted nemá žiadne navigačné prístroje, tu bol prvýkrát, a tak približne opísal našu polohu. Mali sme na dohľad zelené stĺpy, tak ak by nás hľadali podľa nich, určite by nás našli. Kamarát zmobilizoval záchrannú službu v Taurange a asi o 10 minút nám zavolal, že o nás vedia, majú naše telefónne číslo a vyšlú za nami čln, ktorý by mal byť o hodinku pri nás a odtiahne nás späť do prístavu.
Päť minút na to volali už záchranári. Ted im znova opisoval našu polohu a vraj do pol hodinky sú u nás. Čas pomaly plynul, a tak som sa rozhodol nahodiť udicu, veď snáď sa niečo pritrafí. Zhruba o dve minúty na to som mal silný záber. Povolená cievka na navijaku bzučala ako zubná vŕtačka. Dotiahol som brzdu a pomaly začal navíjať. Bol to pekný asi 2 kg ťažký kingfish. O 5 minút už ťahal aj Ted. Vravel som si, aspoň ryby nech berú, keď už musíme čakať na pomoc. Prešla už viac ako hodina a nikde nikto. Mohlo byť tak niečo po 14. 00. Neznepokojovali sme sa, veď vedia o nás, sú to profíci a určite dobre poznajú tunajšie vody. Asi o polhodinu zazvonil mobil a zahlásili nám, že čln, ktorý sa nám vybral na pomoc uviazol na plytčine a musí počkať na príliv. Voda stále klesala a pomaly sa aj naša lodná skrutka dotýkala dna, preto Ted vytiahol motor z vody. Bolo mi už jasné, že pomoc tak rýchlo nepríde. Keď pozerám na dno premýšľam, asi za ako dlho sa môže hladina opäť dvíhať. Rátam tak 3-4 hodiny a to mi už vychádza na čas pred zotmením, ale ak čln uviazol niekde blízko nás, tak nás nájde za 10 minút, upokojujem sa.

Ted prišiel na Nový Zéland z Austrálie

Nič nám neostávalo len čakať, a tak sme aspoň chytali ryby. Občas sme chytanie prerušili a snažili sa nakopnúť motor. Naša snaha je však márna. Ted však stále špekuluje, rozoberá, čistí kontakty, dolieva benzín, snaží sa naštartovať… Tedova cigareta v ústach a rozliaty benzín na palube vo mne vyvoláva scénu z akčného filmu, záblesk, výbuch… Vravím mu, že nech ju hodí do mora. Ted s úsmevom, že to je OK. Nuž asi vie čo robí, pomyslel som si. Aj keď má o dva prsty na ruke menej, dožil sa predsa 73 rokov.
Pravdupovediac, z toho som mal najväčší strach, aby sme nevybuchli. Čas plynul a s Tedom sme prebrali veľa vecí. Ted prišiel na Nový Zéland z Austrálie. Žil v Západnej Austrálii v Perthe. Asi mal zlé manželstvo, ak som ho dobre pochopil a vybral sa žiť tu na Novom Zélande. Tvrdil, že v Austrálii je lepší život. Vedel, že sa tam chystáme na expedíciu a dával mi rady na cesty. Odporučil mi miesta na super rybačku, vystríhal ma pred krokodílmi a zo žralokov vraj strach nemusíme mať.

Náš rozhovor prerušilo zvonenie mobilného telefónu

Volali nám zo záchranárskeho centra, že vyrazil ďalší čln na pomoc zo severnej strany smerom z Bowentownu. Už nás hľadali člny dva. Ďalší telefonát nám oznámil, že prvý čln sa uvoľnil z plytčiny a každú chvíľu by mal byť pri nás. Nemo sme hľadeli do diaľky a nádejali sa, že zbadáme čln. Stojac na špici lode sledujem ako pomaly, ale iste stúpa voda a v duchu si nahováram, že už‑už vidím v diaľke čln. Boli to len morské vtáky, ktoré taktiež zmiatli aj Teda, ktorý ma presvedčoval, že niekde vzadu vidí čln. Opúšťam špicu, vraciam sa späť na „palubu“ a pomaly si hľadám miestečko na spanie, aby som v prípade dažďa zmokol čo najmenej. Obliekam posledné vrstvy oblečenia, pričom si v zálohe nechávam šuštiakovú bundu na noc. Ted pomocou malej plastovej nádoby odčerpáva vodu, ktorá nám pomaly natiekla do člna. Viditeľnosť sa zhoršovala a s prichádzajúcim prílivom narastali aj vlny, ktoré našu lodičku hojdali ako detsky kočík. Nebolo to však až také neznesiteľné. Naša smola bola o to väčšia, že sme nemali žiadnu baterku a žiadne osvetlenie. Bol som prekvapený, že Ted takéto niečo pre prípad núdze nemá. Hlad ma trápil, jedlo som mal, ale akosi som nemal chuť pustiť sa doň. Ted ešte nahodil udicu a s vtipom povedal, že nočná rybačka je najlepšia. Znovu som si sadol na špicu lode, bradu oprel o kolená a pozeral do diaľky, či neuvidím približujúce sa svetlo. Na vzdialenom brehu sa objavili svetielka domov, ktoré nám dávali falošnú nádej, že je to snáď čln, ktorý sa postupne priblíži. Už sme obaja prestavali veriť, že dnes opustíme toto miesto. Ted si prehodil cez seba prešivák a mne ponúkol deku. Hľadím, pozerám…keď tu zrazu červené blikajúce svetlo asi kilometer od nás. Volám, že vidím čln. Prosím Teda, aby mi podal môj žltý pršiplášť. Vytrvalo ním krúžim okolo seba a snažím sa upútať pozornosť. Loď sa pomaly približovala a my sme sa už tešili, že nás vidia, keď v tom zrazu asi 100-150 metrov pred nami zmenila smer a plávala smerom od nás. Ted sa pokúšal zapáliť zapaľovač, ale silný vietor okamžite zhasol každý plamienok. Cítil som sa ako stroskotanec, ktorý sa snaží na seba upozorniť ohňom, no kým ho zapáli, loď je už preč. Krik nemal význam. Asi o 5-10 minút sa loď znovu otočila a plávala k nám. Plávala pomaly a vo chvíli, keď zvýšila rýchlosť som veril, že už nás zbadali. Nemýlil som sa. Päťčlenná posádka na modernom veľkom záchranárskom plavidle nás konečne po 7 hodinách našla. Zavolali na centrálu, že nás majú, ale že nás odtiahnu do Bowentawnu a nie do Omokoroi odkiaľ sme vyrazili.
Kým sme kľučkovali plytčinami, šli sme relatívne pomaly. Chlapci mali GPS a bol príliv, tak riziko uviaznutia sa zmenšovalo, ale nedalo sa vylúčiť. Vo chvíli keď už vedeli, že je voda dostatočne hlboká zapli aj druhý motor a naša lodička vyzerala ako vodný lyžiar vlečúci sa za motorovým člnom. Ted so začarovaným pohľadom vraví, že ani netušil akú ma rýchlu loď. Myslel som si, že to snáď lodička nevydrží. Najhorší bol prechod rýchlosti z nižšej na vyššiu. Potom to už šlo hladko.

Zistil som, že nemám kľúče od auta

Asi po 40-tich minútach nás úspešne dopravili do Bowentownu. Záchranári naložili svoj čln na vlek a odtiahli ho do hangáru, my sme náš ukotvili a čakali na Tedovho kamaráta, ktorý mal pre nás prísť. O 5 minút došiel John, posadil nás do auta a odviezol k Tedovi domov. Tam sme presadli do môjho auta a šli sme do Omokoroi vziať Tedov van a vlek na loď a vyrazili sme späť 50 km do Bowentownu naložiť čln. Ted zacúval s vlekom až do vody, ja som vo vode po pás ťahal čln a snažil sa ho presne nasmerovať na vlek. Vlny mi to trochu sťažovali, ale podarilo sa. V momente, keď už bolo všetko naložené, vypustená voda z člna, chceli sme vyraziť, zistil som, že nemám kľúče od auta. Museli mi niekde vypadnúť. Zmocnila sa ma úplná zúfalosť. Neuveriteľné, tma ako v rohu, ale našiel som ich v trse trávy. Teda som sprevádzal až po kemp ako sme sa dohodli a na rozlúčku som mu zablikal svetlami. Hneď som kamarátom povykladal moje story. Tí nechceli veriť. Doniesol som asi 10 kg rýb. Nasledujúci deň som bol zaniesť Tedovi pivko, debničku na ryby a na pamiatku som mu nechal fotky z našej „jablkovej“ party z Hastings, na ktorých bol náš deduško.
Toto bol môj príbeh na mori s Tedom z roku 2002. Vtedy som si ho napísal ako spomienku a dnes som vám ho chcel tlmočiť aj vám. Bol to pre mňa nezabudnuteľný zážitok a aj pre Teda ako mi vtedy povedal. Ešte sa mu nestalo, aby ostal visieť na mori. Povedal som si, že ak sa niekedy vrátim na Zéland a budem chcieť ísť rybárčiť na more, bude to stále Ted, s ktorým pôjdem ako s prvým. Odvtedy som NZ navštívil viackrát, ale presne stanovený program mi, žiaľ, neumožnil vyhľadať ho. Dnes by mal tento morský vlk už 89 rokov a ja len dúfam, že mu zdravie ešte slúži.

Aj tučiakov môžete stretnúť na NZ.