Hlavátka je prekrásna ryba, vrcholový predátor podhorských riek, jeden z unikátov slovenskej prírody. Medzi rybármi je vysoko cenená a o jej ulovení sníva azda každý rybár venujúci sa lovu na prívlač. A to aj napriek tomu, že jej lov je extrémne náročný. A možno práve preto...
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: DECEMBER 2020
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 12
Článok si môžeš prečítať zadarmo.
Pri hlavátke nám nepomôže žiadne vnadenie alebo sonar a ani iné moderné vymoženosti športového rybára. Len udica a nástraha. A predovšetkým silné odhodlanie, trpezlivosť a výdrž. Záberov totiž nebýva veľa. Jej lov si okrem samotného rybárskeho umenia vyžaduje aj dôkladnú prípravu a znalosti. Dôležitý je každý detail, drobnosť, ktorá môže rozhodnúť o úspechu alebo neúspechu. Navyše, hlavátka sa na väčšine vôd loví len v novembri a decembri, a to často za silného mrazu, sneženia. Hlavátke tak zostávajú verní len tí najvytrvalejší…
Chceme na Orave hlavátky, pstruhy, lipne alebo radšej celoeurópsky premnožených kormoránov?
Odrybnené rieky
Základnou podmienkou úspešného lovu, a to nie len pri hlavátke je, aby vo vode boli ryby. Tam, kde nie sú, nepomôžu, žiaľ, ani tie najkvalitnejšie nástrahy. Na devastáciu našich podhorských riek kormoránmi doplatili nielen lipne, pstruhy, podustvy, jalce či mreny, ale aj hlavátky. Mladšie vekové skupiny boli kormoránmi buď priamo ulovené, alebo poškodené. A po „kobercových“ náletoch kormoránov sa hlavátkam v priebehu niekoľkých zím prakticky úplne stratila aj potravinová základňa v podobe drobných rýb. Zostali len väčšie, staršie kusy hlavátok s obmedzenými zdrojmi potravy. Boli to roky, keď sme ani piati rybári nemali za celú sezónu takmer žiaden záber hlavátky. A pokiaľ predsa, tak to bola väčšinou malá vychudnutá násada, ktorá nemala žiadnu reálnu šancu prežiť do ďalšej zimy. Orava, horný Váh, niektoré úseky Hrona alebo ďalších hlavátkových riek boli dokonale odrybnené. Uloviť v tom čase jednu z posledných väčších hlavátok bolo veľkým šťastím.
Výskum hlavátky – sledovanie jej veku a rastu na základe malej vzorky šupiniek.
Nádej na lepšie časy…
Postupne sa po náročných rokovaniach a konferenciách, venovaných problematike predátorov rýb, podarilo presadiť výnimku na reguláciu početnosti kormorána. Aj keď to trvalo niekoľko rokov úsilia a vyvracania nezmyselných obštrukcií pomýlených ochranárskych skupín, predsa len začalo svitať na lepšie časy.
No ani realizácia udelenej výnimky nebola jednoduchá. Poľovníci nemali a ani nemajú prakticky žiadnu motiváciu na lov kormoránov. Prvé úspechy prišli predovšetkým tam, kde sú poľovníci zároveň aj rybármi. Najdôležitejšie však bolo, že kormorán prestal pravidelne navštevovať lokality, kde ho aktívne lovili. Stavy rýb, hlavne podustvy, sa postupne začali zvyšovať a hlavátka dostala novú šancu. Nasadené hlavátky sa veľmi rýchlo naučili loviť potravu a tešili sa výbornej kondícii a slušným prírastkom. Aj keď sa pôvodné populácie rýb ešte stále nepodarilo celkom obnoviť, voda znovu ožila.
Vychudnutá násada. Ešte z čias, keď Orave kraľovali kormorány, nie hlavátky.
Revíry „chyť a pusť“
Ďalším prínosom, a to nielen pre hlavátku, sa stali nové rybárske revíry bez privlastnenia si úlovku. Vďaka tomu sa na Orave v okolí Oravského Podzámku alebo na Váhu pri Ružomberku a Bešeňovej začali čoraz častejšie loviť kapitálne pstruhy, ale aj hlavátky. Za niekoľko rokov sa opäť zvýšil predaj hlavátkových povolení, vzrástla návštevnosť revíru, a tým sa podporil miestny turistický ruch. Veď hlavátka je skutočným unikátom, vyhľadávaným nie iba našimi rybármi, ale aj rybármi zo zahraničia, najmä Česka.
Dobre stavaná hlavátka z Oravy.
„Známe“ hlavátky
Stavy hlavátky sa postupne začali opäť zvyšovať aj vďaka športovým rybárom. Mnohí pochopili, že ak mierovú hlavátku darujú späť rieke, zvyšuje sa ich reálna šanca na ulovenie ďalšej – možno kapitálnej. A tak už veľa rybárov, ba povedal by som, že je to už väčšina z tých, čo sa jej lovu pravidelne venujú alebo aspoň z tých, ktorých poznám, ryby púšťajú. A to nielen na revíroch bez privlastnenia si úlovku.
Tú istú rybu ako Peťo, ulovil Vlado na prívlač. Do metra jej chýbalo len pár centimetrov.
Podobne je to aj v našej partii. Už pred rokmi sme si stanovili na hlavátku lovnú mieru meter. Ale vlastne sme za ten čas pustili aj niekoľko rýb, ktoré túto magickú hranicu presiahli. Niektoré hlavátky poznáme už takmer po mene, lebo sme ich viackrát ulovili my alebo ďalší naši známi a priatelia. Ich nezameniteľným znakom je totiž bodkovanie na tele, ktoré sa počas života vôbec nemení. Každý rok tak môžeme sledovať, ako sa im darí, ako prirastajú či už na dĺžke alebo na váhe. Pri tom nám navyše dopomáha ďalší člen našej partie, Jardo zo Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre. Už niekoľko rokov sa venuje výskumu veku a rastu hlavátky v našich vodách. Takže zaznamenávame zároveň aj cenné vedecké údaje.
Pokiaľ hlavátku darujeme späť rieke, zvyšujeme šancu na ulovenie ďalšej.
Tmavý tieň pod nohami
S Peťom prechytávame známe stanovište hlavátok v blízkosti Oravského Podzámku. Podvečer nám hlavátka niekoľkokrát priplávala až pod nohy, ale je opatrná, nedôverčivá a nástrahu nechce zobrať. Darmo meníme voblery, rippery, rôzne vzory – hlavátka sa jednoducho nedá oklamať našimi nástrahami. Odchádzame až neskoro za tmy, bez úspechu.
Na druhý deň ráno vstávam o niečo skôr. Ten tmavý tieň, ktorý sa včera tak nečakane objavil za nástrahou, mi nedá spať. V noci sa ochladilo, napadol čerstvý poprašok snehu. Bude mať táto zmena pozitívny vplyv na hlavátky alebo naopak? Sychravé, pochmúrne počasie možno neveští nič dobré, ale podľa mojich doterajších skúseností bývalo mierne ochladenie väčšinou spojené aj so zvýšenou aktivitou rýb. Pridáva sa ku mne Dušan, ktorý je na hlavátke prvýkrát. Zanedlho už spoločne prechytávame hlbokú tiahlu jamu. Samozrejme, najprv nahadzujem do miest, kde som ju včera naposledy videl. Sledujem nástrahu v očakávaní dravého útoku veľkej ryby. Nič. Ďalšie hody, desiatky hodov, stovky… Už prešli viac ako dve hodiny, ale po hlavátke alebo hlavátkach ani stopy. Vyskúšal som takmer všetko. Celú jamu som niekoľkokrát prechytal, ale bez akéhokoľvek náznaku záberu. Aj Dušan sa niekam vytratil, nuž tu zostávam sám so svojím odhodlaním. Mám sto chutí tiež odísť, zmeniť miesto, ale stále mám pred očami včerajšiu rybu. Alebo sa mi to len zdalo…?
Lov hlavátky je veľmi náročný, často za silného mrazu a sneženia.
Konečne záber!
Skúšam ešte raz preloviť úplný koniec veľkej pláne s takmer stojatou vodou. Hlavátka tu má určite dostatok času obzrieť a vyhodnotiť ponúkanú nástrahu. Preto nadväzujem dvojdielny vobler v prirodzených farbách. Miesto je celkom neprístupné, dokonale zarastené hustým krovím. Je tu tak málo miesta, že sa mi len ťažko darí nahodiť. Možno sa skrýva práve tu… Premýšľam a vtom pocítim, že mi vobler trochu oťažel. Vôbec to nepripomína vysnívaný dravý útok hlavátky, skôr akoby sa o nástrahu zachytilo niekoľko lístkov. Ale jeseň už dávno skončila, žiadne lístie po rieke nepláva. Pre istotu prisekávam a až vtedy sa hladina zvíri a hlavátka prudko vyráža spod brehu do stredu koryta. Tu sa opiera do mierneho prúdu a vôbec sa nenechá pritiahnuť. Až teraz si uvedomujem, že stojím nielen na totálne zarastenom, ale aj asi meter vysokom brehu, ktorý padá rovno do hĺbky. Prakticky tu nie je žiadna šanca na vylovenie ryby bez pomoci priateľov. Aj keď sa mi ju konečne darí nadvihnúť k hladine, hlavátka ďalej odoláva. Je chytená úplne jemne za kúsok kože na spodnej čeľusti. Nie je to kapitálny kus, ale aj približne deväťdesiatcentimetrová ryba by bola krásnym úlovkom. Mobilom volám na Dušana, ale ten neberie. Už ju mám takmer na dosah, doslova si hľadíme do očí, keď sa znova otáča a hľadá záchranu niekde pri dne medzi veľkými skalami. Zdá sa, že je stratená…
Krásna ryba, ktorú ulovil Peťo na muškárku.
Vydarený záver sezóny
Pomaly sa predieram popri brehu cez kríky, opatrne posúvam udicu a snažím sa udržať kontakt s rybou, ktorú ešte stále cítim na druhom konci silonu. Darí sa mi postupovať až k otvorenému miestu, kde je plytčina. Hlavátka sa však ešte ani zďaleka nevzdáva. Robí typické kotrmelce dolu prúdom rieky, pričom sa jej horný trojháčik chytá za žiabrové viečko. Nakoniec ju dostávam na plytčinu, kde sa zdolaná pokladá na bok. Vtedy prichádzajú Dušan aj Vlado a spoločne obdivujeme krásnu rybu. Rýchlo pár fotiek a hlavátka mizne späť v hĺbke Oravy.
Vlada môj úlovok očividne namotivoval, lebo neváha ani chvíľu a odchádza loviť trochu vyššie na svoje obľúbené miesto. Čochvíľa mi zvoní telefón, v ktorom počujem Vlada, ako nesúvisle hovorí niečo o vylovení hlavátky. Okamžite mi došlo, že sa ocitol v podobnej situácii ako ja pred chvíľou. S Dušanom rýchlo utekáme za Vladom, ktorý však už má na plytčine svoju kráľovnú. Nádherná 102 cm dlhá ryba! Vlado žiari od radosti a my s ním. Veď sa nám podarilo uloviť dve prekrásne ryby v priebehu ani nie polhodiny.
Načo cestovať do Mongolska! Rovnako krásne ryby, ba možno ešte aj krajšie, plávajú predsa v našich vodách. Stačí len trochu viac starostlivosti, ochrany a rozumného prístupu… Ďakujeme, Orava!
Pravidelné kontroly revíru tiež prispievajú k ochrane hlavátky, ale aj ďalších druhov rýb.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
