Každý rok zažívam to isté. Príde október
a moje správanie sa výrazne mení. Začínam byť akýsi nesvoj, nezvládam rybačky, som podráždený, dokonca nepostrehnem pri plávanej na rieke záber. A to všetko pre nesústredenosť na lov a rojčenie. Ale poviem vám, je to krásne... Dôvodom je opäť – hlavátka!
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: DECEMBER 2020
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 84
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 01.06.2021.
Všetko je inak
Je posledný októbrový týždeň a v nedeľu prvého novembra. Začína sa hlavátková sezóna. Po túto poslednú bodku by to bolo v poriadku aj napriek tomu, že práve včera mi došlo povolenie na jej lov. No všetko je tento rok inak. Jar bola poznačená epidémiou vírusu a akoby nestačilo, ona prerástla do pandémie. My rybári sme to pocítili na vlastnej koži – nové príkazy, zákazy, rúška, odstupy aj poznačená rybárska sezóna. Všetci sme počítali s tým, že aspoň na jeseň si „zachytáme“. Prišla však druhá – silnejšia vlna nákazy. Pre mňa konkrétne to znamená, že úvod sezóny nestihnem, to je už isté. Vôbec som si nepripúšťal túto možnosť, no stalo sa. Tak si aspoň hoviem na hovníku a rozdumujem, prečo ma táto ryba takto opantala na rozdiel od iných.
V spoločnosti pstruha potočného.
Prečo práve hlavátka?
Túto otázku si kladiem každý rok sám pre seba a postupne prichádzam na jasnú odpoveď. Nie nadarmo sa vraví o nej, že je klenotom každej rieky, je majestátna, dravá a možno tajuplná. Môžeme ju loviť iba v obmedzenom období a dnes už s istotou viem, že keď pomaličky vediem umelú nástrahu cez deň a obzvlášť v noci riekou, ktorú obývajú hlavátky dosahujúce hmotnosť aj nad dvadsať kíl, je to iné. Srdce sa trepoce, tep zrýchľuje... Teraz to príde? Pri ďalšom nahodení?
Keď nastane chvíľa záberu, telo sa utíši, napätie opadne a nastáva ten krásny pocit zo zdolávania. Každý, kto ulovil hlavátku, isto mi to rád potvrdí. To je to, čo ma vždy na začiatku októbra opäť rozruší a som za to vďačný. Najmä vtedy, ak je na vine táto krásavica, v súzvuku s pobytom v našej prekrásnej prírode pri jej love, či už na Liptove, Orave alebo v okolí rieky Hron. A je úplne jedno, či prší, sneží, mrzne, fúka alebo sa brodím v snehu či vode. Stále mám tú ohromnú silu posúvať sa na ďalšie, možno už to pravé miesto, kde dôjde k nášmu vzájomnému stretnutiu. Krásna závislosť!
Háčiky je potrebné v mrazoch kontrolovať.
Rozmýšľam, ktorý mesiac je na lov vhodnejší. November či december?
To, že som závislý, je už jasné, no stále som bezradný pri ďalšej otázke: „Ktorý z tých dvoch mesiacov je na lov vhodnejší?“ Túlam sa pešo okolo riek za hlavátkou už pár sezón a utvrdzujem sa v názore, že asi ten prvý. Pre mňa, pešieho tuláka, je pohyb okolo vody jednoduchší (ešte absentuje snehová pokrývka), zvládam aj ťažšie úseky okolo rieky a hlavne lovím celý deň. Väčšinu svojich hlavátok som ulovil práve v novembri za sychravého a daždivého počasia a pri ustálených prietokoch riek. Paradoxne, tú najväčšiu presne napoludnie v krásny slnečný deň. Novembrové rybačky bývajú bez celodenných mrazov a hlavátky ešte nemajú naše nástrahy až tak opozerané. Hlavátku nájdeme aj v pomerne plytkých úsekoch rieky, čo v decembri už nebýva pravidlom.
December je úplne iný. Na rieke už panuje hmla, ticho a ľad, lov je z viacerých dôvodov náročnejší. Mráz vyčaruje z nejedného športovca snehuliaka, ktorý utečie od vody, no tých pripravených obdaruje krásnym úlovkom. Z vlasca sa stáva ľadový náhrdelník, očká na prúte namŕzajú, podobne ako trojháčiky na umelých nástrahách. Ak je sneh, pohyb je náročný, vhodnejšie je zabrodiť do miest, kde očakávame hlavátku, samozrejme vhodne vystrojený. A keďže som už reumatik, to brodenie mi k šťastiu nechýba. Podvečer teploty prudko klesajú a v tme často už lov nie je možný, respektíve možný je, no pohoda už chýba. Ale hlavátka je stále aktívna.
Hlavátková jama na rieke Orava.
Umelá či gumená nástraha? Strímer?
Jedným okom pozerám na telku, kde akčný hrdina už skolil dvadsaťdva podobne akčných mládencov, a to ešte neuplynulo ani desať minút z filmu. Opäť sa vnáram do myšlienok, spomínam a rozdumujem o nástrahách. Čo ponúknem hlavátke tento rok? Za posledné sezóny mala jednoznačne navrch umelá nástraha vo forme voblera aj napriek tomu, že jednu krásavicu na Hrone som ulovil na gumenú. Najviac používam delené a nedelené voblery väčšinou od výrobcov Salmo a Rapala. Kombinácie farieb žltej, oranžovej, hnedej, čiernej (napodobňujúce farby pstruha potočného) aj sivej sa mi osvedčili najviac. Výrazná škvrna či oko na nástrahe tiež nie sú na zahodenie. Menšie hlavátky som ulovil aj na „ceruzky“ – dlhé, štíhle voblery s troma trojháčikmi, ktorých klátivý chod vyprovokoval ryby k záberu. Na tieto nástrahy mám ulovených aj pár kapitálnych pstruhov potočných. Bývajú bežným úlovkom pri love hlavátky v týchto mesiacoch. Teraz však chcem otestovať okrem klasík aj chlpaté „veverice“, ako som si ich pracovne nazval. Tajmeňové a hlavátkové strímre v dĺžkach 27 – 28 cm, a to vo viacerých farebných verziách (Black, Brown, Grizzly Natur, Olive, Black Beauty). Sú určené na muškárenie, no skúsim si ich prispôsobiť na lov prívlačou. Budem úspešný...?
Opäť mihnem okom na film, kde už hlavný hrdina vystrieľal osemnásť zásobníkov so strelivom. Naozaj sa na to nedá pozerať, a tak upadám do krásnych snov a vynára sa mi jedna spomienka na konkrétny decembrový deň, keď som lovil na umelú plávajúcu nástrahu od anglického výrobcu Savage Gear – potkana. Vodil som ho v blízkosti brehu pod nárastmi černíc, ktoré prevísali až nad vodu. Hĺbka bola pre hlavátku ideálna, potkan sa vlnil po hladine ako živý, bol podvečer, no záber neprichádzal. Hútal som o inej nástrahe, ktorú použijem a zrazu – prásk! Záber! Nebol od hlavátky, potkaníka si chcel uchmatnúť veľký jalec. Keď zaútočil, skoro som si cvrkol do gatí od prekvapenia – skrátka, zamyslený som to nečakal! Zdolávanie bolo akčné a odrazu som prevýšil toho hrdinu z filmu. Frajerom som bol ja!
Úspešný vobler
s výrazným okom.
Fešák v sieni slávy
Keď som pri nástrahách, spomeniem jednu výraznú, ktorá po úprave zákona (zvýšená dĺžka umelej nástrahy na 15 cm pri love hlavátky) je už nepoužiteľná. Menší vobler Salmo Minnow, pamätník ulovenia prvej „mierečnej“ hlavátky i ďalších, pstruhov a jalcov. Dnes je to už unavený dôchodca, dohryzený zubami predátorov, s mierne vyhnutými hrotmi trojháčikov, ktoré ťažko zvládali boje zavŕšené úspechom. Je už bez lopatky, no úsmev na tvári mu nechýba! Nekonečne krásne usmiaty visí u mňa z vďaky v „sieni slávy“ (v pivnici na doske) v spoločnosti iných nástrah, ktoré boli v minulosti veľmi úspešné a mňa k nim viažu krásne spomienky.
Po cestách,
v mraze a snehu.
Predsa?
Dnes je prvého, dokončujem tento článok a nálada sa mi vylepšila. Po včerajšom úspešnom absolvovaní testu na vírus, som naladený na hlavátku a v strede budúceho týždňa by som chcel zaútočiť. No obávam sa toho, čo bude po celoplošnom testovaní Slovenska na ten nešťastný vírus nasledovať. Opäť zákaz vychádzania a plač rybára? Naozaj neviem, čo bude a aké vládne nariadenia vstúpia do platnosti.
No ak sa mi predsa v najbližších dňoch podarí vycestovať vlakom k miestam na Váhu, kde som už ulovil hlavátky, pozoroval vydru či vždy aktívneho rybárika, budem veľmi rád! Nadýcham sa čistého vzduchu a zbavím sa toho nepokoja, ktorý na mňa prichádza vždy v októbri. Som si vedomý, že srdiečko opäť dostane zabrať a keď na Liptov padne súmrak a mráz vytiahne na mňa ľadové pazúry, budem pripravený s prútom v ruke pri Váhu na krátke stretnutie s hlavátkou. Pevne verím, že nebude posledné.
Krátke stretnutie s hlavátkou.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
